Splnený sľub
16. 6. 1910
"Posaď sa Štefan," ponúkol Otto Wittlinger - majiteľ firmy Wittlinger Straßen und Bürgersteige Štefanovi stoličku, keď vošiel do jeho kancelárie, "asi netušíš, načo som si ťa dal zavolať." začal Otto rečniť na Štefana.
"Veru nie. Netuším," odpovedal bojazlivo Štefan. Mal strach, že by prišiel o toto zamestnanie. Páčilo sa mu tu. Bol tu spokojný.
"Vidím, že si vystrašený. Neboj sa. Dnes je tomu presne rok, čo si k nám nastúpil. Tu máš nachystanú pracovnú zmluvu na ďalší rok, kým ti neskončí podmienka. No a keďže som s tebou nadmieru spokojný, tak som sa rozhodol ti pridať na plate 3 marky. Budeš celý rok každý mesiac dostávať 95 ríšskych mariek. Zaslúžiš si. Robíš veľmi kvalitne. Dobre."
"Ďakujem Vám pán Wittlinger," pozeral Štefan neveriacky na Otta.
"Vďačne sa stalo," odpovedal mu Otto, "tu mi to podpíš, ak teda súhlasíš, že sa nám upíšeš ešte na rok." ukázal prstom Štefanovi na novej pracovnej zmluve, kde sa má podpísať.
"Pravdaže súhlasím," namočil Štefan pero do kalamára a podpísal sa. Opatrne, aby nekvapol, alebo nerozmazal atrament po celom papieri, "a po roku? Čo bude? Už ma nebudete chcieť?" vychrlil odvážne otázky na Otta Štefan.
"Uvidíme, čo bude o rok. To je dlhá doba. Všeličo sa môže stať. Ale ak to bude ako teraz a budeš chcieť ostať u nás, budeme len radi, ak ostaneš." odpovedal mu Otto.
"Pravdaže budem chcieť. Viete predsa sám veľmi dobre, že nemám kam ísť a som u vás spokojný." vyhŕkol zo seba Štefan.
"To je dobre. To rád počujem Štefan. Tento jeden list je tvoj. Dobre si ho odlož. Isto ho budeš musieť predložiť aj Riedlemu na úrade." podal ním podpísanú zmluvu Wittlinger Štefanovi.
"Zajtra sa pôjdem tam zahlásiť. Tak aby ste vedeli, že sa neskôr z obednej prestávky vrátim," odpovedal Štefan.
"Dobre. Máš na to nárok. Hodinu mesačne. To je všetko. Môžeš sa vrátiť k robote Štefan," povedal Otto a otvoril Štefanovi dvere na svojej kancelári.
Pritom sa rozhliadol po dielni a sledoval, ako kamenári trpezlivo tesajú čadič. Počúval zvuk klopkania kladív o kovové sekáče. Ešte hodnú chvíľu po tom, ako si Štefan sadol na svoje miesto a dal sa do práce. Do večera ešte musí urobiť minimálne 50 kociek, aby splnil normu. Teraz nesmiem sklamať pána Wittlingera. Hnalo sa mu hlavou pri tom, ako usilovne tesal do čierneho kameňa. Hodiny ubiehali rýchlo.
" Fajront," ozval sa Ottov hlas spolu s údermi cínového zvonca zaveseného pri dverách do kancelárie majiteľa tejto firmy. Ten ohlasoval každý deň presne o 12-tej obednú polhodinovú pauzu na obed a fajront o 17:30 po desať hodinovej šichte.
Štefan pohrúžený do roboty zdvihol hlavu. Pozrel na hodiny, ktoré ukazovali presne 17:30. Položil svoje náradie na drevený pracovný stôl. Kocku, čo mal rozrobenú, nechal zatiahnutú v drevených čeľustiach na konci tohto stola. Oprášil zásteru, dlhú až pod kolená, čo mal zavesenú na krku, rozviazal si ju a poskladanú položil vedľa sekáča a kladiva. Tak si to pán Witllinger vyžadoval.
Z roboty šiel Štefan po Loriotplatz s Vítom. Čechom, ktorý sa do Pruska vysťahoval na konci storočia. S rodičmi.
