Mama 

Štefan sa strhol zo stoličky. Sedel vonku na priedomí, kde ho babica s mamou ešte pred obedom vyhnali. Zaškrípanie kľučky a následné zavŕzganie dreveného ošúchaného prahu pod nohami ťažkej unavenej chôdze, ho primälo vyskočiť na rovné nohy. Nevšimol si pritom, že Helenina tvár, ktorá sa zjavila vo dverách, nejasala radosťou tak, ako by sa patrilo pri narodení dieťaťa.

"Štefan máš syna," skôr šepla, akoby povedala babica Helena.

Štefan zajasal: ,,Ale to je skvelé, baba, počujete ma, skvelé!!!"

,,Len sa neraduj toľko," odvrkla mu naspäť.

,,Netárajte babica."

Skočil jej do reči netušiac, že ešte má pre neho niečo dôležité. Nevšimol si jej stisnuté pery na zvráskavenej tvári.

,,Franca umrela," vypadlo z nej konečne.

Zaseknutý a naskutku ako prikovaný ostal Štefan nemo stáť. Až po hodnej chvíli z neho vypadlo: ,,Moja Františka?"

,,Áno, Štefan, je mi to nesmierne ľúto. Mama je pri nej a pri chlapcovi."

Štefan sa rozbehol dnu. Rozrazil prudko dvere do kuchyne. Tam sa zastavil a pomalinky stisol kovovú ošúchanú kľučku, akoby sa bál nazrieť do izbietky. No vošiel. Potichu. Práve, keď mama zavila do perinky chlapča, ktoré bolo na svete sotva pár minút a už bolo polosirotou.

,,Ešte sa ani nadýchnuť poriadne nestihlo a už ho Boh  potrestal," povedal Štefan pri pohľade na syna ležiaceho vedľa mŕtvej matky.

Všímal si len ju. Jej líca boli už ani z vosku. Lesklé. Tvár studená. To pocítil na perách, keď jej dal bozk na čelo. Posledný.

,,Nerúhaj sa!" ohriakla ho Paulína.

,,A či nie tak je mama?" odpovedal skleslo Štefan, pričom nespustil zrak z milovanej Františky, ktorá pred malou chvíľou pri počatí ich syna nechala za neho svoj život.

,,Synku, to je božia vôľa. S tou my nič neurobíme."

,,Môžem sa ja na takú vôľu...," zakričal no nedopovedal.

Ostal ticho. Uvedomil si, že je vedľa zosnulej Františky.

,,Bude Štefan po tebe," skôr oznámila, akoby sa Štefana opýtala mama.

,,Nie. Nebude!" odsekol stroho Štefan.

,,Ako ho teda nazveš Štefan?"

,,Jakub. To sa vždy Františke páčilo. Jakub bude."

,,Nedbám. Nech je Kubo," súhlasne šepla Paulína, zobrala vnuka na ruky a položila do náručia otcovi.

Štefan s Jakubom na rukách vyšiel z izby do kuchyne. Pristúpil k otcovi, ktorý vošiel do kuchyne hneď po tom, čo odviezol Helenu domov. Tá mu cestou na voze všetko vyrozprávala, že nevesta stratila veľa krvi, lebo chlapec bol veľký.

,,Otec, máte vnuka Jakuba."

Starý Štefan vstal a spravil vnukovi krížik na čelo: ,,Vitaj Jakub, synak."

Štefan sa so synom na rukách vrátil do izby.

Podal mrnkajúceho Jakuba sestre Jozefe: ,,Na, nachovaj ho."

Otočil sa a ráznym krokom odchádzal z tmavej izby, kde cez maličké okno sa len sťažka predieralo kúsok svetla.

,,Kam teraz ideš?" zakričala Jozefína za ním.

Štefan zastal prihrbený v nízkych dverách s drevenými futrami a len stroho odpovedal: ,,Na faru. Kým je ešte Liso v chomúte zapriahnutý."

,,Nuž teda choď," povedala s povzdychom Jozefa, Štefanova najmladšia sestra.

Ostatné dve boli už vydaté a mali svoje deti.

Jozefína bola od Štefana o rok mladšia a o dobrú hlavu nižšia. Takže pri ňom vyzerala malinká a mladučká, keďže jej tvárička vyzerala skôr dievčensky, nie ako dievky na vydaj.

