Začiatok zla 

"Včera, prvého septembra, okolo štvrtej hodiny a štyridsiatej minúty, uskutočnili Nemci nálet na poľskú obec Wielun. Pri nálete zničili asi 75% mesta a zabili takmer 1 200 ľudí. Tiež nemecká bojová loď Sehleswig-Holstein spustila paľbu na poľské pozície na Westerplatte v slobodnom meste Gdaňsk na brehu Baltického mora. Okolo ôsmej hodiny Tretia armáda generála Georga von Kuchlera spolu so Štvrtou armádou generála Günthera von Klugeho, zaútočili na Poľsko pri meste Mokra," oznamoval slovenský rozhlas vo večerných správach druhého septembra 1939.
"Pane Bože, ochraňuj nás," prežehnala sa Mária a šepotom so strachom a nevyrečenými obavami v očiach dodala: "Čo len s nami zase bude?" Ťažko zastonala. Pri tej správe, čo práve zaznela v rádiu, jej vypadla varecha z rúk na novú drevenú dlážku, čo len nedávno na krnholce Matej natĺkol.

"Nebojte sa, mama," podával jej z rúk vypadnutú varechu a snažil sa ju utešiť Matej, ktorý sedel na stolci pri murovanom šporáku, na ktorom mama dovárala polievku teraz večer, keď sa vrátili z poľa.
"Možno ešte ani krumplíky nestihneme všetky vybrať a bude po vojne."

"Aj teba mi vezmú, ako tvoj brat zhynieš vo svete," povedala šepky a hneď jej tiekli po lícach slzy, tak ako vždy, keď jej čo i len trochu myseľ zbehla na prvorodeného syna. A že to bolo každý deň, vedel hádam len jej najmladší Matej, z ktorého vyrástol už riadny chlap, väčší ako bol jeho brat Marek, keď nastupoval do Legionbanky v r. 1922 a veru aj na ženbu už by bol Matej súci.
"Nikam ma nevezmú! Čo nevidieť zas hentá múdra krabica, čo nám poslali Suzi s Máriou z Ameriky bude hlásiť, že je už pokoj," potiahol si z ušúľanej cigarety až ho uhlík uštipol na pere a tak otvoril dvere na murovanom sporáku, ktorý vymenili pri oprave dlážky za starú veľkú murovanú pec na ktorej sa ako deti krbáľali a hodil doň ten kúštik cigarety, čo ho popálil pod fúzom:

"Ustúpia im, presne tak, ako sme im ustúpili my v marci. Angláni a Francia sa s Hitlerom dohodli, že nás ozobú. Rozdelili nás, veď preto sa Barbora s malou Evkou vrátili sem." pokračoval
"A chudák Vojto ostal tam pri rodičoch," povedala Mária šeptom, aby ju dcéra s vnučkou na dvor nepočuli.
"Veď sa vrátia k sebe, keď to pominie. Ona je tu doma, ale čo tí chudáci, čo ich ako dobytok hnali z vlastných polí a z domovov vlani v novembri, keď si z nás Maďari odšklbli na juhu podľa tej Viedenskej arbitráži. Kam sa tí podejú," opýtal sa Matej mamy, ako keby tá odpovedi znala.
Ani neodpovedala, rožkom čierneho ručníka si len slzy utierala, čo sa jej rozkotúľali po lícach pri spomienke na Mareka, Mateja i Lucku.

"Barbora prišla sem...! Domov... ," dodal a zdvihol sa, že ide na dvor sestru nazrieť, či jej treba ešte pomôcť odpratať riad z voza, čo mali na poli. Vo dverách sa zrazil s Evkou.

"Čo sa jašíš, pochábeľ!?" skríkol na Evku, keď do neho vrazila v červených šatách, na ktorých mala hrubý pletený sveter a so starým modrým ručníkom na hlave, čo stará mama kdesi v truhlici na povale po mame vyhrabala, aby jej na poli zima nebola, bo tam už studený, ťahavý vietor teraz z kraja jesene vedel byť nepríjemný. Ten jej pritom, ako ujca Mateja narazila, skĺzol na oči, tak si ho rýchlo dala dolu, ako bežala k starej mame a nedbala tá na ujčekovo akože karhanie.
"Hladná som, stará mama," zastala Evka pri nej.

"O chvíľku, dieťa moje, o chvíľku," a pohladila ju stará mať po čiernych vláskoch, čo zdedila po otcovi. Evka teda nedbala a povyberala hlboké plechové taniere a také iste plechové, zájdené lyžice z kredenca. Prestrela na pekný dubový stôl, čo Matej urobil pre starú mamu, no teraz za ním sedávali už štyria. Ten videl, že už aj Barbora sa pomalým krokom ťahá hore dvorom dnu a tak sa obrátil späť. Hnedý širák zavesil naspäť na drevený špajlík vešiaka, ktorých tam bolo dovedna päť a sadol si za stôl.

Od vlaňajšej jari tu žili zas štyria, lebo odvtedy, čo Mária so Suzi odišla do Ameriky, tu bol väčšinu času Matej s mamou sám. Len zo trikrát boli doma Mária, Suzi a malý Marek, ako ho slovensky zvala a ktorých podobienky mala Mária v rámikoch za sklom, čo jej Matej urobil a opatrovala ich ako oko v hlave. Hlavne na vnúčika sa nemohla vynadívať, akoby svojmu nebohému otcovi z oka vypadol, také isté blonďavé vlásky a modré očká má, ako jej syn Marek. Chúďa dieťa, otca si neznalo nikdy. Narodil sa až po jeho smrti. Teraz už má šesť rôčkov. Aj Evička, jej vnučka, rastie ako z vody, tá už tohoto roku bude mať jedenásť rôčkov a tak sa teší, že ju má doma aj s dcérou.
Pri drevenej skrini v čistej izbe, kde spávala na veľkej posteli pod hrubými duchnami naplnenými husacím perím Evka s mamou a starou mamou, na krásnej bielej jedľovej komode so štyrmi zásuvkami, mala Mária vždy tri sviečky, ktoré každý večer zapálila. Nie, aby mala v izbe svetlo, ale na pamiatku svojho muža Mateja, ktorého zabilo na dráhe, na pamiatku Mareka a Lucky, ktorá zomrela pred skoro dvadsiatimi rokmi, každý večer takto Mária odriekala ruženec za zosnulých najdrahších a od apríla vlaňajšieho roku, kedy sa vrátila Barbora z Moravy kvôli tej Mníchovskej dohode, tak aj ona sa s ňou modlievala.

