Východný front
Jar - apríl 1940
"Pozri čo ti prišlo," zamával Matej vo dverách na Barboru, čo stála zohnutá pri plechovom hlbokom lavóre a prala zas nejaké veci, čo Evka zafúľala.
"Ale, daj pokoj so sprostosťami. Nevidíš, že mám robotu. To dievča je horšie ako dvaja chlapci," zahundrala a utrela si spotené čelo.
"No len poď. Nechcem ti tu po dlážke to blato, čo na mne visí z bagančov vytriasť, " zašveholil na ňu Matej .
Vystrela sa.
A až vtedy si všimla, akú to vzácnosť Matej drží v ruke. Rozbehla sa k nemu do dverí. Vytrhla mu písmo, čo ním Matej na ňu mával, z rúk. Trasúcou rukou ho opatrne otvárala.
"Panebože, čo som sa len načakala, čo som sa len nastrachovala." Trasúcim hlasom pri tom hovorila viac sebe ako Matejovi. Rýchlo očami prebehla list a až keď si bola istá, že žije a je zdravý sa jej dostalo úľavy.
"No čo? Čo píše?" vyzvedal Matej od sestry.
"Vyčkaj Matejík môj, vyčkaj. Poviem, len ma nechaj, trošku sa upokojím a dočítam ho pekne postupne." A sťažka z podlomenými nohami si sadla k stolu a každú literu čítala opatrne, ani čo by sa v okamihu po prečítaní mali stratiť z papiera, čo v ruke držala.
"No, idem ja po robote. Ten plot sa sám nespraví. A časy sú zlé, treba sa aj od humna ohradiť," povedal Matej a šiel ďalej kopať jamy na agáčové koly.
"Keď dočítaš a ukľudníš sa, prídi za mnou. Prečítaš aj mne," zakričal už z dvora na sestru.
Barbora čítala a plakala. Slzy si utierala šatkou, čo mala prevesenú na stoličke, aby jej slzy to dlho očakávané písmo nerozmočili.
Matej sa tiež potešil. Veď už hádam bude teraz s ňou onakvejšia reč. Behalo mu hlavou pri tom ako kopal ďalšiu jamu pre posledný kol. Ani si nevšimol, že k nemu prichádza sestra po záhrade, v ktorej sa po zime už začala zelenieť tráva.
Barbora si sadla na veľký kameň, čo ešte včera vyvalil z jednej z dier. V ruke držala list.
"Na, čítaj," vystrela k nemu ruku s listom.
"S týmto?" Matej sa usmial a ukázal jej svoje špinavé ruky.
Barbora pochopila a začala mu čítať.
Drahá má Barborko i ty má milovaná dcero.
Miluji Vás strašně moc a hrozně mi scházíte. Ani si neumíte představit jak moc.
Samozřejmě pozdravuji i maminku a také švagra Matěje.
Tady běsní Němci a nikdo nemá ani drobet klidu. Každý každého se bojí. Už se raději ani sousedé před sebou o ničem nezmiňují. No ješte, že by si někdo dovolil něco říct na protektorát.
Musíme odvádět spoustu deputátu, už pomalu nám ani nic nezbyde.Všechno zhltne ta prokletá válka.
Také seno, co jsme usušili loni v létě, téměř všechno nám sebrali pro výkrm dobytka, co slouží na zásobování fronty. Nechali nám jen nezbytné množtví a tak jsme museli pásti až do pozdních mrazů, což samozřejmě mělo za následek snížení nadojeného mléka od kraviček.
Tatínek má dosti chatrné zdraví a nevím zdali se toho, že tato válka skončí, on dočká. Dosti stůně. Málokdy se z postele zvedne. Maminka mu pořád vaři nějaké byliny, ale já si myslím, že mu to už moc nepomůže. Po novém roce se nám otelila jedna kravka, ale ani se raději netěšime, neboť víme, že to telátko sní Němci někde v Praze, kde si rozložili sídlo na čele s Richardem Heinrichem. Dokonce už nemáme ani státni banku ale teď se to jmenuje Národní banka pro Čechy a Moravu v Praze.Celou zimuchodilo gestapo a bralo Židy, prý do nějakých pracovních táborů. Bůh ví, co s nimi bude. Sebrali jim všechen majetek.
Doufám, že vy na Slovensku se máte alespoň trošičku lépe než my tady na Čechách a na Moravě.
Evička se jak má, jak se učí ? Nezlobí? Poslouchá tě, doufám,že je Vám ve všem nápomocná.
Jistě už vyrostla. Jestli můžeš, pošli její fotografii.
Doufám, že se brzy shledáme. Moc si přeji, aby už toto prokletí skončilo.
Ješte jednou vás všechny líbám a pozdravuji, chybíte mi.
S pozdravem a na brzké shledáni tvůj milující a oddaný manžel.
Vojta
"No, to aby sme šli zajtra do mesta urobiť tie podobienky," povedal a usmial sa Matej na sestru.
"A nerev zas. Buď rada, že žije. Je vojna, tak sa nemôžu mať ako v perinke," utešoval Matej Barboru a už trošku vľúdnejšie pridal pri tom ako ju zovrel v mocnom náručí a hladil ju po vlasoch , lebo cítil, že sa chveje a srdce jej búši ani čo by jej puknúť išlo. "Veď toto už dlho nebude, neboj. Do zimy si naspäť na Morave aj s tou malou fiškaľkou!"
"Myslíš?" otočila Barbora k nemu slzami zmočenú tvár.
"Určite," povedal isto Matej a utrel sestre uplakané oči rožkom kvetovanej šatky, ktorú mala prehodenú cez ramená, aby jej vietor nefúkal na krk, čo sa jej spotil pri praní.
"A plot tu vlastne načo robíš? Veď tu nikdá nebola ani len vŕba!" opýtala sa Barbora ešte trošku vzlykavo.
"Ak si si sestrička nevšimla - je vojna! A teraz budú časy furt horšie. Všelikto sa môže z hory znenazdajky vynoriť, či sa v dedine objaviť."
"Všimla, všimla. Veď sa len pýtam." A to sa už Barbora zdvihla.
"Tak len robkaj. Keď bude obed, ohlásim ťa," ešte dodala.
"Zajtra zájdeme do mesta," zakričal Matej na sestru, ktorá sa už vracala do domu cez záhradu.
Matej, ešte kým ho sestra zavolala k obedu, stihol všetky agátové koly zaklinovať skalami a zasypať hlinou .
"Do večera ešte aj dosky stihnem natĺcť," povedal po obede sestre a mame, ktorá sa k obedu z kopaníc z poľa vrátila. Bola pozrieť, či sa už dajú krumplíky zasadiť a prekopať hatiny, čo ostali po oraní. Tiež mala nesmiernu radosť, že sa Vojto ozval.
"A ozaj, skrz to písmo, ani ste mama nepovedali, či sa už bude dať sadiť," opýtala sa Barbora.
"Ak vydrží čas do nedele, tak začiatkom budúceho týždňa by sme hádam aj mohli posadiť a ty by si aj jačmeň zasiať mohol ešte tento týždeň," povedala Mária deťom.
Ledva to Mária dopovedala, roztvorili sa prudko dvere a do kuchyne ako veľká voda, keď ide dolu potokom, vletela Evka.
"A ty už doma! To je to už vari toľko hodín?" opýtala sa pozerajúc od stola na ňu mama. Hneď nato švihla zrak na zelený plechový budík, čo stál na polici.
"Veď je sotva pol jednej. Čo ty tu už?" zas pozrela na ňu mama pri tej otázke.
"Pustili nás skorej," utrúsila len tak ledabolo Evka.
"A to už prečo?" pokračovala mama vo výsluchu jedinej dcéry.
"A či ja viem? Pán učiteľ povedali, že máme ísť dnes domov prvšie. Nuž som šla. A ešte povedali , že máme doma odkázať, že zajtra budeme v škole dlhšie. Skoro do večernýho zvonenia, aby ste sa o nás nestrachovali, že sme sa nedajbože niekam nezatárali."
Matej pozrel na sestru, vedel on prečo majú byť deti v škole dlhšie. Nepovedal nič pred Evkou, zas by mala milión otázok, na ktoré on odpovede neznal.
"No poď teda obedovať, kým to je na stole," vyzvala ju starká a už jej naberala pečených krumplíkov.
