Cesta
Marek zahĺbene pozeral do spenenej vody z paluby parníku Mauretánia patriacemu Cunardovej paroplavebnej akciovej spoločnosti, u ktorej si vo februári tisídeväťstodvadsaťštyri za štyritísícpäťsto Československých korún kúpil v ich pobočke Praha 2 Václavské Námestie 58, lístok druhej triedy na zaoceánsku plavbu Hamburg, Cherbourg, London, Southapton, Liverpool, ... New York so začiatkom plavby dvadsiatehodruhého apríla v Hamburgu. Spätne si v hlave premietal, ako ho mamka, otec, Mária, Barborka a Matej vyprevádzali na Zvolenskej stanici na cestu vlakom do Prahy a odtiaľ pokračoval medzinárodným rýchlikom do Hamburgu, kde ho už počkal lodný agent Cunardovej paroblavebnej spoločnosti. Ten ho zaviedol do lacného hotela, kde strávil ešte dve noci. Tie boli samozrejme už v cene lodného lístka aj s plnou penziou, lebo do Hamburgu musel prísť dva dni pred vyplávaním. V izbe býval s dvoma Čechmi a jedným Maďarom. Spomenul si, ako na druhý deň zašiel do prístavu pozrieť sa na loď, ktorá ho odvezie ďaleko od domova. Takmer sa neudržal na nohách, keď zbadal dvestoštyridsaťdva metrov dlhý a dvadsaťsedem metrov široký lodný kolos so štyrmi, preň typickými našikmo postavenými komínmi, čo do svojich útrob pojal päťstopäťdesiatdva cestujúcich prvej triedy, štyristošesťdesiat cestujúcich druhej triedy a takmer tisícdvesto cestujúcich tretej triedy, čo spolu činilo takmer dvetisícdvesto cestujúcich. Tiež si potom, už na palube, v priloženom letáku o nej prečítal, že je to držiteľka modrej stuhy, čo znamenalo, že je svojou najvyššou možnou rýchlosťou vyše dvadsaťšesť uzlov hodinových, čo je takmer štyridsaťosem kilometrov za hodinu, najrýchlejšia loď, aká v súčasnosti brázdi vody Atlantiku. Tie dva dni v Hamburgu strávil prechádzaním sa v meste. A ako zistil a aj do listu, ktorý odtiaľ domov napísal, že je to nádherné, históriou dýchajúce mesto. Do trojposchodového, nie príliš vľúdneho, no aspoň stále čistého hotela sa vraciaval len v čase obeda, ktorý jeden deň bol polievka s párkom a zemiaky s duseným mäsom na rasci, čo bolo nesmierne chutné a druhý obed bola kyslá zemiaková polievka a francúzske zemiaky, čo tiež nebolo zlé. Po najedení v prvý deň šiel na prechádzky po pevnine, však ho ďalších päť dní čakala len nedozierna voda. Po takejto celodennej prechádzke mestom, večer hneď po večeri, zaspal bez toho, aby sa zapojil do debaty s Čechmi Vaškom a Vojtom, ako sa predstavili. Maďar sa len díval a nič nevravel, asi aj preto, že nič nerozumel a po slovensky ani slovko ceknúť nevedel. V druhý deň po obede už prišiel agent po nich do hotela. Od druhej sa začalo naloďovanie cestujúcich tak, aby Mauretánia mohla večer o siedmej vyraziť na cestu z Hamburgu cez Cherbourg, London, Southapton, Liverpool, do konečnej stanice New York, kam mala doraziť dvadsiatehosiedmeho apríla poobede, New Yorského času.
Naloďovanie trvalo takmer tri hodiny a to aj napriek tomu, že batožiny už boli naložené vopred. Tie sa posielali do Hamburgského prístavu štyridsať dní vopred vlakom. No Marek neposielal nič, mal len svoj hnedý zrebný hatyžák s koženými remencami na pracky. V ňom nejakú poživeň, peceň chleba, uvarenú sliepku, a údenú slaninku a tiež pár náhradných vecí na seba. Pas a doláre, čo si zamenil za zvyšné ušetrené peniaze, ktoré mu ostali po zaplatení lodného lístka, nosil vždy vo vnútornom náprsnom vrecku svojho hnedého saka.
Teraz, keď tu hľadí do tejto vodnej brázdy, čo za sebou Mauretánia zanecháva ako Urbanov kôň u nich na poli, keď vždy na jar brázdu za brázdou vyorával po pominutí posledných snehov a teplý jarný vietor ofúkol ich roličku, premieta sa mu v hlave domov, isto zo strachu a neistoty čo bude.
