Vzostup

"Pridaj, Mária! Pridaj!" kričalo daktoré z dievčat, čo sa niesli cez Zvolen ako pávice a mysleli si, že sú momentálne pupkom sveta. Bodaj by aj nie, keď práve v tento týždeň úspešne zvládli záverečné skúšky dospelosti na obchodnej akadémii. Mária, vždy veselé dievča, bolo od jesennej tragédie, smrti otc ešte stále o poznanie mĺkvejšia a radšej sa držala v ústraní. Oveľa častejšie myslela na brata v Amerike. Veď len hlavne vďaka nemu mohla dokončiť obchodnú akadémiu. Mama by jej to z renty po otcovi, čo z dráh dostala a čo jej i podľa zákona patrila, nemohla zaplatiť. Však tá činila nie celých tristo korún mesačne. To bolo ledva dosť na poživeň pre tri deti a mamku. Marek im pomáhal veľmi a teraz od Vianoc, celú zimu a jar ju v listoch presviedčal, aby si podala prihlášku na ďalšie štúdiá. Nech pokračuje na daktorej z vysokých škôl, keď to už jemu nebolo dopriate. Toto jej veľmi po vôli nebolo. No na veľké presviedčanie Mareka poslala si prihlášku na lekársku fakultu v Bratislave. Radšej by šla zarábať peniaze, aby mame pomohla a nie jej ešte dlhšie na krku na starosť ostávala, ako sa na poriadnu dievku patrí. Presvedčili ju nakoniec aj preto, lebo Barborka tiež tohto roku končí základnú školu, no do ďalšieho učenia by ju ani párom volov nepritiahol. Darmo ju pán učiteľ Strieň presviedčal, argumentoval. Nič nepomáhalo. Ani Marekove vyhrážky v listoch z Ameriky nemali odozvy. Trvala si stále na svojom, že nejde a nejde. Nuž jej potom naveľa - naveľa dali pokoj. Preto si Mária hútala, že teda Barborka mame doma pomôže. Ba možno aj dákou korunou, ak sa jej dakde služba pritrafí. Aspoň cez leto na majeri.

Toto všetko sa Márii v hlave krútilo, a preto zaostala za ostatnými dievčencami, teraz už bývalými spolužiačkami mieriacimi na vlakovú stanicu, aby sa každá do svojej dediny naposledy zo školy vrátila. V belavých šatách, čo mala skoro každá jedna na sebe, ich bolo nielen počuť, ale aj vidieť od ďaleka.

Prišlo leto a Barborka sa prvýkrát so ženami vybrala do služby na majer až na Moravu. Zachytili ju ženy zo susednej dediny, lebo mali súcit s vdovicou.

"Ešte musí zmocnieť, ale už voľačo porobí." Obzerala si ju na stanici jedna zo žien a pustila sa hneď do jej hodnotenia, ani čo by kravu na jarmoku kupovala.

"Môže hlinu s plevami na tehly miesiť," ozvala sa ďalšia.

Barborke veru do spevu nebolo, a ani Márii, že si ďalšie dieťa do sveta vyprevádza, aj keď len na leto.

"Dávajte mi, prosím Vás, ženy, na ňu pozor. Je mladá, pochabá. Aby voľačo vo svete nevyviedla."

"Neboj sa, Mária, dáme ti na ňu pozor, ani čoby to naša vlastná dievka bola. A hen, moja Zuza tiež neni staršia. Budú spolu blato dupkať."

Veselý džavot žien prerušil až piskot vlaku, čo prichádzal do stanice. Ženy si povyhadzovali na chrbty batohy s oblečením a poživňou na cestu, čo sa doteraz ako potočné balvany na peróne vyhrievali a už aj zaraz sa terigali, jedna za druhou do vagóna, čo pri nich so škripotom brzdiacich kolies zastal. Mária pobozkala Barborku na čelo a márne sa snažila potlačiť slzy, čo sa jej už kotúľali dolu po zvráskavených lícach a zastali až na perách, kde Maria úcitila ich slanosť.

"Ostávaj zbohom, dieťa a opatruj sa!"

"Nebojte, mamka, dám si na seba pozor. Ostávajte aj vy zbohom. Na jeseň som doma."

Mária ešte počkala, kým vlak vypravia zo stanice a v kúdole pary stála a kývala svojej najmladšej dcére, čo sa viezla v diaľ. Hoci ju už dávno nemohla vidieť. Stále tam Mária stála s rukou polozdvihnutou, akoby zabudla, že či kýva na rozlúčku alebo dakoho vyzerá na privítanie.

"Poď, Mária, tá ťa už nevidí. Neboj, ženy ti na ňu dajú pozor," privravel sa jej výpravca a odšikoval ju nabok, aby sa ďalšie nešťastie neprihodilo. Mária si sadla na drevenú lavičku, čo bola pri stene stanice pod prístreškom, aby aj v daždi cestujúci mohli v diaľke prichádzajúci vlak vyzerať a ešte chvíľku žmochliac v ruke vreckovku zmáčanú od sĺz ticho sedela a dívala za vlakom, ktorým odišla Barborka. No z toho sa už aj jeho para rozplynula v nenávratno.

Tak ostali na leto v domci u Dolinajových na konci dediny len traja. Mária so svojimi deťmi. Malý Matej, ako ho stále volali, hoci už bol poriadne vyrastený a od drobnej mamy aj vyšší, stále častejšie trávil čas v dielni po otcovi.

"Mama, to je teraz už moja dielňa!" oznámil to raz mame tak samozrejme, že tá sa musela na ňom zasmiať. Bolo to po dlhej dobe, čo sa na Máriinej tvári zjavil úsmev. No obe deti si všimli, že mama je opäť taká krásna, ako si ju pamätali za mladi, aj keď jej tvár je posiata vráskami a vlasy jej kde tu už prerývajú šediny, ktoré sú skryté pod čiernou šatkou. No najväčšie jazvy zanechané na duši si šatkou skryť nevedela a nedokázala.

"Dobre synak. Tvoja. Tvoja. A kohože iného by teraz bola?"

"Veď to. A Mareka by to aj tak nebavilo."

" A ty už ako vieš, čo by jeho bavilo?"

"Pamätám si, že radšej noviny čítal a s otcom diskutovali po večeroch."

"Tak veru. Vedeli sa dovyprávať dosýta. A teraz tu ani jedného nieto..."

"Avšak sa Marek vráti, nebojte mama. Veď nám každý týždeň príde list, alebo aspoň karta od neho z toho New Yorku. Píše, že sa mu zle nevodí. Aj svadobných koláčov sa mu pred Vianocami dostalo."

"Och, ty ... Choď si ty dačo pidlikať do tej tvojej dielne!" primiešala sa Mária, jeho sestra, do ich rozhovoru.

"Len ho nechaj!"

"Tak, nedaj sa chlapče. Dobrý deň vinšujem! Mám pre teba písmo na podpis Mária." Zakričal na nich poštár od drevenej bráničky, čo ešte stále zavŕzgala pri otváraní, no teraz Dolinajovci zabratí do rozhovoru, si to ani neuvedomili, že dakto vošiel do dvora.

"Pre mňa?" zadivene pozerala mamina Mária.

"Kdeže pre teba. Tu, pre mladú. Z Bratislavy ."

"Mama!!!" Zjojkla Mária a od úľaku si prikryla rukou ústa. Vedela, čo to je, keď poštár povedal, že z Bratislavy.

"A čože ste necengali na tom rozhrkanom bicykli? A kdeže ho máte?" spytoval sa ho Matej.

"No ten už dohrkotal. Rozpadol sa načisto, bodaj ho skaza vzala. Teraz sa musím peši terigať. No poručene s pánom Bohom."

Mária si prekladala písmo z ruky do ruky a obzerala obálku z každej strany.

"A čo ťa páli?" zakričala od bráničky, ktorú bola zavrieť za poštárom Mária.

"Otvor a čítaj! Inak tam jamu do večera vystojíš."

Mária prebehla rýchlo očami po liste.

Univerzita Komenského, Fakulta lekárstva, Bratislava .......... Vám oznamuje, že Vás, Máriu Dolinajovú, prijíma na štúdium lekárstva na Univerzite Komenského ..... .

Zároveň Vám oznamujeme, že ak Vaše štúdium bude s prospechom vynikajúcim, tak ako polosirote Vám bude vyplatené štipendium.....

Potom to prečítala nahlas.

