Definitíva

"Dávaj si pozor! Nič nepokaz! Poslúchaj!" Takto vyprevádzala ráno prvého augusta Mária svojho syna Mareka na ranný vlak, ktorý ho zaviezol prvý krát do zamestnania.

"Budem mamka, nebojte sa, budem, počúvnem všetko."

Aj si ho pekne vyštafírovala. Vypiglovaný sivý oblek, biela košeľa a na nej aj lajblík, mu pristali a robili z neho pekného mládenca.

"A poriadnejšie si sa učesať nevedel? Ešteže si sa oholil." Karhala ho vo dverách pri odchode, keď mu podávala zbrusu nový širák a naprávala mu ofinu.

"Svoje miesto ste už videli. Dnes sa tu len zorientujete. Poobzeráte čo a ako. Zoznámite s kolegami a kolegyňami. Zo začiatku budete zapisovať všetky vklady a výbery peňazí do týchto účtovných kníh, ktoré sa uskutočnia vpredu pri pokladni. Ak niečomu neporozumiete, alebo si nebudete vedieť dať rady, tu vaša prísediaca kolegyňa Vám rada pomôže, poradí. Však slečna Sicherová?" s týmito slovami ho privítal v práci pán vedúci Baláž.

"Iste, pán vedúc , ak budem vedieť, rada poradím." zašvitorila svojím jemným hláskom ako jarný vánok a svojimi mandľovými očami pozrela na Mareka. Elegantné a jemne zdobené šaty, čo zvýrazňovali jej ženskosť, aj keď ešte úplnou ženou nebola, lebo bola len o rok staršia od Mareka. Pracovala tu deväť mesiacov, ale už mala definitívu, ktorú zvyknú dávať po pol roku spokojnosti s prácou zamestnanca. Tak to Marekovi vysvetlil ešte pán riaditeľ pri podpisovaní zmluvy.

"Nieto div, že sa chudák chlapec sprvoti ani nadýchnuť nevedel." doberal si ho večer otec, keď im rozpovedal, čo a ako bolo v práci.

"Nechaj ho!" zastala sa ho mama.

"Však ja nič, veľký je dosť. Keď je dosť veľký na robotu, je dosť veľký aj na frajerku."

"No ešteže čo, chlapca mi pokazíš. Poblázniš. Na to má kedy. Času dosť." opomínala mama otca.

"Pod sukňu si ho už neschováš. Však už ani toť Matej sa tam neukryje!"

A keď mamka vyšla von hyd pozatvárať, povedal Marek otcovi, aká sa mu Paulína Sicherová zdala jemná, pekná, s gaštanovými vlasmi v drdoĺe sa jej čistota a dobrota, čo jej bolo z tých mandľových očí možné čítať, ešte znásobovala.

"Tak sa mi vidí syn môj, že si sa ty do nej zahľadel."

" Ale mame to otec nevravte."

"Neboj, nepoviem. Ženy tiež zo všetkého vedu narobia. A vytrkocú to, čo vedia hneď pri prvej bráničke. Len sa snaž Marek, aby si tú definitívu dostal. Doba je na nič. Vidíš, aká bieda ide hore Hronom, na Gemery. Tam tuším aj baníci štrajkovali."

"Veru, štrajkovali. Ale nič nenaštrajkovali, polovicu ich poprepúšťali a nabrali nových miesto nich. Tak sa druhá polovica radšej stiahla. A v dielňach, tuším Vilo to spomínal, že pred dvoma týždňami skoro sto chlapov z Ružomberskej stanice odchádzalo do Argentíny. Vraj tam je v baniach roboty dosť."

"Aj noviny inšie už ani nepíšu, len o deflaudácii, ako stúpa nezamestnanosť. "

"Neni Marek môj pre koho vyrábať a tak musia fabriky zatvárať."