Spomenul si aj na slečnu Paulínu. Na tie prvé letné bozky s ňou, čo si v lete a na jeseň pri prechádzkach Zvolenom vymenili. Aj na to svoje, srdcu milé miesto pod tým skaliskom si spomenul, či sa ešte dakedy naň vráti. Sedel na do kolesa skrútenom, ako ruka hrubom konopnom lodnom lane, zahĺbený do svojich myšlienok o tom, čo doma zanechal. Nevnímal pohyb ľudí okolo seba na palube. Ani sa nepozrel dnes do učebnice Angličtiny pre samoukov, čo si ešte v zime kúpil a učil sa z nej, aby sa aspoň dačo vedel dohovoriť. Dnes sa mu ani do tej nechcelo nazrieť, len ju mal položenú pri sebe. Však aj tak si ju už doma počas dlhých zimných večeroch celú naštudoval , tak si ju len donekonečna stále opakoval.
"Dnes nemáte chuť sa učiť?" Zaznel nad Marekom hlas, na ktorý v prvom momente ani nereagoval. Však tu ani nikoho nepoznal. Otázke položenej v angličtine však rozumel. Pozrel sa smerom za hlasom proti do očí mu svietiacemu slnku. Musel si rukou zacloniť oči pred týmito lúčmi, aby zistil, že ho oslovil kapitán Mauretánie.
"Dobrý deň," odpovedal samozrejme po slovensky, no hneď sa opravil a odpovedal v anglickom jazyku. Kapitán mu rozumel aj po slovensky. Tento asi päťdesiatročný kapitán anglického pôvodu, no žijúci v Amerike, William Turner, hovoril plynule piatimi jazykmi. Avšak ďalším rozumel, lebo pri svojom dlhoročnom plavení sa Atlantikom už všeličo na seba pochytil od cestujúcich. Nakoniec zostali pri nemčine. Tá šla Marekovi najlepšie.
"Cestuješ za prácou?" spýtal sa kapitán Mareka.
"Áno. Doma som robil v banke, ale keď prišla tá veľká inflácia v Nemecku a u nás na Slovensku je nezamestnanosť takmer tridsaťpercentná tak ma ako najmladšieho zamestnanca z pobočky prepustili. Nechcel som čakať doma so zloženými rukami."
"Nuž, si mladý a šikovný sa zdáš tiež. Takým osud praje."
Marek sa dozvedel od pána Williama Turnera aj to, že Mauretánia je poháňaná štyrmi lodnými skrutkami s priamym pripojením na parné turbíny a preto je taká rýchla. Aj to, že predtým bol kapitánom na Lusitánii, kým ju siedmeho mája tisícdeväťstopätnásť pri írskom pobreží nezostrelilo torpédo nemeckej ponorky U20.
"Vtedy zahynulo tisícstodeväťdesiatosem pasažierov, z toho stotri detí," dodal smutne kapitán.
"Však to nebolo vašou vinou." Súcitne dodal Marek. No nevedel to, čo vedel William Turner. Lusitania viezla tajne v podpalubí muníciu a preto na ňu Nemecko zaútočilo, aj keď to bola americká loď.
"Lusitania bola krásna, prepychová loď. Veľmi rýchla. Mauretánia je len o niečo rýchlejšia." Nostalgicky si povzdychol kapitán.
"Chceš ostať v New Yorku alebo poputuješ ďalej na východ alebo do stredozemia?"
"Neviem. Nerozmýšľal som o tom. Chcem si nájsť čo najskôr dáku prácu."
"New York je pekný. Rýchlo sa rozrastá. No ak tam ostaneš, buď opatrný a obozretný, je tam aj veľa klamárov a podvodníkov, čo len striehnu na takých, ako ty. Chcú prisťahovalcov ošklbnúť aj o posledný dolár. Peniaze tiež nenos pri sebe. Založ si účet v banke. V tom sa ty, ale vyznáš snáď."
"Hej, to áno."
"A čo by si chcel robiť?"
"To je jedno. Od otca som sa priučil tesárčiny. Vychodil som gymnázium. Pracoval v banke. No do nejakej ma tam asi sotva vezmú, tak vari na nejakej stavbe tú tesárčinu skúsiť by bolo najlepšie."
"Nepodceňuj sa a nebuď taký ustráchaný. Potrebujú tam aj vzdelaných, ako ty. Doučíš sa reči, hlavne písanej a môžeš kľudne robiť účtovníka či už v banke, alebo v hociktorom inom podniku."
"Myslíte?"
"Určite. Dám ti, ak chceš, aj pár typov na ubytovanie a tiež pár kontaktov na mojich priateľov, čo by ťa snáď mohli zamestnať."
"To by ste pre mňa urobili?"
"Iste a rád. Teraz musím už ísť. Povinnosti kapitána volajú. Do konca plavby ti určite tie kontakty dám. Bývaš v tretej triede?"