"Tak sa maj," rozlúčil sa Víto so Štefanom.
Ten aj dnes, tak, ako každý deň sa cestou posadil v zadnej lavici v malom kostolíku. Pomodlil sa za Františku.
Pomalým krokom popri rieke Wesser šiel na Hoffmanstraße. Cestou sa zastavil ešte v malom obchode s potravinami na rohu Deichstraße a Hoffmanstraße. Kúpil si za 45 feningov liter mlieka a pol kila konskej salámy na večeru. Chleba ešte mal.
"Ako si sa dnes mal?" opýtal sa ho na stoličke fajčiaci Gerd predo dvermi budovy ubytovne.
"Výborne," odvetil Štefan.
"To znie ozaj nadšene. Čože sa ti prihodilo?" zvedavosť nedala Gerdovi neopýtať sa.
"Predĺžili mi pracovnú zmluvu a ešte aj plat mi zdvihli o tri marky," vytiahol poskladaný papier z náprsného vrecka košele Štefan a zamával ním pred nosom Gerdovi. Tú a ďalšie štyri košele si v priebehu toho roka nakúpil v HerenanzugSchwarz po poldruha marky za kus. Tie smradľavé z basy vyhodil. Rovnako aj nohavice. Kúpil si nové za 3 marky a aj oblek za 12 mariek vo výpredaji. Pach Rotenburgu už nechcel ani cítiť.
"To by sme mali osláviť Štefan," zajasal Gerd.
"Ty môžeš. Ja sa fľašky už ani nedotknem. Od vtedy. To dobre vieš Gerd. Dostala ma do basy. Obrala o kamaráta. O budúcnosť," odpovedal mu Štefan.
"Viem, viem. Len si ťa doberám. Aspoň si jednu zafajči tu so mnou," ponúkol zo svojej tabatierky Gerd šúlanú cigaretu Štefanovi. Vedel Štefanov príbeh. Raz v zimný večer mu to celé porozprával.
"To môžem," vybral si cigaretu a odpálil si ju od Gerdovej. Chvíľu ešte debatovali vonku, kým sa Štefanovi neozval prázdny žalúdok. Pobral sa do izby. S chuťou sa pustil do čerstvej konskej salámy, ako každý pondelok a piatok. To už vedel za ten čas, čo sa kedy a kde oplatí nakúpiť.
"Takže už máte pracovnú zmluvu na ďalší rok," šomral Karl Riedle za stolom. Pozeral do papiera, čo mu podal Štefan spolu s legitimáciou na hlásenie sa na úrade.
"Áno pán Riedle. Mám." odpovedal sebavedomo Štefan. Starého mrzutého úradníka, Riedleho kolegu si už dávno prestal všímať. Jeho uštipačné poznámky prehliadal.
"To je dobre. Nebudete cisárstvu na krku visieť," dobiedzal Riedle do Štefana pri tom, ako si tento fakt zapisoval do Štefanovej zložky. Tú vytiahol z dreveného regála, čo mali títo dvaja úradníci za chrbtom, "tak sa snažte, nech sú s vami aj naďalej spokojní." dodal Riedle.
"Dovidenia o mesiac pán Hamza," podal Štefanovi legitimáciu. Tam mu zapísal dátum poslednej návštevy úradu. Ten istý dátum si poznačil aj do Štefanovho spisu.
"Dovidenia," pozdravil Štefan pri odchode.
Svižným krokom sa ponáhľal na Altmannstraße. Pod nohami sa mu mihali čadičové kocky chodníka. Obchody, ktoré míňal, ani poriadne nevnímal. Poznal ich naspamäť. Vedel už, že cez Rita-Bardenheuer-Straße a následne krížom cez Rudolf-Hilferding-Platz je to najbližšie ku kostolíku na Loriotplatz. Odtiaľ už len jednou cestou sa dalo isť k hnedej bráne s bielou tabuľou, na ktorej bolo červenou farbou krasopisne napísané Wittlinger Straßen und Bürgersteige.