"Kyslé mlieko si nalej aj sama," a podala jej hrubý ťažký biely porcelánový hrnček.
Barbora medzitým vyšla von na priedomie za Matejom.
"Zajtra vraj idú tých Židov Gardisti z essesákmi zberať po dedinách na okolí. Vraj sú nežiadúci. Zato budú deti v škole dlhšie držať. Ale veď tak je to hádam aj lepšie," zašeptala sestra Matejovi, nech ju nie je počuť do kuchyne.
"Veru! Odlifrujú ich vraj do takých istých voľákých pracovných táborov, čo aj Vojto dnes spomínal v písme. Pánboh vie čo s nimi bude. V susednej dedine už aj krčmu zobrali Židovi a zhabali ju vraj pre dákeho pansláva z mesta," odpovedal jej brat tak isto hundrúc popod nos.
Barbora sa pobrala dnu. Za chvíľku, len čo dofajčil šúľanú cigaretu, prišiel dnu aj Matej.
Pohladil Evku po pleci.
"Ty aj tak zajtra do školy nepôjdeš."
"Prečo Matej?" spýtala sa plnýma ústami a odpila z hrnčeka mlieka.
"Pôjdeme sa dať fotiť. Urobiť podobienku pre otca. Písmo prišlo dnes od neho. A fúzy si utri od mlieka," zasmial sa Matej.
"A či ozaj mama? Tatenko písali? A čo? Dajte sem, nech si aj ja prečítam," zapišťala Evka.
"Dojedz! Potom." No darmo jej mama vravela. Už aj vyskočila od stola a brala na špičkách postavená bielu obálku opretú o kalendár na polici. Čítala a plakala.
"Úsmev slečna! Aj vy, mladá pani!" Usmial sa na Evku a Barboru fotograf v bielom obleku s krásnym novým fotoaparátom, čo mu visel na krku na koženom remienku. Jeho asistentka a manželka v jednej osobe zatiaľ upravila Barboru, čo sedela na drevenej stoličke a Evku, ktorá jej sedela na kolenách. O chvíľu už zablesklo a cvaklo v aparáte.
"To je všetko? A kde je fotka?" vyzvedala Evka.
"Počkaj ešte! Teba mama chce samú dať odfotografovať," zvestovala jej asistentka, zatiaľ čo ju upravovala pred bielym plátnom. Ledva to dokončila a už sa opäť zasvietilo a fotoaparát vydal ten istý zvuk ako pred malou chvíľkou.
"Nech sa páči, pani Hezká! Fotečky budú tak o dve hodinky. Ráčte si zatiaľ vybaviť v meste, čo potrebujete."
"Ďakujeme! Koľko platíme?" opýtal sa Matej.
"Až potom, až potom," odpovedal pán fotograf a dodal Matejovi.
"A mladý pán sa neráčia dať zvečniť?"
"Já? A načo?" zasmial sa Matej.
"Akože načo? Pre mňa, pre Katku, pre starkú," ozvala sa Evka od vitríny, kde si obzerala vystavené svadobné fotografie.
"Nuž teda nedbám. Keď som už tu!"
Po prvom záblesku a cvaknutí zakričal Matej na Evku.
"Nože hybaj aj ty ku mne."
Evka mu vyskočila na koleno kľačiaci a na líce mu dala pusu. Presne ako to videla na jednej z fotografií vo vitríne.
"Kedy ty už budeš mať rozum Eva?" opýtala sa jej mama.
"Veď je zlatá!" privravela sa jej manželka pána fotografa.
"Tak ako som povedala, fotečky z každej po tri kúsky, ako ste si ráčili priať, budú tak o dve hodinky," zopakoval pán fotograf v miernom úklone, keď im pridržiaval dvere a vyprevádzal ich z ateliéru.
"Matej, poďme na zákusok do cukrárni," žobronila Evka.
"A vieš ty čo? Poďme!"
"Vy si choďte, ja si zájdem do koloniálu pokúpiť, čo mi treba, keď som už tu. Lepšie je, keď to vidím, ako keď ti len lístok napíšem. Všeličo ma ešte napadne," povedala Barbora Matejovi.
"Potom prídem za vami," dodala Barbora.
"Dobre sestrička. A ty poď, moja malá!"
Evička si cukráreň a dobroty v nej náramne užívala. Matej si zas po dlhšom čase dal pohár kvalitnejšieho vínka. Evička stále čosi štebotala a obzerala si mestské dámy a ich pekne slušivé šaty a rôzne ozdoby v klobúkoch, či brošne popripínané na šáloch a šatkách. A samozrejme pánov v oblekoch, ako tým dámam dvoria. Ani si neuvedomili, že prišla Barbora. Zbadali ju až vtedy, keď si prisadla k nim. V ruke, na ktorej mala prevesenú čiernu kabelku, držala obálku. V druhej ruke tašku s nákupom z koloniálu od Riciových.
"Ty si ich už aj bola vziať," zjujúkala Evka a hneď obálku šklbala mame z rúk. Tá ju už, už chcela ohriaknuť, avšak si uvedomila, kde sú, tak len potichu na ňu: "Eva!! Potrháš ich! Hej, bola som cestou sa spýtať, že či náhodou už nie sú."
"Nebojte mama, nepotrhám." A už Evka obzerala fotky a najmä tú s ujcom Matejom.
"Pozri Matej, aj Katka bude žiarliť," a podala fotografiu Matejovi.
"Fíha! No to isto bude. Na takú fešandu," pousmial sa Matej.
Barbora medzitým vyhrabala z kabelky obálku s listom, čo večer, keď už Eva s mamou spali a Matej ešte nebol z mlyna doma, napísala Vojtovi. Priložila do obálky z každej fotografie a prešla jazykom po okrajoch, aby ju zalepila.
"Ozaj, nedáš prečítať, čo si mu?" opýtal sa Matej.
"Ozaj, braček. Nehnevaj sa!" odvetila a usmiala sa na neho.
"Nehnevám. Čože by som sa ..." odvetil Matej a dopil posledný dúšok zlatistého moku.
Zaplatili a vydali sa ešte na poštu.
"Prečo tamtí ľudia nastupujú do takých divných vagónov? Bez okien, bez lavíc?" opýtala sa Evka mamy, keď sedeli už na stanici vo vlaku na drevenej lavici a čakali, kým sa ich vlak vydá na cestu k domovu.
"Neviem Evka," odpovedala jej s ťažkým povzdychom mama.
"Ani ty, Matej, nevieš?" vyzvedala naďalej Evka.
"Do tábora Židovská vysťahovalecká skupina. Tak sa to tuším volá," odpovedal jej stroho Matej práve vo chvíli, keď sa vlak rozkymácal a vydal sa na cestu. Evka sa ešte oknom dívala, ako tí ľudia nastupujú do tých divných vagónov bez okien. Už sa viac na to potom cestou domov vlakom nepýtala, lebo videla, že to mame a aj Matejovi nie je veľmi po vôli. A nepýtala sa ani u nich v dedine, keď kráčali cestou zo stanice domov a videli ako chlapi v uniformách s puškami vedú neveľkú skupinku ľudí, z ktorých niektorých poznala, na vlakovú stanicu.
"Stará mama, stará mama, pozrite aké krásne fotografie máme!" kričala na starkú Evka hneď od bráničky a zjavne jej už obraz za oknom zo železničnej stanici z hlavy vyprchal.
"No, ukážte teda tie podobienky," povedala Mária vchádzajúc za deťmi do domu a utierala si zamočené ruky do zástery.
"No, krásne ste deti moje. Poslala si Vojtovi?"
"Poslala mama, poslala. A aj Márii so Suzy do Ameriky sme."
"Dobre, dieťa moje. Nech vidí ako rastie Evka."
"Aj my starneme," dodala Barbora.
"Ty starneš. Ja rastiem do krásy," zastarel sa do nich Matej.
"No, chlapisko si riadny, to je pravda. Nech si ťa len Katka stráži," nedala sa Barbora.
"Postrážim sa aj sám. A zajtra urobím na tieto fotografie rámiky. Mám aj také tabuľky skla. Nech na ne nepadá prach," odpovedal sestre Matej.
"A prečo nie dnes braček?"
"Lebo už tu nie som." A už len videli ako odchádza von.
"Matej! Počkaj! To sa ani nenaješ?" kričala za ním mama.
