Podmienka
Kovová brána zavŕzgala za Štefanovým chrbtom. V ušiach mu doľahol zvuk zapadajúcej zámky, ktorú za ním na Rotenburg zamkli dozorcovia. Pozeral na zadnú stranu spisu. Mapa, čo tam bola zobrazená, mu nehovorila absolútne nič. Dlho do nej pozeral, kým zobral pri nohách položený drevený kufor a vykročil. Kráčal zablateným chodníkom. Po nočnom daždi sa prach na ňom zmenil na mazľavú blatovú hmotu. Topánky, čo šesť rokov boli vo väzenskom sklade, za ten čas stvrdli. Strašne ho tlačili a rezali na každom kúsku nôh. Pozeral do blatového chodníka, ktorý bol dláždený malými kockami z čierneho kameňa. Na červené múry, za ktorými strávil päť rokov, sa nepozrel. Bál sa. Mal strach, že by ho mohli niekde z okna zavolať späť.
V prvej väčšej mláke si kožené, tvrdé, vysušené bagandže poriadne namočil vodou. Úľavu pocítil takmer okamžite. Nohy mal síce mokré, to mu nevadilo.
Bolo už teplo. Leto začínalo. Hlavne, že namočené topánky už nerezali.
"Našli ste nás?" pozeral na Štefana mladý úradník.
Možno mladší, ako bol Štefan.
"Našiel." Odpovedal Štefan úradníkovi, ku ktorému sa dostavil po tom, čo hodiny na niektorom z blízkych kostolov odbili obed.
"Takže vy ste vo väzení šili vojenský mundúr?" opýtal sa Štefana kurátor.
Pritom listoval v spise, čo mu Štefan podal, hneď po vstúpení do malinkej kancelárie.
"Áno," odpovedal neisto, stále so strachom Štefan.
"Doma ste boli kamenár a robili okolo gazdovstva?" pokračoval vo vypytovaní kurátor Karl Riedl, ako sa Štefanovi predstavil. Hoci to všetko mal v papieroch napísané.
"Áno," na všetko poslušne odpovedal Štefan.
"Povedzte mi, pán Hamza. Čo by ste vy chceli robiť?"
Štefan zaskočený takouto otázkou, len mykol plecami. Riedle sa tomu ani nedivil. Chápal, že je zmätený. Veď sotva sa ocitol za múrmi väznice z opačnej strany, ako bol doteraz zvyknutý.
"Dobre, nebojte sa. Niečo vám vymyslíme. Do prístavu lode nakladať-vykladať by ste mohli ísť. To by vás ale pokúšalo zdupkať za Atlantik, vy máte zákaz opustiť našu krajinu na dva roky. Tu píšu," húdol si viac pre seba pri pozeraní do akýchsi papierov, ako pre Štefana Riedle.
"Daj ho ku kamenárom chodníky dláždiť. Mesto bude mať z neho aspoň nejaký osoh. Doteraz nám tu bol len na príťaž. Pozri sa, ako vyzerá. Kosť a koža. Takýto ti vari vyloží niečo? Prvé vrece ho zlomí," ozval sa od vedľajšieho starý mrzutý úradník.
"Dobre, môže robiť chodníky, cesty. Pošleme ho na Altmannstraße. Nech sa tam zajtra ráno hlási u Wittlingera. Ten ho už niekam zaradí," súhlasil Riedle so starším kolegom.
"Aj tak stále vyvoláva, že nemá ľudí. A tu hotový kamenár," dodal nepríjemný Riedleho kolega.
"Prosím, ale cesty a chodníky som nedláždil. Neráčte sa mýliť," ozval sa nesmelo Štefan.
"On ťa už Wittlinger zaradí k nejakej robote. Neboj. Veď hádam aj tie kocky treba vytesať z kameňa," odpovedal Štefanovi Riedle, pričom dačo písal.
"S týmto pôjdete zajtra ráno na Altmannstraße a vyhľadáte tam pána Ottakara Wittlingera," podal Riedle Štefanovi zalepený list a rukou urobený náčrt mapy.