Zahlásil svoj príchod Ottakarovi Wittlingerovi. Ten rýchlym pohľadom skontroloval hodiny. Bol spokojný. Štefan prišiel o 15 minút skôr, ako mal nárok. Sadol k svojmu stolu. Pokračoval v práci tam, kde pred zacenganím zvonca o 12-tej prestal.
Dni plynuli jednotvárne. Štefan mal pocit, že splynuli v jeden celok. Jediný rozdiel medzi nimi bol v tom, že sa občas zmenilo počasie. Vietor od severného mora bol aj teraz v lete chladný. Dážď, ktorý občas dovanul, príjemne osviežil vzduch a schladil rozpálené čierne kamenné cesty a chodníky. Spláchol z nich prach. Na mazľavom blate, ktoré miestami na cestách ostávalo, sa koňom zapriahnutým v bričkách a vozoch šmýkali kopytá. Autám, ktorých bolo v uliciach viacej snáď každým dňom, záprahy zavadzali.
Aj dnes v nedeľu. Štefan mal voľný deň. Doobeda pršalo. Pral si v kúpelni oproti svojej izby košele, ktoré mal prepotené a špinavé od kamenného prachu. Pred obedom sa konečne vyčasilo. Rozhodol sa potúlať ulicami Bremenu. Vždy v nedeľu sa takto rád prešiel a spoznal nové ulice. Hľadal v skrini poslednú z nových čistých košieľ, čo si kúpil len prednedávnom. Spolu s košeľou zdvihol aj papier, čo ním bola vystlaná polica v skrini. Do očí mu padla kôpka obálok. Listy od Stockého. Lojzo mu ich dal v base. Úplne na ne zabudol. Zabudol na svoj sľub, ktorý mu dal vtedy na dvore Rotenburgu.
Kereš -Stocký
BahnhofStraße 29.
BREMEN
Udrelo mu do očí meno a adresa odosielateľa na jednej z obálok. Presne si pamätal, keď im prišla. Tešili sa s Lojzom na cestu, na ktorú sa mali vtedy vydať. Všetko sa mu behom chvíli premietlo pred očami. Rozlúčka doma. Cesta. Všetko.
BahnhofStraße 29. Prečítal nahlas. Keby len vtedy vedeli, čo to znamená. Staničná ulica. Ako blízko boli. No vykročili opačným smerom. Taká náhoda rozhodla o ich osude. Hnali sa mu myšlienky hlavou, ako voda v potoku v bukovci. Doma, keď sa na jar snehy topia. Dravo a rýchlo.
Presne vedel, kam jeho kroky povedú. Musí predsa splniť sľub daný nebohému. Zatiaľ je to nedodržaný sľub. Treba to napraviť.
Obliekol sa. Na košeľu si ešte dal čierny lajblík.
Obálku preložil na poly a vložil si ju do vrecka pokrčených, no čistých čiernych nohavíc. Vykročil z ubytovne.
Dažďom ochladené augustové poludnie vrazilo Štefanovi ako úder do nosa čerstvý vzduch. Jeho hlava sa upokojila po pár hlbokých nádychoch. Kráčal pomalinky mestom s jasným cieľom. Akoby sem patril odjakživa.
Vysoké budovy lemovali ulice. Občas sa zastavil pri niektorom z výkladov bohato zdobeným vyloženým tovarom.
Na SandStraße sa pristavil pri katedrále zasvätenej svätému Petrovi. Práve sa dostavala na západnej strane druhá vysoká veža. Nie raz sa tu predtým bol pozrieť na toto majstrovské dielo. Jej majestátnosť ho uchvátila. Rukou hladil kamenné kvádre. Boli obrovské, ale urobené s veľkou presnosťou a kvalitou.
