Bremen
Február 1904
Jemné zaklopanie na dvere Štefanovej izby ho v toto nedelné popoludnie prebralo z driemot.
Zachripnutým, rozospatým hlasom zakričal: "voľno!"
Úsmev zimmerfrau Wolfovej vstúpil do izby spolu s jej noblesou, ktorá ju zdobila aj napriek pokročilému veku.
"Bola som cez sviatky v Presburgu u brata. Ešte vlani som Vám sľúbila, že zoženiem imformácie o odchode do Ameriky."
"Nuž a zistili?" Konečne sa spamätal z driemot Štefan a pochopil, čo zimmerfrau od neho chce.
"Zistila. Tak ako som sľúbila. Tu majú článok a aj agitačný inzerát," a podala Štefanovi noviny Dolnozemský slovák, "čítajte."
"Anglická lodná spoločnosť Cunard Line so sídlom v Liverpoole dosiahla tento rok 1904 dohodu s maďarskou vládou, na základe ktorej vznikla spoločnosť Cunard Hungarian - American Line so zameraním na prepravu emigrantov z Uhorska na trase Fiume (Rijeka) - New York. Spoločnosť Cunard Line získala monopol na prepravu všetkých uhorských vysťahovalcov a vláde sa zaväzuje, že prepraví cez túto spoločnosť 30 000 cestujúcich ročne. Na oplátku uhorská vláda zinkasuje 10 korún za každého prepraveného cestujúceho do Fondu emigrantov. Lode plávajú z Rijeky pravidelne dvakrát za mesiac najčastejšie v piatok. Na tejto trase máme v prevádzke tri až štyri lode, každá loď má kapacitu približne 2000 osôb, väčšinou v tretej triede. Cena cestovných lístkov je presne stanovená na 180 korún za loď s maximálnou rýchlosťou 15 uzlov, 200 korún za rýchlejšie lode a polovičné ceny za deti," dočítal Štefan nahlas a obrátil stranu, na ktorej boli dva inzeráty.
Prvý od spoločnosti Kereš a Stocký:
Českoslovanský závod pro dopravu cestujících nádhernými expressními paroloďemi do Ameriky a všech ostatních dílů světa. Agentúra reprezentujúca lodnú spoločnosť Norddeutscher Lloyd: V USA má zastúpenie v týchto mestách: New York, Baltimore, Galveston, Chicago, Pittsburg, Omaha.
Prepravný lístok stojí 140 korún na cisárske parolode Kaiser Wilhem Grosse, Kaiser Wilhem II a Kronprinze Wilhem, odchodia každý týždeň, zväčša v utorok a vykonajú cestu za 6 dní.
Kto by sa chcel ešte lacnejšie dostať za more, nech použije poštovú paroloď. Preplav stojí len 117 korún do New-Yorku, do Baltimore tiež toľko. Cesta sa vykoná za 9 dní.
Kto chce cestovať za túto zníženú cenu, musí poslať závdavok 20 korún. Na adresu Kereš a Stocký, Bremen, na čo obdrží preplavný lístok i s poučením ohľadom cestovania, aby sa na čas do Bremen dostavil a cestu nepremeškal.
Druhý od paroplavebnej spoločnosti B. KARLSBERGA, HAMBURG, Ferdinandsstrasse15:
Príkladné obslúženie.
Znamenité zaopatrenie.
Parolode: Kaiser Wilhem Grosse, Kaiser Wilhem II a Kronprinze Wilhem,
najrýchlejšie, najpohodlnejšie a najlacnejšie, možno cestovať cez HAMBURG.
"Nuž teraz už vedia, ako sa tam dostanú. A aby som nezabudla. Potrebujete aj doklad. Pas. Na vysťahovanie."
"A to odkiaľ vezmeme?" Gúľal očami Štefan.
"Aj to som zistila. Žiadosť o vydanie podáte tu v meste na magistráte, alebo vás pošlú až na slúžnovský okres. Na magistrát treba isť a potrebné doklady zaniesť, oni už budú vedieť, kam ich poslať." Trpezlivo vysvetľovala Štefanovi zimmerfrau.
"A to sú aké?"
"Krstný list, sobášny list, ak idú aj s rodinou. Doklad, že majú dosť peňazí na cestu a na živobytie v Amerike, kým si robotu nenájdu. To vraj úrady berú veľmi prísne. Žiada sa aspoň 300 korún mať so sebou," pokračovala zimmerfrau v odovzdávaní od brata zistených informácií.
"No málo to teda nestojí, taký špás. Tie pasy, ak nám schváli úrad, kedy pošle?"
"No vraj 3 mesiace minimálne môžete počítať. Viac už namôjveru neviem ani ja, pán Hamza. Ale ak mi čokoľvek napadne, tak prídem, poviem."