Svetlo už mali po dráte, ako vravel jej syn Matej, po elektrifikácii, čo urobili v dedine pred dvomi rokmi na jeseň tisicdeväťstotridsaťsedem. Bola to paráda a veľká sláva. Ale Mária aj tak zavše ešte zažala tú istú starú ošúchanú petrolejku, pri ktorej sa učili Marek a Mária, ale aj Barbora a Matej, no tých škola nikdy tak nenadchla, tí sú skôr na robotu a šikovné ruky majú, to veru áno.
Petrolejku zažínala preto, aby mala v izbe len také slabé svetlo, lebo žiarovka už osvecovala celú izbu. Pri tej si už Evka nekazila oči ako jej ujcovia, teta a jej mať, keď sa oni učili čítať a počty alebo jej nebohý ujec Marek, keď noviny čítavali s nebohým starým otcom Matejom.
Tak sa po večeri pobrala Mária s Barborou modliť, Matej oriadiť Miša, ako volali koňa, čo kúpil pred dvoma rokmi na jarmoku. Peňazí im našťastie nechýbalo. Zarobil aj on na so svojimi majstrovskými rukami a tiež im vo veľkej miere pomáhali Mária so Suzan. Kríza, čo vypukla v 1929, našťastie pominula a vďaka rozumným opatreniam prezidenta Franklina Delano Roosevelta sa ich firme Thomas Building darilo opäť skvele. Ako im vlani pri poslednej návšteve Mária so Suzi rozpovedali. Tiež Suzi, ktorá sa od Márie naučila za tých skoro už sedem rokov po slovensky znamenite a v tom cibrili aj malého Mareka. Vedenie v Thomas Building už naplno prebral Scoty, ktorý presne v čase ich návštevy oslávil už štyridsaťtri rokov.

"Otec povedal, že už je starý, že on už chce len oddychovať. Hneď, ako sme skončili práce v roku 1936 na stavbe Hoowerovej priehrady. Hovoril, že už je to na neho veľa, veď keď sme tam išli, mali sme 40 robotníkov a za ten čas výstavby sa ich počet rozrástol skoro na tristo," vysvetľovala vtedy Suzi.

"Vďaka tomu som sa nezbláznila z Marekovej smrti. Nemala som čas stále na to myslieť. Práce som mala vyše hlavy. Ešteže sa mi mama starala o Marka. Tá si ho volá po našom," vysvetľovala a pri tej spomienke na Margaret, jej mamu, sa usmiala. "Koľkokrát, keď bol ešte malý, bol z toho chudáčik popletený, že ho voláme dvomi menami," doplnila Suzi Mária.

Suzi síce bývala spolu s Máriou v Long Island, v spoločnom krásnom dome, čo im postavil Scoty, bo to pán Thomas prisľúbil Marekovi a Suzi ešte pred krízou ako svadobný dar počas ich svadby. No následná kríza a smrť Mareka oddialili splnenie tohto sľubu o celých 7 rokov. Dom stál na pozemku, čo kúpil Marek spolu so Suzi od spoločenstva vlastníkov, o ktorom mu povedal ešte pri príchode do Ameriky sváčko Tóno, ako Anthonyho, svojho krajana, Marek volal. No Mária jej mohla pomáhať s Marekom len vtedy, keď nemala službu v nemocnici, kde sa zamestnala po tom, čo ju Suzi spolu s Margaret presvedčili o tom, aby v Spojených štátoch ostala. Najskôr pracovala ako sanitárna sestra na oddelení s umierajúcimi. Pomáhala im zmierňovať posledné chvíle ich života. Vymieňala im obklady, podala pohár vody a neraz veru po vydýchnutí niektorého z pacientov aj oči mu musela zatlačiť. Postupne, keď sa zdokonalila v jazyku, si za pomoci konexií pána Thomasa urobila obhajobu zo všeobecného lekárstva. Darmo ju presviedčali na súkromnú ordináciu v dome Suzi na v Long Island. Mária cítila, že jej miesto je tu v nemocnici Brookdale University Hospital and Medical Center nachádzajúcej sa Linden Boelevard a Rockaway parkway na východe Brooklinu, neďaleko ich štvrte, len dve zastávky metrom. Už tretí rok pracuje ako lekárka na internom oddelení. Toto všetko sa Mária a Matej dozvedeli a potom prevyprávali aj Barbore, keď zanedlho po ich návšteve sa kvôli zlým pomerom v Európe, a hlavne v Nemcami obsadenom Česku, radšej vrátila domov. Hoci ju to veľmi bolelo, opustiť na čas, ako si sľúbili, Vojta. No ten ísť s ňou nemohol. Rodičov už mal starých a ich majer musel odvádzať deputáty štátu, inak by im majer zrekvírovali a to nechcel dopustiť za žiadnu cenu.

Ani tú najvyššiu. Že milovanú Barborku aj s Evičkou pošle domov na Slovensko. Akoby vtedy v apríli bol býval vedel, že ani nie po celom roku za neustáleho napádania Československa, bude zabraná Hitlerom v Sudetoch kus Česka a časť Slovenska na juhu a východe, 25. novembra bude zabraná Maďarskom a na severe Slovenska Poľskom druhého októbra zabrané Ťešínsko. Toto všetko vtedy samozrejme vedieť Vojto nemohol a ani to, že 14. marca 1939 Slovensko vyhlási samostatnosť a 16. marca bude nastolený Ríšsky protektorát Čechy a Morava výnosom o zriadení Protektorátu Čiech a Moravy. Až neskôr sa Vojto v tajných letákoch dočítal, že to bolo preto, že v noci zo 14. na 15. marca 1939 sa v Berlíne stretol Emil Hácha v sprievode ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského s Hitlerom a Hermmanom Goringom. Hitler zastrašovaním a vyhrážkami nútil Háchu k okamžitému podpisu pripraveného protokolu. Háchovi Goring, veliteľ Luftwafe, nemeckých vojenských leteckých jednotiek, oznámil, že o 6:00 ráno jednotky Wermachtu začnú okupovať českú krajinu a Luftwafe bude bombardovať Prahu. Hácha nad ránom protokol podpísal a vydal prostredníctvom predsedu vlády Berana rozkaz generálovi Jánovi Syrovému, aby armáda nekládla odpor a nechala sa odzbrojiť. A tak rozhodnutie Vojta s odstupom času bolo Božou prozreteľnosťou.
O tomto všetkom sa bavievali v kuchyni po večeroch Mária s deťmi, Matejom a Barborou po tom, čo Matej oriadil koňa Miša a kravu Rysuľu. Pozatváral kačice, husy a sliepky. Pozamkýnal dielňu a Mária s Barborou doodriekali ruženec kľačiac pred komodou, na ktorej horeli tri zapálené sviece.
Evka nastúpila opäť do školy, do ktorej ju zapísali po návrate domov, a keďže jej zle roky vychádzali, ako jej pán učiteľ vysvetľoval, keď sa pýtala, prečo je piatačka a nie šiestačka.

"Bo si narodená v novembri. Nuž preto, Evka," povedal jej, keď jej to stále vŕtalo v hlave a stále jej to nedalo. Teraz ale už nečakal na ďalšiu otázku, otočil sa a zastal pred tabuľou.

"Deti, tento školský rok sa pred každým vyučovaním pomodlíme."

"Prečo??" spýtal sa stále zafúľaný, malý a tučný Števo, čo býval len tri domy poniže Dolinajovcov.

"Nuž preto deti," odmlčal sa pán učiteľ a deti bez slova čakali, čo ešte povie.

"Od tohto školského roka vstúpi do platnosti zákon č. 308/1940, ktorý pre reformuje všetky ľudové školy na cirkevné. Nuž preto."

"Čo je to - pre reformuje ?" ozval sa zas Števo, čo napodiv dnes zafúľaný nebol, hoci už bolo takmer osem hodín. Cestu do školy zvládol bez toho, aby skočil do kaluže alebo sa pokúšal vyliezť na nejaký strom. Čo sa mu samozrejme nikdy nepodarilo a potom sa mu hrozilo päsťou s krikom "sekerou ťa vytnem, anciáša tvojho ti naháňam!"