Jakub vystrel svoje drobné rúčky, akoby sa chcel ponaprávať po príchode na svet. Zamrnkal.

,,Choď mu prevariť kravského mlieka, ale zrieď mu ho na polovicu s vodou," nakázala mama Jozefe. ,,Potom odstrihni a namoč do neho z hentých vyvarených handier a daj mu pocopkať."

,,Áno mama," poslušne odpovedala najmladšia dcéra.

Položila Jakuba do pripravenej postieľky a odišla do kuchyne. Paulína na neho jedným okom dohliadala, zatiaľ čo pratala zakrvavené plachty a duchny.

,,Potom pôjdem pozvolávať na zajtra plačky a zájdem za Ankou, či by chlapca aspoň raz, dva-razy za deň neprišla nakojiť, ak má dosť mlieka. Ty otec, choď za stolárom, keď sa Štefan z fary vráti," hovorila Paulína hlasnejšie, aby ju jej muž Štefan počul do kuchyne.

,,Počul si ma, starý?" zakričala Paulína hlasnejšie, keďže jej Štefan neodpovedal.

,,Počul, počul. Idem von dočkať Štefana, aby nevypriahol, keď sa vráti," zdvihol sa a zobral si kabanicu.

Vonku bola ešte k večeru z kraja jari zima a pomalým krokom vyšiel von.

,,Mali by sme v aphotéke kúpiť takú sklenenú alebo cínovú fľašku na kŕmenie. Vraj aj Zuza Hanuliakovie takú má pre jej dievča, lebo mlieko pre zimu potratila," zakričala Jozefka z kuchyni na mamu do izby.

,,Nedbám. Môžme. Ak vôbec chudák chlapec vyžije," odpovedala mama.

,,Ale mama nie že tak, čože by nevyžil? Vypipleme ho. Bude pánu Bohu na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh," odpovedala mame Jozefka.

,,Nebohá Františka Hamzová, kedyže to presne umrela?" spýtal sa matrikár Štefana, pričom ani nezdvihol hlavu od knihy, do ktorej práve zapísal, že sa pobrala na onen svet.

,,Vo štvrtok, v sobotu sme ju pochovali," odpovedal Štefan.

,,Vo štvrtok, vo štvrtok...," zamrmlal si matrikár, ,,človeče, čo si myslíte, že ste na jarmoku? Tu sú dátumy dôležité. Ktože si bude pamätať o 20 rokov akýsi štvrtok? Takých štvrtkov je v roku 52 a niekedy aj 53," zvýšeným hlasom hovoril kronikár, no prestal, keď pozrel na skormúteného Štefana, čo len mĺkvo žmolil čierny ošúchaný klobúk v ruke. Prehodil list v kalendári o stranu späť, aby zistil, že štvrtok bolo 13. 3. 1902. Dopísal tento dátum do kolónky umrela za meno Františky. Zavrel hrubú veľkú knihu v čiernej koženej väzbe a pomalým krokom ju išiel založiť do svetlého dreveného regálu. Ten bol plný takýchto kníh. Hneď z vedľajšieho regálu vybral takú istú hrubú knihu, ale tá mala bledo hnedú väzbu.

,,Meno dieťaťa?" opýtal sa matrikár, keď otvoril knihu na patričnú stranu.

,,Jakub," zakašlal hrubým hlasom.

,,Hamza," dodal Štefan.

,,Narodený kedy?" opýtal sa matrikár.

,,Tiež štvrtok. Teda 13. marca," opravil sa Štefan.

,,Takže Jakub Hamza narodený 13. marca 1902," opakoval si pri písaní matrikár.

,,Na chvíľu si sadnite, pán Hamza. Vypíšem vám smrtný list pre nebohú a pre chlapca vystavíme dekrét o narodení," hovoril Štefanovi matrikár ukazujúc na čiernu drevenú lavicu v kúte neveľkej miestnosti.

Tá bola však cítiť zvláštnou vôňou, či pachom, ktorý pochádzal zo starých kníh, čo zapĺňali police od drevenej dlážky až po omietaný strop.

,,Dojku máte pre chlapca?" opýtal sa matrikár Štefana, ktorému podával vypísané listy.