Prešiel námestím AmMarkt. Popri radnici s krásnou gotickou fasádou. Stála hneď vedľa katedrály. Postupne putoval mestom. Mal čas. Neponáhľal sa. Z diaľky na neho už kričala červená budova stanice. Pripomenula mu Rotenburg. Prebehol mu mráz po celom tele. Blížil sa k nej. Kupolovitá strecha nad hlavným vstupom, odkiaľ boli na každú stranu postavené veľké haly s rovnými strechami. Celá budova spolu pôsobila veľkolepo. Dozdobená vežičkami z oboch strán hál a oblúkové okná robili budovu hlavnej stanice veľmi peknou. Vtedy pred viac ako šiestimi rokmi, si to takto nevšimol. Teraz si ju obzeral, ako sa k nej približoval pomalým krokom. Prešiel okolo nej. Myšlienky sa zase začali víriť hlavou a všetky spomienky boli naspäť.
Bahnhofstraße začínala neďaleko od hlavnej stanice, kľukatila sa až k
Stadgraben, mestskému vodnému kanálu. Ten sa kľukatil parkom s lavičkami pomedzi stromi. Promenáda, čo ho lemovala, bola vždy za pekného počasia plná ľudí. Nenápadná dvojposchodová budova s rovnou strechou, veľkym výkladným oknom a širšou bránou do dvora, sa ukrývala v objatí dvoch vyšších a prepychovejšie posobiacich budov. Nebyť plagátov cisárskych parolodí Kaiser Wilhem Grosse, Kaiser Wilhem II a Kronprinze Wilhem vystavených vo výklade, bol by túto budovu Štefan isto minul. Pristavil sa. Pohľad na sivú tabuľu s čiernym nadpisom KAREŠ & STOCKÝ, BREMEN mu oznámili, že po poldruha hodinke chôdze dorazil tam, kam sa vybral v toto nedeľne popoludnie. Chvíľku pozeral na priečelie domu. Tabuľa, čo bola nad oknom a vchodom do dvora, mu pozerala do očí. Nemohol uveriť, že po toľkých rokoch dorazil sem. Na túto adresu.
"Prajete si?" vyrušil z myšlienok Štefana hlas asi 50 ročného muža v krásnom, istotne drahom obleku s viazankou a klobúkom na hlave. Ten práve vyšiel z otvorenej brány.
"Pozerám si tu tieto reklamy," odpovedal Štefan neznámemu mužovi.
"Máte záujem o vycestovanie za Atlantic? A kam by to bolo? New York, Batlimore, Halifax alebo azda Rio de Janero ci Buenos Aires? Austráliu prosím pekne nevieme zabezpečiť, ale máme novinku. Mexico," chrlil zo seba muž s dlhými, do dola natočenými fúzami, "Stocký moje meno, neráčte sa hnevať a ospravedlňte moju neúctivosť." predstavil sa mu neznámy muž.
Štefan teraz pochopil, kto sa s ním dal do reči. Vytiahol z vrecka nohavíc list a podal ho mužovi. Nič iné ho nenapadlo. Nemal myšlienky a slová na to, aby vysvetlil toto jeho postávanie pred kanceláriou Českoslovanského závodu pro dopravu cestujících do Ameriky a všetkých ostatních dílů světa, ako bolo napísané na skle výkladu.
"Čo to je pane?" divil sa Stocký.
"Čítajte," odpovedal Štefan.
Stocký pri zbežnom pohľade na obálku pochopil, že bol odoslaný z ich kancelárie.
Vytiahol z obálky list, ktorý sám písal pred toľkými rokmi a čítal ho nahlas:
" Vážení páni Štefan Hamza a Aloiz Remeň.
Naša paroplavebná spoločnosť je potešená vašim záujmom vycestovať s nami do Ameriky.
Cena plavby na post- plavbe je 117 korún a plavba naozaj trvá 9 dní. Plavbu zabezpečí prepravná spoločnosť Norddeutscher Lloyd. Ak sa rozhodnete dozaisto pre túto plavbu a budete mať veškeré úradné náležitosti vybavené, pošlite závdavek na našu adresu v Bremene. Tento činí 20 korún oba. Následne vám budú zaslané podrobnosti na cestu, ako sa dostaviť do Bremenu od vašej stanice tak, aby ste všetko stihli včas. Nakoľko sa do Bremenu alebo Hamburgu musíte dostaviť 2 dni pred začiatkom plavby..."