"No to je, že sa zmenia," vysvetľoval Števovi trpezlivo pán učiteľ, lebo bol ešte len druháčik v tejto malotriedke, do ktorej chodili všetky deti z dediny, čo mali od šesť do desať rokov. A aj Evička Hezká od Dolinajov, čo bola len piatačka, hoci už v novembri bude mať jedenásť. Ale to jej už pán učiteľ vysvetlili.
"Ako vajce na kura!" zakričal zo zadnej lavice Mišo vo vyťahanom pletenom svetri a pol triedy sa na jeho vtipe nahlas rozrehotalo.

"No tak nejak," s úsmevom prikývol pán učiteľ, ktorý s kľudom počkal, kým smiech detí doznie a utíši sa. Vedel, že netreba na deti kričať, či biť ich, že sú po prázdninách ešte rozjašené. Veď len včera začal školský rok. Zo školy šla Evka sama, ponáhľala sa domov preobliecť a potom pomôcť mame, starej mame a ujcovi Matejovi na pole.

"Povyberáme najskôr zemiaky a potom vyberieme aj repu na kŕmu pre zver, mrkvu, petržlen a aj všetko ostatné pôjde z poľa," hovorila jej večer mama, keď jej nakazovala, že zo školy rovno domov, aby sa nikam nezatárala, ako sa jej to v minulom školskom roku občas stávalo.

"Si horšia ako chlapčisko!" hrešievala ju mama, keď musela štopkať pančušky alebo obšívala sukňu. "Teba by som mala vyobšívať!!" pokračovala v karhaní mama.

"Len ju nechaj," zastala sa jej Mária. Evka teda radšej rýchlo prekladala nohy, na ktorých mala kožené trištvrťové topánky, po prašnej ceste. Tej istej, ktorou sa starý otec Matej aj s ujcom Marekom vraciavali po robote z kaštieľa. Mišo za ňou vykrikoval: "Hezká, Hezká, kdeže bežíš dneska," Evka mu odpovedala vyplazeným jazykom, ktorý mu ukázala, keď sa rýchlo otočila smerom k nemu. Videla aj Števa, čo kopol hádam do každého kameňa ležiaceho na ceste.
Doma si odomkla kľúčom, čo bol ukrytý v maštali visiaci na zahnutom klinci.
Prezliekla sa do obšitých šiat, čo vlani na čerešni potrhala a už jej boli aj tak také vyskackané. Napila sa mlieka rovno z veľkého hlineného mliečnika, čo stál v komore na studenej, kameňom vykladenej podlahe. Do ruky si zobrala na hrubo slivkovým lekvárom natretý hrubý a na krivo odkrojený krajec chleba, čo každú sobotu pekávali so starkou na celý týždeň. Zamkla, kľúč zavesila späť na hrubý zahnutý hrdzavý klinec, vedľa ktorého boli navešané jarmá pre voly, ktoré už síce nemali, ale ešte ich opatrovali. Bol tam aj chomút pre Miša. Miesto pre limce a popruhy bolo prázdne.
Prebehla poza dom, krížom cez vykosené, vyhrabané lúky a prišla na vrch kopca, kde sa pásli priviazaní Rysuľa s Mišom. Konča lúky už videla tri zhrbené postavy, voz, na ňom zo štyri už zemiakmi naplnené zrebné vrecia. Zakričala na nich. "Stará mamaaa!!" Rozbehla sa. Zakopla o krtinec, pričom jej ohryzený chlieb vypadol z ruky do nízkej vypasenej trávy. Zdvihla ho, ofúkla z neho smietky a prstami povyberala prilepené do lekváru steblá trávy. To sa už na ňu všetci traja dívali. Matej sa smial. Mama ju hneď hrešila. "Čo sa jašíš? Kde máš ručník??"
"Zabudla som," odpovedala, akoby sa nič nestalo. "Vari nevieš, dieťa moje, ako tu hore fúka?" dodala tichým hlasom stará mama. "Ale veď dnes je teplo, svieti slnko," odpovedala usmievajúc sa na starú mamu. "Teraz svieti ... vietor prifúka mrak a je po slnku," pridal sa do ich rozhovoru Matej. "Ber motyku a kop tamten riadok na kraji. Tu nech nezavadziaš a nech je osoh z teba."
"Áno, mama," súhlasne odpovedala s plnými ústami, do ktorých si natisla zvyšok lekvárového chleba, teraz už posypaným aj semiačkom z materinej dúšky, čo sa jej tam prilepilo.

"Prrr....," zakričal Matej na Miša a potiahol pritom za opraty. Reťaze na povozí zahrkotali a Mišo vyprskol z papule, ako by chcel povedať, že aj on je rád, že sú konečne doma.
Z poľa zišli až na večer. Mária šla rýchlo rozkúriť, aby mohla prihriať večeru.
Matej vypriahol voz. Odstrojil Miša a odviedol ho do maštale k Rysuli. Tá šla pekne sama dnu do maštale. Evka im nahádzala za rebriny sena.

"Nechoď k nemu od riti!" okríkol Matej Evku.

"Prečo, Matej?" opýtala sa Evka ujca.

"Aby sa nenaplašil a nekopol ťa," vysvetľoval jej Matej, zatiaľ čo z dreveného vedierka sypal Mišovi do válova pred rebrinami ovos a Rysuli trochu žitného šrotu.

"Ahááááá," pokyvkávala Evka hlavou a tvárila pri tom veľmi chápavo.

"Matej?" vyzvedala ďalej.

"Nooo," zamumlal zohnutý pod Rysuľou, vyhrabávajúc napadané seno. Lebo ešte pred dojením vždy vykydal hnoj.

"Ty pôjdeš na vojnu?" opýtala sa vážne, skoro ako dospelá.

"A to máš odkiaľ? Haa? oprel sa o rúčku z javora, na ktorej boli narazené železné vidly.
"Však stará mať vravela. Keď minulý týždeň v rádiu o tej vojne vraveli. Počula som to. Stála som na gángu," rapotala rýchlo Evka.

"Neboj. Nepôjdem nikde," povedal a zasmial sa pri tom Matej.

"To je dobre. Lebo ja by som ťa aj ak nepustila," povedala a utrela si nos do rukáva svetra.
"Už som ti povedala, aby si ujcovi netykala. To sa nepatrí," hrešila ju zas mama, čo sa zjavila vo dverách so žochtárom v ruke nachystaná na dojenie. "A na vojnu brať, sa patrí!?" kričala Evka.

"Len ju nechaj. Mne to nevadí. Čože som ja starý chlap, aby mi onikala? A ešte ma aj pred frontom ochráni," usmieval sa Matej na Evku.

"No poď, nech mame nezavadziame pri dojení," postrčil Evku Matej smerom k dverám a poslal ju ešte pozatvárať hydinu.

"Po kom to dievča je," mrmlala popri dojení Barbora.

"Presne ako Mária," odpovedal jej Matej pri tom, ako vešal chomút a limce na stenu.
"Aj Evka bude študovaná, ako Marek a Mária. Nemala by si byť na ňu taká prísna. Raz bude z nej možno aj fiškáľ," dohováral Matej sestre.

"No a teba predá prvého. Lebo čo si zmyslí, to jej splníš. Ty by si ju nemal toľko rozmaznávať." No to už Matej naschvál prepočul sestrine slová pri tom, ako vychádzal von.