"Nie, v druhej. Kajuta stoosem B, pane. Marek Dolinaj ma volajú."
"Výborne. William Turner." Predstavil sa aj kapitán a podal Marekovi ruku a dodal, že už ozaj musí ísť a bol rád, že sa mohol sním porozprávať. Že nie je tak často vidieť emigranta tak mladého a zároveň vzdelaného a uvedomelého ako je on.
Marek bol tiež rád, že s dakým mohol prehodiť slovo. Však okrem tých dvoch Čechov v Hamburgu a lodným agentom s nikým nepreriekol slova odvtedy, čo sa na Zvolenskej stanici so svojimi najdrahšími rozlúčil. Teraz mu to prišlo veľmi vhod. Tento rozhovor s kapitánom ho priviedol na iné myšlienky. Vedel, dúfal, že sa tam vo svete nestratí. Že sa tam dakde v tej Amerike uchytí a pomôže doma dákym tým poslaným dolárom. Vyrušil ho až zvuk dáviaceho človeka, čo obďaleč prehnutý cez zábradlie zjavne žalúdkom nezvládal túto plavbu. Ešteže ja dobre túto plavbu znášam, pomyslel si a pobral sa radšej do svojej kajuty.
Na druhý deň po rozhovore, v tretí deň plavby, si dal Mareka na kapitánsky mostík zavolať kapitán Turner. Poukazoval Marekovi riadenie lode a všetko s tým súvisiace. Nakoniec tak, ako deň predtým sľúbil, odovzdal mu zopár adries svojich známych v Amerike, ktorí by ho mohli zamestnať.
"Väčšina je v New Yorku, ale ak by si dostal chuť zájsť aj ďalej, tak je tam adresa na môjho dobrého priateľa, čo by ťa vedel zamestnať v železiarňach v Pittsburghu a tiež na známeho v Pensylvánii, ten v baniach pri ťažbe železnej rudy ti vie pomôcť získať miesto. Ostatné tri sú v New Yorku, poväčšine na stavbe, tak ako si spomínal, že by si to tak zo začiatku skúsil. Odporúčam vrelo spoločnosť Thomas Building. Skvelý chlapík, jej majiteľ a ma syna o trochu asi od teba staršieho a dcéru tak v tvojom veku. A tu som ti od námorníkov a posádky aj pár adries na lacné, no slušné ubytovanie v hoteloch pre emigrantov získal."
"Veľmi pekne Vám ďakujem. Ako sa vám ja už len za toto všetko, čo pre mňa robíte, odvďačím."
"Stačí ak sa uchytíš a presadíš, aby si celý život lopatou nehádzal."
"Ešte raz Vám ďakujem, veľmi pekne ďakujem." Poskladal si tento pre neho vzácny papier s adresami a vložil si ho do náprsného vrecka saka. Toho istého, do ktorého si pred rokom a pol vkladal podpísanú pracovnú zmluvu s Legionbankou. Podali si s kapitánom ruky a pobral sa šťastný do svojej kajuty.
Kapitána potom už do konca plavby nevidel. Len až keď už vystupoval do neznámeho sveta na druhej strane Atlantiku, kde na neho čakalo niečo nové medzi tými obrovskými domami, čo sa volali mrakodrapy, ako sa až neskôr dozvedel, zazrel kapitána na svojom mieste, zamával mu na pozdrav a on mu ho opätoval. Stál tam neochvejne, hrdo, že ďalšia plavba dopadla úspešné. Jeho biele vlasy mu zakrývala kapitánska čiapka, ale aj tak bolo vidno, že mu ich atlantický vietor chce rozkuštriť. Jeho neochvejná silueta sa zhodovala so sochou slobody, čo ich vítala z diaľky hádam už pol dňa pred vplávaním do Ellis Islandu. Vtedy stál ako prikovaný na palube, opretý o železné zábradlie, o ktoré sa opieral a díval sa dlhé hodiny do diaľky na siluetu veľkého mesta v popredí s touto sochou, akoby tam ani nemal ísť, ale len sa plaviť okolo. Každou hodinou boli siluety mesta zreteľnejšie a strach spojený s kŕčmi v žalúdku väčší. Strach a zvedavosť sa zmiešali v jedno a nevedel, ktoré ho teraz ťaží viac. Také pocity, aspoň približne, mal, keď prvýkrát pobozkal Paulínku, vtedy v to sobotné popoludnie pri hrade vo Zvolene. Zvláštne, že práve toto mu teraz na rozum prichodí. Sám sebe sa divil. Mal by som sa o nocľah a to, čo do úst dám najbližšie dni, viac starať.
Takto zamyslený a zahľadený mal tú obrovskú sochu už na dosah, aj keď do prístavu to ešte bolo dve hodiny plavby. Neodtŕhal z tej diaľky a toho mesta v nej oči.