"Mama, čo budeme robiť?" zašeptala, ani čo by sa niečo strašné stalo a práve sa to dozvedela.

"My? Hádam ty. A čo by si? Pôjdeš tam a hotovo! Vieš, čo by bol dal Marek zato, keby sa on mohol pobrať študovať? Ty teraz tú možnosť, hlavne vďaka nemu, máš. Tak ju využi!"

"Toto musím Marekovi napísať!"

"Ale najskôr vody nanos a sena naťahaj. Hydine hodz. Potom choď písať. Ja idem na horné lúky seno obrátiť, navečer ho zložíme. Ak nezaprší, zajtra nám ho Urban s koňom zvezie."

"Ten vydriduch!"

"Čo už, je stále jediný s koňom v dedine a kravu si zapriahať nebudeme. Mlieko by potratila! To vieš!" zakričala za Máriou mama, keď už za sebou bránu zatvárala.

Mária napísala túto novinku Marekovi. Aj o Barborke, ako šla na majer so ženami.

Celé leto sa potom nieslo v tom istom duchu. Kosba. Zvážanie sena pre kravy a jalovice.

Márii pomohli pokosiť chlapi a posušili už z Máriou a Matejom sami. Matej pri potoku s ostatnými deťmi pásol ich kravu a jalovicu. Kúpali sa v potoku a chytali v ňom raky na pečenie.

Skoro každý týždeň im prišiel list od Mareka a raz za dva týždne aj od Barborky z Moravy, ktorá si službu, aj keď to bola drina, nevedela vynachváliť. Večer na priedomí čítali deti Márii listy od detí, lebo do kuchyne cez malé okno prenikalo málo svetla a tak tam bolo šero. Mária potom diktovala Márii, čo im má odpísať. Tá pridala vždy aj zopár svojich riadkov, najmä v listoch pre Mareka. Na sklonku leta sa už musela zapodievať aj prípravou do školy, do ktorej sa nakoniec prihlásila, z čoho mal Marek nesmiernu radosť a dal jej to aj v liste znať.

Vtedy prišla od Barborky z Moravy karta, v ktorej mamku prosila o dovolenie zostať ešte na Morave na vinobranie do konca októbra alebo začiatku novembra. Vraj tam ostane aj Zuzka a ešte jedna staršia dievka zo susednej dediny. Mária o takom niečom najskôr nechcela ani počuť, no nakoniec na Matejove a aj Máriine naliehanie a orodovanie za sestru mamka privolila a kartou jej aj odpísala, že teda naveľa, naveľa súhlasí. Ale beda jej, ak niečo vyvedie. A nech si na seba aj na zárobok dáva pozor. Dobre si ho ochráni, lebo svet je mrcha a samu dievku by raz dva dakto okradol alebo o peniaze ošklbal. Začiatkom septembra sa aj Mária vychytila na cestu do Bratislavy na štúdiá. Najskôr vlakom so Levíc a odtiaľ rýchlikom priamo do Bratislavy. Mesto sa jej zdalo nesmierne veľké, s obrovským počtom ľudí a hromadou áut, čo po cestách dláždených kockami hrkotajúc prúdili sem a tam. Boli to autá od výmyslu sveta. Nielen osobné, ale aj mliekári, čo sa im na korbe kondle na mlieko natriasali, autá s pieskom, lebo hospodárska kríza, čo trvala temer tri roky, bola pomalinky, ale isto, na ústupe a všade, kam sa pohla, videla niečo rozostavané, niečo, čo sa buduje. Vydala sa teda pomalinky, s ťažkým kufrom v ruke, smerom k univerzite, kde ju zaregistrovali a povedali, kde má internát a dali jej povolenku na ubytovanie pre jeho správcu.

Kamenný dom s drevenou šindľou na konci Klemanovej osirel. Nenávratne sú preč tie časy, keď sa odtiaľ šíril na ulicu džavot Dolinajových detí, čo potom každý večer Mateja vyzerali, kedy sa z kaštieľa alebo z iného zárobku a neskôr z dráhy vráti večer domov a či im niečo prinesie. Už v ňom ostali len Mária s najmladším synom Matejom. Mária bola v tieto dni viac zosmutnená. Čím ďalej, tým viac sa k pátričkám utkvievala. Každý deň vyzerala Maria poštára, či jej nenesie písmo od Mareka z Ameriky alebo Márie z Bratislavy, či kartu od Barborky z Moravy. Listy od detí potom čítala aj niekoľkokrát za sebou. Akoby niečo vynechala alebo hľadala v nich niečo stratené, nevyslovené. Väčšinou sa je rozjaril radostný úsmev na tvári pri ich čítaní. Od radosti, že sa jej dietkam dobre vodí. Marek sa v robote snažil a pán Thomas ho pre jeho dobrú hlavu a spoľahlivosť, rozvahu na ďalší projekt poveril miestom rozpočtára. Čo bol výrazný postup v zamestnaní. Barborke sa tiež na majeri darilo a páčilo a nevymenila by to za žiadnu školu. Mária sa chúďa musela vyrovnať nielen s náročným štúdiom, ale aj so životom vo veľkom meste. No po dočítaní ktoréhokoľvek z listov od detí sa jej zas do očí natískali slzy.

"Mama, zase plačete," prihovoril sa mamke Matej, keď ju takto s daktorým písmom v ruke a slzavými očami, našiel sedieť v kuchyni pri stole.

"A čo píšu?"

"Však si aj sám prečítaj!"

A keď prečítal, dodal: "No, však sú zdraví a darí sa im, tak čo stále plačete?"

No to táto detská duša nemohla pochopiť, čo matkino srdce zažíva, keď číta listy od detí, čo sa jej do sveta rozleteli ako holuby z kostolnej veže na všetky strany.

A tá jeho povaha nebola citlivá ako Marekova holubičia, ktorý ju zdedil po mamke. Matej sa už teraz ako chlapec nezaprel, že zdedil od otca nielen talent na remeslo a lásku k drevu, ale aj Dolinajovskú tvrdú povahu. Dokonca aj do kostola prestal v nedeľu s mamou chodiť odvtedy, čo otec umrel, vraj načo. A čo je to za Boha, čo deťom otca berie. Darmo sa ho aj pán farár Jabrocký snažil uchlácholiť a presvedčiť. Naspäť k viere jeho cestu nasmerovať. Nepomohlo. Zaťal sa a viac do kostola nešiel.

Ten si len pidlikal celé poobedia v dielni. Že on preberie otcove remeslo, bolo už dávno jasné. Ešte, keď Marek bol doma a otec žil. Vtedy, keď na prípecku zúbky do hrabľov strúhal krivákom od Mareka, čo mu kúpil v meste, ktorý má ešte doteraz. Aký bol len starý Matej na neho pyšný a čo všetko sa ho chystal naučiť. No nestihol. No čo to už Matej stihol od otca pochytiť a zvyšok sa s trápením učil sám. Nuž teda zavretý v dielni za celý týždeň navyrábal zúbky do hrabľov, či hokerlík, varešky a kopu iných drobností, čo bolo v dome treba, a tie potom v sobotu po šestáku či po korune na trhu v meste predával, kým bola mama v banke vybrať z peňazí, čo jej tam Marek z Ameriky posielal. Za ne nakúpila petroleja, múky, cukru, ceruzky, papier a všetkého, čo bolo domov treba, v obchode u Riccotiových. Jeho drobnosti sa míňali dobre, lebo vždy bolo doma treba varechu alebo stolček. A jeho detská tvár presvedčila ľudí, aby radšej kúpili varechu od neho ako od daktorého ujčeka či tetky. A už ho aj poznali. Preto bol zväčša s predajom hotový skôr, ako mamka so svojimi povinnosťami. Tak aj on zašiel k Riccotiovým do obchodu a kúpil si nebožiec alebo klince za utŕžené peniaze. No nie za všetky, zvyšok odovzdal mamke na proviant.

Ešte pred jesennými dažďami, ktoré tohto roku prišli na sklonku októbra, čo predznamenávali príchod zimy, stihla Mária povyhrabávať zo zeme krumple, ktorých bolo chvalabohu tento rok na kamennej roli dostatok. Po prvom snehu, čo padol tesne po Martinovi, sa vo dverách zjavila znenazdajky Barborka. Vrátila sa z Moravy, z majera.

"Barbora!" zhíkol Matej .

"Barborka! Vitaj doma, moja zlatá. A čože si nenapísala, že prídeš?"