"A s týmto pôjdete dnes na Hoffmanstraße. Je tam ubytovanie pre takých neborákov, ako ste vy. Tam odovzdáte pri vchode tento druhý list. Nepopliesť. Ten čo máte v ruke ráno a tento druhý teraz večer. Na tom náčrte máte zaznačené obidve adresy. K Hoffmanstraße sa vydáte smerom doprava po vyjdení z tejto budovy. Potom proti prúdu rieky, keď ku nej dorazíte. Pochopili ste?" zakončil vysvetľovanie otázkou Riedle.
"Rozumel," odpovedal Štefan.
No istý si tým nebol.
"Aby ste toho nemali málo, tak s tou legitimáciou prídete sa mi ukázať. Sem za mnou vždy v niektorý deň, prvý týždeň v mesiaci. Po celé tie dva roky. Beda vám, ak neprídete, čo i len raz," strašil Štefana Riedle a podal mu vypísanú legitimáciu na hlásenie sa u neho.
"Prídem."
"Za ubytovanie vám bude strhané 18 Ríšskych mariek rovno zo mzdy. To je zatiaľ všetko. Ostatné okolo roboty vám vysvetlí pán Wittlinger. Snažte sa čo najskôr zaradiť do normálneho života," poprial Štefanovi pri odchode Riedle.
Štefan si na ulici oba listy vložil do náprsného vrecka zatuchnutej kedysi bielej košele. Kabát si pobalil do kufra, keďže už bolo teplo. Vydal sa cestou, ako mu poradili. Cítil v žalúdku ukrutný hlad. Vo vrecku mal 320 korún, ktoré si bral so sebou na cestu do Ameriky.
"Nie nie. Načo by mne boli koruny, najskôr krútil hlavou predavač v obchode s pečivom a všetkým od mlieka. Pohľad na vychudnutého Štefana ho obmäkčil a predal mu bochník dvojkilového ražného chleba a štvrťku masla za dve koruny, "To je asi jedna marka. Ale presne to neviem. Ak chceš, ber," dodal predavač.
"Samozrejme chcem. Ďakujem," Štefan bez váhania zaplatil a poďakoval.
Maslo si nabalil do kufra a chleba si pichol pod pazuchu.
"Chlapče, ak ti môžem poradiť. Zájdi si tie koruny zameniť do banky. Je ich tu v meste kopa. Aj tu neďaleko. Za rohom hentej budovy je jedna," ukázal Štefanovi z dverí starší predavač obchodu, ktorým smerom je najbližšia banka a v nej zmenáreň, " inak tu umrieš od hladu." Dodal, keď už bol Štefan na ulici vychytený na smer, ktorý mu ukázal predavač.
V banke im v smradľavých háboch Štefan, čo si chcel zameniť koruny za ríšske marky, nepripadal vôbec divný. Dokonca ani kufor a peceň nahryznutého chleba pod ramenom z neho nerobili nič nezvyčajné v tomto veľkom meste. Boli tu zvyknutí na emigrantov aj v biednejšom stave. Aj Štefan bol pred piatimi rokmi emigrant. Teraz je prepustený väzeň v podmienke. To samozrejme bankový úradník za okienkom nemohol vedieť, keď na svetlý lakovaný drevený pult odčítal Štefanovi ríšske marky.
"Dali ste mi 318 korún čo činí pri kurze jedna koruna za 85 pfeningov, 272 ríšskych mariek a 12 pfeningov. Presne. Ešte niečím poslúžime?" opýtal sa úradník, keď si Štefan bral peniaze z pultu.
"Ďakujem," zbalil si Štefan peniaze do vrecka nohavíc a vyšiel z banky s kufrom a nahryznutím chlebom.
Vyšiel z banky a po pár metroch bol opäť pri rieke Weser, ktorá sa o pár kilometrov vlievala do severného mora. Pomalým krokom sa vliekol proti jej prúdu. Vychutnával si slobodu. Tú mu pripomínal vánok od rieky, kamenná dláždená cesta, čo ju lemovala a kopírovala jej brehy. Toto som mal predsa zažiť s Lojzom. Mihalo sa mu hlavou. Kde-tu sa zastavil a pahltne si odtrhol kus chleba. Dobrého ražného chleba.
Nevľúdno pôsobiaca dvojposchodová budova sa pred ním zjavila po dosť dlhom kráčaní popri rieke Wesser na Hoffmanstraße.
"Čo tu chceš?" pristavil Štefana na ubytovni pri dverách chlap v stredných rokoch v zaprášenom saku a ošúchaných nohaviciach.