Po večeri sa Evka učila. Starká varila na ďalší deň, aby mala čo ohriať k večeri, kým Matej s Barborou vonku všetko porobia a dajú na poriadok. Takto to šlo každý deň, Evka vždy zo školy utekala na pole za starkou, mamou a Matejom. Ubehol ďalší týždeň v škole.
"Zajtra pôjdeme na trh," oznámil Matej Evke, keď v piatok dokopali posledné zemiaky.

"A tá ti je tam načo?" opýtala sa brata Barbora.

"Nech sa učí," odpovedal Matej.

"A čomu. Ako kliať a ako fajku tabakom plniť či ako tie tvoje cigarety šúľať."

"Daj pokoj, nerýp," odpovedal pomedzi zuby Matej. Vedel, že Barbore chýba Vojto. Preto mala občas bez zjavnej príčiny podráždenú a hašterivú náladu. Vtedy sa otočil a nevravel sestre nič. Mária mu bola zato vďačná. Aj zato, že Evke to uľahčoval, ako len mohol. Stále sa motala okolo neho. Aj teraz, keď si Matej na voz chystal všetko, čo chcel popredať, mu Evka pomáhala z dielne nosiť hokerlíky, korytá na kysnutie chleba a kopu iného drobného riadu, čo vždy po zimných večeroch navyrábal. Toto už mal posledné zásoby. Naukladal to do dvoch menších truhlíc, ktoré tiež viezol na predaj. K tomu prihodil 3 vrecia zemiakov. Tie v obchode vymení za cukor, kávu, tabak, papieriky, tužky a nejakú látku, čo mala Barbora už vybratú a odloženú.

"A toto vrece so zrnom ti je načo?" spytovala sa zas zvedavá Evka.

"To cestou zavezieme do mlyna. Namelú nám z neho múku. Na chleba, na halušky a aj na tie vaše moravské koláče."

"Mňam!" zapišťala Evka.

"Stará mama, a nebudete sa hnevať, že vám zajtra nepomôžem chleba piecť?" zakričala Evka na starú mamu, ktorá drhla dreveným popolom čierne hrnce na dvore.

"Pravdaže nebudem, dieťa moje," odpovedala Mária. Evka sa usmiala na Mateja, ten na ňu žmurkol a Evka mala z toho pocit spojenectva a tajomstva s ujcom. V sobotu ráno, ešte za tmy, keď počula, že Matej hrkoce s limcami, postrojom a že zapriaha Miša, sa zľakla, že Matej odíde bez nej. Vyskočila z postele a vbehla do kuchyne, kde už stará mama chystala raňajky a jedlo do košíka na cestu, na celý deň. "Matej mi ujde, stará mama," zalapala po dychu preľaknutá.

"Neboj sa, Evka, veď ešte neraňajkoval. Len zapriaha. Pod sa napapkať, aby si nešla s prázdnym bruchom," povedala jej stará mama a pohladila ju po strapatých vlasoch.

"Potom ťa očešem a oblečieš sa," dodala Mária.

Evka, usadená na voze medzi truhlicami, korytami, poriskami, vrecami so zemiakmi a pšenicou, sedela na stolčeku zababušená v hrubom pletenom vlniaku, aby jej nebolo zima a neprechladla, bo teraz v polovici septembra sú už rána chladné. Matej šibol Miša. "Hijó!" dal Matej povel Mišovi a voz sa nemotorne pohol smerom k ceste, čo vedie cez dedinu a za ňou sa napojí na hlavnú cestu.
Cesta ubiehala pomalinky, Mišo si kľudne prešľapoval z kopyta na kopyto a zvuk podkov sa rytmicky striedal ako tóny bubna podľa toho, na ktorú nohu práve Mišo dostupil. Evka ešte z kraja cesty podriemkavala vo voze, ale keď už teraz vyšlo slniečko a jeho lúče ju príjemne hriali do chrbta, tak stále niečo Matejovi vysvetľovala a vypytovala sa ho na všetko možné. Na strýca Mareka a tetu Máriu, čo žije v Amerike. Na starého otca Mateja. To im už cesta ubiehala rýchlo, ani si neuvedomili, že sú už pri k mlyne. "Prrrr....," zastavil Miša. Zoskočil z voza. A hneď za ním aj Evka.
"Ponaprávaj sa, ale ďaleko neodbehuj. Počkaj ma tu," nakázal jej Matej. Zamieril dnu do mlyna, odkiaľ sa už ozýval lomot a pleskot remeňov, ktoré pohybovali všetkými tými kolesami. Celé to naháňalo veľké drevené koleso vo vodnom náhone, na ktoré sa Evka zadívala. "Dávaj pozor, aby si podeň nespadla!" ozvalo sa jej za chrbtom. Evka sa otočila a videla mladé, pekné dievča. Vlastne už ženu.

"A vy ste kto?" opýtala sa. "Ja som Katka. Mlynárova dcéra. A ty si tu s Matejom. Však?"

"Ako viete?"

"Povedal mi to, keď sa pýtal, kde nájde otca," odpovedala Evke.

"Odkiaľ poznáte nášho Mateja?" spýtala sa Evka zvedavo.

"Nuž, odjakživa k nám chodieval mlieť pšenicu ešte s otcom. A kým čakali na zomletú múku, tak sme sa spolu hrávali," odpovedala jej usmievajúc sa Katka . Podala Evke ruku. "Poď," a šli s Evkou do kuchyne. Cestou videla, ako Matej nesie na pleci vrece pšenice dnu do mlyna.

"Mocný je náš Matej, však?" prehodila Evka.

"Veru je. A fešák."

"Páči sa ti?" opytovala sa Evka ďalej už v kuchyni.

"Na, zober si. Sú aj makové aj jablkové," neodpovedala Katka naschvál Evke, ale ponúkala ju jablkovým a makovým závinom.

"Eva. Eva!! Kde si sa zatárala?" začuli, ako ju Matej volá.

"Tu je," vyzrela Katka z dverí kuchyne a zakričala Matejovi, aby sa nebál, že sa niekde stratila. To už utekala k nemu Evka a za ňou šla aj Katka. Pomohla jej na voz, lebo v oboch rukách mala Evka nabraté čerstvé záviny.

"Čo si to nabrala? Hádam nemáme so sebou dosť? Hen! V košíku!" hrešil Evu a ukazoval pri tom na plný košík jedla, čo im stará mama nabalila.

"Len ju nechaj. Ty si tiež nebol iný, keď si sem s tvojím otcom chodil a moja nebožka ťa nanúkala koláčmi. Aaach. Nech je obom zem ľahká," zastonal mlynár.

"Dobre teda, pán mlynár, cestou späť sa po vrece s múkou zastavím."

"Zastav, zastav," zaštebotala poza otcov chrbát Katka.

"Zastavím."

"Čo mi donesieš?" rýpala do Mateja Katka.

"Čo by som? Seba. To ti nestačí?" zasmial sa Matej a šibol Miša, nech sa vydá na cestu.

Cestou vyložili v obchode so zmiešaným tovarom vrecia so zemiakmi a nechali lístok, čo všetko im majú nachystať, kým popredajú všetko, čo mali naložené. Na trh dorazili akurát. Stihli si vybrať dobré miesto na predaj.