"Nevedela som presne, kedy skončíme, tak som vás nechcela zbytočne plašiť."

"Vrav! Ako bolo?"

"Mama, to vám bol grunt! Kone, kravy, kačky, husi ... Lány pšenice, nedozierne lúky a veľké polia zemiakov. Najskôr som aj so Zuzkou miesila nohami vo veľkej kadi hlinu s plevami, z ktorej gazdov syn Vojto robil nepálené tehly na ďalší chliev pre svine, ktorých vychovajú a popredajú do roka aj tridsať. Celé dni sme potom chodili po horách na žihľavu, čo sme potom na sečkárni rezali a sušili pre kačice a prasatá na zimu a jar, kým nebude nová zelená. Pomáhali sme zahrabávať . No a potom , ako som vám už písala nám starý gazda ponúkol že môžeme ešte ostať na vinobranie. Bývali sme vo veľkej miestnosti všetky čo nebola až taká sranda bo daktoré ženy chrápu viac , ako chlapi. Dokonca tam majú aj traktor taký, ako u Riccotiových v poľnonákupe a aj sejačku majú. Ten mohol výhradne len Vojto riadiť. Gazda si na to už ani netrúfal. Tu máte zárobok." Vytiahla z vrecka zväzok štátoviek, čo zarobila a podala ich mame.

"To je všetko, minula som len na tento kabát. Nemohla som odolať, však sa mama nehneváte?"

"Ale čože by som sa hnevala. Veď sú to tvoje zarobené peniaze."

"A na jar máme prísť zas. Napíšu presne kedy. No asi hneď z jari na sejbu."

"A to tam chceš byť zas takto do jesene?"

"Asi hej. Nepovedali."

"Ach jaj, dieťa moje . Však ty si ešte primladá na takúto lopotu."

" A mne si čo doniesla?" zakričal na ňu Matej.

"Uha a ty si sa dáko vytiahol. Počkaj!" a už sa hrabala v batohu a vytiahla stadiaľ zbrusu nové remenné baganče. Dal mi ich gazda, že jemu sú malé a vyčarať mu ich nechcú. Vraj, že som spomínala, že mám takéhoto výrastka brata. Asi ti budú veľké, ale dorastieš."

"Čerta veľké. Akurát sú." Zaraz ich aj proboval.

"A ozaj, skoro som zabudla. Dole v dedine cestou od vlaku som stretla poštára. Potešil sa, že sa nemusí až na vrch dediny terigať, lebo len pre nás má list."

"Od koho? Marek?" spýtala sa Mária a v očiach jej zas po dlhšom čase bolo vidieť radosť, akú mala len z listov od jej Mareka.

"Asi, podľa obálky a známky. Určite. Kto iný z Ameriky ?" povedala Barborka. Zasmial sa a podávala písmo mamke.

"Otvor a čítaj na hlas." A už aj utierala stôl zásterou, ani čo by poklad išli tam položiť.

Barborka opatrne nožom rozrezala obálku a Matej s Máriou nedočkavo čakali sediac za stolom, kedy už začne čítať list, čo vyťahovala z obálky.

"Mama! Mama!!!" zvolala Barborka, až sa mamka strhla a preľakla.

"PreBboha živého, čo je? Čo sa stalo?" a v tvári celá zbledla.

"Marek posiela aj podobienky."

"Ukáž!" a už aj jej ich Matej driapal z rúk.

"Fíha! Dáky je starý."

"Daj!" ohriakla ho Barborka a podala podobienky mamke.

"Marek, môj synček." Jemne prechádzala prstom po fotke, ani čo by sa mohla rozbiť.

"Mama, zas revete."

"Čuš!" znova Mateja okríkla Barborka.

"Však z toho chlápätka je už chlapisko ako hora. Zmocnel teda riadne." A podala jednu pozretú fotku Barborke a druhú, kde stál pred veľkou budovou opretý o zábradlie železničného peróna. Ako sa neskôr dočítala, bol to vchod do metra.

"A fešák. Mamka, ten sa nám v tej Amerike minie. Uvidíte."

"Netáraj, dievčisko pochabé. Len po sprostostiach ti rozum behá. A čítaj už, Barborka moja. Nech vieme, čo nám píše."

Milovaná moja mamka, drahé sestričky, bratík.

Na úvod vás všetkých na stokrát pozdravujem a bozkávam. Ako s vám doma darí? A či si v zdraví nažívate? Pevne verímm že áno. Posielam vám aj moje podobienky, aby ste nezabudli, ako váš syn, mama, a váš brat vyzerá. No to ste si už isto všimli. Tá jedna je urobená pri vchode do metra. To vám je vec. Vlak. čo chodí popod zem. A ako rýchlo, raz dva ste o päť či desať kilometrov ďalej. Ledva nastúpite a už aj vystupujete. Barborke sa ako vodí v službe? Joj, prečo len nechcela isť do školy? No ale ona vlastne vždy radšej za husami kráčala, ako by sa mala učiť. Matej Vás, mama, poslúcha? Teraz si len sami dvaja doma gazdujete. Dúfam, že vám pomáha a nenaháva všetko len na vás. Som nesmierne rád, že Mária šla do Bratislavy študovať. Písala mi, že je to ťažké, no ja pevne verím, že to do zdarného konca dotiahne. Ja sa tu mám dobre. Už som si privykol, aj reč som sa už dobre naučil. Mladý pán Thomas, čo sa vlani na jeseň ženil, sa v septembri stal otcom. Majú malé dievčatko, ale meno som zabudol. Už sa presťahovali s manželkou do prístavby u pána Aronicu, čo im ako svadobný dar dal postaviť pán Thomas a sám celý čas, každý deň, na práce dozeral, aby boli prevedené bez najmenšej chybičky. Nabudúce napíšem. Scoty, ako mladému pánovi Thomasovi už smiem hovoriť, si všimo , že mi celkom dobre idú počty a aj písanú angličtinu už obstojne ovládam, sa ma rozhodol v zamestnaní povýšiť. Potreboval pomoc pre slečnu Suzi. On sa už definitívne presťahoval do kancelárie pána Williama Thomasa. Ten sa rozhodol už firmu úplne prenechať na Scotyho a Suzi. Ja som podedil jeho stôl. Mám na starosti rozpočty materiálov na stavbu. Vraj mám aj prax zo stavby a aj počty dobre viem a to ma urobilo ideálnym kandidátom. Tvrdil Scoty. Teraz je roboty veľa nejaké čerpacie stanice sme dokončili, ale zas prišli zákazky na iné. Ešte väčšie. Takže už mám aj pevnú zmluvu, nielen na dielo. Mnohokrát zostávam v pracovni dlho do tmy, aby bolo všetko načas pre Scotyho nachystané. V pracovni som spolu zo Suzi a výborne si rozumieme. Je pekná, sympatická slečna, čo má nadovšetko rada divadlá. Scoty ma chcel dať do samostatnej pracovne, no Suzi bola proti. Vraj jej aspoň nebude otupne celý deň. Tak sa stále o niečom rozprávame. Stále sa ma pýta, ako je to u nás doma. Aká sme krajina a ľudia v nej. Čo sa u nás jedáva. Všetko ju zaujíma. Bývam stále na Dvadsaťpäťke. A stále každú nedeľu poobede trávime emigranti v Horztcafe. Diskutujeme o všeličom možnom pri novinách, káve. Vraj sa postupne aj u nás doma situácia lepší a že kríza je na ústupe. Nezamestnanosť sa znižuje. To je dobre a ma to teší. Len v Nemecku sú stále akési nepokoje, čo rozdúchava tá Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana. No ale majú byť čoskoro podpísané Locarnské dohody a Nemecko príjmu do spoločenstva národov. Tak už hádam bude pokoj aj tam. U nás vraj voľby vyhrala Republikánska strana zemedelskeho a maloroľníckeho lidu tesne pre Komunistickou stranou. Poslal som Vám aj zopár dolárov do Legionbanky. Nenechávajte všetky v banke. Aspoň polovicu si vyberte a dobre zabalené dakde skovajte. Nikdy neviete, čo sa môže stať.

Toľko zatiaľ. Zas sa vám skoro ozvem.

Nuž zatiaľ ostávajte zbohom a opatrujte sa.

Váš Marek.

"Vraj, či pomáham. Čo si to ten amerikánec dovoľuje!" rozčuľoval sa Matej.

"Matej!" ohriakla ho mama.

"Ako to na brata? Má len o nás starosť."

