Za oceánom

Zatiaľ čo za oknom na parapety a sklá dopadal hustý dážď spojený s nepríjemným jesenným vetrom. Presne tým nepríjemným, čo sa človeku dostáva až pod kožu, aj keby sa do periny obliekol, si Scoty Thomas vnútri v teple pri rannej káve a a svojich obľúbených párkoch s kečupom, ktoré si so železnou pravidelnosťou dával na raňajky trikrát do týždňa, so záujmom čítal v dnešných Timesoch správu, ktorá rezonovala celým svetom. Konečne sa skončila vojna.

11. novembra 1918 nakoniec podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu Nemecko

Tak znel titulok v novinách a pokračoval vymenúvaním hrôz, čísel, faktov vojny, až po informáciu o Rakúsku - Uhorsku - územie Rakúska-Uhorska sa rozdelilo medzi 7 štátov: Poľsko, Československo, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Keby nebolo vonku také strašné počasie, do ulíc New Yorku by vyšlo mnoho ľudí oslavovať túto hádam najlepšiu správu posledných rokov. Scoty by tam určite nebol. Dnes mal dôležitejšie veci na pláne. Tento energický, vždy slušne a príjemne oblečený a upravený mladý muž s vždy oholenou tvárou a strapatým účesom svojich čiernych vlasov mal dnes prvý krát viesť rokovania s dodávateľmi stavebných materiálov. A zložitejšie to bolo o to, lebo vláda zrušila zmrazenie cien reziva a dreva, čo nasvedčovalo tomu, že na jar ceny týchto surovín len porastú zdôrazňoval Scotymu ešte pri večeri pán Thomas, jeho otec - majiteľ stavebnej firmy Thomas Building. A tak sa Scoty Thomas vybral po raňajkách z rodinného domu, v ktorom ešte stále býval, aj keď mal už dvadsaťtri rokov a ukončenú univerzitu ako inžinier ekonómie, do sídla firmy na okraji Long Island City v časti Rego park na Austin street. Boli to síce len tri kancelárie na siedmom poschodí výškovej budovy. Jedna Scotiho, druhá patrila Elme sekretárke a účtovníčke v jednej osobe a tá tretia najväčšia patrila pánovi Thomasovi. Ale pán Thomas bol na ne nesmierne hrdý a tešil sa, že svoje dielo, ktoré vybudoval, raz odovzdá synovi na ďalšie zveľaďovanie. Scotymu veril a bol na neho pyšný, veď bol šikovný. Inak by ho na dnes nepoveril takou dôležitou úlohou. Získali na pomery a možnosti spoločnosti Thomas Building veľkú zákazku - kompletnú stavbu na kľúč dvojpodlažného obchodného domu na ploche asi šesťsto metrov štvorcových na Long Island v Greenpoint na Review avn.

A tak sa Scoty hneď po príchode do svojej kancelárie pripravoval na tuto úlohu. Prišiel radšej o hodinu skôr. A urobil dobre, ako si potom pomyslel, keď po stretnutí, sám so sebou spokojný, sa ešte prehŕňal v podpísaných zmluvách na dodávky dreva a železných profilov, väzníkov, spojovacieho materiálu, skla a všetkého potrebného stavebného materiálu na túto zákazku. Ale najmä tehlu a kameň, ktoré sa tu prevažne používajú na väčšie stavby od veľkého požiaru v roku tisícosemstotridsaťpäť.

Za pravdu mu dal aj otec, keď všetci večer sedeli v ich dome na prízemí okolo veľkého stola z dubového dreva. Tento stôl bol pre pána Thomasa symbolom súdržnosti ich rodiny.

"Vedel som, že ma nesklameš, ale že to až takto dobre zvládneš,som netušil."

"Asi bude po mne, William."pochválila sa pani Margaret Thomas.

"Určite." dal jej za pravdu.

Scoty bol sám na seba hrdý a to oprávnene. A tieto reči o tom, aký a po ktorom z rodičov je taký šikovný, sa mu počúvali veľmi dobre, zatiaľčo pomaly jedol ryžu a dusenú hovädzinu s hráškom, ktorú mamina, ako ju vždy pekne oslovoval, zakaždým vynikajúco pripravila. Vlastne ako každé jedno jedlo. Margaret bola po celej štvrti a rodine známa ako skvelá kuchárka.

"A konečne sa skončila definitívne aj vojna. Teraz už bude hádam len lepšie, kľudnejšie." povedala a William nato len mlčky prikývol. Lebo on sa na veci díval aj z ekonomického hľadiska. Nie len z toho romantického a ľudského ako jeho drahá Margaret. Ale tým ju teraz nechcel zaťažovať, lebo by tomu aj tak nechcela veriť a nechcel jej ani kaziť dobrú náladu.