" Pár rokov meškáte pane," podal späť Štefanovi list, keď ho dočítal, "prečo ste sám?" opýtal sa Stocký v rodnom jazyku.
"Viete, to je dlhý príbeh," odpovedal Štefan a kývol rezignovane plecami.
"Poďte dnu, porozprávate mi o tom viac," otočil sa naspäťv bráne Stocký. Odomkol dvere do kancelárie. Z boku, v podchode.
"No tak spustite. Pán?" zarazil sa Stocký, ským vlastne hovorí, či s pánom Remeňom, alebo pánom Hamzom.
"Hamza. Štefan," napravil svoju chybu o nepredstavení sa Štefan.
"Počúvam vás pán Hamza," povedal Stocký usadený v peknom pohodlnom kresle za veľkým jednoduchým dreveným stolom oproti na stoličke sediacemu Štefanovi.
Štefan všetko rozpovedal pánovi Stockému. Ako si doma na Slovensku podľa literi zákona všetko naporiadok vybavili a vypravili sa na cestu, že sa držali ich rád, ktoré im v liste na zreteľ kládli. Aj o tom, ako sa na ceste pripili a vďaka tomu sa dostali do veľkej patálie.
Hovoril pomaly plynule. Zahĺbeným a smutným hlasom. Rozpovedal tu v tejto kancelárii opäť to isté, čo pred viac ako rokom pred komisiou sediacou za stolom v Rotenburgu.
Aj pán Stocký mu pripomínal sudcu, čo nad ním vynesie rozsudok.
"Ja som dostal za ťažké ublíženie na zdraví 6-rokov a Lojzo za vraždu policajta doživotie. Po dva a pol roku sa Lojzo v base zabil. Podrezal si žili. Vraj dákym kusom plechu. Mňa potom pustili po piatich rokoch na dvojročnú podmienku. Ešte z nej mám deväť mesiacov," dokončil rozprávanie svojho príbehu Štefan.
V kancelárii ostalo ticho.
"Toto sa nám tu ešte nestalo." prerušil ticho po hodnej chvíli Stocký. Neveriacky krútil hlavou nad tým, čo mu tu Štefan práve rozpovedal, "čo teraz čakáte od nás?" opýtal sa Stocký.
"Popravde, sám neviem. Prišiel som splniť sľub, ktorý som dal Lojzovi pred tým, ako sa zabil," odpovedal Štefan.
"Aký sľub?" opýtal sa Stocký.
"Pár dní pred tým nešťastím mi Lojzo dal tieto listy. Donútil ma sľúbiť mu, že sem zájdem, keď ma pustia. Naliehal na mňa. Vraj ja ešte mám šancu začať nový život v Amerike," vysvetlil Stockému Štefan.
"Váš nebohý priateľ mal pravdu. Isto by ste to mali skúsiť. My vám v tom radi pomôžeme. Peniaze za tie dva lístky vám už žiaľ nemôžem vrátiť. No budeme sa vám určite nejakým spôsobom revanšovať, ak sa rozhodnete po uplynutí podmienky využiť naše služby. To vám viem garantovať. Na to vám dávam svoje slovo," podporil Lojzovu myšlienku Stocký.
"Ďakujem pekne. Sám neviem, čo bude. Čo chcem. Do dalšej jari času na rozmyslenie mám ešte dosť."
"Kľudne sa zastavte. Poradíme. Pomôžeme. Teraz premáva na trase Hamburg - New York RMS Lusitánia, krásny luxusný zaoceánsky parník. Päťnásobná držiteľka modrej stuhy. To znamená, že je najrýchlejšia loď, aká teraz brázdi vody oceánov. Pojme spolu s posádkou 2 198 cestujúcich, cestovná rýchlosť je 25 uzlov, čo činí 46,3 km/h. Jej sesterská loď Mauretánia je tak isto krásna a rýchla. Pojme len tri desiatky pasažierov menej, ako Lusitánia. Dlhá takmer 241 metrov. Zájdite si ich niekedy pozrieť do prístavu. Zrovna budúcu nedeľu bude v prístave v Bremenhavene kotviť Lusitánia." rozplýval sa nad týmito paroloďami Stocký, "zariadime všetko tak, aby sa náš agent v New Yorku o vás postaral. Robotu vám vopred zabešteloval. O to sa báť nemusíte. Sme spoľahlivá, renomovaná agentúra. Našich klientov si ctíme. Vy pán Hamza ste špeciálny zákazník. Veľmi špeciálny," usmial sa Stocký. Postavil sa z kresla. Podal Štefanovi zberajúcemu sa na odchod ruku, "dovidenia pán Hamza."