"Zanedlho sa to tu zaplní a nebude miesta len, hen, na kraji. A tam by sme to dlho predávali." Ledva to Matej dopovedal popritom ako vypriahal Miša, už sa mu ženy vo voze kutrali a korýtka vyberali. Tie boli popredané za chvíľu. Aj dve menšie truhlice si raz dva kúpili meštianske ženy. Vraj pre dcéry na výbavu.

"Dám si do nej ručníky, obliečky pre našu Terku na výbavu," vysvetľovala Matejovi staršia, silnejšia pani, tváriac sa pri tom dôležito.

"Fíha," zanôtila Evka.

"Joj, ty. Choď sa poobzerať po okolí. Uvidíš tu všelijakých vecí. A zapamätaj si, že stojíme pod oknami najvyššej budovy. To je radnica," vysvetlil jej Matej.

"Dobre," pritakala Evka a už jej nebolo. Preplietala sa pomedzi ľudí, obzerá, čo všeličo je tu na predaj. Sem tam si vypočula dáku hádku alebo handrkovanie sa o cene. A zo všadiaľ jej do uší doliehala len vojna. Kto proti komu. Tomu však veľmi nerozumela, tak si to ani nevšímala. Matej medzitým predával hokerlíky, črláky, varechy, zúbky do hrablí. Keď sa Evka po hodnej chvíli vrátila, už bol voz skoro prázdny.

"Už som sa o teba začínal strachovať. Poď sa najesť," usmial sa na ňu Matej a vyložil ju na voz ku košíku s jedlom.

"Poď aj ty, Matej. Na," a podala kus chleba a syra Matejovi. Tesne po tom, ako na kostolnej veži odbilo jednu hodinu, už mali voz prázdny a Matej naspäť zapriahal do neho Miša. Cestou sa zastavili po nachystaný tovar v obchode so zmiešaným tovarom.

"A mne čo kúpiš, Matej?" opytovala sa Evka, keď sa Matej ešte prehŕňal v náradí a rozmýšľal, čo by sa mu do dielni ešte zišlo.

"Čo by si chcela?" opýtal sa jej pri tom, ako kládol na pult väčší nebožiec.

"Tieto šaty!" a ukázala na stenu za pokladňou, kde viseli krásne biele šaty s modrými margarétkami a bielym golierikom.

"Fíha!" Zahvízdal Matej. "Nuž si ich teda vyprobuj. Ale poriadne sa mi v nich pozvŕtaj."

"Padnú jej ako uliate," povedala predavačka, keď jej zapínala na chrbte zips.

"Tak mi ich pribaľte."

"Stoja ale 15 korún!" upozorňovala na cenu šiat pani predavačka.

"To je v poriadku," odpovedal a pritom žmurkol na Evku. "A ešte mi dajte ten pekný klobúčik," dodal Matej.

"To si kúpil Katke, však?" opytovala sa Evka, keď ukladala krabice s klobúkom a šatami na voz.

"Pači sa ti?" vyzvedala ďalej od Mateja.

"Noo, pekná je. A aj dobrá. Bez mamy vyrastala. Vtedy, keď zo školy vystala, jej umrela. Tak je s otcom sama," odpovedal jej celkom vážne Matej. V mlyne po naložení múky zobral pán mlynár Evku, že jej ukáže mlyn, aby vedela, ako to dnu vyzerá. A nech sa môže Matej so Katkou pozhovárať chvíľu aj bez tohto malého zveda. Evka, ako vždy, bola na všetko zvedavá a na každú odpoveď mala ďalšiu otázku. To zapríčinilo, že prehliadka mlyna sa natiahla na hodne dlhú chvíľu.

Za ten čas Matej stihol Katke dať podarúnok. Katka sa mu z vďaky hodila okolo krku a dala mu pusu najskôr na obe líca a potom sa s Matejom vášnivo pobozkali. Veď už dávno po sebe poškuľovali.

"Prídeš zajtra? Aj budúcu sobotu?" opýtala sa nesmelo Katka Mateja. Ten len súhlasne prikývol a objal ju okolo pása a pokračovali v prerušenej vášni. Prestali akurát včas, lebo Evka s krikom, že už všetko o mlyne vie, bežala k nim. Rozlúčili sa. A vydali na cestu domov. Mlynár si šiel po robote, ale Katka sa za nimi dívala, až kým sa ich silueta nestratila za krajom lesíka, čo lemoval príjazdovú cestu k nim. Evka stále niečo cestou hovorila Matejovi. Ten ani poriadne nevnímal, čo mu hovorí, len jej pritakal a poťahoval z cigariet, ktoré si podchvíľou vyťahoval z peknej mosadznej tabatierky.
Doma ho však zo sladkých myšlienok prebrala sestra Barbora.

"Načo si jej to kupoval? Aj tak to potrhá na prvom strome. Ako keby si nevedel, aká je. A toľko peňazí!" Ten na to nič nedbal. Mal iné myšlienky v hlave a nie sa so sestrou za šaty pre Evku hádať. Našťastie zasiahla už stará mama.

"Nechaj ho. Chcel jej to kúpiť, tak jej kúpil. Bude mať do kostola. A peniaze sa neni všetko. Za tými banovať a plakať netreba." Tak Barbora hodila rukou a už nevravela o šatách nič.
Na druhý deň v nedeľu šla, ako vždy, Mária spolu s dcérou a vnučkou do kostola. Matej nešiel. Nechodil. Evka si hneď obliekla nové šaty od Mateja. Nechcela si dať ani kabátik, lebo že jej nebude vidno, aké má krásne šaty. "Len si daj kabát. Bude ti chladno na dubovej lavici sedieť. V kostole je chladno," pobádala ju stará mama. Matej ostal doma sám. Pomotal sa, fajčiac cigarety, okolo domu, poobzeral, čo by bolo treba urobiť, opraviť. Ani sa nenazdal, že sa už ženy vracajú. Počul len Barboru, ako mu vraví, keď vošla do dvora:

"Chvalabohu, 16ty ročník nevykričali." Myslela tým, že ročník 1916, kedy sa Matej narodil, nevyhlásili na mobilizáciu do vlani vzniknutej Slovenskej ľudovej armády. Tieto ročníky, ktorých sa týkala mobilizácia, musel vždy na konci omši vyhlásiť pán farár. Hoci mu to bolo proti jeho vôli.

"A či je stánok Boží na to, aby sa tu ľudia do vojny zabíjať, na smrť, posielali?" namietal. No darmo. Ak chcel byť ľudom nápomocný aj naďalej v týchto ťažkých časoch, poslúchol. Vedel, že tvrdohlavosťou si nepomôže. Raz dva by pod rúškom noci zmizol. A skončil, pánbožko vie kde. Po obede Matej zapol rádio. Tak, ako vždy, aby sa dozvedeli, čo je nové vo svete. Pootočil bielym porcelánovým kolieskom a po počiatočnom škvrčavom chrapote sa ozval hlas, ktorý oznámil, že nasleduje mimoriadna správa.

"Dnes, 17.9.1939, napadol Sovietsky zväz Poľsko. Z dôvodu ochrániť Ukrajincov a Bielorusov žijúcich na poľskom území a poskytnúť im pomoc."

Viac už nepočuli, lebo Mária rádio vypla. "Nechcem to počúvať. Bojím sa, Matej, o teba," dodala.

