Stavba

Zamrznutá zem sa stále dávala na odpor a nechcela sa vydať napospas ľuďom bez pokusu o boj z krompáčmi, lopatami a drinou zocelenými rukami robotníkov, ktorí do nej neoblomne búšili a odvaľovali z nej šúplaty zmrznutých hrúd. Nepoddajná živena hladných krkov nechcela prijať fakt, že na tomto jej pláte bude stáť budova, v ktorej bude na predaj to, čo ona vydá človeku na úrodných lánoch, poliach a políčkach.

Rachot, lomoz a aj občasný výkrik bolesti pri tupom údere daktorého z náradia o holú podchladenú ruku daktorého z robotníkov, čo sa zúčastňovali na hĺbení základov obchodného domu spoločnosťou Thomas Building, sa ozývali Long Islandom v Greenpoint na Review avn a prenikali chladnou hmlou, ktorá sa pritiahla od prístavu Ellis. Bola hustá a chladná ako kameň ležiaci v horskom potoku, čo ho obmývala studená priezračná voda z hôr. Presne taká, ako ju poznal zo svojho domova aj James Carry. Ten silný ryšavovlasý James Carry, čo sa na druhý deň po príchode do Spojených štátov amerických pri prechádzaní prístavom začítal do návesnej tabule nad vchodom kovových dverí prechodnej kancelárie spoločnosti Thomas Building, na ktorej bol oznam: Práca na stavbe. Mzda Dolár na hodinu + ubytovanie len za 25 dolárov na týždeň.

Tak aj on sa ocitol v tomto pohybe stavebného ruchu. Robil tvrdo. Bol silný a pod jeho údermi krompáčom sa zamrznutá zem stávala poddajnou. William Thomas si toho všimol veľmi rýchlo, že patrí z novo najatých robotníkov medzi tých schopnejších a poctil Jamesa po mesiaci práce výsadou, ktorá sa ušla azda len siedmym zo stodesiatych robotníkov. Mali ubytovanie zadarmo, čo znamenalo dvadsaťpäť dolárov týždenne k dobru. Počas jari, keď mrazy úplne ustúpili a mohol sa už liať aj betón, práce napredovali rýchlejšie, veď aj dni sa predĺžili a vietor od Atlantiku už neštípal mrazom, ale stával sa postupne z neho príjemný spoločník a služobník na osvieženie. To hlavne v lete, keď už stavba rázne pokročila zo zeme, sa týčili múry, čo boli každým dňom vyššie. Po dlhej a namáhavej šichte si Scotty takmer každý deň zašiel do prístavu, kde si v malej írskej krčme dával večeru a potajme aj jedno alebo dve tmavé írske pivá. Viac sa v stave prohibície, ako ho varoval emigrantský úradník pri potvrdzovaní víz, neodvážil, lebo trest za ne by bol krutý, keby ho strážmajster chytil na ulici pripitého. Radšej neriskoval a po tomto občerstvení, ktoré ho zväčša vyšlo na ani nie tri doláre, z čoho tie dve pivá tvorili polovicu účtu, si posedel na móle s pohľadom upreným do diaľky a myšlienkami ešte stále v minulosti. Vedel, že sa má radšej dopredu dívať, ale nešlo to len tak, zabudnúť na rodnú zem. Ráno potom vždy s vyčistenou hlavou nastúpený čakal na robotu, ktorú im rozdelí predák stavby Carpeer. Ten sa zodpovedal priamo Scotymu Thomasovi. Syn Williama Thomasa väčšinu času trávil na stavbe. Alebo niekde jazdil na svojom Forde, zháňal materiál a zaisťoval dodávateľov, koordinoval dodávky materiálov. Išlo mu to skvele a otec bol sám prekvapený, ako rýchlo sa učí, vžíva do svojej úlohy hlavného managera tejto stavby. William Thomas bol dosial nadmieru spokojný s napredovaním stavby.

"Ak sa nič zlé nestane, tak do zimy bude prízemie urobené tak, aby sa v zime mohli robiť dnu všetky inštalačné roboty a na jar zas budeme pokračovať výstavbou poschodia."