"Len ho mama nechajte. Naje sa on inde," povedala mame usmievajúc sa Barbora.
"Katka si ho nachová, však?" ozvala sa od stola s plnými ústami Evka a vycierala na mamu zamakovené zuby.
"Ty jedz. Teba do takých vecí nič nie je," chcela sa tváriť mama pritom vážne, ale veľmi jej to nešlo.
"Najedz sa aj ty Barborka. Potom dopreberáme tie zemiaky na sadenie."
"Dobre, mama, dobre. Len čo sa preoblečiem."
"Zo školy príď zase za nami na kopanice," nakazovala Barbora Eve, keď odchádzala do školy.
"Áno, mama. Veď aj včera som prišla. Nie som malá," odpovedala poslušne Evka.
"Veď ti len pripomínam, aby si sa niekde nezatárala s čarakom."
Evka vyšla von a videla ako Matej na voz nakladá vrecia a všetko potrebné náradie.
"Miša kedy zapriahneš?" opýtala sa ho, keď prechádzala okolo neho.
"O chvíľu a ty sa nevypytuj, lebo neprídeš do toho učenia ani do zajtra," odpovedal jej Matej.
Mária ešte oriadila mlieko z raňajšieho dojenia, zatiaľ čo Barbora vyberala práve namútené maslo z drevenej zbonky.
"Ruky mam ani skaly zatvrdnuté."
"Veď sa ti ani nedivím, však ešte za tmy si sa do toho chytila."
"A čo som mala robiť? Včera ešte smotana na mlieku nebola dosť hustá a cez deň už nebude kedy času pri mútení vysedávať," odpovedala Barbora Matejovi, ktorý akurát raňajkoval.
"No, idem ja zapriahnuť a môžeme ísť."
"Dobre," odpovedala mu Mária.
Za nedlho už sa trmácali vozom po vymytej ceste na kopanice. Mišo si spokojne odfukoval, keď ho Matej zastavil pri roli a vypriahol ho nech sa pasie. Mária s Barborou už zhrbené kopali jamky na zemiaky. Matej ich tam začal hádzať, keď vypriahol a vyložil voz.
"Hádam to dnes dokončíme," zastonala Barbora, keď si naprávala boľavé kríže.
"Vari aj hej," súhlasne prikývol Matej.
Na obed ani z poľa nezišli k obedu domov. Najedli sa na voze.
"Dovidenia, pán učiteľ!" pozdravili sa zborovo deti stojace pri laviciach na konci vyučovania, tak ako každý deň.
"Dovidenia. Utekajte rovno domov. Pomáhať doma treba."
Evka sa ani veľmi neponáhľala. Vedela, že musí ísť na kopanice pomáhať a to sa jej nie veľmi chcelo.
"Na, toto daj ujčekovi," zrazu pri nej zastal poštár na starom rozheganom bicykli, čo vŕzgal viacej ako ich drabinák.
"Ďakujem. Odovzdám," poslušne odpovedala poštárovi Vincovi, ktorému nik nepovedal inak ako Venco.
Preoblečená a najedená sa zobrala na tie nešťastné kopanice, ako si v duchu myslela. Hlavou jej šlo milión iných vecí, len nie robota na poli. Zahĺbená, zamyslená sa pomalinky do šuchtala až na kopček, kde mali pole. Len čo ju barbora videla, ako sa vlečie, zakričala na ňu.
"A ty, čo ideš ako za husami, len tak pasúci!?"
"Nechaj ju! Ani vám sa nechcelo, keď ste boli deti!" zastala sa jej stará mama.
"A čo to nesieš?" opýtala sa jej stará mama.
"Neviem. Venco mi to dal pre Mateja."
V Márii stuhla krv a nohy ostali ako drevené. Chcela sa rozbehnúť k Eve a vytrhnúť jej to písmo z rúk a čítať.
Nemohla. Nedalo sa. Nebyť Barbory, čo ju podoprela za rameno, bola by sa iste sklátila na zem.
To už Evke z rúk obálku zobral Matej.
"Nuž, keď pre mňa, tak daj, nech si prečítam." Roztrhol obálku so strohým, no jasným textom vo vnútri na bielom papieri. Prebehol po ňom očami.
"Nuž, na vojnu ma chcú," povedal, ani čo by ho na veselie či hody pozývali.
"Syn môj! Nemôžeš! Nesmieš!" zastonala Mária.
"Sadnite si mama," povedala mame Barbora, pridŕžajúc ju za ruky, lebo nohy ju držať nevládali.
"Nože, Eva, chytro podaj vodu!" zakričala Barbora na Evku, čo stála pri Matejovi a vôbec nechápala čo sa deje. Zobrala krčah s vodou a podala starkej, aby sa napila.
"Kedyže máš narukovať?" otočila Barbora oči k Matejovi.
"Za mesiac. A nebojte mama, kým sa budú tieto krumple kopať budem doma. Len ich musíme najskôr zasadiť," povedal Matej. Povolávací rozkaz poskladal a zasunul do vrecka lajblíku, čo mal prevesený na voze. Zobral motyku a bezo slov sa dal do kopania. Barbora sa pridala. Evka vedela, že má tak, ako po ostatné poobedia pohadzovať sadiačky do jamiek. Mária, keď sa pozviechala z toho šoku a do nôh sa jej vrátila vláda, tiež sa k nim pridala a tak, ako si zaumienili, tak aj učinili - do neskorého podvečera zemiaky posadili. Matej do Mlyna už večer za Katkou nešiel. Potreboval sa s tým sám vyrovnať. Aj keď pred mamkou nič nedal na sebe znať, mal strach. Sedel na priedomí, pozeral do neba na jasné hviezdy a poťahoval jednu cigaretu za druhou. Pocítil letmý dotyk na ramene.
"Rozmýšľaš?"
" Veru, rozmýšľam, sestrička."
"Jaj, čože si tu bez teba počneme!" zastonala Barbora.
"Sľúb mi Matej, že sa vrátiš!" dodala už so slzami v očiach. To však Matej skrze tmu nevidel.
"Neboj, vrátim sa. A ty mi sľúb, keby Katka čokoľvek potrebovala, budeš jej nápomocná."
"Pravdaže budem. Pravdaže. Kedy jej to povieš?" Odpoveďou jej bolo len myknutie plecami.
"Tak, už ťa aj v kostole vyhlásili!" oznámila Barbora Matejovi, keď sa vrátili v nedeľu z kostola.
"Keď vyhlásili, nuž vyhlásili," zdvihol hlavu od novín, čo v meste kúpili, ale skôr ich času čítať nebolo. Vtedy si všimol, že pri mame stojí ešte jedna žena.
"Tak už vieš?"
"Viem. Prečo si mi to neprišiel povedať?" opýtala sa ho Katka a s plačom sa mu vrhla do náručia.
"Len si poplač Katka," pohladila ju po ruke Mária.
"Nemohli sme ju nechať odisť z kostola len tak domov. Zavolali sme ju k nám. Nech si ľudia vravia, čo chcú," vysvetľovala Matejovi sestra, kde sa u nich nabrala táto návšteva.
"Hladná som. Budeme aj jesť, či len plakať?" zahundrala Evka. Už - už ju chcela mat zaťať, ale Matej nedovolil, lebo sa rýchlo za neho skryla.
"Len ju nechaj. Pravdu má."
"Posadajte si deti. Čochvíľa sa zohreje a najeme sa," vyzvala všetkých k stolu Mária.
"Ale ja nebudem..." no dohovoriť Katku Mária nenechala.
"Ešte že čo! Povedala som, všetci."
Nuž sa teda viac Katka núkať nedala a nechcela ich ohrdiť. Sedela ticho, stále fňukajúc a vzlykajúc vedľa Mateja. Evka pomáhala starkej prestierať. Vyberala taniere a lyžice.
Barbora sedela oproti nim a ticho pozerala na vyplakanú Katku. Myslela na Vojta, či už má podobienky, či sa aj oni teraz pri stole k obedu hotujú, čo robia, či sa apenkovi polepšilo.
Po obede Matej odprevadil Katku domov. Vrátil sa až nad ránom.
Nasledujúce dni Márii utekali hrozne rýchlo. Zo dňa na deň tento kríž niesla horšie. Matej porobil, čo mohol. Poopravoval ploty. Nahotoval dreva, vraj ak by sa náhodou do jesene, keď udrú prvé mrazíky, nevrátil. Takmer každý deň chodil za Katkou.