Ale večer, keď sedel s pohárom whisky pri svojich úvahách, že kapitál sa musí teraz preskupiť, že štátne zákazky sa značne znížia a eliminujú, tak vedel, že nie hneď, ale o niekoľko rokov, možno desaťročie, sa tento ekonomický jav prejaví v plnej miere a sile. Dokonca to nepovedal ani Scotymu, aspoň zatiaľ nie ... netreba. Teraz po vojne načas bude roboty dosť. A aj malé firmy, ako tá jeho, budú mať pomerne dosť zákaziek, aby si mohli ďalej žiť svojím životným štandardom. Hoci nie je nejako extra veľký, respektívne vysoký, ale majú všetko čo potrebujú. On, Margaret a aj ich dve deti - Scoty a Suzi, ako familiárne Scotyho sestru volalo celé príbuzenstvo.

Ich pekný poschodový dom na okraji Northerm blvd vo štvrti Jackson Heights v Queense na deväťdesiatej druhej avn, v radovej zástavbe, kde väčšina obyvateľov boli podobní drobní podnikatelia ako Thomasovci, pôsobil príjemne a nenásilne esteticky vhodne doplnený rôznymi kríkmi a skalkami, v ktorých si opatrovala svoje petúnie, gerbery a iné kvietky a rastlinky Margaret. A bola na ne patrične pyšná.

"O toto všetko sa zatiaľ báť nemusíme." húdol si Wili sám pre seba. V ten večer. Aspoň zatiaľ nie, ale v rokoch hojnosti budú musieť veľa šetriť a odkladať na horšie časy. Tým si bol istý. A vedel aj to, že to bude musieť ako rodino-firemnú politiku vsugerovať a vštepiť aj Scotymu. A toho sa obával hádam najviac, lebo aj keď si bol istý Scotyho šikovnosťou, tak si bol istý aj jeho mladíckou dravosťou. A tiež ešte mu chýbali skúsenosti.

A mal aj to na rozume, že už v zime musí najať robotníkov, aby ich mal včas a dosť k dispozícii. Bolo si ich treba zavčasu podchytiť, lebo tých kvalitných a spoľahlivých si zazmluvnili rýchlo.

Wiliam Thomas, ako starý skúsený staviteľ, ako ho oslovovali obchodní partneri, veľmi dobre vedel, že týchto ľudí, aspoň väčšiu časť, môže nájsť v prístave, lebo sa sem takmer denne priplavovali zaoceánske parníky, poväčšine z Európy.

Január 1919.

Wiliam Thomas si krátkodobo zriadil kanceláriu v prístave Ellis Island, ktorý sa nachádzal v ústí rieky Hudson do New Yorskského zálivu. Denne sem chodili striedavo zo Scotym a hľadali zručných a silných chlapov. Buď trávil čas v kancelárii v Ellis Island najímaním ľudí, alebo sa v kancelárii na Long Island City v časti Rego park na Austin street venoval finančným záležitostiam. Pripravoval zmluvy s dodávateľmi a investorom Wilibourgh Company.

"Musíme nájsť minimálne sto, možno až stopäťdesiat zdatných chlapov a neskôr až cez dvesto ľudí Scoty."

"V poriadku, to zvládneme."

"Však ich už máme takmer deväťdesiat a sú to väčšinou murári a stolári z Európy. Veľmi nám nerozumejú, ani my im, ale robiť vedia, to som si istý. V podstate, keď sa trochu oteplí a prejdú tieto sychravé dažde, čo bude tak o dva týždne, môžeme začať s kopaním a zakladaním stavby."

"Ešte do konca marca necháme aj kanceláriu v prístave a potom zruš nájom Scoty,  a odstráň pútacie tabule a prenes sem stolík, stoličky a tie dve skrine, čo nám tam slúžia ako provizórny nábytok."

"Dobre. Dovtedy by sme mali mať ľudí dosť a zvyšných potrebných budeme najímať priebežne."