"Nebojte sa, mama, veď vidíte, že ma nechcú. A tam bojujú Angláni. Veď tí vyhlásili vojnu Nemecku hneď na tretí deň, čo Nemci začali vpád do Poľska. Tuším Fall Weiss to nazvali," chlácholil mamu Matej. Zdvihol sa, z vešiaka si vzal širák a vyšiel.

"Kam ideš?" zakričala za ním Mária.

"Asi na vohľady" zachichotala sa Evka, čo s mamou spratávala kuchyňu.

"Idem sa oholiť!" zakričal Matej späť, ešte do odchýlených dverí, čo viedli z kuchyne na gánok.

"No nevravím? Na vohľady sa zberá," zas mala pohotovú odpoveď Evka. A asi tak aj bolo, lebo Matej, keď sa oholil, obliekol si čistú bielu košeľu a sviatočný oblek. Do náprsného vrecka saka vložil tabatierku naplnenú doobeda našúľanými cigaretami a do bočného vrecka saka šuchol sirky. Vzal si najnovší širák a bez slova odišiel.

Vrátil sa až večer, za tmy, keď už Barbora s Evkou spali. Mária sa ešte modlila pri starej petrolejke.
"Kde si bol?" opýtala sa ho šepkom, aby dcéru s vnučkou nezobudila.

"V mlyne," odpovedal, klamať mame nechcel. A sadol si pri stôl. Mama ho pohladila po vlasoch.

"Si hladný isto. Naberiem ti."

Mária mala tisíc otázok, ale radšej len mlčky pozorovala, ako jedlo, ktoré položila pred neho na tanieri, mizne v Matejovi.

Druhý septembrový týždeň roku pána 1939 sa Dolinajovci pustili na vyberanie zeleniny z poľa.

Evka, ako vždy po škole, išla za nimi a na sadisku, ale aj na lúkach zbierala opadané zrelé slivky do vedra a následne vysýpala do dvoch tuniek, čo boli na voze vypriahnutom pri sadisku. Veľmi sa jej nechcelo, ale keď chcela mať dobrý slivkový lekvár aj na ďalší rok, tak ich poslušne zbierala.
"A poriadne ich trieď!" kričala na ňu mama.

"Prečo?"

"Nevypytuj sa a rob čo ti kážem. Nato máš ešte času dosť. Keď budeš väčšia, ti to vysvetlím," odpovedala jej mama a pomyslela si, že načo by jej bolo treba vedieť, že z tých mäkkých Matej vypáli pálenku a z tých lepších na druhú sobotu s mamou navaria slivkového lekváru. "Nehreš ju už toľko," zastarel sa Matej ako vždy, keď sa mu zdalo, že sestra Evku hreší viac, ako by mala. "Keby bolo podľa teba, tak ti po hlave skáče," odvrkla mu Barbora v zas zlej nálade. Bez toho, aby zohnutá nad repou, ktorú vyberali, pozrela na Mateja.

"Matej, odnes aj toto vrece na voz," povedala mu mama potom, čo z prúteného fiľkaša doplnila ďalšie vrece repy. Maria s Barborou repu vyberali a Matej im vysýpal filkaše a odnášal vrecia na voz. Teraz však dosypala vrece Mária, lebo Matej práve odnášal vrece, čo bolo pri Barbore. Matej si ho šmahom ruky vyhodil na plece ani čo by v ňom len perie bolo.

"Ty si silák!" zakričala na neho pod slivkou učupená Evka a zachichúckala sa.

"Zbieraj. A potom choď aj hen na prieloh pozbierať pod tými dvoma starými slivkami.

"A prečo je to prieloh?" zas sa zvedavo opýtala Evka.

"Nuž prečo. Lebo sa to tak volá," odpovedal s úsmevom Matej. "Mateej!!! To viem. Ale prečo prieloh?" nedala mu Evka pokoj. "No lebo to bola vlani ešte lúka. Na jeseň sme to zorali. Tak preto. Túto jeseň to zorieme ešte raz, aby hrudy a hatiny premrzli a porozsýpali sa v zime. A na jar tam budeme sadiť. Zemiaky a repu. A tu, kde sú zemiaky zasejem oziminu," trpezlivo jej Matej vysvetľoval, opretý o vrece, čo z pleca zhodil na voz. "No, utekaj už," potlačil ju za plece smerom k prielohu.
V sobotu prvého októbrového týždňa roku 1939 sa Evka zobudila na sladkú vôňu, ktorá sa jej z dvora dotiahla až pod hrubú, husacím perím naplnenú, duchnu. V pančuškách a nočnej košeli s modrými kvetmi sa s ešte ospalými očami vytiahla na podstienku priedomia. "Starká, prečo ste ma nezobudili?" opýtala sa ešte zachrípnutým hlasom Evka. "A čože by som ťa budila. Choď sa najesť, obliecť a príď potom. Dačomu sa priučíš," povedala jej vľúdne stará mama, čo stála pri medenom kotly a miešala už druhú tunku sliviek drevenou varechou s dlhou rúčkou.
O chvíľu už Evka poskakovala pri starkej. Sem tam odbehla za Matejom, čo si na voz chystal pluhy.
"Ideš orať prieloh?" spýtala sa ho Evka.

"Idem, idem, aj prieloh, aj sadisko. Kým je pekný čas, lebo ak sa zadaždí bude po oraní," odpovedal jej jedným kútikom úst Matej, lebo v druhom mal zastrčenú ušúľanú cigaretu, čo mu dymila do oka a preto ho mal prižmúrené.

"Fúzy ti zhoria, Matej," smiala sa mu preto Evka.

"Nuž, keď zhoria, tak zas narastú," zasmial sa Matej.

"Choď povedať mame, že už ideme," nakázal Matej Evke.

"A mama ide načo s tebou?" Zas sa zvedavo opytovala. "Bude mi Miša poháňať. Všetko potrebuješ vedieť, ty fiškál."

"A možno aj budem právničkou," odpovedala mu Evka pritom, ako si poskakovala hore dvorom poslať mamu za ujcom Matejom. Vedela ona už dobre, čo je fiškál. Barbora sa vyhupla na voz a sadla si vedľa Mateja na drevenú dosku, čo slúžila ako lavica.

"Hijo!" Mykol opratami Matej a voz sa s hrkotom vydal na cestu. "A ty pomáhaj starkej," nakazovala Eve ešte z voza mama.

"Čo Vám mám pomôcť, starká?" dobehla k starkej Evka.

"Na, miešaj, nech nám neprihorí," a podala veľkú varechu Evke a sama sa zohla pre košík, že ide do drevárne po na tenko naštiepané drevo.

"Prečo je také tenké?" spýtala sa Evka, keď starká položila košík s drevom vedľa kotla, v ktorom jemne bublali rozvarené slivky už z druhej tunky.

"Aby sme vedeli lepšie oheň zamerkovať, nech nám neprihoria slivky. Vieš, kým sa rozvaria, musíme pod kotol viac prikladať a keď sa rozvaria, tak musia len bublať , nie veľmi varcovať, ako tu teraz vidíš." Trpezlivo jej starká vysvetľovala a Evka počúvala pritom, ako sťažka krútila varechou v brečke, čo bublotala v medenom kotle. Takto sa striedali so starkou v miešaní, až kým nebol dosť rozvarený. Mária ho postupne precedela do prichystanej zapučanej drevenej kade, kde už bol obsah predchádzajúceho kotla. Evka potom sypala poslednú várku sliviek do medeného kotla. Pridali trocha vody a poriadne stará mama naložila pod kotol, nech sa slivky čo najskôr rozvaria, tak ako to Evke vysvetľoval.