"Veru, veru a tie čo majú, čo vyrábať, tie nám berú. Však už odviezli do Čiech celú výrobu a stroje zo železiarní v Krompachoch, z valcovní vo Zvolene a huty v Pohorelej. Zanikli strojárne a továrne v Lučenci, Čadci, Banskej Bystrici, Bratislave, Kežmarku, Liptovskom Mikuláši. Vraj výrobu do Čiech treba presunúť a nám tu chcú nechať lopotu. Nazývajú to, že Slovensko bude agrárne orientované. Ani čo by Slováci nevedeli stroje obsluhovať, vyrábať. Čo len kravy vieme dojiť a za husami chodiť?" vravel otcovi už trocha rozčúlene Marek.

Takéto rozhovory sa stali pravidlom. Po večeroch, keď už bolo všetko na poriadku, čítali Marek s Matejom noviny. Potom viedli dlhé reči o tom, ako to doma, ale aj v celej Európe vyzerá biedne.

Mária ich väčšinou napomínala, aby boli tichšie, že sa musí učiť. Mala za sebou prvé mesiace na Obchodnej akadémii, trojročnej škole s fakultatívnou maturitou. Po prvom príchode zo školy im oznámila: "Môžem sa potom zamestnať v obchode, ale i peňažníctve, priemysle alebo úrady v meste. Pozri Marek, čo všetko sa budeme učiť a podávala mu rozvrh hodín."

"Slovenský jazyk, matematika, geografia, kupecká počtoveda, náuka obchodná a zmenková, obchodné právo, slovenská korešpondencia, účtovníctvo, cvičná učtáreň a náuka o tovare." prečítal Marek nahlas.

"Fíha..." zanôtila mamina.

"A nám pán učiteľ Strieň v škole vraveli, že už nie šesť, lež osem rokov sa bude musieť zo zákona do ľudovky chodiť." ozvala sa Barborka.

Dni sa po troche skracovali, večere predlžovali. Matej fidlikal zase po večeroch šindle, šteblíky, hokerlíky. Marek čítaval na hlas aj pre otca pri žmúriacej petrolejke noviny, ale až keď bola Mária, Barborka a Matej naučený, aby ich nerušili. Mária sa po kuchyni tmolila, modlila alebo chodila po susedoch perie párať. To s ňou chodievala aj Barborka zababušená v čiernom hrubom vlniaku. Malý Matej sa väčšinou otca pridŕžal, zobral si svoj menší krivák, čo mu Marek kúpil v meste v obchode u Riccotiových, keď ho tam zobral na výlet v lete tak, ako mu sľúbil a tiež proboval hoblikať. A nôžky do hokerlíkov, ale už aj šteblíky, mu išli celkom dobre. Sem tam o robote zabŕdli či už o otcovej alebo Marekovej. Na slečnu Paulínu sa otec zavše spýtal, aby ju na špacír pozval, Mareka nabádal. A tak sa im dlhé tmavé zimné večere míňali. Až sa zas začali krátiť večere a dni predlžovať. To už ale bolo po Vianociach. Zato snehu bolo ešte stále požehnane a mrazy tiež ešte treštili poriadne. Marek mal konečne zjari toľko vysnívanú a vytúženú definitívu. V ten deň prišiel domov rozjarený a s krikom vo dverách to mamke oznámil. Tá sa samozrejme hneď od radosti rozrevala, ujúkala a vybozkávala si chlapčeka svojho, ako mu stále vravievala, aj keď mal už čerstvých dvadsať rokov. Ale nemal jej to za zlé, lebo aj on, keď mu to oznámil sám pán riaditeľ, od radosti vtisol pri vedľajšom stole sediacej slečne Paulíne veľkú pusu na líce. A tá na neho v nemom úžase len tie mandľové očká vyvalila a hanblivo sa usmiala. Vtedy si uvedomil, čo spravil a rýchlo sa ospravedlňoval.

"Prepáčte slečna Paulína."

"Však to nič. A Gratulujem Vám." zašveholila na neho a tentoraz ho obdarovala sladkým úsmevom.

"A Vám pán riaditeľ ďakujem."

"Nie je zač a dúfam, že v svojom úsilí nepoľavíte."

" Určite nie. Nebojte sa!"

"Marek má definitívu." oznámila ešte vo dverách z roboty vracajúcemu sa Matejovi Mária.

"Gratulujem, synak."