19 marca sedel v kancelárii v Ellis Island William Thomas. Z okna videl, že do prístavu vchádza Lancastria, loď patriaca Cunard Steamship Company, končiac tu plavbu Southampton - Cherbourg - New York. Na jej palube sa nachádza aj ryšavovlasý mladý muž, v tvári ostrých čŕt a pevnej postavy, so silou vola, ako mu doma vravievali. Priviedla ho sem túžba za lepším životom, nádej na lepší život. Vlastne to sem privádzalo všetkých, takmer tisícpätsto cestujúcich, až na tých dvesto-tristo z prvej triedy, ktorí prišli za poznaním alebo za obchodom. Keď sa s davom cestujúcich aj on presunul na breh po dlhej nástupnej plošine, tak po móle zamieril k emigračnému úradu, na ktorého priečelí visela tabuľa oznamujúca okrem otváracích hodín a poriadku aj dátum vzniku tejto inštitúcie, ktorý bol prvého januára tisícosemstoosemdesiatšest. Išiel kľudne, nedal sa strhnúť davom. Hluk a virvar si nevšímal a načo by si aj. Netýkal sa ho. Nikoho tu nepoznal. Nemal. Prišiel sám tak, ako sám bol aj doma. Nikoho tam nezanechal. Bol už sirota. Matka mu umrela, keď mal desať rokov, otca mu vzala vojna a tak dorastal v sirotinci. Odtiaľ však musel odisť, keď dovŕšil plnoletosť. Drobnými krádežami si zarobil na cestu do Southaptonu. Tam príležitostnou prácou nakladaním a vykladaním lodí si zarobil na cestu za oceán. Našťastie ho v sirotinci naučili čítať, písať a počítať a tak si mohol v pohodených novinách, ktoré raz našiel prečítať o možnosti dobrého života. A rozhodol sa rýchlo. Len čo mal dosť peňazí, kúpil si za osem libier ChipCard tretej triedy a dal sa na plavbu parníkom Lancastria.

"James Carry, Ireland." zahlásil pri drevenom stole, ktorý stál v rade asi dvadsiatich stolíkov vo veľkej hale zavalitému emigračnému úradníkovi v na lakťoch ošúchanom čiernom saku s cigarou v náprsnom vrecku a klobúkom na hlave.

"Dobrý deň a vitajte v spojených tatoch amerických. Ostanete tu v New Yorku?"

"Ešte neviem."

"Dovoľte, aby som, Vás informoval, že možnosť zamestnať sa je aj na západe spojených štátov amerických pri ťažbe a spracovaní dreva. Tiež sa dá zamestnať v Pensylvánii - v baniach pri ťažbe uhlia či železnej rudy. A ako vidím, silný ste, tak by ste sa isto pri tejto tvrdej práci uplatnili. Samozrejme dopravu na miesto vám vie uhradiť váš budúci zamestnávateľ."

"Ako som povedal ešte neviem."

"Porozmýšľajte pán Carry." a podal mu emigračný preukaz a pár letákov Williama Boinga a jeho spoločnosti na ťažbu dreva a tiež pár letákov o ťažbe uhlia a železnej rudy v Pensylvánskych baniach.

"A ešte čosi. Je tu Volsteadov zákon schválený tohto roku."

"A to je čo?"

"Zákaz požívania a predaja alkoholických nápojov. Teda prohibícia."

"Ešte raz vitajte a veľa šťastia."

"mhmm" zahundral James a vydal sa do ulíc New Yorku .

Na túto a nasledujúcu noc dostal okrem letákov o pensylvánskych baniach a ťažbe dreva na západe spoločnosťou Williama Boinga aj poukaz na dva nocľahy v prístavnej ubytovni. Našiel ju ľahko. Bola to drevená dvojposchodová budova s veľkými miestnosťami a drevenými pričňami v radoch tesne vedľa seba. Pri dverách podal svoj poukaz spolu z emigračným poukazom správcovi budovy.

Zaviedol ho k jeho prični: "Toto je vaša posteľ. Môžete si tu nechať veci a k sa ešte chystáte do mesta."

"Ďakujem. Ale batoh nemám, no poobzerám sa ešte aspoň po okolí."

"Z takej diaľky bez ničoho?"

James len pozrel na správcu a neodpovedal, bol naučený ľuďom neveriť a nezbližovať sa s nimi viac, ako bolo nutné. A tak hoci sa už zvečerievalo a od Atlanticu sa dvíhala hmla a opar vybral sa james ešte von . V diaľke bolo počuť hukot, ktorý spôsobovala rieka Hudson, čo sa vlievala do Atlantického oceánu.

Zatiaľ, čo sa James slobodne prechádzal prístavom, vychutnával si aj keď studený vánok, ktorý tiahol od Atlanticu. Obzeral siluety vysokých budov v diaľke, tak tam medzi tými budovami presne na Long Island v Greenpoint na Review avn sa končila jedná z prvých zmien stavebnej čate stodesiatich robotníkov, ktorá tento týžden začala so stavbou obchodného domu pre spoločnosť Wilibourgh Company zhotovovanou spoločnosťou Thomas Building.

V tú noc James Carry spal prvý krát za oceánom v rušnej izbe spolu so stovkou ďalších emigrantov tak tvrdo, ako by tam bol sám.