Lojzo sa vrátil od strýka s vínom tesne po tom, ako odišla zimmerfrau zo Štefanovej izby. Položil krčah s vínom na stôl. Všimol si tam položených novín.
"Čital si?" vbehol Lojzo do Štefanovej izby.
"Čítal. A ešte viem aj viac. Bola tu zimmerfrau s hentými novinami a povedala, čo všetko ešte nám na cestu treba."
"Tak vrav. "
Štefan sotva prvú vetu dopovedal a Lojzo ho zastavil, "počkaj k tomu si nalejeme."
Zbehol rýchlo do svojej izby pre krčah s vínom. Štefan mu začal rozprávať všetko o pasoch, peniazoch na cestu, kým Lojzo nalieval víno. Čítal niekoľkokrát nahlas agitácie z novín.
"Azda tým poštovým pôjdeme? Čo povieš Štefan?"
"Nedbám. Veď času máme dosť. Či my do tej Ameriky prídeme z toho Bremenu za 6 alebo za 9 dní, je úplne jedno. Tá Amerika nás tie tri dni počká."
"Isto počká. Nalej Štefan," Lojzo zas prebehol do svojej izby.
Vrátil sa s listom papiera a ceruzou: "napíšeme my tomu Kerešovi, nech nám pošle čo najviac rozumu o tej Amerike a o tej ceste."
"Nedbám píš, ale najskôr na zdravie," zdvihol pohár Štefan a naznačil Lojzovi, že ho má nasledovať.
Ťažko čitateľné litery. Kostrbaté písmo od ťažkosti písania a od množstva vypitého vína sa na papieri nakláňali každá na inú stranu.
"No hádam to prečítajú," pozeral Lojzo do písma ráno s triezvou hlavou.
"Cez obed to Lojzo zanesieme na poštu."
"A obálku?" Chytil sa za hlavu Lojzo.
"Ideme sa opýtať zimmerfrau?" Navrhol Štefan a bez toho, aby počkal na Lojzovu odpoveď zbehol dolu schodmi za zimmerfrau, ktorá už bola v kuchyni, hoc bolo ešte veľmi skoro a vonku tma ako vo vreci.
"Chlapci moji. A to takto chcete poslať?" Pozrela na Štefana a ten len bezradne stál, "čože si tam o vás pomyslia?"
"Čože by si?" Zmohol sa Štefan na chabú odpoveď.
"Viete čo chlapci. Ja vám ten list prepíšem, zalepím. Doobeda pôjdem do koloniálu, tak ho dám aj odoslať."
"To by ste pre nás urobili?"
"Rada Števko, rada."
"Ďakujeme."
"Vďačne chlapci. Už radšej utekajte do fabriky. Nech nemeškáte. Potrebujete ešte zarobiť na cestu predsa."
Zimmerfrau im cez deň list prepísala, zalepila do obálky a na tú úhľadným písmom napísala:
Kereš - Stocký
Bahnhofstrasse29
BREMEN
Na pošte za odoslanie zaplatila 60-šestákov.
"Lojzo, ty choď prvý," nabádal Štefan Lojza.
Stáli na magistráte župného úradu pred veľkými bielymi dverami podžupana Szelepcsényiho.
"No tak vstúpte," ozvalo sa opakovane spoza dverí, keď na prvé vyzvanie po zaklopaní sa mosadzná kľučka dverí ani nepohla.
Vošli teda dnu konečne naraz obaja do priestrannej kancelárie so zdobenými almarami a veľkým dubovým stolom.
"Nehryzieme," zarehotal sa podžupan Szelepcsényi, "čo, Vás k nám páni privádza?"
"Papiere, pasy potrebujeme." Ticho prehovoril za oboch Lojzo.
"Pasy, hmm, a kamže by ste radi?" Opýtal sa zamysleným tónom podžupan Szelepcsényi.
"Do Ameriky," vypadlo zo Števa, až sa sám prekvapil svojou odvahou.
"Tak teda spíšeme žiadosť. Pekne po jednom. Takže prvý hláste meno a dátum narodenia."
"Štefan Hamza. 11.7.1878"
"Ženatý?"
"Vdovec," odpovedal šepotom Štefan.
"No to mi je ľúto. Katolík? "
"Áno. pán podžupan."
"Zamestnaný, či žobrák?"
"Zamestnaný u pána Wagnera."
"Takže Erste Königsberger Mühlsteinfabrik Gesselschaft. No my si to overíme. Tiež, či si Hadkötelesség?"
Štefan pozeral na podžupana Szelepcsényiho, no otázke nerozumel.
"Vojnu máte odslúženú? Tak, ako sa patrí? Tri Roky?" Opýtal sa, tak aby mu Štefan rozumel.