"Neboj Matej, dám ti na ňu pozor, aby ti ju nik neuchytil, kým sa nevrátiš," žartom mu povedal Vavro mlynár, Katkin otec.
"Ja viem, že hej. Keď ale ona stále len plače. Prídem domov, tam zas mama plače. Všade revú," povzdychol si Matej.
"To vieš, synak, to sú ženy. Na svadbe i na pohrebe rovnako smoklia. Veď si ty čo nevidieť doma," zakričal na neho zvnútra mlyna Vavro.
"Veď aj ja tak hovorím," zakričal Matej naspäť, aby ho Vavro počul, keď mu pri ušiach lomozili pátre a lomotili remene.
Máj utiekol ako voda a Matej sa na jeho konci ocitol na stanici s dreveným kufrom v ruke spolu s hŕstkou rovesníkov, ktorých tiež postretol rovnaký osud. Plaču a vzlykania tam bolo neúrekom. A neutíchol, ani keď sa rozplynula v ovzduší para, čo šla z komína lokomotívy vlaku vezúci týchto chlapov do pazúrov nešťastia, hladu, krutej zimy a...
Ošarpané budovy, dvor bez stebla trávy, vydratý od neustáleho pochodovania a cvičenia vojakov. Takýto pohľad sa Matejovi a jeho spolutrpiteľom naskytol, keď ich vpustili cez veľkú železnú bránu do kasární. Bolo ich vari zo 100 pozbieraných z blízkeho, ale i širokého okolia Nitry.
"Som podplukovník František Čermen. Boli ste povolaní zo zálohy na výcvik bojovej pripravenosti. Štát vás povolal k 51. delostreleckému pluku. Tento donedávna pozostával z dvoch oddielov. I. oddiel kanónový s 8 cm ¾.189 kanónmi vz. 30, II. oddiel húfnicový s 10 cm ¾. húfnicami vzor 30. Oddiely po troch batériách a tieto po štyroch delách. V dôsledku reorganizácie našej armády zlúčil sa vlastný pluk s čatou del. pluku 52 a tým vlastný pluk stal sa plukom o troch oddieloch. I. a II. oddiel húfnicový s 10 cm ¾. húfnicami vz. 30 po dvoch batériách, batérie po štyroch delách. 3. a 4. bat. Rámcov," stručne im podplukovník vysvetlil ráznym hlasom, kde sa to vlastne všetci ocitli.
Potom pred nich predstúpil ďalší veliteľ.
"Som poručík Ján Chrien. Máte obrovské šťastie, že dnes je tu pred vami a osobne vás víta pán podplukovník. Budem čítať postupne vaše mená. Ohlásite sa len krátkou odpoveďou - tu."
Odmlčal sa. Zobral listy papiera a začal čítať mená podľa abecedy. Zanedlho zaznelo: "Dolinaj Matej."
" Tu."
Matej ďalšie mená ani nevnímal, len keď Jura Maškrtu a Štefana Hrubého od nich z dediny vyvolal.
Keď vošli po prezentácii a rozdelení do izby s desiatimi posteľami, udrel im do nosa chlórový smrad až taký, že oči z neho štípali. Presne toľko ich bolo treba na obsluhu kanónu-mi vz. 30.
"Matej, Matej ... kdeže sme sa to mi dostali!" povzdychol si Juro, s ktorým sa chvalabohu ocitli spolu na jednej cimre.
"Neboj. Mohlo to byť aj horšie."
"Ale aj lepšie," ozval sa daktorý z chlapov.
To si už podávali chlapi navzájom ruky. Popredstavovali sa a začala celkom hlasná debata, kto odkiaľ je, kto koho pozná. Kde kto ma krstnú mať, či ujca. Kde sa mu sestra vydala a či ju pozná. Vyrušil ich až rázny hlas.
"Vojaci, kľud! Ja som váš prvý nadriadený Michal Marko, rotný. Pre tých, čo už zabudli frčky rozoznávať. Môžete ma volať aj Mišo, keď budeme sami. Veď sme si roveň. A v zákope to bude aj jednoduchšie. Teraz sa mi predstavte všetci menom a povedzte, čo robíte, čo viete robiť. Aj tak si to hneď nezapamätám, ale nevadí. " Postupne sa mu všetci desiati predstavili a podali si ruky.
"No, ste riadne pestrá chasa. Od Jana účtovníka až hen po stolára," a s úsmevom ukázal na Mateja. "Ale delostrelci z vás budú. Teraz sa presunieme do skladu. Nafasujete komplet mundúr, o ten sa budete starať a chrániť si ho ako oko v hlave. Zoradiť! A za mnou!"
Celé leto sa len v šíkoch učili pochodovať, zákopy kopať, skákať a vyskakovať z nich. Slnko im pieklo na rozhorúčené prepotené telá, ale poľaviť im veliaci nedovolili.
"Len sa nebojte. Na jeseň sa dostanete aj k puškám a aj ku kanónom. Ešte aj banovať budete za touto dovolenkou," vravieval im rotný Marko.
A veru tak aj bolo, keď sa na streľbách museli v blate, v daždi, plaziť k cieľu tak, že museli mať bradu až v kaluži mazľavého blata zaborenú.
"Hlava musí byť dolu. Inak by ste o ňu mohli ľahko prísť," kričal na nich Michal. "Verte, je to pre vaše dobro. Učíte sa tu prežiť, nielen bojovať," prízvukoval im zas, keď sa pechorili s ťažkými kanónmi.
"Do boha aj s ich kanónmi! Na kieho boha majú tie autá a kone. Od zimy si prsty necítim," mrmlal pri kolese zapretý Juro Matejovi.
"Veď sa ani tej vojny nedočkáme, keď nás budú takto nivočiť," zaškrípal zubami Jano.
December 1940
"Matej! Matej!" Rozbehla sa s krikom Evka od dverí, keď zdvihla hlavu pri ometaní snehu z podstienky na to, že zachrapčala bránička. V nej stál v hrubom hnedom kabáte Matej.
"Uši ti zamrznú!" smiala sa, keď ju na rukách niesol po dvore. "Lepšiu čapicu nemali?"
"Vari som ja na módnej prehliadke? To je vojna, nie paráda," odpovedal jej s úškľabkom Matej.
"Dobrý deň, mama." Pozdravil sa, keď vošiel do kuchyne.
"Matej! A vari ťa pustili?" Zašeptala Mária, akoby sa bála, že je to len sen a že sa z neho zobudí.
"Pustili mama, pustili. Teda len na dovolenku. Po sviatkoch sa musím naspäť pri pluku hlásiť." Vysvetľoval mame, keď ju stískal v náručí.
"A kde je Barbora?" opýtal sa.
" Na Morave. Prišiel jej telegram, že svat zomrel, tak šla na pohreb. Dostala výnimku, že môže," povedala mama.
"Ešte aj tak dosť vydržali. Však už na jar Vojto písal, že už sa na tom otec biedne. Kedy sa vráti?"
"Do piatku má povolenie na vycestovanie od úradov. Tak hádam v piatok príde."
"Však, nech si Vojta užije trošku. A Evke nepovolili?" opýtal sa pri tom ako si zobliekal ťažký kabát.
"Nie, vraj deti nemusia také. A prezleč sa z hentoho vojenského mundúru. Hneď ti prinesiem háby." A už sa Mária v čistej izbe v skrini kutala a vyberala nohavice a košeľu pre syna.
"A dokedy si doma, Matej?" vypytovala sa Evka zatiaľ, čo sa Matej prezliekal.
"3. januára do obeda sa musím hlásiť. Ej, mama, dajte mi aj opasok."
"Ako si mi len strašne pochudol, Matejík môj!" zabedákala Mária, keď videla, ako hábky na ňom visia.
"Nuž, pochudol, pochudol. Stravy pomenej ako doma. A furt nás prajchujú. Cvičiť, kanóny nabíjať, Laufi čistiť. A veru aj ručne tie opachy musíme ťahať."
"Páni!" počúvala s otvorenými ústami Evka.
"Poď sa najesť." A už kládla hrniec s polievkou zo sporáka na stôl, vedľa chlieb a nožík, nech si odkrojí.
"Jój, mama ten vonia!" chválil Matej, keď ho chytil do rúk a ťahal cezeň nožíkom.