Ešte mu vo dverách vtisol do ruky pár reklamných letákov o transatlantických prepravách.
"Ďakujem, dovidenia pán Stocký," pozdravil Štefan. Poskladal letáky a vložil si ich do vrecka lajblíka. So zmiešanými pocitmi sa vydal po BahnhofStraße 29 ku parku pri Stadgraben. Rozhodal sa, že domov nepôjde cez mesto, ale druhou stranou. Potreboval kľud. Kráčal proti prúdu rieky Weser. Rozmýšľal nad slovami pána Stockého. Nad sľubom, čo dal Lojzovi. Ten si splnil.
Rada od pána Stockého nedala Štefanovi pokoj celý týždeň. Sám nevedel prečo sa poslednú augustovú nedeľu vrátil po viac ako šiestich rokoch do haly hlavnej železničnej stanice v Bremene.
"Bremenhaven klasse 2, " vypýtal si pri okienku pokladne lístok, už nie najnižšej triedy. Rozdiel 10 feningov mu nerobilo žiadnu starosť.
Vyšiel na nástupište číslo dva a nasadol do pristaveného vlaku, ktorý sa o desať minút pohne na trasu do Bremenhavenu. Tretia trieda bola naplnená migrantami. Premlelo sa ich Bremenom ročne toľko, čo má Bremen obyvateľov. To mu hovoril Gerd nedávno pri pofajčievaní pred ubytovňou, keď sa vrátil zo šichty.
"Cestovný lístok poprosím, " oslovil Štefana kontrolór cestovných lístkov chvíľu po tom, ako sa vlak rozhýbal na cestu, "v poriadku pane. " vrátil mu označený skontrolovaný lístok mladý muž.
"Prosím vás, za aký čas prídeme do Bremenhavenu? " opýtal sa Štefan kontrolóra.
"Za hodinku. Tých necelých 60 kilometrov, "odpovedal mu stroho mladík.
Štefan vystúpil v Bremenhavene. Tu niektorí cestujúci odchádzali buď priamo k nástupu na niektorú loď, alebo do rozľahlej čakárni.
Štefan prešiel cez čakáreň von z Loydovej haly. Poobzeral sa. Zapálil si cigaretu a fajčiaci sa vydal do prístavu. Geestemünde-Nord bola mestská časť, len pár minút chôdze od hlavnej železničnej stanice. Za ňou sa týčil vysoký maják. Takmer ho zakrýval ocelový kolos. Kotvil v Geestemole Nord. Od ďaleka vedel Štefan prečítať nápis Lusitánia na pravoboku. Vysoké a hrubé komíny sa týčili vysoko nad najvyššou palubou. Dva ešte vyššie sťažne vpredu a vzadu. Priviazaná bola šiestimi hrubými lanami. Po tri na každej prednej strane lode. Na móle, pri ktorom kotvila, bola veľká oplechovaná hala s veľkým bielym nápisom CUNARD. Tu bola pripevnená tabuľa. Z nej sa Štefan dočítal, že loď je dlhá 239,9 metrov, šírku má 26,5 metrov, výtlak 44 060 ton, 25 parných kotlov a 4 parné turbíny o výkone 56,67 MW. Prešiel sa po móle popri Lusitánii a jej veľkosť mu vyrážala dych. Nešlo mu do hlavy, ako sa taká ťažká, veľká vec môže udržať na vode. Do tohto by som mal ja vliezť? Prebehla mu hlavou pochybnosť spojená so strachom.
Na konci móla sa ešte raz obzrel. Predstavil si, ako s Lojzom stoja na palube. Odhodlaný na cestu za Lojzom tak veľmi vysnívaným lepším životom.