"Prikladaj, občas premiešaj," nakázala jej stará mama a odišla do kuchyne, niečo rýchle k obedu prichystať, aby sa Matej s Barborou mohli najesť, lebo sa čo nevidieť vrátia z poľa. Sem tam vykukla z dverí a spýtala sa Evky, či mieša a či prikladá. Tá jej kývaním hlavy odpovedala, že áno.

"Starká, už sa nám to začína variť," zakričala Evka na starkú. Ta si poutierala ruky do zástery a prišla k Evke. Skontrolovala obsah kotla a v kutke odhrnula polienka od seba, aby oheň zoslabol.

"Ak by sa veľmi varil, zakrič na mňa," povedala jej starká a šla do kuchyne scediť halušky, čo práve keď na ňu Evka zakričala, nahádzala do hrnca.

"Starká, a s čím budú?" kričala z dvora Evka na starkú do kuchyne.

"S kapustou. Mama zo sadiska donesie. Pozberajú aj tú a zajtra ju do suda natlačí Matej."

"A môžem si ich aj pocukroviť, však?" Spýtala sa a stále vareškou krútila v slivkách, čo sa už menili na brečku.

"Pravdaže, že môžeš," usmiala sa ňu na podstienke stojac stará mama. Evka sa zohla do kutky a polienka, čo starká dala od seba, ona dala zas bližšie k sebe, lebo bublanie ustávalo a bolo teda treba väčší oheň. Starká sa ňu mlčky dívala a tešila, aká je Evka šikovná.

Rozvarené slivky bublotali, keď už zďaleka Evka, čo ich miešala, počula, že sa vracajú domov mama s ujcom. Mišove kopytá zaduneli pred bráničkou. Barbora otvorila veľkú bránu a Matej vošiel z vozom, čo ho ťahal Mišo do dvora. To už aj Mária podišla k svojim deťom.

"Poorali ste, deti moje?" spýtala sa pritom, ako si brala jednu hlávku kapusty z voza.

"Pravdaže, poorané, kapusta zobratá, už len oziminu budúci týždeň zasejem," odpovedalo jej najmladšie z detí. Najmladšie z tých, čo jej ostali, lebo úplne najmladšia bola jej Lucka, čo ešte ako trojročná zomrela.

"Dobre, deti moje, nakrájam a opražím kapustu, zapravím halušky a môžete ísť k obedu."

"My zatiaľ povykladáme voz," povedal Matej a pritom prstom koštoval z varechy rozvarený lekvár, do ktorého už postupne pridávala Mária scedené prevarené slivky z predchádzajúcich dvoch kotlov.
Matej vykladal pluhy a Barbora kapustu. Evka už navidomoči znudene a nasilu varechou krútila v medenom kotle, čo si samozrejme všimla jej mama.

"Poriadne miešaj."

"Len ju nechaj, celé doobedie tam je, chudiatko," chválila ju starká. "Nuže, daj sem a choď sa najesť," zobrali jej z krehkých rúk varechu mocné Matejove ruky, čo už dovykladal voz, vypriahol Miša a nechal ho ešte popásať na voľno. Evka sa na neho doširoka usmiala z vďaky, že ju aspoň na chvíľku od týchto pre ňu ukrutných múk oslobodil. Vošla do kuchyne práve vo chvíli, keď starká dávala na stôl pekáč so zapravenými kapustovými haluškami. Evka si cestou k stolu z police zobrala hrubú sklenenú cukorničku. Starká jej nabrala halušiek a ona si ich na hrubo posypala cukrom.
"Len si daj, moja. Dnes si zaslúžiš," hovorila jej starká a pritom ju pohladila po čiernych vláskoch. Evka aj chcela niečo povedať, no už mala plné ústa. "Len pomalinky, aby ti nezaškodilo," usmievala sa na ňu Mária. To už sedela pri stole aj Barbora a starká. Matej miešal lekvár. Vedel, že ho vymenia, keď sa najedia. Kotol bez dozoru ostať nesmel ani na chvíľku. Veru ho aj vymenili. Striedali sa čoraz častejšie pri kotle, lebo ako sa voda odparovala, postupne popridávali všetok lekvár z predchádzajúcich dvoch várok a teraz už lekvár hustol a miešal sa čoraz ťažšie. Večer miešali už len Matej a Barbora. Máriu šanovali a Evka to už nevládala, hoci probovala, ale veru ani nepohla varechou v hustej hmote. Slnko už takmer zapadlo, keď Mária s Barborou naberačkami vyberali hotový hustý lekvár do hlinených hrncov, zatiaľ čo Matej už tiež z posledných síl pretláčal varechu cez hustý obsah kotla. Bol rád, keď naplnili posledný hrniec a do kotla nanosili vody, nech sa do rána odmočí a neprisuší. Aj keď bol unavený z orania a miešania, oriadil sa a už za tmy sa vybral proti noci.

"Išiel za Katkou?" spýtala sa Barbora mamy, keď už aj Evka unavená zaspala a ostali samé.

"Istotne. Kam inam by šiel, ak nie do mlyna," odpovedala jej mama.

"Aaa, mladý pán nám vstali," zadrapla v nedeľu Barbora do Mateja, len čo sa s mamou a dcérou vrátili z kostola a videla, že Matej sa práve umýval v bielom gliedenom lavóre, čo stál na drevenom stolíku, pri ňom položená kocka mydla a vedľa visel ručník zo zrebnej látky.

"Kdeže sa nám ty po nociach túlaš, braček?" nedala mu pokoj.

Matej sa pokojne utieral do bieleho uteráku a mlčky, len v nohaviciach, pozeral na sestru.
"Nože sa marš aj ty prezliecť a obaja sa chycte do tej kapusty!" zakročila mama.
Barbora sa rýchlo prezliekla z kostolných šiat a začala bieliť kapustu a prekrajovať na polky, ktoré Matej krájal na nových nožoch, čo kúpil, keď bol poslednýkrát v meste.

"Na týchto nových to ide raz dva. Len dajkaj, chlapec môj pozor, aby si aj prsty nepošmýkal do tej kapusty," povedala prizerajúc sa na Mateja mama.

"Aspoň ma bez prstov na vojnu nevezmú mama. Veď akože by som z pušky bez prstov strieľal," odpovedal mame Matej a načiahol sa po poslednú polovicu kapustnej hlavy. Tá len ťažko zavzdychla a nasypala soli s korením a bobkovým listom do ďalšej vrstvy kapusty doloženej do drevenej kadi, čo Evka bosými nožkami tlačila.

Barbora chystala už obed, aby bolo na stole, lebo vedela, že čo nevidieť už budú hotový.

V rádiu hrali práve jednu z piesní Gejzu Dusíka, keď Matej zobral Evku z kade na ruky a postavil ju do lavóra s teplou vodou, čo jej starká nachystala, aby si umyla soľou a kapustovou vodou rozmočené nôžky. To v rádiu začali správy. Hneď v prvej správe hlásateľov hlas oznamoval správu, že Slovensko podpísalo s Nemeckom dohodu o Nemeckej vojenskej misii Deutsche Heeresmission. "To zas čo je?" zašomrala skôr pre seba Barbora.