"V sobotu sme piekli," odpovedala Mária. Pozerala, ako Matej chlípe polievku, odtŕha chlebík. Stále neverila, že tu sedí.
Dlho však nesedel. Ledva dojedol. Zobral z vešiaka kabát a klobúk.
"Matej!"
"Nebojte mama, zajtra a cez sviatky vám všetko povyprávam," odpovedal pri zapínaní kabátu Matej.
"Teraz sa musím ísť Katke ukázať. Hnevala by sa, že som jej hneď neprišiel."
"Vitaj, vojak!" zakričal na neho Vavro, len čo ho videl z diaľky prichádzať stojac na prahu dverí do mlyna. Tu zacítil ruky na chrbte, čo ho sotili dopredu tak, že div neskončil nosom v kope snehu.
"No, len si nohy nedolám, pochábeľ!" kričal za dcérou, čo sa rozbehla len v ľahkých šatách s vlniakom na pleciach oproti Matejovi. Hodila sa mu okolo krku tak, že obaja skončili v záveji snehu. Bozkávala Mateja na ústa a hladila po tvári, akoby sa až teraz presviedčala, že je to naozaj on.
"Čo si nedal vedieť, že prídeš? Bola by som ťa šla čakať. Dokedy budeš? Nepôjdeš už tam? Ostaneš už pri mne?" zasypávala ho rovnako otázkami, ako aj bozkami.
"Odpoviem ti na všetko, len už poďme z tohto snehu, lebo ma už studí za golierom."
"Juj, veru poď! Poď!" pomáhali si spolu na nohy.
"Otec, pravda to už domeliete aj sám? Ja si idem, toť, hosťa vítať ako sa patrí."
"Joj, ty hostiteľka! Domeliem, domeliem. Veď už len zo dve vrecia pustím a prídem za vami dnu."
Za ten čas Katka Mateja hladkala a bozkávala, ani čo by bol samý med. Ani si nevšimla, že vošiel otec.
"Nuž, vitaj teda ešte raz," podával ruku Matejovi a Katka ani srnka z jeho kolien na rovné nohy skočila.
"Ďakujem! Vidím, že roboty máte aj skrz vojny dosť."
"To vieš, Matej, či vojna, či nevojna, chlieb sa piecť bude," vravel Vavro pri tom, ako do šiafikov pálenku na privítanie lieval.
"Veď je tak," pritakal Matej a prevrátil do seba štamperlík pálenky.
"No, vrav že, čo s nami bude? Ty isto máš lepšie informácie priamo z armády."
"Ale čože by som vedel! Nič nám nepovedia, len nás naháňajú, ako zdutú kobylu. Do hláv nám vtĺkajú, ako sú Nemci naši spojenci. Dokonca Slovensko pristúpilo k Paktu troch mocností, podpísaného medzi Japonskom, Nemeckom a Talianskom 27. septembra 1940 v Berlíne. Tiež celý Západ je už obsadený Nemcami. Nemecké vojská rýchlo obsadili Luxembursko a nemeckí parašutisti zoskočili pri dákej pevnosti Holandsko. Nemeckí parašutisti obsadili belgickú pevnosť Eben Emaul strážiacu prechody do mesta Liege, to dobyli a kapitulovala posádka v Rotterdame a o deň neskôr kapitulovalo celé Holandsko, čím sa Nemecku otvorila cesta do Francii. Kráľovná, tuším Wilhelmina sa volá, utiekla vraj do Británie. Koncom júna bolo dobyté a Francúzsko. Tiež, vraj má dáku exilovú vládu v Londýne. Vraj aj my, aj Belgia, ale to sa len šušká," vysvetľoval Vavrovi Matej.
"No, toto na skorý koniec nevyzerá!" poznamenal pomedzi zuby Vavro.
"A Rusi? Ako?" opýtal sa ešte Vavro.
"Nuž ako. Tí sa do toho nestarajú. Veď Molotov z Ribbenropom podpísali ešte vlani v auguste dáku dohodu, že sa nebudú medzi sebou tĺcť. Ešte aj Poľsko Rusi z druhej strany ošklbali, obsadili Lotyšov, Estóncov a Litvu. Dokonca niekde v Murmansku Nemcom prenajali prístav."
"A to je kde?" opýtala sa Katka, ktorá doteraz len počúvala, čo sa otec s Matejom zhovárajú.
"A či ja viem, kde to je. Ďaleko," dodal zo smiechom na odľahčenie a rozveselenie Katky Matej.
"Isto aj Vás niekam povolajú," položil ruku na rameno Vavro Matejovi.
"Otec!" zvolala Katka. "Nie že tak! Tak nehovorte!" A už objímala Mateja.
Vavro ich nechal po večeri samých a zašiel do Bielikovej krčmy, čo gardisti s Nemcami zrekvirovali Neumanovi. Matej sa zdržal až do neskorej tmy a navzájom sa i oddávali jeden druhému plnými dúškami.
Nie však len tento deň, ale celú Matejovu dovolenku. Cez deň robieval doma, čo bola treba poopravovať, zhováral sa s mamou i sestrou. Evka mu kládla milión otázok.
A nebolo to inak ani dnes, v Štedrý deň. Mama so sestrou varili kapustnicu s hríbmi, dali vyvariť pupačky, ktoré zarobia s tvarohom a aj makom a rozpusteným maslom, piekli tvarohové a slivkové koláče.
"Ešteže sme vlani, stará mama, toľko toho lekváru navarili, lebo tento rok sliviek nebolo," zaštebotala Evka, keď lyžicou robila kôpky lekváru na vykrojené cesto.
"Veru, veru. Ničoho poriadne nebolo. Ani sliviek, ani jablka, po hruškách ani stopy na široko ďaleko. Zemiakov trochu. A zbožia sme cepmi s mamou sotva za 3 vrecká namlátili." Pozerala Barbora pri tom do hrnca, ako bratovi vysvetľovala, že bol biedny rok. Síce mu to už aj v písme na jeseň do vojska napísala, ale teraz sa zas debata na to zvrtla.
"Veru, bieda, bieda, všade bieda. Nebyť peniažkov od Márii a Suzi ťažko by sme vyžili." zastonala Mária.
"Matej a aký ťažký je ten kanón?"
"Nuž, ťažký, skoro 2000 kíl."
"A to je koľko?"
"Nuž, koľko? Ako za voz skál," odpovedal Matej.
"A ako ďaleko to strieľa, koľkí ste pri ňom?" sypala na Mateja Evka ďalšie otázky.
"Strieľa takmer pol druha kilometra. A obsluhujeme ho desiati."
"To by hádam až na kopanice odtiaľto dostrelil. Až desiati?"
"Veru, musíme rýchlo nabíjať. Veď vystrelí za minútu aj 10 ráz, keď nám to ide dobre."
Matej k večeru nachoval Miša a Rysuľu, hodil zrna sliepkam. Až potom zasadli k štedrovečernej večeri . No tá bola viac chudobná ako štedrá. Predsa sa však jedného podarúnku dočkali od Mateja. Cez jednu ojedinelú vychádzku kúpil po žolde v meste knižku s krásnymi obrázkami.
"Matej, tá je krásna! Ďakujémmm!!!" ďakovala bozkávajúc na líce Mateja.
"Mama, tu je dačo pre vás a aj tebe niečo sestrička."
"Načo že si starosť robíš!" zahundrala popod nos vďačná Barbora.
Krásne ligotavé pátričky pre Máriu a maľovanú porcelánovú brošňu na šaty, či šatku pre Barboru. Večer strávili v debate o sestre Márii a o Suzi v Amerike. O Vojtovi na Morave Barbora rozpovedala, ako sa majú. Počúvali rádio a Evka si čítala knižku. Najskôr začala nahlas.
"Pavol Dobšinský. Slovenské národné povesti. Ilustroval Martin Benka. Stará mama počúvajte koľko je tu tých povestí," zakričala na starú mamu do kuchyne Evka z izby sediac na posteli.