Večer pri pidlikaní a novinách mu Marek všetko vyrozprával, aj o bozku, ktorým obdaril slečnu Paulínu. Mamke skoro hrniec z rúk vypadol keď to počula.

"No čože híkaš, už máš doma chlapa." hneď jej povedal Matej.

"A čo nové vo svete, Marek? Čo teraz píšu?"

"Ďalšie vyostrenie situácie medzi Nemeckom a Franciou."

"Píšu že, Francúzska vláda reaguje na nemeckú neschopnosť splácať vojnové reparácie. Ešte vlani koncom roku reparačná komisia hlásila nedoplatky v dodávkach uhlia a dreva. Francúzska vláda deviateho februára tisícdeväťstodvadsaťtri obsadila oblasti Porúria. V celej záležitosti, ale utrpela fiasko, pretože nový nemecký kancelár Gustav Stresemann vyzval nemeckých robotníkov, aby neuposlúchli okupačnú správu a štrajkovali. Proti takémuto vymáhaniu reparácií sa ohlásili aj Spojené štáty a Veľká Británia, preto museli Francúzi a Belgičania nakoniec ustúpiť. Francúzsko ale dosiahlo čiastočný úspech v plnení dodávok uhlia. Stratili však svoju pozíciu mocnosti, keď Veľká Británia dala najavo, že nebude podporovať podobné francúzske akcie."

"Div sa mi svete. Nemecko sa nakoniec ešte vráti medzi svetové veľmoci."

"Nevráti. Aspoň nie tak skoro. Mena sa im devalvuje a ešte aj bude. Vyzerá to s nimi zle. Veľmi zle."

"No neviem, do toho sa ja nevyznám. To len tomu musím veriť, čo mi ty vysvetlíš."

" Však ich vojnový dlh je približne stopäťdesiatštyri miliárd rínskych mariek. K tomu obnova krajiny, ktorá je zničená po vojne. Ich zlaté a devízové rezervy sa im rýchlo míňajú a vraj čoskoro sa im minú načisto. A ak potom bez krytia zlatom bude Reichsbank vydávať nové peniaze, tak sa marka úplne znehodnotí. Tak je to, otec, s tými Nemcami. To len ten Hitler s tou Nacionálno-socialistickou nemeckou robotníckou stranou sa nadrapuje, ale veľmi ho ľudia nepočúvajú. Sami vedia, že tára to, čo sa nedá splniť."

"A ty toto skade všetko vieš, Marek?" S údivom Barborka na neho vyvalila oči.

"Však nie nadarmo chodil do tej školy." pochválila ho mamka.

"To aj ja tak budem? Však už chodím do piatej triedy aj ja."

"Pánbožko vie, čo s nami bude." Povzdychla si Mária a už aj odriekala otčenáš, aby nad nimi držal pánbožko ochrannú ruku.

"Pánbožko ti nepomôže!" ohriakol mamku otec.

"Aj ty by si mal občas do kostola zájsť. Priveľmi si zatrpkol. Od Luckinho pohrebu si v kostole nebol."

"Veru nebol. A ani nepôjdem. Tak som sa zapovedal."

"Eeej Matej, Matej." dodala, ale už mu dala s kostolom pokoj a potichu sa pobrala prihriať kyslú krumpľovku s hríbami na večeru.

"Ale nie zo školy. V robote nám chodia pravidelné finančné správy, čo nové v Európe, ale aj vo svete, čo sa financií týka a politika - tá je v novinách stále."

"A o nás nič nepíšu? Čo je doma nového."

"Ale ba, otec. Prvého januára vyšiel zákon stodvadsaťtri/tisícdeväťstodvadsať S tri, ktorý reorganizuje štátnu správu. Župy sa zredukovali na šesť veľžúp so sídlami v Bratislave, Nitre, Zvolene, Liptovskom Svätom Mikuláši, Martine a Košiciach.

"Toto majú na starosti páni. Ale to, že už je skoro štyristotisíc nezamestnaných a že ľudia v biede za oceán utekajú, to ich nezaujíma. Anciáša tam!"