"A on môže? Ja nemám starosť? Len jeho si voľkáte!" Skríkol a ušiel preč. Barborka chcela vybehnúť za ním. No mama ju zastavila.

"Nechaj. To ho prejde. Zavrie sa v dielni a aspoň dačo vystružliká. Dospieva. S tým nič nenarobíme. Hľadá si aj on svoje miesto."

"A vy tu čo máte nové? Vravte!"

"No čože by tu už nové bolo? Nič. Všetko po starom. Sená sme posušili. Krumple vykopali. Dreva na zimu Matej prihotovil riadnu hromadu a dáke sme aj od jágra kúpili. Nuž teda nepomrzneme. Husi som porezala a popredala na trhu. A Rysuľa je teľná. Však si bola preč sotva štyri mesiace, tak to sa až toľko veľa nezmení."

"Však hej."

"Prezleč sa a dám ti najesť. Som ti ani neponúkla." Mária odložila písmo od Mareka do fioka v stole, podobienky si dala do poličky. Potom Matejovi povie, nech spraví rámiky. A pobrala sa prihriať hrachovej polievky ostatej zo včerajška na platni, pod ktorú už celý deň potroche prikladala, bo v izbe aj v kuchyni by už bolo na večer chladno.

Na Vianoce sa z Bratislavy vrátila domov aj Mária. Dolinajovie dom sa opäť trochu zaplnil a ožil. Ženám sa ústa pomalinky ani nezavreli a Matej to len mlčky počúval a robil si svoje na hokerlíku pri peci. Marekove podobienky si Mária v rámikoch, čo Matej vyhotovil, zavesila pri zrkadlo, aby na neho každé ráno pozrela a v duchu sa mu prihovorila. Vonku poriadne prituhovalo a na Tri krále sa navalila aj poriadna halda snehu, takže celý deň všetci štyria dupkali chodníky do maštale, ku bráničke, do drevárne. Hneď po Troch kráľoch vyprevadili Máriu na vlak. Musela sa vrátiť späť do Bratislavy. Začalo jej skúškové obdobie, tak sa aj doma väčšinu času učila, čo Matej s Barborou nevedeli pochopiť, ako sa jej to môže chcieť.

"Mama, tak sa mi od vás nechce. Budete mi chýbať aj vy dvaja."

"Dávaj na seba pozor!" zakričala za dcérou Mária, keď sa už vlak pohýnal a ona im ešte z otvorených dverí kývala.

Celú zimu chodila Barbora s mamou na páračky ako keď bola malá. Tam sa aspoň s dievkami stretla a sem tam aj dáka tancovačka bola, na ktorú ju mama až po dlhom prehováraní pustila.

Čítavali listy od Mareka, ktoré už nechodili každý týždeň ako prvé mesiace po jeho odchode, ale minimálne aspoň jeden do mesiaca poštár doniesol.

V polovici marca prišiel Barbore list z Moravy, aby došla aj so Zuzkou už druhý aprílový týždeň.

"Začneme vinice čistiť a lúky vyhrabovať. A mám sa vraj nachystať až do jesene, ako vlani."

"Och joj, moja. Nemala by si na tak dlho."

"Mama, doma sedieť nemôžem. Z toho nevyžijeme. A načo by vám bol doma ďalší hladný krk. A ani Marek nás nevychová, hoc je aj v Amerike. Viete, koľko peňazí treba Márii na školu a knižky. Aj vaša renta po otcovi z dráhy je niekedy málo. Však sa zas na jeseň vrátim."

No a tak si vyprevadila Mária do sveta aj Barborku. Tentokrát nesedela rozľútostená na lavičke ešte dlho po odchode vlaku. No srdce jej stislo, keď jej na rozlúčku mávala. Však si ju do jesene neuvidí. Cestou zo stanice zašla na cintorín k hrobu muža a rozpovedala mu šeptom, ako už mnohokrát predtým, čo nové, ako sa im vodí bez neho a že bez neho je im ťažko, no trápia sa. Nikdy si pred nikým nesťažovala. Pre každého mala len pekného slova. Zas ostali sami s Matejom.

Urban im za nie malý peniaz zoral kamennú roličku, na ktorú Matej navozil odležaného hnoja od predvlani. To ho ešte otec naučil, že do zeme sa len odležaný hnoj zaoráva. Nikdy nie čerstvý z maštale. Nasadili do nej krumplíkov, čo poprekrajovali na polovice, aby sa do každej jamky dôjšlo. Aj trochu mrkvy, petržlenu, hrachu, fazule nasadila Mária. Pri hnojisku nakopala chrenu. Bolo ho tam neúrekom a na trhu v meste sa minul raz dva, spolu s drobnosťami, čo spod Matejových rúk vzišli. Z roka na rok bol šikovnejší.

"Do učenia by ti bolo treba isť,"  vravel mu pán učiteľ.

"Ale načo? Však už skoro všetko viem."

"Čerta starého vieš. Za stolára alebo tesára by si mal ísť. Remeslu sa riadne vyučiť. Máš fortieľ po otcovi, len ho treba ešte na tebe dokresať." Aj za Máriou zašiel, či ho nedá do učenia.

"Nedbám, ak bude chcieť."

"Mala by ste mu dohovoriť."

"Viete, aký je. Nedá na nikoho. Je ako jeho otec. Ak si raz dačo vezme do hlavy, už mu to nik z nej nevytlčie." Potom sa ešte na Mareka a Máriu poprezvedal, povypytoval. Ako sa im vodí.

"Tí vám robia radosť. Môžete byť na svoje deti hrdá. No, do videnia, Mária."

"Do videnia, pán učiteľ. Do videnia."

"Počul si!" zakričala Mária na Mateja, čo spoza rohu nakukol.

"Počul."

"Tak pôjdeš do školy? Všeličomu ťa tam naučia. Potom môžeš riadny nábytok robiť. Okná, dvere, ako tvoj otec. Ja ťa to doma nenaučím a z varešiek a kolovrátov nadosmrti nevyžiješ."

"Nedbám teda. Pôjdem."

Po ukončení prvého ročníka na univerzite, koncom júna, prišla domov Mária. Hneď v bráničke kričala na mamu od radosti, že sa jej podarilo ukončiť ročník tak, aby na ďalší dostala prospechové štipendium, čo jej bolo pri prijatí sľúbené s podmienkou dobrého prospechu.

Mateja zapísala Mária do učilišťa vo Zvolene za stolára, kde aj nastúpil po prázdninách strávených ako tie ostatné. Pri senách a pri potoku kúpaním sa v ňom a pasením Rysuli a jej malého teľaťa. Po večeri ešte vždy zašiel do dielne a dačo sa snažil majstrovať.

Pravidelne prichádzali listy z Ameriky, čo Mária po niekoľkonásobnom prečítaní odkladala na kôpku vo fioku stola. Tiež tam mala už aj kôpku kariet a listov od Barborky z Moravy. S dolármi vždy naložila tak, ako jej Marek kedysi nakázal a na povale vo vydlabanej diere v hrade, čo ešte Matej urobil, sa v plechovej krabičke kopili v balíčkoch dolárovky. No nielen tie, ale aj všetky na majeri zarobené koruny od Barborky, čo jej každú jeseň poctivo odovzdávala.

Po prázdninách sa Mária vrátila do Bratislavy. Matej nastúpil do učenia a bol rád, že ho na to nahovorili. Každý večer sa mame pochvaľoval, čo nové sa zas naučil a čo sa ako s drevom má robiť. Tá mu len prikyvovala, ale vôbec nerozumela. Koncom jesene, keď už bola úroda z polí pobratá, sa domov vrátila aj Barborka. No zas len do jari, ako oznámila mame hneď po príchode.

"Už vás všetky postupne postrácam," ťažkala si Mária.

"Čoby ste strácali, mama? Však sa stále vraciame domov. A Matej je tu stále. Mária tiež nebude naveky študovať. Mareka by ste chceli už doma mať."

Prešli Vianoce a ďalší rok sa minul presne ako ten predchádzajúci a rovnako, ako aj ten nasledujúci. Ľudia konečne mali robotu a netreli už takú biedu ako po vojne.

Koncom mája tisícdeväťsťodvatsaťosem Matej skončil stolárske učenie. Už bol z neho hotový zručný stolár.

"Aj otca by si už hádam tromfol," doberala si ho občas mama. No keď na jeseň išla na cintorín upraviť hroby Lucke a Matejovi k pamiatke všech svätých, nemohla uveriť svojim očiam. Toľkú krásu veru dávno nevidela.