"Zakliata hora, Laktibrada, Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená, Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, Radúz a Ľudmila, Myšacia bundička, Hadogašpar, Dvanásti bratia a trinásta sestra, Tri stromy, Za zlatým jabĺčkom, Zlatá podkova, Zlaté pero, Zlatý vlas, Lomidrevo alebo Valibuk, Tri perá z draka alebo hľadanie zlého a dobrého, Chorý kráľ, Zlatovláska, O kráľovičovi, čo si mladú hľadal, Černokňažník, Da šibalci, Mahuliena zlatá panna alebo slncová panička, Vlkolak, Zlatovlasé dvojčatá, Berona, Jelenček, Dalajláma, Čarodejná lampa, Pani Mačička, Zlí bratia, Víťaz Kuchta, Či še hnevace?, Svetovládny rytier, Otcov hrob, Vintalko, Ľudojedi, Zlatá priadka, Škrupinový zámok, O kocúrikovi "
"Dobre moja, tak si pekne čítaj," zastavila ju v rapotaní stará mama. No to sa z dvora už dnu niesol spev.
"Povedzte nám pastuškovia, čo ste..."
"Jej, koledníci!" zavrela knižku a vyskočila z postele Evka.
V prvý sviatočný deň celý strávil Matej s Katkou. Jej dal zásnubný prsteň, samozrejme spolu so žiadosťou o ruku.
Katka mu okrem súhlasu na jeho otázku, či sa chce stať jeho ženou, venovala tabatierku, vo vnútri ktorej bola aj jej fotografia.
"Otec, pozrite!" ukázala Katka prst s navlečeným snubným prsteňom na prste.
"S vašim dovolením," dodal hanblivo Matej.
"Vy ste sa rozhodli. Čože by som vám ja v ceste stál," odpovedal Vavro.
Na Druhý sviatok vianočný sa Barbora po tom, čo sa s mamou vrátili z kostola, opytovala Mateja:
"Čo nové v mlyne? Ako sa majú:"
"Ako by sa mali, ako všetci naokolo. Nič nemajú nové. Mlieť melú. Akurát, že som Katku o ruku požiadal," povedal, akoby sa to vari ani jeho netýkalo.
"Vari?" zvýskla Barbora.
"No, pekne a materi nič nepovieš," ozvala sa mama od stola.
"Akože nie. Však teraz vám to vravím," zahundral Matej potom, ako potiahol z cigarety.
"Ty sa budeš ženiť. A kedy ? Budem družička?" zas sypala na Mateja otázky Evka pri tom, ako sa z kostolných hábkov preobliekala.
"Nuž, keď sa z vojny vrátim."
"A načože máš dovtedy čakať?" opytovala sa zas Evka.
"Och, ty! Daj mu už pokoj," zahriakla ju mama.
Vianoce a aj Nový rok sa minuli, akoby prútikom švihol. 3. januára, zavčasu ráno si Katka nie milého, lež už snúbenca vyprevádzala nazad na vojnu s nádejou,že sa čoskoro uvidia. Mária smutne hladkala syna po líci.
"Kedyže si ťa zas pohladím, Matej?" opytovala sa ho.
"Nebojte mama, čoskoro," odpovedal, pobozkal na rozlúčku Katku, mamu, sestru a napokon najviac ho vystískala Evka. Nastúpil ako posledný, hneď za Jurom, pomalinky do vlaku. Výpravca za ním zavrel dvere a vydal signál, že vlak sa môže pohnúť. Matej stiahol okno a zamával im ešte raz na rozlúčku. Vlak sa ťarbavo rozhýbal zo stanice v diaľ.
"Takúto dlhú a krutú zimu sme už dávno nemali," zahundrala Barbora pri tom, ako utierala prach z políc a fotografií, čo na nich boli postavené.
"Veru, nepamätám, kedy ešte na konci marca toľko snehu by bolo bývalo," odpovedala Barbore mama a zdvihla hlavu od vyšívania.
"S tými podobienkami opatrne dieťa moje."
"Nebojte sa, mama. Dávam pozor. Aj na brata, aj na Mareka. Ej, ale je už veľký, či len podrástol." Zadívala sa na fotografiu, čo im po sviatkoch spolu s listom poslali Suzi s Máriou.
"Veru, čoskoro bude aj z toho chlápätko," usmiala sa Mária pri pohľade na novú podobienku vnúčika.
"Evka a ty už koľký krát čítaš tú knižku od Mateja?" opýtala sa vnučky Mária.
"Ešte len tretí, stará mama," odpovedala s úsmevom Evka.
"Sa ti tak veľmi páči?"
"Áno, stará mama."
"Tak, vieš ty čo? Keď pôjdem do mesta, tak ti kúpim zas nejakú. Nech nečítaš tú istú stále. Dobre?"
"Ďakujem. Ozaj mi kúpite?"
"Ozaj, ozaj!" súhlasne kývla hlavou Mária.
"Len ju rozmaznávajte!" zastarela sa do ich rozhovoru Barbora.
"To nie je žiadne rozmaznávanie, to je učenie. A učených ľudí bude po vojne treba."
"Aj Mária je vzdelaná a čo z toho! Aj Marek bol...," no to už nedopovedala. Zasekla sa a uvedomila si, že to mamu ranilo.
"Prepáčte mama. Nemyslela som to tak."
" Viem, Barborka, viem." odpovedala skoro šepky Mária. Zobrala ihlu a pokračovala ďalej vo vyšívaní sviatočného obrusu.
Máj 1941
Z rádia zaznela známa zvučka, ktorá oznamovala začiatok večerných správ.
"Dobrý večer, vážení poslucháči. Dnes Snem Slovenskej republiky vydal nariadenie o povinnosti zásobovania nemeckého vojska na Slovensku."
Barbora zlostne otočila porcelánovým kolieskom na rádiu a hlas hlásateľa zmĺkol.
"Sú horší ako besní psi. Čo si ešte vymyslia. Ženy doma musia hrdlačiť, samé sa pechoriť v hore na poli. A chlapov kántria ako mačence. A ešte chovať ich budeme. Aj to málo čo máme nám poberú a požerú." Rozčuľovala sa Barbora, až jej sliny z úst pri tom fŕkali.
"Nepomôžeš si, dieťa moje. Ako si páni zmyslia, tak bude," zavzdychala pri vyšívaní Mária.
"Všade ich je. Gardisti, Nacisti. Len sa tak mesto nimi hemžilo, keď som ešte minulý mesiac bola kupovať veci na sejbu," rozčuľovala sa Barbora.
"A mne si knižku nekúpila," zagánila Evka od stola.
"Inakšie starosti som mala, nie tebe ešte knižky kupovať."
"A mne stará mama sľúbili," nedala sa odbiť Evka.
"Tak vieš ty čo, dieťa moje? V sobotu pôjdeme my dve do mesta," zastarela sa do nich Mária.
"Ale mama. Netárajte. Viete čo je tam Nemcov. Áut a motoriek čo sa na nich preháňajú hore dolu rínkom."
"Len sa ty neboj. My si už dáko poradíme, " usmiala sa na Evku Maria.
23. jún 1941
"Vojaci, pozor!" zvolal rotný Marko.
"Dnes Slovenský štát, ktorého armády ste príslušníci, ako isto je vám známe, vyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu, nakoľko naše nemecké spojenecké vojska Wermacht napadli včera Sovietsky zväz. Takže sa naše úsilie vo výcviku ešte znásobí. Čoskoro môžeme byť povolaní do boja a to kedykoľvek. Dennou či nočnou hodinou. Dúfam, že ste pochopili. Osobne vám radím, kým máte trochu času, napíšte rodičom, ženám, frajerkám, že čoskoro odídete na front. Lebo ak vyhlásia mobilizáciu našej batérie, už nato čas mať nebudete. Pohov! Rozchod!" dohovoril a bez slova sa otočil a odpochodoval.
"To nás len tak môžu na smrť poslať?" opýtal sa Juro Mateja.
"Môžu, Juro. Môžu. Čo si zmyslia, to s nami urobia," odpovedal Matej.
"V nedeľu napíšeme domov," povedal ponúkajúc cigaretu Matejovi Juro.
"Napíšeme. Ak nás dovtedy neodlifrujú na front," odpovedal poťahujúc z cigarety Matej.
"Nestraš. Hádam by nás nie tak skoro."
Skoro ráno, na rannom nástupe 51. delostreleckého pluku, vydal sám podplukovník František Čermen rozkaz.
"Oddnes platí pre našu batériu bojová pripravenosť. To znamená, že všetky delá ešte dnes naložíme na autá. Tak isto všetko strelivo a tiež pušky budete mať v noci pri sebe, nie v muničáku. V každej izbe sa budete striedať na stráži, aby ste sa v noci náhodou nepostrieľali sami medzi sebou. Čoskoro sa pripojíme k rýchlej brigáde veliteľa Rudolfa Pilfouzka."