"Nekľaj pred deťmi Matej!" napomenula ho Mária.

" Áale čo. Však sa neni kojenci."

Už - už chcela Mária zase začať o kostole, ale uvedomila si, že pri Matejovi to aj tak nemá zmysel, len čo by sa zas napaprčil.

"A ešte bol prijatý zákon na ochranu republiky." dodal Marek.

"Ľudí treba chrániť! Oni sa len o tú ich republiku boja. Aby im ju nevzali." zlostil sa Matej.

"Poďte večerať, vy politici dvaja!" vyzvala ich mama k stolu.

Urputná drina krvavých mozoľov nedávala viac, len ako pár sýtych dní a tie nemali väčší význam v živote človeka ako dubový list spadnutý v tráve. Nedalo sa vymaniť z týchto spárov chudoby a nekonečnej driny. Len kde tu náznak útechy, ale svetlo, ktoré by predznamenávalo príchod niečoho lepšieho, v diaľke neblikalo. Len hlad a bezmocnosť sa niesol dolinami ako sypký sneh, ktorý nesie zimný studený vietor a roznáša ho po poliach, tak sa niesol tento nepokoj a narastajúca beznádej v dušiach ľudí. Trvalo to nekonečne dlho v očiach zbedačeného človeka. Nebolo kam sa pobrať na žalobu a na útechu. Veď kto by počúval druhého ponosy, keď takmer každého ťažil tento balvan. Zem, ktorá nedokáže uživiť tých, čo ju zvrchu dlapčia, musí byť opustená a zanechaná napospas spaľujúcemu slnku, sychravému vetru, nekonečným pláňam snehu.

Ničota, ktorá všade visela vo vzduchu a mala podobu neistoty a strachu z budúcnosti, bola silnejšia ako túžba po vzájomnom spoznávaní a postupnom odkrývaní citov. Aj Marek s Paulínou to vedeli a svojím citom nemohli dať voľnú cestu. Neistota hatala cestu túžby po vzájomnom zblížení a dávala jasný povel človeku, aby sa riadil rozumom a pudom záchovy samého seba v prvom rade a až potom zachovaniu rodu.

"Tuhá zima nás znivočila. Leto bolo suché, ako dávno nie."

"Ale hádam táto zima taká krutá už nebude, otec. Lebo to načisto zbedačí tých, čo zatiaľ neušli z tejto biedy. Bohužiaľ, ale keď nikde naokolo to dobre nevyzerá. Nemci rabujú obchody. Marka sa zdevalvovala, lebo Reichsbank tlačila ničím nekryté peniaze. Však na jeden chleba musia robiť dva dni. No požiadali Ameriku o pôžičku, aby devalváciu zastavili. Za jeden dolár sa teraz platí viac ako štyri bilión mariek. A ešte tam bol tejto jeseni pokus o prevrat. Tu píšu:  Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiter - Partei ) - NSDAP, na čele ktorej stál Rakúšan Adolf Hitler. Hitler sa pokúsil využiť stále vyhrotenejšiu situáciu a prinútiť bavorskú vládu, aby verejne vystúpila proti ríšskej vláde a bavorské jednotky, aby pochodovali na Berlín. Nepodarilo sa mu to, takže 9. novembra 1923 ostal Hitler spolu s Ludendorffom osamotený a jeho jednotky boli rozohnané policajnými jednotkami. Hitler bol zatknutý a čaká na súdny proces. Ludendorffom bol prepustený a zbavený obvinení. "