"Tak toto po večeroch zavretý robil v otcovej, vlastne už v jeho, dielni," šeptala si Mária ani čo by ju dakto tu mohol počuť.

Krásny novučičký biely kríž z lipového dreva, čo už skôr pomník pripomínal, v ktorom mená a dátumy narodenia aj úmrtia boli vypálené. Spolu s vyrezávanou ohrádkou okolo spoločného hrobu Mateja a Lucky udreli do očí Márii od ďaleka. Rozplakala sa od dojatia, ľútosti. Plakala tam dlho na hrobe svojej dcéry a muža, akoby chcela všetok bôľ zo seba vyplaviť. Večer to aj podobienke Mareka, čo už tretí rok pri zrkadle visela, vyrozprávala. Mateja si od radosti vystískala a vyhladkala, vybozkávala.

"Matejko môj zlatý. A to si sám?"

"Sám. S kým by som? Však sa už patrilo, aby otec aj Lucka poriadnejší kríž mali. Ten starý už bol nanič."

"A čo si my nepovedal, že takéto majstruješ?"

"Nevedel som, či sa podarí."

"Podarilo sa ti. Znamenite sa ti podarilo, syn môj."

Matej ostal doma nešiel nikam. Jeho to do sveta chvalabohu neťahalo. Mal doma roboty na prežitie dosť. Stále dakto prišiel k nim, že potrebuje urobiť okno, či dvere. Občas sa dakde skriňa, komoda, stôl či stolička rozpadla, keď sa dalo, za pár korún opravil, keď nie, dali si urobiť za ľudský peniaz nový. Chýr o ňom šiel dobrý. O tom, že je aj šikovný, aj lacný, lebo aj keď sa ľudia potroche vzmáhali, stále nebolo peňazí nazvyš. Nuž, aj keď mladý, roboty mal stále dosť.

Máriine deti dospeli, ani nevedela ako. Robili jej radosť, tak ako jej to raz pán učiteľ Strieň povedal. Ten už tiež odišiel z dediny. Dostal penziu a tak sa rozhodol stráviť ju vo svojom rodisku dakde pri Pezinku. Vtedy ešte zašiel za Máriou a vypýtal si adresu na Mareka, že mu sem tam napíše, lebo ho vždy zaujímalo, ako sa mu vodí. Bol jeho obľúbencom od prvej chvíle, čo ho otec do školy doviedol. No a tiež sa bol spýtať, či sa môže sem tam aj na Máriu listom u nich prezvedieť.

"Také šikovné dievča som odvtedy už neučil. Nesmierne som rád, že je jej dopriate študovať. Škoda by jej bolo pri krosnách. Veru škoda," tak to vtedy Márii povedal pán učiteľ, keď sa s ňou lúčil na priedomí. Tohto roku sa Barborka vrátila domov až tesne pred Vianocami. No neprišla sama. Prišiel s ňou Vojto, ktorý hneď vo dverách Máriu požiadal o Barborinu ruku. Tá div z nôh nespadla, lebo to prišlo ako blesk z jasného neba. Keby jej bola Barbora aspoň dačo v liste naznačila! Ledva sa zmohla, aby ich privítala a pozvala ďalej.

"Poďte dnu. Nebudete snáď medzi dvermi pytačky robiť." Snažila sa o úsmev Mária, ale sama vedela, že jej to veľmi nejde.

"A ako si to predstavujete. Však je to ešte dievča?" spýtala sa Vojta, no otázka skôr patrila obom.

"Pekné dievča. O mesiac bude mať dvadsať," zasmial sa Matej.

"Ty čuš! Nestar sa!" ohriakla Mária Mateja. A ten sa len uškrnul pod nosom a ďalej s neskrývaným záujmom sledoval, čo sa bude diať. Aj Mária, čo sa učila na posledné skúšky pred štátnicami, sa chcela sestry zastať, no nepochodila. Prísny pohľad mamy ju presvedčil, že má nasledovať príklad brata a byť ticho. Nuž azda aj preto sa dalo krájať to ticho, čo sa v kuchyni rozľahlo.

"A? Vari si ...?"

To už zbystrili pozornosť aj tí dvaja a čakali spolu s mamou na odpoveď .

"Mama..!!!" skríkla Barbora

"No veď preto, ešte to by ti tak bolo treba. No poďte sa obaja najesť a večer sa o tom môžme porozprávať."

Mária sa naklonila k Barbore, čo len tak zťažka srkala do seba fazuľovú polievku a po kúštičkoch si odzobovala z osúcha a omieľala ho medzi zubami.

"Neboj, mama privolia. Veď vieš, že majú mäkké srdce."

Barborka sa radšej na sestru ani nepozrela, aby si to náhodou mama nevšimla. Nuž a po večeri nasledovala spoveď oboch. Mária najmä Vojta zasypávala otázkami, na ktoré jej trpezlivo odpovedal. Nuž, tak sa dozvedela, že Vojto pochádza z dediny neďaleko hraníc. Že je tak starý ako jej Marek. Otec aj mama s jeho ženbou súhlasia. Barborka sa im pozdáva. Otec je hospodár, ale nie na takom veľkom grunte, na akom spolu s Barborkou slúžili. No a on už tiež chce ostať doma, lebo otec už nevládze tak, ako za mlada a mame by sa tiež pomoc zišla. Súrodencov viac nemá, tak celý majetok len jemu ostane.

"Mame pomoc. A mne kto pomôže? Na to si Barbora myslela? A ako to, že si tam bola a ja o tom nič neviem?"

"Ale mama. Však sa už nehnevajte. Radšej povedzte, či privolíte na vydaj alebo nie." Konečne po dlhočiznom mlčaní sa odhodlala aj Barbora prehovoriť.

"Ale privolím. Privolím. Čo iné mi ostáva, ak nechcem, aby si tak či tak z domu neutiekla? Ale tebe beda, ak sa o ňu nebudeš poriadne starať alebo mi príde na ponosy. A nie že ju budeš otĺkať! Na to som ju nevychovala."

"Nebudem a postarám sa o ňu riadne. Sľubujem."

Sestra výskala od radosti a stískala Barboru.

"A viete vy čo? Svadbu môžeme osláviť naraz s mojimi promóciami."

"No a vieš ty, že to neni zlý nápad?" Ku podivu mamka súhlasila.

"Ba veru môžme." Zvýskla od radosti aj Barbora.

Len Vojto tam sedel ako zmoknuté kura a pozrel najskôr na tri výskajúce ženy a potom na Mateja. Ten mu jasným gestom poklopaním po hlave naznačil, že jeho sestrám šibe a že nech si to nevšíma.

"Aspoň aj ženícha sa spýtajte, či bude súhlasiť!" zakričal na sestry, aby ho cez ten ich výskot bolo počuť.

"Jasné, že bude," šikovne za neho Barbora odpovedala.

"Tak teda budem," konečne prehovoril aj Vojto. Ten potom ešte ostal u Dolinajovcov dva dni a deň pred Štedrým dňom si ho Barborka vyprevadila domov s tým, že po sviatkoch príde aj s rodičmi a urobia poriadne zásnuby.

"Ty si mi teda dala," horekovala celé sviatky Mária. Ešteže som ti tie tvoje zarobené korunky odkladala. Inak neviem, za čo by som ti teraz svadbu vystrojila."

"A ja ti vyrobím spálňu, akú ešte Morava nevidela."

"Budem rada, braček. A vám ďakujem, mama."

"Mama to by vari už aj Marek mohol domov prísť ?" opýtal sa Matej.

"No to vari príde na svadbu sestry sa mu patrí, hoc je aj na druhej strane sveta."

Hneď po zásnubách, čo boli na Tri krále roku tisícdeväťďstodvadsaťdeväť, Mária aj s deťmi večer, keď odišiel Vojto aj s rodičmi, napísali pri petrolejke Marekovi list, ktorý tento krát písala Barborka.

Milý Marek, drahý náš braček, synak milovaný.