"No tak, do roboty vojaci, počuli ste rozkaz. Vodiči do áut. Pristaviť postupne všetky autá k nakladacej rampe. Na každé auto vám musí vojsť kanón a po 200 nábojov. Zvyšné náboje pôjdu do dvoch áut," vysvetľoval im rotný Marko.
Do neskorej noci nakladali vojaci 51. delostreleckého pluku kanóny a muníciu na Pragy RN.
"Dnes už nič, Štefan, nenapíšeme," povedal Matej, keď trepali horko ťažko posledný kanón na auto z rampy.
"Veru. Pozri, už je tma a my ešte tu. Do postele sa dostaneme po polnoci," súhlasne dodal Matej.
Tak veru aj bolo. Celý týždeň zhon, krik, skoré budíčky a do postelí sa dostali každý deň až po polnoci. Vedeli, že ich dni v kasárňach sú zrátané. Až v nedeľu poobede, keď boli všetky autá naložené muníciou, potravinovými zásobami, stanmi a všetkou ostatnou výstrojou, im dali voľno. Väčšina vojakov písala domov listy o tom, ako čoskoro odídu na východný front. Niektorí spali po únavnom týždni.
Matej napísal len strohý text a poprosil Michala rotného, či mu to ráno odošle ako telegram.
"Samozrejme. Máš na to nárok."
Drahá mama. Čoskoro nás odvelia na východný front. Odkážte aj Katke. Pozdravujte Evku a Barborku. Váš Matej
V pondelok ráno sa začali pred bránou kasární schádzať noví branci. Vojaci, čo boli tu od vlani vedeli, že im musia urobiť miesto, aby sa mohli zas noví vojaci vycvičiť. Presne tak isto ako im urobili miesto starí vojaci, keď prišli presne pred rokom.
"V noci vyrazíme smer východ. Podrobnosti sa dozviete až pri odchode. Budete sa držať prvého auta. Ten bude vedieť súradnice a plán trasy. Všetci na izby, zbaliť všetky osobné veci. Naložiť ich na korby, každý do auta svojej batérie. Potom si môžete ešte ľahnúť a chvíľku si pospať. Čaká nás dlhá, nebezpečná cesta. Rozumeli ste vojaci?" opýtal sa plukovník Chrien.
"Rozumeli, pán plukovník," odpovedali ako jeden muž vojaci 51. bojovej batérie.
"Rozchod," zaznel posledný rozkaz na večernom nástupe z úst plukovníka Chriena.
Vojaci sa rozbehli poklusom na izby a každý si zbalil svoje veci do vojenského hatyžaka. Matej pri balení vyťahoval postupne všetky veci zo skrinky. V ruke sa mu ocitla aj tabatierka. Otvoril ju, pohladil usmievajúcu sa Katku na fotografii a kútikom úst sa usmial, akoby jej to chcel opätovať a videla ho. Silno zatiahol kožené pracky na batohu, vyhodil si ho na chrbát a zaniesol ho na auto. Vrátil sa späť do izby. Ľahol si. Snažil sa zaspať. No hlavou mu šli zmiešané myšlienky na domov, na sestru v Amerike a na to, že kam teraz jeho osud chce zaviať. Čo ich čaká a či sa vôbec niekedy ešte vráti naspäť na rodnú zem. Neuvedomil si ani, že za oknom už padla tma. Z myšlienok ho vytrhla vojenská siréna a krik Michala.
"Nástup do áut, pohyb, pohyb, poďme, všetci, rýchlo!" Krik, čo sa niesol chodbou spolu s piskľavou sirénou, mu trhal bubienky v ušiach.
"Vstávaj, ideme. Poď!" zamykal ním Juraj.
Vyskočil z postele a spolu so všetkými spolubývajúcimi vybehol z izby. Dupot ťažkých vojenských topánok mnohých vojakov, spolu s krikom a hukotom sirény, spôsobovali hluk a všetko sa zdalo byť chaotické. Za behu naskakovali už do naštartovaných áut. Keď sedel na korbe auta pod plachtou, videl prvé auto už vychádzať otvorenou bránou von. Presne tou istou ťažkou železnou bránou, akou on sem pred rokom vošiel. Netušil vtedy, že toto miesto opustí takto. Na korbe auta, čo ho spolu s ďalšími kamarátmi odvezie netušiac kam.
"Michal, kam nás to vlastne vezú?" opýtal sa Jano.
"Presnú trasu neviem, ale kamsi na Ukrajinu. Na ruský front." odpovedal rotný Marko.
Motor Pragy RN, na ktorej korbe sedel Matej, priadol a kolesá sa odvaľovali po asfalte. Sem tam narazili do výmoľu, či výtlku na hradskej. Vtedy vojakov vezúcich sa na korbe nadhodilo či zakymácalo s nimi.
"Boha jeho. Vezie nás na smrť, tak aj robí s nami ako s kravami, keď ich na bitúnok vezú ."
"Lojzo, prestaň!" ohriakol ho Mišo.
"Tak je," pridal sa aj Štefan.
"Veď je už slnko na pol nebi a my furt len ideme a ideme," zahundral Vilo, čo fajčil pri samom kraji korby a občas odhrnul plachtu, aby videli kadiaľ idú a trocha aj luft dnu pustili.
"Čo si myslíš, že Rusko je za humnami?" Zasmial sa Matej.
"Veď teba ten smiech zanedlho prejde," odvrkol nazad Vilo.
"Prejde, neprejde," odpovedal Matej a zapálil si ďalšiu cigaretu a ponúkol aj vedľa sediaceho Štefana.
"No, len sa neposerte. Ešte ste len na aute a mrnčíte ani sopľavé deti," zastal sa Mateja Juraj.
Uprostred lesa, ktorým sa tiahla cesta, kolóna zastala.
"Ku každému druhému autu hliadka. Ostatní rozchod do hory. Mate päť minút, viete na čo. Prví, čo sa vrátia, vymenia hliadku. Autá ostanú naštartované," zavelil podplukovník, čo sa viezol na čele kolóny v osobnom aute Škoda Popular. Rotní každej batérie si navzájom od auta k autu odovzdali rozkaz. Po pár minútach sa kolóna zas vydala na cestu.
"Ešte sme doma, či už na Ukrajine?" pýtal sa Miša Lojzo, keď už padal vonku súmrak.
"Neviem," odpovedal.
"Neboj sa, Lojzo, dočkáš sa," povedal mu Vilo.
"Jano, a ty čo si tak ticho?" zabŕdol do účtovníka Lojzo.
"A čo mám vravieť?"
"Nechaj ho, Lojzo," zasiahol hneď do tejto zádrapky Michal.
Na korbe pod plachtou ostalo ticho. Podaktorí driemali, podaktorí fajčili a premýšľali o sebe, o domove. Či sa sem ešte niekedy vôbec vrátia. Zo spánku a myšlienok ich vytrhlo, že kolóna zastala.
"Vojaci zoradiť!" Zaznelo zvonku. Všetci povyskakovali z áut v tme, netušiac, kde sú a čo sa deje.
"Nachádzame sa za mestom Lvov. Tu prenocujeme. Ráno sa rozložíme, postavíme stany a všetko, čo bude treba." Oznámil im rotný Michal Marko.
"Poďme späť na korbu a dáko sa tam ponaťahujeme," dodal rotný Marko.
Od rána začali s vykladaním áut. Postavili do večera veliteľský a ubytovací stan, poľnú kuchyňu.
"Kanóny zatiaľ necháme na autách. S tými sa presunieme čoskoro inam. Pripojíme sa k prvej a druhej pešej divízii, k 11. a 12. ženijnému práporu, tankovej rote a rote obrnených automobilov. Budeme súčasťou rýchlej brigády pod velením plukovníka Pilfouska, ako ste sa už v Nitre dozvedeli. Spolu budeme súčasťou 17. nemeckej armády," vysvetľoval im poručík Chrien.
"Sereme sa tu už týždeň, slnko nám pečie na gebule," nadával pred stanom poľnej kuchyne po obede Lojzo.
"Kam sa ponáhľaš? Do truhly?" Odpovedal mu Štefan, ktorý ešte hliníkovou lyžicou vyškraboval zvyšky hrachovej kaše z ešusu.