"Dúfam, že to pôjde tak, ako doteraz - bez väčších problémov."

"Najviac času nám zaberú tie okná, ktoré sú na celom priečelí všetkých štyroch stien, aj na prízemí, aj na poschodí. Je ich spolu takmer štyridsať. A sú aj dosť veľké, takže potom vynikajúco presvetlia celé vnútro obchodného domu." Vyjadril svoje obavy pán William Thomas.

"A aj tie soklové obklady z tesaného kameňa do výšky spodnej hrany okien boli fuška. A tiež otvor na veľké klenbové vchodové dvere nám dal zabrať."

"No, zvládli ste to pekne, precízne."

Tieto kontroly pána Williama boli pravidelne každý piatok. Niekedy so sebou priviedol aj zástupcov investora Wilibourgh Company, aby sa na vlastné oči presvedčili, ako ich stavba pokračuje.

Sem-tam sa strhla na pracovisku nejaká hádka medzi chlapmi. A to hlavne medzi daktorým z domácich a daktorým z prisťahovalcov. Tieto veci, ale s prehľadom predák Carpeer zvládal. Stačilo vyhodiť obom šarvátky chtivým na oči hrozbu prepustenia a už sa ich od blata špinavé pracovné kožené baganče vliekli šmochtavo po prachu z piesku, každé inou stranou. Nakoľko prisťahovalci ešte jazyk dobre neovládali, tak tieto hádky boli častejšie smiešne ako vážne. Preto aj bolo počuť na stavbe rôzne jazyky, ktorými sa cez obednú prestávku skupinky rozprávali. James aj tieto chvíle trávil väčšinou sám, bokom od ostatných. Bol naučený starať sa hlavne sám o seba.

Stavba napredovala rýchlo a bez problémov, až tomu Thomasovci ani veriť nechceli. Rozrástlo sa aj ich sídlo firmy Long Island City v časti Rego park na Austin street, kde zabrali ďalšie dve kancelárie.

Na Northerm blvd, vo štvrti Jackson Heights v Queense, na deväťdesiatejdruhej avn, každý večer pri stole, keď čakali na večeru, preberali p Thomas a Scoty prácu. Suzi pomáhala matke v kuchyni. Pri večeri Margaret o práci hovoriť zakázala. Tam Suzi vravievala po väčšinou o City university of New York, na ktorej štvrtý rok študovala ekonómiu. Otec chcel mať z nej právničku, ale ju paragrafy nezaujímali. Na čísla mala hlavu dobrú a tak je štúdium šlo vynikajúco. A Scoty vravel, čo sa kde v meste nové buduje.

Každé ráno sa p. Thomas vydal z Northerm blvd v Queense z deväťdesiatejdruhej avn. na Junnation blwd cez Queense blwb na šesťdesiatu tretiu rd a stej na Austin st do sídla firmy. Toto leto s ním takmer každý deň chodila aj Suzi. Prepisovala tam zmluvy a evidovala faktúry a účty. Bola to pre ňu jednak dobrá prax a príprava na na trvalé zamestnanie, ktoré ju tu po skončení školy, ak bude chcieť samozrejme, čakalo. Druhá, príjemnejšia vec, bola mzda tridsať dolárov týždenne, čo na praktikantku bolo skvelé. To jej dávalo možnosť občas cestou z práce zájsť na Brodway, na niektoré z divadelných predstavení, ktoré milovala a túžila si v niektorom raz zahrať. Rada sa tadiaľ prechádzala, priam pórmi svojej hebko-zamatovej pokožky vsakovala tú zvláštnu divadelnú atmosféru, ktorá sa tu všadiaľ rozliehala ako ranný jesenný opar nad mestom. Scoty na svojom forde zase zamieril každé ráno na Greenpoint na Review avn na stavenisko. Občas, keď bolo slnečné ráno, vybral sa aj peši, aby mohol obdivovať lepšie rozostavané umelecké diela architektov, ako im doma vravieval. Doprava sa rozširovala, kládli sa električkové koľaje, stavali mosty. Tieto tepny mesta, čo s pretínali a krížili nad sebou, ho fascinovali až na toľko, že sa rozhodol vo večernej City university rozšíriť ekonomické vzdelanie aj o technické. Bol vytrvalý a svoje vždy dosiahol, aj keď tentoraz ho stálo veľa síl, nevzdával to. Ruch mesta, rynčiacich kolies vlakov a hukot motorov, stavebný ruch, to všetko mu dodávalo energiu a jeho žily napĺňalo silou. Bežec na dlhé trate, vytrvalec s pevnou vôľou, ako mu vravieval otec.