Milý Marek. Hneď na začiatok nášho listu, ktorý ti spoločne dnes v Trojkráľový večer píšeme, musím oznámiť, že dnes som mala s Vojtom zásnuby. Boli u nás jeho rodičia z Moravy. Tam aj odídem bývať po svadbe, z čoho mi je najsmutnejšie. Na jeseň, predposlednú septembrovú sobotu, bude svadba, na ktorú ťa pozývam a prosím, aby si prišiel. Musíš prísť, aj tak si doma nebol už viac ako päť rokov. Pri jednom oslávime aj Máriine promócie, ako všetci veríme, po jej úspešnom ukončení. Mária stále do knižiek pozerá a učí sa. Má vraj len poslednú skúšku a potom musí už len diplomovú prácu napísať a obhájiť. Po skončení školy jej sľúbili miesto v Banskobystrickej nemocnici na pediatrickom alebo chirurgickom oddelení. Podľa toho, k čomu ju to vraj viac bude priťahovať. To, že Matej ukončil učňovku vieš, ale nevieš aký krásny drevený pomník aj s ohrádkou urobil otcovi s Luckou. Stihol to ešte pred všetkými svätými. Nikomu nič nepovedal, len ho tam mama objavila. Mne sľúbil krásnu spáleň ako svadobný dar. Tak uvidím, ako sa pochlapí. Veľmi je šikovný. Roboty má doma neúrekom. Stále prichodia za ním ľudia s prosbou o opravu alebo vyrobenie dverí, okna alebo dákeho nábytku. Doma sme všetci zdraví. Mama ďakuje za doláre, čo posielaš. Robí s nimi tak, ako si jej naradil. No máš viac sebe odkladať. Jej že už toľko netreba, keď už aj ja s Matejom zarobíme dáku korunu, ti odkazuje.

Ty si dúfame zdravý a že sa ti šťastne vodí za oceánom.

Opatruj sa.

Bozkávajú a pozdravujú ťa sestry Barbora, Mária, mamka a brat Matej.

Ani nie za tri týždne prišla od Mareka odpoveď.

Drahá mamka, sestričky, braček.

No to sú mi teda novinky. Neskrývam prekvapenie, ale aj radosť nad vydajom Barborky. Ak v zdraví dožijem, určite na svadbu prídem. Však, ako by to bolo. Aj tak sa mi už patrí domov nazrieť. Vás, mamka moja, vystískať. Nielen tu v kostole, lež aj na hrob otcovi pomodliť sa mi už patrí. A ohodnotím to dielo nášho Mateja. No isto je také krásne, ani čo by ho sám otec robili. Som rád, že je taký šikovný a má roboty. Keby nie, tu by sa uplatnil raz dva. Takých je tu nedostatok. Sú žiadaní a dobre zaplatení. Teším sa aj z Márie, že už zanedlho splní sen, ktorý som mal ja. Aspoň dakto z našej rodiny bude ľuďom pomáhať v chorobe.

Ja sa tu mám dobre. Stále pracujem ako rozpočtár. Počítam materiál na stavby. Stále som v kancelárii spolu so Suzi. Tá sa pomalinky už aj po našom hovoriť naučí popri mne. Neustále je zvedavá, ako sa povie to či ono. Boli sme spolu aj v divadle. Krásne predstavenie. Ona je do divadiel zbláznená. Kúpil som tu v slovensko - českej ulici od Spoločenstva vlastníkov pozemkov, v ktorom je aj ujček Tónko, fundus. Poradil mi to Scoty, ako investíciu. Vraj neni dobre všetky peniaze v banke držať. Však je môj ten pozemok. Nech je tam. Jesť nepýta. Ba možno aj dom začnem na ňom stavať a potom ho predám. Nebojte mamka, nemusíte mať o mňa starosť. Peňazí mám pre seba dosť, tak ani vy na sebe priveľmi nešanujte a od úst si neodtŕhajte. To je zatiaľ odo mňa všetko.

Ešte raz vás pozdravujem a bozkávam.

Zatiaľ sa mávajte a ostávajte zdraví.

Váš Marek.

Barborka sa rozhodla, že túto jar už na majer nepôjde. Chce byť ešte poslednú jar a leto doma s mamkou a súrodencami. Vojtovi to nevadilo. Sľúbil jej, že bude za ňou chodievať tak často, ako sa mu len bude dať. Práve po zime drhli na dvore všetky hrnce drevným popolom a vrelou vodou, keď Barbore poštár podal poza plota list. 

"Príde...príde!" kričala Barbora na mamku s listom v ruke.

"Kto?"

"No Marek na svadbu. Píše, že určite príde."

"A či ozaj? Poď, sadni si a čítaj!" A už aj sedeli na lavičke pred domom a Barbora čítala nahlas list mamke a aj Matejovi, ktorý na sestrin krik vyšiel z dielne.

"Mama, zas revete?" povedal Matej mame.

"Keď nechodí, revete a keď napíše, že príde, zas len revete."

"Matej! " napomenula ho Barbora.

"Choď tam radšej dačo strúhať."

"Veru aj idem, lebo budeš na zemi spávať."

"A či ty už pre mňa robíš? Môžem ísť pozrieť?"

"Nemôžeš. Uvidíš, keď bude hotové."

Jar sa rýchlo minula. Tak, ako po ostatné roky, tak aj tento, všetk , čo patrilo do zeme, už v nej bolo. Vojto chodil dva raz do mesiaca za Barborkou. Už si ho aj Mária celkom obľúbila, lebo zisťovala postupne, že je poriadny chlap. Robotu si každú zastane a je dobrák, že by ho aj na chleba natrel. Azda jej až príliš Mareka pripomínal, zato si tak skoro jej priazeň získal, čomu sa nesmierne tešila Barborka. Mária, ako sa jej blížila záverečná skúška, bola zo dna na deň nervóznejšia. Stále šprtala a písala diplomovú prácu, čo mala už čoskoro odovzdať. Dokonca ani na pole nechodila s mamou a sestrou. Prípravy na svadbu sa pomalinky rozbiehali a Mária chystala Barbore výbavu do drevenej truhlice. Už tam mala postupne naukladané všetko, čo patrí. Od perín, vankúšov, obliečok, až po vyšívané obrusy na nedeľu či sviatok.

Koncom júna mala Mária štátne skúšky, kde musela obhájiť svoju diplomovú prácu na tému detský zápal pľúc. Do Bratislavy išla o deň skôr, aby išla na skúšku vyspatá a oddýchnutá. Vyštafírovaná v letných šatách, no s veľkým strachom a bledá ako myš, odchádzala z domu. No keď sa na druhý deň vrátila vysmiata od ucha k uchu,  hneď všetci doma, čo ju netrpezlivo vyčkávali, vedeli, že skúška je hotová a majú doma čerstvú lekárku.

"Mama, mama.... hotovo ...urobené!" kričala a radostne krútila kabelkou, ktorú držala v ruke.

"Gratulujem!" A ku gratulácii sa pridali aj Matej, Barbora a aj Vojto, čo bol u nich.

"Promócie budú dvadsiatehosiedmeho júla v Bratislave. Musíte aj vy ísť. To bude slávnosť. Aj Marekovi hneď dnes napíšeme, že už to mám za sebou. Dobre mama?"

"Dobre moja, dobre. Napíšeme. No teraz sa choď prezliecť z tejto parády, lebo nebudeš mať v čom isť na tie promócie."

Teda večer si posadali všetci v kuchyni, Mária šťastná písala list. Napísali Marekovi, nielen o tom, ako sa jej úspešne podarilo dokončiť univerzitu a že je budú koncom júla promovať na magisterku, ale aj o tom, aké krásne nové okná vyrobil Matej. Oveľa väčšie, ako boli tie staré, za ktoré ich už aj s Vojtom vymenili a že teraz je v kuchyni a v izbe oveľa viac svetla. Vojto sa postaral o murárske práce. Bordelu bolo teda všade, ale nebanujeme. Keď už bolo všetko zaprášené aj kuchyňu a izbu vybielili a aj od vonku dom vápnom vybielili, tak teraz je ako sneh a jeho belosť kričí od ďaleka. Celý dom vygruntovali. Dlážky nanovo Matej olejom napustil. Tiež mu napísali, ako pripravujú svadbu a ako sa už strašne tešia a rátajú dni, keď príde konečne domov. Aj o tom, ako si Vojta mama obľúbila a prijala za svojho, hoci ešte ani svadba nebola. Všetci diktovali, čo ešte všetko má Mária napísať, aby nezabudla na to alebo ono. Na druhý deň ho Mária, ktorá mala cestu do mesta, zaniesla na poštu.

Dvadsiatehosiedmeho júla sa všetci prvým ranným vlakom vybrali do Levíc a odtiaľ rýchlikom do Bratislavy, aby na Máriinej promócii, čo začínala o jedenástej hodine, boli včas.