"Dočkáš sa, Lojzo. Neboj sa ty nič. Od zajtra sa idú kopať základy asi 2 kilometre pred Sčaslivu. Odtiaľ sa čoskoro vydáme na dobytie Lipovca. Máme dokázať, že sme hodní führerovej dôvery, odkazuje nám nemecký generál Ludwig von Kübler."
"Vieš čo sa môžem na tú jeho dôveru Mišo?" Odsekol inokedy kľudný Jano.
"Jano, nechaj tie reči. Lebo ťa bude niekto počuť a skončíš s guľkou v hlave skôr, ako sa lopaty pri kopaní chytíš. To nechcem ani ja a ani ty," dohovoril mu úplne pokojne Mišo.
Kopanie nešlo tak ľahko, ako si mysleli. Miesto dvoch, troch dní sa natiahlo skoro na týždeň. No nie len zato, že zem po odkrytí úrodnej vrstvy tu bola tvrdá, zlepená, ílovitá a slnko, čo na ňu svietilo, ju vypieklo takmer na betón, ale aj kvôli, tomu že časť posádky vykladalo a prevážalo kanóny na palebné pozície pre zahájenie útoku.
"Čoskoro vraj máme zaútočiť, Mišo? Je to pravda?" opýtal sa Matej Michala po týždni kopania zákopov.
"Je, Matej. Hádam nás pán Boh ochráni," odpovedal, hľadiac do zeme Michal.
"Vieš, to si aj Rusi isto hovoria, nech ich Boh ochráni. Myslíš, že Boh niekomu v tejto vojne bude nadržiavať a ochraňovať ho viacej?" Opýtal sa zas Matej.
"To neviem, viem len, že ešte par dní je do útoku," zašomral Michal.
Z debaty ich vyrušil krik. Chlapi z pešej divízie, ktorí mali stráž, zbadali a zajali 2 ruských zvedov.
Hnali ich odzbrojených pred sebou za neustáleho postrkovania bodákmi, čo mali na puškách.
"Lapili sme vtáčkov! Dvoch!" kričali zďaleka.
To už aj z veliteľského stanu vybehli oficieri, že čo sa deje.
"Ausgezeichnete Arbeit (Výborná robota)," pochválil ich sám generál Ludwig von Kübler. Chlapi sa na seba len pozreli, keďže netušili čo im vraví. Tak sa tvárili hrdo.
"Odkiaľ ste? Koľkí ste? Kde máte stanovište?" vypytovali sa ich vojaci prekrikujúc.
Boli ticho, až keď Michal odistil zbraň vedeli, že živí neostanú, ak budú mlčať.
"Počkajte, skúsim ja, po ich," povedal poručík Chrien.
"Ты откуда? Боулинг ты? Где у вас есть мнение?"
"Мы солдаты 44-й горно-стрелковой дивизии под командованием генерала Ткаченко, в Липовце хотим атаковать немцев," odpovedal jeden z nich.
"Hovorí, že sú vojaci 44. horskej streleckej divízie pod velením generála Tkačenka, pri Lipovci chcú zaútočiť na Nemcov," preložil poručík.
"Zviazať. Odviezť. Ešte ich potom vypočujeme," rozkázal plukovník.
Vypočúvanie zajatcov trvalo skoro do tmy. Následne po tom sa uskutočnila porada vo veliteľskom stane.
"O tretej hodine rannej je v tichosti nástup. Oznámte to podľa možnosti čo najtichšie všetkým batériám. Nech sú všetci na svojich miestach," vydal rozkaz veliteľ Pilfouska.
Michal vkĺzol do stanu k chlapom svojej batérie.
"Chlapci, ráno ideme do útoku. Napadneme Rusov."
"Čo už?! Tak skoro," zalapal po dychu Jano.
"Áno. Tak sa rozhodlo po výsluchu tých dvoch zajatcov. Oddýchnite. O pol tretej je budíček. O tretej nástup. Nejaké otázky?"
"Ako máme podľa teba teraz zaspať?" Ozval sa Lojzo.
"Netuším," zašepkal Michal, keď vychádzal zo stanu.
"Nuž a je s nami amen."
"Prestaň, Štefan, tárať," zahriakol Štefana Matej.
"Ty sa nebojíš?" opýtal sa Mateja Jano.
"Bojím, Jano. Ale nebudem predsa kričať, že je s nami amen."
"Spite alebo aspoň čušte!" Ohriakol všetkých Milan, ktorý len málokedy niečo povedal, tak tento jeho výbuch zlosti všetkých prekvapil natoľko, že veru stíchli a každý sa s týmto novým rozkazom snažil vyrovnať po svojom.
"Ani neviem, či som vôbec zaspal," povedal po budíčku o pol tretej ráno Matej Jurovi.
"Ja ani sekundu." Odpovedal Juro, keď si zapínal vojenské nohavice.
V tom sa zas odhrnul vchodový záves na stane a Michal len dnu zakričal.
"Nástup! Okamžite!" Behom chvíľky v rade pred stanom zoradená batéria hlásila bojovú pripravenosť.
"Na pozície! Každý k svojmu kanónu!"
Slnko pomalinky začalo vychádzať a vojaci učupení v zákopoch a zamaskovaní pri kanónoch čakali, kedy zaznie povel k zahájeniu útoku.
Krátko pred štvrtou zaznel rozkaz vpred. Vojaci postupne išli vpred, prikrčení, plaziaci. Netušili, že ich majú ukrytí Sovieti ako na dlani. Zlovestné ticho naraz prehlušil hukot diel a vybuchujúcich granátov.
"Všetci k zemi! Sme pod paľbou! Návrat na pozície do zákopov!" znel rozkaz.
Ponad hlavy im leteli strely z diel, ktoré im robili krytie, aby sa mohli vrátiť naspäť do zákopu. Tvrdý protiútok trval nekonečne dlho.
"Skonsolidovanie v zákopoch a následný spätný protiútok urobíme hneď poobede," vysvetľoval plukovník poddôstojníkom, keď po nútenom ústupe nabrali druhý dych.
Delostrelecké rakety im svišťali nad hlavami a dopadali tesne pred zákopy.
"Kurva, ak my toto, Matej, prežijeme, to bude zázrak."
"Neboj Lojzo, prežijeme. Len nabíjaj a páľme, lebo inak to neodrazíme!" A len čo to dopovedal, zasiahla na druhej strane zákopu kanón strela z ruského dela. Matej s hlavou zaborenou v prachu len útržkom videl letieť vzduchom potrhané časti tiel spolubojovníkov. Zdvihol hlavu a to, čo videl, sa mu zdalo ako nemožné.
Sovietska pechota sa valila na postavenia delostrelcov v niekoľkých ľudských vlnách.
"Takýto masový útok, to je šialenstvo," povedal Mišo.
"Keď sa masa červenoarmejcov k nám priblíži na asi 500metrov, spustíme paľbu," zašepkal Mišo. Vyčkávali so zatajeným dychom a nechceli ani veriť, čo musia urobiť, aby sami prežili.
"Páľ!" zaznelo vzduchom a z kanónov sa naraz vyvalili smrtiace strely.
"Húfnice a kanóny páliť kartáčovými strelami!" znel ďalší rozkaz.
Blížiaci sa múr ľudských tiel sa náhle rozsypal.
"Tí, ktorí prežili, utekajú späť," povedal Mišo.
Jano odvrátil hlavu, lebo z toho pohľadu sa povracal.
"Pozrite, títo sa vzdávajú. Nestrieľajte!"
"Do Boha!" viac už Matej nestihol povedať, z rúk Rusov predstierajúcich vzdávanie sa, priletel ukrytý ručný granát. Ďalšia posádka kanónu bola potrhaná na kusy. Juro si pozeral na odtrhnutú nohu a krv, čo sa mu odtiaľ valila. Nevnímal, že Matej leží na chrbte a z otvorenej lebky mu vyteká krv a jej útroby. Z očí mu vyprchával život. Nikto to nevnímal, až po dobytí pozícií pozberali ranených a padlých pochovali do spoločného hrobu s jednoduchým dreveným krížom.
Plukovník do vojenského denníka strát odpisoval čísla identifikačných známok, ktoré padlým pozvesovali z krku. Pri hľadaní čísla 110878 našiel zhodu s menom Matej Dolinaj.