"Poslali ma sem z úradu. Sociálny kurátor. Tu mám aj dáke písmo. To tu mám odovzdať," vysvetľoval Štefan.
"Ukáž ho sem," zobral mu preložený hárok papiera z rúk, "no dobre, poď za mnou, dakde ťa šmarím ešte," vyzval Štefana, keď dočítal papier od Riedleho.
Štefan vykročil za ním.
Na konci tmavej chodby chlap otvoril biele drevené dvere z ošúchanou kľučkou. Tá isto zažila milión rúk a mnoho príbehov, čo sa v tejto neveľkej, skromne zariadenej izbe s malým oknom do nejakej ulice, odohrali.
"Na úrade ti isto povedali, že cena na mesiac je 18 mariek. Máš?" opýtal sa ho chlap.
"Pán Riedle povedal, že sa to strháva zo mzdy," ohradil sa Štefan v obave, že ho chlap chce oblafnúť.
"A prvý mesiac sa tu budeš zadarmo váľať? Či ako si to predstavuješ? Máš, alebo nemáš? Ak nie, pakuj sa odtiaľto," zvýšil chlap hlas na Štefana.
"No mám." Pritakal Štefan. Vidina nocľahu na ulici v cudzom meste sa mu vôbec nepáčila, tak šiahal rukou do vrecka.
"Počkaj. Nie mne. Zajtra to zaplatíš tam na druhej strane chodby v posledných dverách. Ja som tu len správca. Veď vidíš, aký som zasratý," zasmial sa chlap a podal Števovi ruku, "ja som Gerd."
"Štefan," podal mu ruku Števo.
"Latríny sú na dvore. Oproti tvojej izbe je kúpeľka. Je tam lavór. Môžeš sa tam umyť, oprať. Vodu po sebe vylievaj. No nechám ťa. Kľúč je v zámke. Pri odchode aj na noc sa zamykaj. Nie všetci ľudia sú tu dobrí. Ak by si niečo potreboval, som v tých prvých dverách, pri ktorých si mi dal list," odišiel Gerd z izby.
Štefan gúľal očami po zatuchnutej izbe. Neveril, že je tu slobodný. Vytiahol kľúč zo zámku. Stisol ho silno v dlani, vložil ho naspäť. Primkol na jednu západku. Už žiadny pavián mu nebude odomykať ráno. Sám rozhodne, kedy vyjde z izby a kedy sa vráti. Po dlhej chvíli tohto rozjímania si vyložil kufor na malinký stôl. Tri nôžky, na ktorých stál, sa zakymácali, až sa naplašil, že sa rozpadne. Do drevenej skrine si vyložil ušmudlaný kabát z obleku. Pár košieľ. Hrubý vlnený sveter a jedny nohavice. Maslo a nožík položil zatiaľ na stoličku. Odložil kufor na skriňu a dosýta sa najedol. Čerstvý chlieb s maslom mu chutili ako najväčšia dobrota na svete. Najedený sa natiahol na posteľ. Tá sa mu oproti prični z cely zdala, ako to najjemnejšie páperie. Hoc to bol len preležaný matrac na kovovom ráme s ohlávkami. Preležaný tenký vankúš a taká istá tenká perina boli pre neho prepych, od akého si už odvykol. Zaspal. Tvrdo. Zobudil sa až ráno. Slnko už predralo svoje lúče medzi jeho okno a stenu budovy, čo stála ani nie meter od jeho okna. Odomkol dvere. Sám. On rozhodol, že teraz je ten správny čas. Posadil sa na stoličku a odkrojil si toho dobrého chleba. Dal si ho so zvyškom masla, čo mu ostal od včera. Vyšiel z izby. Zamkol si ju za sebou a vydal sa na Altmannstraße. Cestou sa zastavil v kancelárii na druhej strane chodby.
"Dobrý deň. Prepáčte, že vás obťažujem. Som Štefan Hamza," pozdravil a predstavil sa, keď vstúpil dnu, "včera na základe listu od pána Riedleho ma tu Gerd ubytoval," vysvetlil pánovi, ktorý tam sedel Štefan.
"Áno. Gerd mi o vás povedal a odovzdal mi aj list od pána Riedleho. Chcete zaplatiť?" opýtal sa.
"No nerád by som ostal na ulici. Tak určite chcem," odpovedal Štefan.