"Prisahám pri Apolónovi, Bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei, aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať:

Svojho učiteľa v lekárskom umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné. Ak sa dostane do núdze, dám mu zo svojho, rovnako i jeho potomkom dám a budem ich pokladať za vlastných bratov. Pokiaľ po znalostiach tohto umenia zatúžia, budem ich vyučovať zadarmo a bez nárokov na akékoľvek záväzky. Svojim synom a synom svojho učiteľa, ako aj všetkým ustanoveným a na dodržanie lekárskych mravov prisahajúcim umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe, aj na prednáškach, aj na celej vede. Nikomu však inému.

Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy nato nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore.

Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch, či so ženami, či s mužmi, či so slobodnými, či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám.

Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším, či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak."

Pri odriekaní tejto Hippokratovej prísahy a čítaní mien premiantov sa Márii a Barborke v aule Univerzity Komenského rynuli po lícach slzy, najmä keď počuli prečítať meno Mária Dolinajová. Matej, ten nie, ten neplakal, skôr sa pozeral na hodinky, akoby sa niekde ponáhľal a čakal, kedy to skončí a obzeral si všetko, čo bolo z dreva a v duchu žasol nad toľkým majstrovstvom. A dočkal sa konca slávnosti. Teraz, keď sa už premianti rozišli ku svojim príbuzným a po aule sa vytvorili hlúčiky, kde sa rodičia tešili z úspechu detí, tak aj Máriu mama a Barborka objímali a gratulovali jej. Zagratuloval jej aj Matej, vyfešákovaný v obleku a aj Vojto, čo na Barborino a Máriine naliehanie šiel s nimi tiež. No spoza nich sa ozval ešte jeden hlas.

"Gratulujem, sestrička!"

Mária zdvihla hlavu, nakúkala, kto poza Mateja to vraví a či jej to patrí. Už chcela povedať, že akáže som ja vám sestrička, keď ostala zarazená a vyjavená.

"Marek ... Marek!!!" zvýskla na celú aulu tak, že všetky oči sa pozreli na ňu v momente, keď sa hodila na krk tomuto chlapovi ako hora, v dlhom čiernom jarnom kabáte a širákom zarazeným nízko do čela, kvôli ktorému ho nemohla hneď spoznať.

"Syn môj," šeptala Mária a trasľavou zvráskavenou rukou hladila tvár muža, čo pred skoro šiestimi rokmi len ako chlápätko odchádzalo do ďaleka.

"Naozaj si to ty?" Marek bozkal mame ruku.

"Ja mama. Ja." A tuho ju stisol v náručí zdvihnutú na svojich mocných rukách. Tak isto si vystískal aj Máriu a Barborku. Vybozkával ich a aj s Matejom sa vystískali mocno, ako sa na chlapov patrí. Lebo aj z toho už bol poriadny chlap odvtedy, čo sa nevideli. Zoznámil sa s nastávajúcim švagrom. Stáli tam všetci vyjavení a pozerali na vzácneho gratulanta.

"Na Máriu pozerajte, tá je dneska oslávenkyňa. Však pani doktorka? Takú mám z teba sestrička radosť!" Díval sa ňu a potom aj na Barboru.

"Bože, aké ste už veľké."

"No a ty? Pozri, aký je z teba chlapisko a len taký pahýľ vyhúknutý si odchádzal," doberala si ho hneď Mária.

"Marek môj," cez slzy vzlykala a neveriacky pozerala Mária na syna.

"Zas, mama, plačete?"

"Nechaj, Matej," potichu mu šepla Barborka.

"Prečo si nenapísal, že prídeš?" karhala ho Mária.

"Nevedel som, či sa podarí. Na poslednú chvíľku sme dostali šifkarty, čo niekto odmietol. Nuž a teraz ideme rýchlikom z Prahy rovno sem."

"Akože my?" spýtala sa ho mama. A až vtedy si všimli kúsok od nich stojacu nevysokú štíhlu slečnu v tiež dlhom jarnom kabáte, s elegantným klobúčikom na blond vláskoch zavinutých do drdola.

"Mama, to je Suzi. Viete? Čo som vám o nej písal."

"Viem, viem," pritakala mamka a Mária s Barborou sa chichotali.

"Zase to tu máme," povedal Matej.

"Vidíte, mama, ja som vám to vravela, že sa on v tej Amerike minie," štebotala cez chichot Barbora.

"Ticho si!" ohriakla Barborku mamka.

"A tebe sa, Vojtík, čudujem, že si takú pochabú aj chceš za ženu vziať."

No to už tie dve stáli pri nej. Najskôr sa však Mária potichu brata spýtala, či im bude rozumieť.

"Dačomu hej, dačomu nie. Nehovorte rýchlo. A hlavne krátke vety sa snažte."

Mária s Barborou sa zoznámili so Suzan a hneď ju aj spovedali.

"Dajte jej trochu pokoj," napomenul sestry Matej a aj on sa s nečakanou návštevou zvítal.

"Poďme radšej von, lebo tu asi robíme nečakaný cirkus," navrhol Marek. A už aj šli. Mária s Barborou sa ujali Suzan a mamka sa držala syna, čo sa jej vrátil, ani čo by ho už nikdy nebola chcela pustiť. Až za nimi vedno popri sebe šli Vojto s Matejom, ako keby ani nepatrili k skupinke kriklúňov idúcich pred nimi. Vonku pri rozhovore cestou na vlakovú stanicu, kde hlavne Barborka s Máriou mleli stále ústami a vypytovali sa na všetko možné piate cez deviate, si všimli, že Marek má akýsi iný, divný prízvuk.

"Akoby si ani nie po našom hovoril braček."

"Odvykol som za tie roky, Matej."

"A ešte pôjdeš naspäť?" Odpovede na túto otázku sa bála najviac Mária.

"Hej, musím. No až po svadbe. Scoty nám dal tri mesiace voľno so Suzi. Na prvý októbrový týždeň máme z Hamburgu zaplatené spiatočné šifkarty na parník Bremen."

"A nadobro kedy domov prídeš?" tentoraz sa Mária spýtala.

"Neviem, sestrička. To netuším. Hádam tak o jedno päť rokov, ale sľubujem, že už každé leto alebo Vianoce prídem domov."

Celou cestou vlakom im rozpovedal dopodrobna to, čo im už všetko v listoch písal. Sem tam sa aj Suzan zapojila do rozhovoru. Keď dačomu nerozumela, opýtala sa a Marek jej to ochotne preložil. Vtedy aj tie dve boli aspoň na chvíľku ticho. Inak stále rapotali. Darmo ich mama ako malé deti napomínala.

"Nechajte mama. Tešia sa. Aj ja som šťastný, že som konečne pri Vás doma."

Cestou z vlaku zašiel Marek sám na cintorín aj s otcom sa aspoň v duchu zvítať. Pomodliť sa mu konečne na hrobe. Suzi poprosil, aby šla s ostatnými domov. Nechcel, aby ho videla plakať, aj keď to bolo na otcovom a vlastne aj na sestrinom hrobe. Poprosil otca za odpustenie za všetko, čo mu zlé v živote vykonal, že na poslednej ceste ho nevyprevadil. Poobzeral si aj Matejovo dielo a musel skonštatovať, že ozaj otcov a Luckin pomník bol majstrovský kus.

Aj dom bol vyparádený a nové okná mu pristali. Chvály sa Matejovi dostalo teda neúrekom zo všetkých strán.

"No, už vieš, čo budeš v tom špitáli robiť?" opýtal sa Márii Matej skôr preto, aby už jemu dali pokoj, ako zo zvedavosti.

"Pôjdem sa dohodnúť budúci týždeň. A aj to, kedy mám nastúpiť."

Marek, aj keď o živote doma, o umývaní v žľabe či v lavóre, svietení petrolejkou zavesenou po hradou, o tom, ako spia v jednej izbe Suzi rozprával a tvrdila, že jej to vadiť nebude, keď ho prosila, aby ju vzal so sebou, predsa mal obavy, ako to vezme v skutočnosti. No ukázalo sa, že jeho obavy sú neopodstatnené. Suzi si to práveže užívala. Každý deň chodili na prechádzky. Samozrejme, prvá viedla pod Zub. Ľahol si do trávy a nahlas pre Suzi spomínal na detstvo, na otca, na mamku, aká bola za mlada krásna. Ba aj na Lucinku, čo ešte aj po smrti ako anjelik vyzerala. Tam vtedy na podstielke z machu a v perine z kvetov prvý krát so Suzi splynuli v jedno telo a potom už vedeli, že patria ozaj k sebe a ostanú spolu snáď až nadosmrti. Suzi tu bola nesmierne šťastná a nevedela sa vynadívať na toľkú zeleň a kopce. Každým dňom vedela lepšie rodnú reč svojho milovaného Mareka. Toto si všimla aj Mária, ktorá sa len sťažka zmierovala s tým, že jej jeho chlapca berie iná žena. No vedela, že to tak musí byť. Najkrajšie leto u Dolinajcoch po dlhých rokoch nakoniec vyčarovalo každodenný úsmev na Máriinej tvári.