Koncom augusta tisícdeväťstodvadsať ohlásila Elma pánovi Williamovi, ktorý bol už skoro na odchode z pracovne, návštevu dvoch pánov.

Jedným bol zástupca Wilibourgh Company, ktorý so sebou priviedol zástupcu spoločnosti, ktorý vlastnil sieť predajní automobilov Ford a chcel, ako to on nazýval, ďalší salón postaviť aj v tejto mestskej časti Long Island.

"Pane, automobily majú veľkú budúcnosť. Je to veľká príležitosť na investovanie. Preto chcem rozšíriť našu sieť autosalónov o ďalší. Po celej krajine ich naša spoločnosť vlastní už dvanásť, z toho dva v New Yorku a tento bude tretí. Pán Wright mi Vás vrele odporúča."

"Pánovi Wrightovi, samozrejme, za odporúčanie ďakujem. Momentálne by sme ale kapacitne nezvládli plnohodnotne robiť dve stavby takých rozmerov súčasne. Na kedy plánujete začiatok výstavby?"

"Pravdepodobne na jar budúceho roku."

"Hmm to by šlo. Zastavte sa u nás s hotovými projektmi a preberieme podrobnosti. Ak sa dohodneme na cene, bude mi cťou pre Vás budovať. A ešte, kde by to malo presne byť?"

"Máme vo vyhliadke tri pozemky na odkúpenie. Uvidíme ešte podľa ceny a posudku statika, čo bude najideálnejšia voľba. Každopádne všetky sú v dosahu troch až štyroch blokov od obchodného domu, na ktorom momentálne pracujete."

"Výborne! Tak to rieši veľa veci a o to je to reálnejšie z našej strany."

Samozrejme túto správu hneď oznámil telefonicky aj Scotymu. Ten svoje nadšenie vôbec neskrýval. Tobôž nie, keď to mal byť autosalón. Majiteľ americko-talianskej reštaurácie, kam chodil na obedy každý deň, sa na neho podozrivo díval, keď položil telefón. Scoty poďakoval za ochotu, že ho poslíček prišiel zavolať k telefónu a opätovne poďakoval aj za to, že im s otcom umožňujú toto spojenie kancelárie so staveniskom, nakoľko zástupca telefónnej spoločnosti im nebol ochotný urobiť výnimku a zaviesť len dočasnú linku do kancelárie, čo bola vlastne len drevená bunka na stavbe.

"A keď som už tu, dám si aj obed."

"Čo to, pán Thomas, bude dnes?"

"Aké máte dnes menu?"

"Jahňacinu na zelenine s ryžou, polievka je brokolicová. Ak chcete bezmäsité, máme zeleninové rizoto."

"Jahňacina môže byť."

"Po obede si ešte prosíte dvojitú kávu, ako každý deň?"

"Samozrejme."

"Pri nej zas budete rozjímať a vzdušné zámky stavať." s úsmevom dodala čašníčka, čo už išla splniť objednávku. Táto čiernovlasá južanka, trochu pri tele, ale nie tlstá, ktorej starý otec Valentino Aronica sa prisťahoval do Ameriky ešte koncom minulého storočia z Talianska cez Neapolský prístav, vždy rada s pánom Thomasom prehodila pár slov, aj keď jej otec Luca Aronica už naturalizovaný Američan, majiteľ reštaurácie, v ktorej mali ponuku talianskej a americkej kuchyne, nemal rád, keď sa Stella rozprávala s hosťami. No pri pánovi Thomasovi mu to až tak nevadilo, no naoko ju za to vždy napomenul.