Vysoká nezamestnanosť. Zatváranie podnikov. Hyperdevalvácia Nemeckej Marky. Hospodárska kríza. Marek ako bankový úradník, aj keď len mladý, vedel, čo bude nasledovať. Že aj banky musia znížiť stavy. Nie je pre koho peniaze rátať a zapisovať. To, na čo bolo ešte pred rokom treba piatich účtovníkov, na to teraz vystačili aj dvaja - traja. A tak, keď mu podával na začiatku roka tisícdeväťstodvadsaštyri riaditeľ banky Legionárov prepúšťací list so slovami ľútosti a že boli sním nadmieru spokojní a že ak sa ekonomická a hospodárska situácia zlepší, budú ho okamžite informovať s ponukou návratu do zamestnania. No Marek vedel, že to nebude tak ľahko a nechcel ani sedieť so založenými rukami doma pri peci, ako sa vraví. Vedel presne, čo chce a tak posledné dni v zamestnaní, lebo výpoveď bola od prvého februára, napísal žiadosť o udelenie vysťahovaleckých a pracovných víz do Spojených štátov amerických na ich veľvyslanectvo v Prahe. Na jeho údiv, mu odpoveď prišla ani nie za tri týždne. Keď preberal tento list od obecného poštára, divil sa, že mu tak skoro odpovedali a ešte viac sa divil, že kladne a tak skoro. Veď kvóta na udelenie vysťahovaleckých víz pre Československo bola na tento rok len dačo cez tri tisíc ľudí. Bál sa mamkinej reakcie. Jej plaču a bedákania, keď jej oznámi, že odchádza za Atlantický oceán do Spojených štátov Amerických. O otca až tak strach nemal. Vedel, že ho pochopí.

V posledný januárový deň tejto obzvlášť krutej zimy, ktorá tých chudobných zbedačila načisto, lebo zima je tohto rokuje opäť taká, tuhá že aj statok v maštaliach hynie, sa Marek rozlúčil s kolegami. Pri slečne Paulíne sa zdržal s ľútostivým pohľadom dlhšie a i ona mala v jej mandľových očiach odrážajúce sa kvapôčky rosy, čo prezrádzala ľútosť a clivotu. Pozerali na seba a prianím všetkého dobrého a do skorého videnia sa rozlúčili. No nedalo mu, aby jej nepovedal celú pravdu. Tá premenila rosu v jej očiach na dážď. No Marek ju utešoval, že neodchádza naveky, len na pár rokov. No ona na takú útechu nedbala. Vedel, že ďalšie slová by všetko len sťažili tak sa pobral po svojom s ťažobou v hrudi a zlosťou, proti ktorej sa bojovať nedalo. Neobzrel sa ani vo dverách. Nemohol.

Ak Paulínkin plač bol dážď, tak z mamkiných očí vytieklo ďalšie more sĺz a vodopád bedlivých slov vyšiel z jej úst, keď Marek doma večer povedal o tom, ako ho ešte z kraja roka prepustili z práce pre nedostatok roboty a o tom, že zjari odchádza za oceán. Vtedy musel Matej Máriu chytiť, lebo by isto iste bola spadla a zamdlela. V kuchyni, kde sa mihotajúci plameň odrážal na sklách okna, za ktorým fučal vetrisko a odvonku on dosadal na okenné tabule skla, bolo počuť len ten hvizd vetra, ktorý z polí a lúk roznášal sypký, čerstvo napadnutý sne. Také ticho sa rozľahlo vnútri. Naposledy bolo tak ticho u Dolinajovcov, keď posledný raz vydýchla Lucia. A to bolo prvé, čo vyšlo Márii z úst.

"O jedno dieťa som už prišla a teraz o ďalšie mám prísť..." bedákala cez slzy.

"Ale mamka, to tu mám sedieť so založenými rukami a čakať čo bude? Všade nieto roboty. Je nás už pomaly pol milióna. Nieto na čo čakať. Viete, čo by druhí dali za tie víza? Mňa pre školu a prax v Legionbanke uprednostnili pred úplnou bedačou. A nejdem tam naveky. Na pár rokov len. Otec zatiaľ robotu má a ja vám občas dolárik nejaký pošlem. Aj vám bude ľahšie."

"Ja chcem syna a nie doláre."

"Len ho nechaj! Nehovorí špatne. A neni už sopľavý. Reči tiež vie nejaké zo školy. Nestratí sa. Tiež mi to nie je po vôli, ale brániť mu nebudem."

"Síce po anglicky sme sa na gymnáziu neučili, len latinu a nemčinu. Ale už mám kúpenú učebnicu, tak sa dačo do odchodu aj z nej priučím."

A tak v Marekovom živote v priebehu roka prišla ďalšia definitíva.