"Toho sa nebojte. Gerd rád preháňa, ale inak je to fajn chlap. Idete sa nahlásiť k zamestnávateľovi predpokladám."
"Áno, pane," odpovedal Štefan.
"Tak, keď sa vrátite, sa tu zastavte. Ja si vás zatiaľ zaevidujem. Vystavíme vám ubytovaciu kartu. Ešte som to nestihol. Ledva som prišiel do práce," usrkol si z hrnčeka horúcej kávy, "potom to vybavíme," dodal.
"Dobre. Zastavím," vyšiel Štefan z kancelárie a pobral sa hľadať podľa náčrtku pána Riedleho Altmannstraße. Pozeral do neho pred vchodom do ubytovne. Ponad plece mu do neho nakukol Gerd:
"Toto máš jednoduché. Blízko. Svižným krokom si tam za 15 minút. Za tamtou vysokou budovou zahneš do prava a pôjdeš stále rovno. Až pri malom kostole sa dáš zas do ľava a to ťa už dovedie na ulicu, čo tu máš načrtnutú," ukazoval rukou stále Gerd na päť poschodovú budovu.
"Ďakujem ti," vykročil Štefan.
"Takže kamenár doma?" opýtal sa Štefana, hľadiac do listu od Karla Riedleho Ottakar Wittlinger.
"Áno, pane," odpovedal poslušne, ako bol naučený z väzenia Štefan.
"Čo si tesal?"
"Mlynské kamene. Malé, veľké a veru aj také, čo mali dobrých sedem lakťov na výšku," vysvetlil Štefan Ottakarovi.
"Dobre. Vyskúšame ťa pri tesaní kociek. Čo ty na to?" opýtal sa Štefana Wittlinger.
"Nedbám. Keď som vytesal kolo, hádam zvládnem aj kocku."
"To sa mi páči. Slovo chlapa. Tesáme z čadiča," ukázal na kopu čierneho kamenia v rohu rozľahlého dvora.
Hneď vedľa neho boli dve kopy hotových kociek.
"V jednej kope sú kocky menšie na chodníky a na druhej kope sú kocky na cesty. Preto sú vačšie," vysvetlil Štefanovi o dvoch kopách kociek, ku ktorým pomalým krokom prešli, "robí sa desať hodín denne. Od pondelka do soboty. Plat dostaneš, ako kamenár 92 ríšskych mariek. Nie je to výhra, ale ani najhoršie. Vyžiješ z toho hravo. Nastúpiť môžeš aj hneď," potľapkal Wittlinger po pleci Štefana.
"Nenahnevajte sa. Dnes si ešte musím činžu vyplatiť, ale zajtra ráno som tu ako na koni." vysvetlil situáciu s ubytovaním Štefan.
"Dobre. Ráno o siedmej nech si tu. Roboty je habadej. Cesty sa dláždia vo veľkom. Mesto sa rozrastá. Prístav v Bremerhavene robí svoje."
Ottakar zaviedol Štefana do budovy, čo bola v areály firmy Wittlinger Straßen und Bürgersteige. Boli tu dve kancelárie a dlhá dielňa s pracovnými stolmi. Vošli do prvej kancelárie. Pani v šatách s volánom okolo krku, si od neho vyžiadala meno a adresu. Vypísala mu pracovnú zmluvu a potvrdenie o zamestnaní pre sociálneho kurátora, kým mu ešte pán Wittlinger ukázal dielne. Tu už zo 25 kamenárov tesalo dlažobné kocky. Zvuk kladív a dlát o kameň mu priviedol na myseľ domovinu. Tak dávno si na Erste Königsberger Mühlsteinfabrik Gesselschaft nespomenul.
"Tak ráno nech si tu načas," vypravadil ho Ottakar Wittlinger.
"Budem. Spoľahnite sa," sľúbil Štefan, keď si podávali ruku na rozlúčku.
Štefan vykročil dláždenou cestou smerom ku kostolu, okolo ktorého prechádzal. Tentoraz ho neobišiel. Vošiel dnu a pomodlil sa v zadnej lavici modlitbu za svoju Františku. Veď v marci uplynulo už 8 rokov, čo je nebohá. Vyšiel z kostola a kráčal nezmámim mestom. Sám. Nikoho tu nepoznal. No aj tak sa teraz cítil slobodný. Dúfal, že snáď už bude aj konečne šťastný.