,,Máme, mama sa boli u susedov opýtať."

,,A zájdite aj do apothéky. Tam vám poradia, čo treba."

,,Zájdem, pán matrikár. Ďakujem. S pánom Bohom."

,,S pánom Bohom, pán Hamza, s pánom Bohom," odpovedal Štefanovi, ktorý práve vychádzal von na chodbu, cez ťažko sa otvárajúce dubové dvere.

Štefan sediac na voze chvíľu pozeral do papierov, čo mu do rúk vtisol úradník na matrike. Darmo však do nich hľadel. Čítať nevedel. Jediné, čomu rozumel, boli dátum narodenia syna a úmrtia ženy. Preložil listiny napoly, vložil ich do náprsného vrecka ošúchaného kabáta.

,,Hijo!" Šibol Lisa a ten sa pomalým krokom trmácal hore námestím po kamenej dlažbe.

Drabinový voz sa natriasal a hrkotal, akoby sa mal každú chvíľku rozpadnúť. Pred apothékou uviazal uzdu o dubový trám. Liso začal piť vodu z dreveného hrantu, konča ktorého bol morový stĺp. Nezaujímalo ho, že jeho gazda práve vošiel do presklených drevených dverí.

,,Pán Boh Vám daj dobrý deň," pozdravil Štefan po vkročení do neveľkej miestnosti s komodami s množstvom malých fiokov.

,,Vitajte u nás," privítal ho lekárnik Adolf Frankl, ,,mladý pán, hneď som k službám." Dodal Frankl, pričom sústredene lial číru tekutinu z veľkej fľašky do malej hnedej sklenenej banky z hrubého skla.

Štefan si zatiaľ obzeral vitríny, v ktorých boli pokladané kahance, fľaštičky a rôzne predmety na jemu cudzie práce. Zo zamyslenia ho vyrušil Franklov hlas.

,,Čím poslúžim, mladý pán Hamza?"

,,Potrebujem čosi, z čoho chlapca nachovám."

,,Ach áno. Viem, viem. Prijmú moju úprimnú sústrasť," kondoloval mu Frankl.

Štefan len súhlasne kývol hlavou, že toto prijíma: ,,Majú čosi také? Sestra vravela, že by ste mali mať."

,,Máme, máme. Pravdaže poslúžime. Budú si želať takúto cínovú za dve koruny alebo radšej túto sklenenú za tri koruny? Ak dovolia, odporúčam túto sklenenú. Na tej cínovej si môže dieťatko ústočká poraniť." Vysvetľoval mu lekárnik, zatiaľ čo fľašky na kŕmenie vykladal na pult.

,,Nedbám na peniaze. Dajte mi tu sklenenú," vybral si Štefan.

,,Ako rozkážu. V tom prípade odporúčam zobrať aspoň dve. Ak by sa im jedna nejakým nedopatrením rozbila. Nech zato nemusia do mesta utekať. Budú mať doma do foroty. Tuto omotáte handričku vyvarenú a dieťatko bude copkať jedna radosť," radil mu Frankl.

,,Dobre. A dajte mi všetko, čo ešte treba. Veď oni sa vyznajú," vyzval ho Štefan.

,,Zabalíme, všetko potrebné máme," vysvetľoval mu lekárnik, čo je na čo.

Ako s tým zaobchádzať. Pri tom tovar postupne kládol na pult.

,,Čo som dlžen?" opýtal sa Štefan, keď bolo všetko potrebné na pulte.

,,Ak ráčia platiť korunami, tak 16 korún, ak budú platiť zlatými, tak 13 zlatých."

Štefan položil na pult rovných 16 korún.

,,Čert nám bol toto dlžen. Dve meny naraz. Od toho 1891-ho, kedy sa zaviedla koruna, je v tom len nešvár," mrmlal si Frankl pri počítaní korún.

Štefan si popri tom mlčky kládol všetko nakúpené do pleteného podlhovastého košíka s lieskovou rúčkou v strede.

,,S pánom Bohom," pozdravil Štefan.

,,S pánom Bohom. A keby ste, pán Hamza čokoľvek potrebovali poradiť, len príďte. Ale vaša pani matka isto bude vedieť, čo s chlapcom robiť."