Vrátil sa do Loydovej haly. Kúpil si lístok do Bremenu, kde o hodinu vyšiel z vchodových dverí červenej budovy stanice. Nad nimi sa pod oblúkom strechy týčili žlté hodiny. Ukazovali 13:20.
Teplé dni sa čoskoro skončili. V Bremene prichádzala jeseň skoro. Oveľa skôr, ako doma. Tu studený vietor od severného mora doniesol nepríjemný chlad s poletujúcim snehom tento rok už koncom októbra. Sako, košeľa a lajblík Štefana pred chladom dostatočne nechránili. Kúpil si v HerenanzugSchwarz hrubý pletený sveter za 4 marky a na miestnom trhu nosený, no zachovalý kabát. Od akejsi čerstvej vdovy za 6 mariek.
" Zima môže prísť," povedal Štefanovi Víto. On mu poradil, že na tomto trhu sa dá kúpiť čokoľvek z druhej ruky. Videl, ako biedne odetý Štefan chodí v tieto chladné dni. Nový kabát stál aj 25 mariek. To Štefana mrzelo dať.
Zima Prišla. Uderila v plnej sile. Wesser zamrzla úplne.
"To sa veru málokedy stane, aby po troch kráľoch bola rieka úplne zamrznutá," povedal pri už pravidelnej večernej cigarete Gerd.
"Už sa budú dni predlžovať, hádam už bude aj teplejšie čoskoro," nádejal sa Štefan. Bol stále prechorený, kašeľ ho dusil ešte od pred vianoc.
"Mal by si si zaplatiť lepšiu izbu. Teplejšiu. Nie hentakú vlhkú rohovú kuticu. Z toho si furt chorý," dohováral mu Gerd.
"Neboj. Do mája vydržím. Potom uvidím, čo bude. V base to bolo oveľa horšie," oponoval Štefan Gerdovi.
"Veď to, basa ťa donivočila. Slabé pľúca máš. Doktorovi by si mal zájsť," nedal sa odbiť Gerd, "a čo by malo byť v máji?" opýtal sa Gerd.
"Končí mi konečne podmienka. Ešte 5 mesiacov a som úplne slobodný," chcel sa zasmiať, ale kašeľ jeho náznak smiechu zadusil.
"Utekaj si uvariť čaj. V piecke som ti zakúril asi pred hodinou. Nech tam nemáš ako v ľadovni."
"Dobre vieš, že uhlie je drahé," oponoval Štefan.
"Toto nestálo nič. Bol som za veľký kôš nazbierať aj tebe aj mne pri trati. Čo z vagónov vypadlo."
"Ďakujem ti. Si ozaj dobrý kamarát," dušoval sa Štefan.
"Neďakuj. Utekaj sa už zohriať," poslal Gerd prechoreného Štefana do tepla.
15. máj 1911
"Dnes ste tu posledný krát pán Hamza. Zajtra vám skončí podmienka. Už viac nemusíte chodiť. Ste úplne slobodný. Trest máte odpykaný, podmienku prepustenia ste splnili. Snažte sa tak, ako tieto dva roky. Určite sa vám bude v živote dariť," podal Riedle Štefanovi ruku po tom, ako definitívne zbalil jeho spis a založil navždy do police.
"Ďakujem pán Riedle. Budem sa snažiť," odpovedal Štefan.
"Pán Hamza, povedzte mi, už viete, čo budete robiť?" opýtal sa zvedavo Štefana Riedle.
"Zajtra mi končí pracovná zmluva vo Wittlinger Straßen und Bürgersteige," odpovedal Štefan.
"Ak vám ju nepredĺžia? Ostanete tu v Bremene, alebo sa predsa vydáte za Atlantic?" nedalo to Riedlemu.
"Zajtra sa všetko uvidí. Neviem, čo bude. Odvtedy, čo som sa dostal do Rotenburgu, už neplánujem dopredu. Osud je nevyspytateľný," odpovedal zahmlene Štefan, "dovidenia pán Riedle." rozlúčil sa naposledy v malej kancelárii s úradníkom.