"Len odvážne plány posúvajú ľudstvo vpred," povedal slečne Stelle pri platení dvojdolárového účtu aj s prepitným, ktorý mu priniesla.

Úspech a prosperitu snúbenú v jednom so stálou skromnosťou a rozvahou pána Thomasa a dravosťou Scotyho predznamenávala ešte väčší úspech a rozvoj spoločnosti Thomas Building.

Skrehnuté ruky Jamesa nekonečne sekali steny na stavbe obchodného domu. Hoci vonku je takmer mínus desať stupňov. Práce na ňom sa nezastavovali ani za takých drsných podmienok. Každý zarobený dolár bol vzácny. Dokonca aj cez sviatky pracovali. Len na Štedrý deň mali deň voľna a v neutíchajúcom ruchu tohto mesta, čo sa stalo ich prechodným domovom, si každý z týchto cudzincov našiel spoločnosť z vlastnej zeme, aby sa cítil trochu vľúdnejšie v tejto pre každého z nich od domoviny ďalekej cudzine.

James bol vtedy na skorú večeru v írskej krčme v prístave, kde si dal len rybu. Potom sa šiel prejsť mestom len tak. Nevnímal ani vysvietené výklady a pútače. Nechcelo sa mu tráviť voľno v zatuchnutej malej izbe ubytovne s výhľadom do dvora na susedný dom. Prešiel okolo budovy pobočky banky Loyd ś. Vtedy ho napadlo, žeby si asi mal otvoriť v banke účet, ako mu pán Thomas radil.

"Nie je bezpečné nosiť toľko peňazí pri sebe, aj keď ste silný," vravel mu Scoty.

Ďalšiu vec, čo si uvedomil, že ak chce žiť v tomto meste, musí sa zlepšiť v čítaní, nakoľko v sirotinci ho naučili čítať a písať skôr len provizórne a New Yorkský akcent bol iný.

V prvý deň po novom roku sa vydal do kníhkupectva a za 5 dolárov si kúpil tri najlacnejšie no dosť hrubé knihy, ktoré po večeroch bude nahlas čítať. Nahlas, to mu poradil Carpeer.

Ďalšie jeho kroky viedli do banky Loyd s. Otvorenie účtu bolo jednoduché a na chvíľu sa cítil ako pán, keď pri vkladaní svojich necelých dvetisíc dolárov, čo usporil za necelý rok, sa správali k nemu veľmi úctivo. Myslel si, že je to jeho vrchol, čo sa mu v živote mohlo prihodiť. Konečne sa cítil plnohodnotne a spokojne. Pracoval tvrdo a bez snahy niečo zanedbať, či oklamať. Bol svedomitý a Carpeer vedel, že je na neho spoľah. Plánoval z neho spraviť jedného z majstrov, ktorého mala každá partia na stavbe, či to boli elektrikári, tesári, viazači alebo títo matroci, čo robili všetky fyzicky najťažšie roboty ako liatie betónu, kopanie, vynášanie materiálu a momentálne sekali do múrov drážky pre elektrické káble a pre vodovodné rozvody.

Wiliam Thomas sa na stavenisku zjavoval čím ďalej, tým menej. Spoliehal sa na Scotyho už úplne. Ten mu pravidelne doma podával správy ako napredujú, s čím sú problémy a všetko, čo sa výstavby týkalo. Sám pán Thomas už začínal rokovania s pánom Wrightom a organizoval zopár chlapov, ktorí chodili po domoch a bytoch inštalovať splachovacie záchody, ktoré sa stávali najväčším hygienickým hitom.

"Vlastne sú to väčšinou kompletné prárabky kúpeľni, tak ako u nás doma sme urobili hornú kúpeľňu. Nová vaňa, splachovacie WC," vysvetľoval pán Thomas doma Margaret a Suzi.