Zvonček zavesený nad dverami zacengal a Štefan vyšiel na ulicu. Zašiel ešte do koloniálu nakúpiť klince na popribíjanie nových dosiek. Lebo ťažký sneh polámal a po prevaľoval tie, čo boli zhnité alebo hrčaté. Tiež tabuľky skla, čo bolo treba na maštali vymeniť. Tie porozbíjali vtáčence zobáčikmi. Mama mu nakázala, čo im ešte doma chybuje. V koloniále mu peniaze nebolo treba. Tam platil naturáliami. Slaninou, kruponom z prasaťa, čo tesne pred Francinou smrťou zabili. A teľacou kožou. Tú zdrali z teľaťa, ktoré museli po Troch kráľoch zabiť. Ostalo slabé na pľúca pre tuhú zimu. Potom ju pribili na pajtu, nech slnko a mráz z nej všetok maz a vodu vytiahnu.

,,Ešte vám prinesiem kanister petroleja zo skladu, pán Hamza," povedala pani Bruckmayerová, zatiaľ čo jej muž Géza pochvaľoval teľaciu kožu.

,,Veľmi kvalitná, pekne vyrobená. Pán otec si dali záležať, keď ju vyšponovali na vysušenie."

,,Áno, otec si na všetkom dajú záležať," odpovedal Štefan zatiaľ, kým čakal na pani Bruckmayerovú.

,,Dlážkový olej bude, kým sa načisto vonku oteplí a budete môcť dlážku po tom nešťastí vytierať," povedala Mária Bruckmayerová, keď kládla na stôl plechovú nádobu s úzkym hrdlom s plechovou šróbovacou zátkou, v ktorej bolo 3 litre petroleja.

,,Syn vám pomôže s nákupom do voza," ponúkol mu pomoc Géza, ktorý svoje maďarské meno dostal po starých rodičoch z dolných Uhier.

Syn už medzitým niesol kandľu s petrolejom v jednej ruke a látky na háby pre Jakuba pod pazuchou druhej ruky. Štefan si pobalil zvyšný tovar do ďalšieho košíka a pobral sa s pozdravom vo dverách za Bruckmayerovic synom.

Pred vchodom minul vývesnú tabuľu s textom:

Naše thé príjemne hreje a tá naša káva,

telu dúžnosť, tvári plnosť, peknú barvu dáva.

Thé, kakao, čokoláda naša na tom svete,

že veru tiež páru nemá, všetci dobre viete.

Cukrlíkov  našich vôňa až tak nosom vrtí,

kto ich jie, bude žiť dlho, neumre do smrti.

Preto kávu, čokoládu, thé a cukrlíčky,

nekupujte nikde inde, leda u nás vždycky!

Bruckmayerovic syn mu položil veci do voza a utekal vo vyskackaných nohaviciach so záplatou na zadku späť do obchodu na začiatku Hrubej ulice. Kde jeho rodičia predávali čaje, kávu, kakao, koreniny, figy, oriešky, cukrovinky, likéry, koňaky, dovozové vína, minerálku, švajčiarske syry, ale aj papiernický tovar, semená, farby, laky a oleje.

Štefan odviazal opraty a s ľahkosťou vyhupol na voz. Opratami dal Lisovi najavo, aby sa pohol na cestu domov.

,,Bola tu Anka. Jakuba nachovať. Vraj jej Terka už nechce nadájať, tak môže bars aj tri razy za deň prísť na prso priložiť nášho Jakuba," zašveholila Jozefka, keď sa náhlila cez dvor k Štefanovi.

,,Nedbám," odpovedal stroho sestre Štefan.

Dal sa do vypriahania, zatiaľ čo Jozefka vykladala z voza košíky a kanister s petrolejom.

Poodnášala všetko dnu. O chvíľku prišiel aj Štefan.

,,Skovajte mama. Opatrite," položil na stôl dve lajstrá, čo mu dal do rúk matrikár.

,,Čože sú to za písma?" opýtala sa Paulína.

,,Vraj Františkin smrtný list a chlapcovi vystavili dekrét o narodení," zopakoval Štefan to, čo mu povedal matrikár.

,,Dobre. Opatrím. Dám do fioka v izbe, čo je pod stolom. Koňa si opatril?" ešte sa ho spýtala.