"To znamená, sestrička, že bol spečatený všetok súhlas umiestniť na území Slovenska akékoľvek vojenské sily pre agresiu. Slovensko sa stalo nacistickým protektorátom tak, ako sa vlani stali aj Čechy. Prístupová cesta na východný front sa otvorila," odpovedal jej Matej.

"Ale veď tam sa nebojuje," vyvalila oči na neho Barbora.

"Zatiaľ nie," zamrmlal Matej, aby ho mama nepočula. Medzitým už Barbora dala na stôl varenú sliepku a dobrú polievku z nej. Po obede, keď odteperili tunku s natlačenou kapustou, sa Matej oholil, obliekol, doplnil našúľané cigarety do tabatierky a už mu bolo vidieť len široký chrbát, ako sa stráca von z dvora. Barbora poupratovala kuchyňu po tlačení kapusty a na sporák dala prevariť hlúby a kapustové listy pre hydinu. Mária zakryla kapustu bielou plachtičkou, na ňu poukladala dienka a zaťažila ťažkým žulovým kameňom, čo ešte nebohý Matej odniekiaľ dopratal. Poobede Barbora vyšívala obrus. Mária sa modlila a Evka sa tiež, ako Matej, niekde stratila. Lietala s rákošom. Vrátila sa až k večeru. Po večeri sa nachystala do školy. Barbora šla s Evkou spať. Mária priložila ešte polienko do sporáka, lebo večery boli chladné, zažala petrolejku a modliaci čakala na Mateja.

"Dnes, 26. novembra 1939 bol slovenským snemom za prezidenta Slovenskej republiky zvolený Jozef Tiso," oznamoval redaktor slovenského rozhlasu vo večerných správach o 18. hodine, ktoré Matej počúval každý večer, lebo už vonku bola tma a robiť sa nedalo nič. Tak aj on, ako jeho nebohý otec, po večeroch v teple v kuchyni vyrábal hokerlíky, štebliky na rebríky, varešky, črláky a rôzne drobnosti do kuchyne. Dnes zrovna dával dokopy poličky na taniere s uškami na zavesenie hrnčekov.
"Jozef Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14.marca 1939 do 26.októbra 1939. Narodil sa v Bytči, študoval nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na Pázmaneum kde študoval od 1906 do 1910. 14.júla 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza," pokračoval redaktor slovenského rozhlasu v čítaní životných mét novozvoleného prezidenta Slovenského štátu.
"Tiso alebo niekto iný, aj tak si Nemci s nami budú robiť, čo chcú," zašomrala Barbora.
"To máš pravdu, sestrička," zdvihol sa Matej zo stolčeka pri sporáku a pred sebou vo vystretých rukách držal ďalšiu zmajstrovanú policu a prizeral sa jej, či je pekne narovno všetko, ako má byť a či ešte niečo netreba dopidlikať.

"Tá je pekná. Na jar ich popredáš na jarmoku?" opýtala sa Evka, ktorá si písala úlohy do školy.

"Samozrejme. Pôjdeš zas so mnou?"

"A kúpiš mi zase nejaké pekné šaty? Alebo topaankyy..!!..," zablyšťali sa pri tom oči Evke.

"Ak budeš poslúchať, kúpim. Ale do jari je ešte ďaleko." Zima sa vliekla pomaly. Všade bolo snehu a jediná robota, čo sa dala robiť, bolo na saniach vyvoziť hnoj na kopy na polia a lúky. Snehu bolo aj tejto zimy neúrekom a mrazy veru tiež riadne udreli. Evka chodila každý deň zo školy premočená a premrznutá do špiku kosti.

"Chlapci nám vždy robia cestou domov zle. Vyváľali nás v závejoch a poriadne vyguľovali."

No darmo sa mame sťažovala. "Nemala si sa dať. Teraz môžeš sedieť dnu, keď máš kapce celé mokré," bola aj tento raz jej odpoveď, keď premočené veci vešala na šnúru, čo bola natiahnutá nad sporákom. Jediným spoločníkom na dlhé zimné večery je rádio, ktoré oznamovalo správy, aj vojnové, aj hospodárske.

"Veď vraj hospodárstvo rastie a s ním klesá nezamestnanosť. Tak aspoň na voľačo je to dobré. Nemci odoberú všetok tovar, čo vyrobíme. Tuším 10 korún platíme voči Ríšskej marke, aj keď noviny písali, že jej hodnota je sotva 6 korún slovenských. A to ešte bola navyše uzavretá medzištátna dohoda medzi Nemeckom a Slovenskom o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl na územie Nemecka, prípadne Protektorátu," zatrúsil Matej po správach, že sa slovenskému odbytu darí.
"To znamená, že ty nepôjdeš na vojnu," zdvihla hlavu od knižky Evka a spýtala sa Mateja.

"A načo by som tam chodil. Veď tá skončí aj bezo mňa. Veď keď ju bezo mňa začali, tak nech si ju bezo mňa aj skončia," zasmial sa Matej a nakukol Evke ponad plece. "A ty sa uč tie počty."

"Veď ja to viem. A pán učiteľ vraveli, že som šikovná."

"Niekedy až príliš. Hlavne tam, kde netreba tam ťa je najviac," ozvala sa mama, čo stála pri sporáku a ohrievala tvaroh.

"No len ju nechaj, aj Mária bola taká šikovná a pozri, ako sa jej dobre vodí," oponoval Matej sestre.
"Hej, len jej to zaplatil Marek. A tejto to zaplatí kto? Či ty s tým stružlikaním na jej školy zarobíš? Haa?" zaštekla na neho Barbora.

"Možno ja, Možno Mária." A viac jej už radšej nič nevravel. Vedel, že je podráždená stále viac. Vojto sa neozval od pred Vianoc a to už je potrochy koniec februára.

"A čo toho nového zákona, tuším Branný zákon sa volá, toho sa nebojíš? Veď to koncom minulého mesiaca písali noviny, aj rádio to hlásilo. Toho sa nebojíš?" nedala mu pokoj Barbora, no hovorila potichu, aby ich mama, čo šla nachystať sviečky na modlenie za mŕtvych, do čistej izby nepočula.

"Neviem, sestrička. Veď prvých brancov už 12.2. odviedli do prezenčnej služby. Neviem, či ma vezmú, či nevezmú," odpovedal skleslejším hlasom Matej. Barbora si len sťažka vzdychla a pobrala sa za mamou do izby na modlenie. Hlavou sa jej však neustále preháňali myšlienky nie na mŕtvych, ale na Vojta. Myslela nato, čo je s ním a tiež potláčala strach o najmladšieho brata, že čo by sa stalo, keby ho odviedli a nedajboh by padol kdesi v ďalekom svete v boji. Veď mame by puklo srdce od žiaľu, ak by prišla o tretie dieťa. To sa nesmie stať. Nie, nemôže. Nestane!
Ruženec, čo s mamou odriekala tak samozrejme, že slová sa jej tisli z úst tak, že ich ani nevnímala. Oči sa jej zaleskli slzami. Mama sa nazdávala, že nad spomienkou na otca, sestru, brata. Nevedela, čo sa jej hmýri hlavou, aké čierne myšlienky sa jej v mysli vynárajú.