Na jar sa už v obchodnom dome dokončoval interiér aj exteriér. Všetky rozvody sa porobili v zime. Teraz sa omietali steny a kládli podlahy a všetky potrebné dokončovanie práce. Teraz to na Long Island v Greenpoint na Review avn na stavbe obchodného domu vyzeralo ako na mravenisku. A to nielen pre množstvo pohybujúcich sa ľudí, ale aj pre množstvo drobnej práce, ktorú ešte na dokončenie tohto zatiaľ najväčšieho diela spoločnosti Thomas Building bolo treba vykonať. Dohoda medzi pánom Thomasom a pánom Wrightom už bola, okrem pár detailov, takmer dotiahnutá do konca, z čoho mal nesmiernu a neskrývanú radosť Scoty. Štúdium techniky ho zaujalo a venoval sa mu každú voľnú chvíľu. Teraz na jar zase mohol chodiť do práce a z práce peši a obdivovať cestou technicky náročné stavby. Jednou z nich bola aj nadzemná železnica, čo sa vinula ponad hlavnú cestu na betónových pilieroch. Tiež výstavba mrakodrapov v Broadway, za sebou stojace veže Singer Building, za ňou biely ako sneh City Building a tiež o kúsok ďalej West Union Building a Woolworth Bulding, ktorá je najväčšou budovou sveta a postavená bola už tisicdeväťstotrinásť, tá asi najviac fascinovala Scotyho a toto vysvetľoval Suzi, keď šli spolu peši domov zo sídla firmy, keď sa tam občas Scoty zastavil a Suzi najmä cez víkendy pomáhala otcovi. Suzi cestou domov obdivovala divadlá, čítala ich programy a obsadenia. No tie poväčšine poznala už naspamäť. Scoty obzeral všetky tieto architektonické skvosty, ako ich nazýval. V polovici júna sa konala u Thomasových veľká oslava. Suzi konečne ukončila úspešne štúdium ekonomiky na City University a stala sa z nej inžinierka ekonómie a ďalšia zamestnankyňa a v podstate aj spoločníčka rodinnej firmy Thomas Building. Dostala od otca ešte jeden mesiac voľna na oddych a posledné prázdniny. Tie sa rozhodla stráviť cestovaním po Spojených štátoch.

"Však za to obchodné centrum si zaslúži. Teraz, keď ho máte slávnostne na budúci mesiac odovzdať, mu mesiac voľna môžeš dať ," presviedčala a aj presvedčila Suzi otca, aby dal mesiac voľna aj Scotymu a toho presvedčila, aby jej robil šoféra so svojím novým fordom v športovej verzii, čo dostal od pána Wrighta za výrobnú cenu, na jej potulkách po Spojených štátoch. William Thomas nebol z tohto odchodu jeho detí na dovolenku kvôli rozbiehaniu stavby predajného salónu automobilov značky Ford pre pána Wrighta nadšený, ale uvedomoval si, že aj Scoty potrebuje vypnúť a načerpať novú energiu.

Suzi a Scoty sa v polovici júla, hneď po odovzdaní obchodného centra do užívania spoločnosti Wiliburgh Company, vydali na cestu po Spojených štátoch. Scoty chcel vidieť najmä veľké technické diela a Suzi všetko, čo sa týkalo divadiel a umenia. William Thomas popredlžoval medzitým zmluvy takmer všetkým robotníkom, čo pracovali na stavbe obchodného domu na ďalšie dielo. James bol samozrejme medzi nimi, ale nie ako robotník, lež už ako vedúci skupiny matrokov, ako ich všetci volali.

Thomas Building sa rozrástla a stala sa dosť známou spoločnosťou s dobrou povesťou. Scoty a Suzi si aj ďalšie letá výlet do vnútrozemia Spojených štátov zopakovali. Vždy zachádzali ďalej, lebo cesty sa stavali rýchlo, spájali mestá a pomaly s pribúdajúcimi autami sa stávali preťažené a nedostačujúce. Aj kvôli týmto problémom sa vláda spojených štátov rozhodla stavať cesty väčšou rýchlosťou a zo štátneho rozpočtu na to vyčlenila dvojnásobok rozpočtu ako vlani. Začala sa stavať okrem iných ciest aj Lincoln highway.