,,Otec sa podujali, že oriadia. Aby som si kostolné háby nezafúľal," odpovedal mame Štefan.

,,Tak ty sa hybaj najesť." A drevenou žufankou naberala Štefanovi halušiek do drevenej misky.

,,Poď aj ty," zakričala na dcéru mama.

,,Idem mama. Len čo do vykladám, čo Štefan priniesol."

Zatiaľ naberala halušiek mama, aj Jozefke, ale do taniera z hrubého bieleho porcelánu. To len Štefanovi vraj lepšie pasuje z drevenej.

,,Večer treba zaniesť do Šedajov mlieka pre Anku. Oni majú už kravu zasušenú," povedala popri naberaní obedu mama. ,,Teraz sme jej dali z raňajšieho dojenia," dodala Paulína.

,,Jozefka vybaví," skonštatoval Štefan.

,,Ty by si mal tiež zaniesť občas a poďakovať," povedala mu mama.

Štefan na to nepovedal nič, pomaly jedol tvarohové halušky a zapíjal ich mliekom.

,,Spoza dúbrav idú mračná. Dnes už sa na pole isto nedostaneme," povedal otec, len čo vošiel do kuchyne po tom, čo oriadil Lisa.

,,Veď aj doma je čo robiť," utrúsil Štefan s plnými ústami a odchlipol si z veľkého, kvetmi zdobeného plechového hrnčeka mlieka.

Po obede sa otec so Štefanom dali do opravy chlieva pre prasatá. Povytŕhali podmostniny, vyčistili ho a na nové krnholce natĺkli novú podlahu.

Jozefka s mamou spratali z obeda riad. Jozefka sa chytila do šitia košieľky pre Jakuba.

Ešte ráno jej Anka doniesla z papiera vystrihnutú šablónu a poradila jej, ako to má vystrihnúť a sfercovať. Už po trochy posledné švy dokončievala, keď dverami po tichom zaklopaní vstúpila Anka.

,,Pán Boh daj dobrý večer," pozdravila Anka.

,,Vitaj," privítala ju Jozefka.

,,Aj tebe Anička," ozvalo sa z vedľajšej izby.

,,Tetka umývate chlapca?" spýtala sa Anka, keď nakukla cez otvorené dvere a videla tetku Paulínu, ako nad plechovým lavórom, na drevenom stole zľahka umýva Jakuba.

,,Riadny chlap. Ani len nemukne," pridala sa Jozefka do rozhovoru.

,,Veru," odpovedala Anka a dodala: ,,Vidíš, ako pekne si to ušila. Šikovná si."

,,Veď bez tvojej pomoci by som to nie."

,,Čože by si nie. Isto by si," oponovala Anka svojej rovesníčke Jozefke.

,,Nože, probuj ho priložiť Anka," povedala Paulína.

Anka rezko prebehla do vedľajšej izby. Povolila si šnurovačku na halenke, aby mohla vybrať prsník. Stará mama podala opatrne mrnčiaceho, umytého a vo vankúši zavinutého vnuka Anke.

Ten sa prisal na prsník, ledva ho tam Anka priložila: ,,hladný už bol riadne." Poznamenala popri kojení.

,,Veru. Čoby sme si bez teba počali," povzdychla si v kuchyni Jozefka.

,,Veď rada pomôžem. Akoby som mohla takému anjelikovi odoprieť pomoc? Bude ako môj," usmiala sa na neho Anka a prstom ho jemne pohladila po rúčke, ktorú mal Jakub opretú o naliaty prsník.

V dome s kuchyňou a komorou z drevených hrád a dvoch izieb len predvlani pristavených z kameňa zavládlo večerné ticho. Štefan ponorený do myšlienok, že načo vlastne pristavili tie dve izbice, keď ho teraz tu v nich Františka nechala sama, nosil do kuchyne a izby drevo. Nech je čo do kachlí priložiť v noci. Noci sú ešte chladné a chlapec by ľahko mohol ochorieť. Otec bol ešte v maštali. Mama sa chystala na dojenie a sestra Jozefína dávala popri varení pozor na v postieľke spacieho Jakuba. Bol nakŕmený dojkou, čo sa mu na krátky čas stala náhradnou mamou. Tá jeho ho opustila. To on nevedel. Bolo mu jedno, koho prsník saje.