Svadba sa blížila a prípravy na ňu vrcholili. Dokonca aj Suzi sa zapojila do prác v kuchyni. Mareka stále vyháňali, nech im nezavadzia. Mateja nemuseli. Ten bol celý deň v dielni. Jeho to veľmi ani nezaujímalo. Dokončoval svadobný dar pre sestru. Mária pomáhala len po večeroch. Od augusta nastúpila do Bystrickej nemocnice na detské oddelenie.

"Marek, a ty sa kedy budeš sobašiť?" prehodila len tak, aby reč nestála, Barbora.

"Hoc aj hneď. Naraz s tebou. Pri jednej škode." To už ako na povel, všetky štyri ženy pustili riady z rúk a takmer naraz sa otočili a pozreli na Mareka.

"Marek, nežartuj o takom!" napomenula ho mama.

"Nežartujem." Prišiel k Suzi a dačo na ňu jej rečou prehovoril. Mama a sestry sa dívali striedavo na seba a na nich. Nevedeli, že Suzi a Marek sú už zasnúbený, že ešte pred odchodom domov Marek požiadal Margaret a Williama Thomasových o ruku ich dcéry. Williamovi sa to veľmi nepozdávalo, ale Margaret ho raz dva presvedčila a tak im dali požehnanie na sobáš. Tak teraz znenazdajky kľakol Matej aj pred svoju mamku a poprosil o požehnanie a súhlas o sobáš.

Tá so slzami v očiach spravila synovi krížik na čelo a pobozkala ho. To isté potom aj Suzi. Tá bola z toho v rozpakoch, lebo to všetko prišlo náhle a nečakane. Barbora s Máriou mali tiež slzy na krajíčku, no to len chvíľku, lebo v momente, keď mama prijala Suzi za nevestu, začali Suzi objímať a skákať okolo nej, ako pojašené.

"Ďakujem, mamka," povedal Marek mamke a otočil sa na sestru.

"Tak čo, Barborka, môžem mať svadbu spolu s tebou?"

"Marek!" zjujkla Mária.

"A či ty nevieš, že dve svadby naraz nosia smolu?"

"Čoby nosili. Babské povedačky."

"Pravdaže môžeš. Musíme to ale Vojtovi oznámiť. Či bude aj on súhlasiť."

"Matej, Matej! Marek sa ide ženiť!" kričala na neho Mária, len čo vošiel do kuchyne, bo až dolu do dielne bolo ich krik počuť. Nuž prišiel nazrieť, čo sa deje.

"Však sa mu už aj patrí. Starý je dosť. A zato vy dve musíte toľko pišťať?"

Na druhý deň Barbora zašla do mesta na poštu zatelefonovať na Moravu. Opýtala sa Vojta, či nebude mať nič proti dvojsvadbe. Ten bol naopak rád a potešený. Marek zašiel za pánom farárom Jabrockým na ohlášky.

"Ak sa nenahnevajú, pán farár, svadby budú dve."

"Nenahnevám. Čo by som sa ja mal hnevať. Je to síce nezvyčajné, takto na poslednú chvíľu, ale v tvojom prípade je to pochopiteľné."

"Marek, aká to bude svadba, keď nevesta bude bez rodičov?" spýtala sa ho cestou z ohlášok sestra.

"Neboj Barborka, v Amerike budeme mať zas svadbu podľa ich zvykov. Tam ich mať bude. Hádam to tu dáko Suzi prežije."

"No ja nedbám, len sa pýtam."

V predposlednú septembrovú sobotu doobeda zastal pred Dolinajovcových bránou autobus pre pätnásť ľudí. V ňom bol Vojto s rodičmi, krstnými rodičmi a dvaja ujcovia so ženami. To bol celý jeho svadobný sprievod. Však tak sa aj dohodli na zásnubách. Ani u Dolinajovcov veľmi viac ľudí nebolo. Mária s Matejom hostí privítali a pohostili, ako sa patrí. Zoznámili sa aj s druhým svadobným párom. Potom sa šli Barbora a Suzi obliecť do svadobných šiat a chlapom bol vstup do izby zakázaný. Vojto s Marekom si ich uvideli až keď vyšli z izby na odobierku, ktorá bola samý plač. Plakali obe matere. Plakali nevesty. Mária a aj krstné mamy. Chlapi, podaktorí pofajčievali, podaktorí sa tvárili, akože sa nič nedeje a sem tam si jeden druhému dačo popod nos zahundrali, že chlapci nevedia ešte, čo činia. Po odobierke sa svadobný sprievod vybral do kostola, kde ich už pred ním čakal pán farár a následne ich po peknej kázni oddal za manželov. Cestou z kostola oba páry ešte zašli položiť kvety na Matejov a Luckin hrob. Svadobná hostina, čo potom nasledovala u Dolinajovcov doma sa pretiahla do neskorej noci. Veselilo, spievalo, pilo a jedlo sa, ako sa na veselí patrí. Najmä kvalitné Moravské víno, čo svatovci doniesli, tieklo potokom. Až neskoro v noci sa začali svadobčania zbierať do autobusu na odchod. To už s nimi šla aj Barbora. Mária si ju vyprevádzala, ako inak, keď nie s plačom. Truhlica s výbavou už ako prvá trónila v autobuse tak, že tam náramne zavadzala. No všetci svorne tvrdili, že vôbec nezavadzia. Len Matej ešte na nich kričal, aby mu šli chlapi pomôcť. Nuž tak teda zas chlapi takí potrundžení povychádzali z autobusu a vynášali z dielne ešte rozloženú krásnu manželskú posteľ, skriňu a komodu, ktoré už boli v celku, tak ich vyteperili na strechu autobusu a priviazali konopnými štránkami. Posteľ ešte natrepali dnu tak, že sa v autobuse už vôbec nedalo hnúť.

"Ďakujem, Matejko môj. Ozaj je krásna." Cez slzy ďakovala a stískala si brata Barbora.

"Neni zač. A ešte ti zo dve skrine spravím, aby si na plienky mala."

"To, to, to." Súhlasne prikyvoval pripitý Vojtov krstný otec.

Potom sa ešte Barborka dlho lúčila s Marekom a novou švagrinou. Brata si vystískala a vybozkávala, ani čo by dačo tušila. Medzitým pri autobuse Máriu svatka utešovala, že sa jej o dievča dobre postará a že nejde na koniec sveta a aj ona hockedy môže aj na dlhšie prísť na návštevu. Mária sa potom na ceste dívala za autobusom, až kým sa jeho svetlá nestratili za poslednou zákrutou na spodku dediny. Ostatní napochytro pospratúvali stoly, aby si aspoň domáci mali kde ľahnúť. Ďalší týždeň utiekol ako voda. Bolo roboty s uprataním domu. Mária s nevestou na to boli samé, lebo Mária musela ísť do práce.

"Choroba nepočká," ospravedlňovala sa mame aj švagrinej, že im nemôže pomôcť.

Prišiel tak obávaný čas odchodu Mareka späť do Ameriky. Mária sa nechcela vzdať zase syna na dlhý čas. Presviedčala ho, aby ostali.

Dlho jej Marek vysvetľoval, prečo nemôže ostať, že aj Suzi musí zas za rodinou ísť. Sľúbil jej, že nasledujúce leto alebo Vianoce určite prídu. S veľkým bôľom si ich vyprevádzala na vlakovej stanici v druhý októbrový týždeň. Lúčili sa s nimi aj Matej a Mária.

"Nebojte, mama, o rok sme doma zas. Sľubujem!" zakričal na nich ešte z rozbiehajúceho vlaku Marek.

Všetci traja im kývali na peróne, až keď vlak zašiel za prvé vŕby a topole, Mária chytila ustarostenú a zosmutnenú mamku za zvráskavenú ruku.

"Poďte, mama, domov."