"Ano. Odslúžené."
"To si tiež skontrolujú na Ministerstve vnútra. To je zatiaľ všetko. Ja túto žiadosť pošlem na ministerstvo a ak vám to po overení schvália, tak vás vyzveme na podpis pasu a udelia vám Kivándorlási engedély," vysvetľoval podžupan Štefanovi a Lojzovi postup.
Zatiaľ čo si ešte zapisoval Štefanovu farbu vlasov, opis nosa, očí, tváre a úst, miesto narodenia si odpísal z rodného listu, čo mu Štefan podal naraz s Lojzom, keď vstúpili do kancelárie.
"To kvôli popisu žiadateľa v pase treba všetko poriadne zapísať. Prinesiete mi ešte kolky. Na pas 2-korunový, Zaugnis a Ausweis si vyžadujú 50-šestákové. Ausweis je súpis majetku, čo si beriete so sebou a toho, čo tu nechávate. Zaugnis to je osvedčenie o vašom rozpočte na cestu. Musíte preukázať, že budete mať z čoho žiť prvé mesiace, kým si robotu nenájdete."
"A koľko by to asi malo byť?" Opýtal sa Lojzo stojaci za Štefanom.
"No ťažko povedať. Na akej trove chcete v cudzom svete žiť. Odporúčam dokladovať aspoň takých 350 korún."
"Ešte prosím , čo je to ten Kivándorlási engedély?"
"To je povolenie na vysťahovanie. To od Vás budú v Amerike pýtať. Keby ste ho nemali, išli by ste rovno do árešta, kým by si o vás nezistili, čo ste zač."
"Tak to neradno bez toho po svete chodiť," preľaknuto skonštatoval Štefan.
"Veru nie. Teraz. Druhý pánko na holenie," vyzval Lojza na spísanie žiadosti.
Za poslednou literou urobil podžupan Szelepcsényi bodku, pričom sa tváril dôležito, nenahraditeľne.
Div sa mu jeho šedivé pokrútené fúzy nenarovnali: "keď príde odpoveď z ministerstva vnútra, tak vás vyzveme. Zatiaľ tie kolky môžete priniesť."
"A za aký čas by to mohlo byť?" Opýtal sa Štefan takmer súčasne s Lojzom.
"No vidím, že ste horliví. Skôr ako za dva, možno tri mesiace to nebude. Ak ste ma tu ocigánili, tak aj viac."
"Neocigánili," vypadlo rýchlo z Lojza.
"A ešte jedna vec páni. Písať viete?"
"Slabo, ale vieme."
"Cvičiť, oni si vás tam vyskúšajú. Hneď v prístave vám dajú urobiť literaum."
"To je čo zas?" Spýtal sa už nešťastne sa tváriaci Štefan.
"Skúška, či poznáte litery. No ale už iďte naspäť do roboty."
"S pánom Bohom," pozdravili obaja.
" Viszontlátásra," odpovedal im podžupan Szelepcsényi.
Odložil ich žiadosti do pošty na ministerstvo do Pešti.
Rýchlym krokom sa ponáhľali späť do fabriky.
"Obed sme nestihli, môžeme hladní robiť do tmy," prehodil Lojzo k Štefanovi.
"Aspoň, že sme vybavili, čo sme chceli," skonštatoval upachtený Štefan.
Štefan sa ponáhľal najesť. Obedná pauza sa mu skrátila. Bauer zas v dielni vyčínal, že sa neplnia dodávky na čas a že sú všetci darobní psi.
"Na stole majú, pán Hamza, brief."
"Ja? Ste si istá zimmerfrau?" čudoval sa Štefan.
"Úplne." Usmiala sa zimmerfrau na Štefana, ktorý stál medzi dverami z chodby do kuchyne.
"Od koho?"
"Z Bremenu. A nečakali ste na odpoveď ani plné tri týždne. Utekajte, prečítajte. Máte ho položený na stole."
Štefan s nedočkavosťou vybehol hore schodmi na poschodie. Dvere jeho izby ostali za ním pootvorené. Zbežne pozrel na paroloď kotviacu v prístave s bielym nápisom Kronprinze Wilhem vyobrazenú na obálke. Otvoril ju. Odložil na bok agitačný leták a čítal list, na ktorý s Lojzom tak čakali.
Vážení páni Štefan Hamza a Alojz Remeň.
Naša paroplavebná spoločnosť je potešená vašim záujmom vycestovať s nami do Ameriky.
Cena plavby na post - plavbe je 117 korún a plavba naozaj trvá 9 dní. Plavbu zabezpečí prepravná spoločnosť Norddeutscher Lloyd. Ak sa rozhodnete dozaisto pre túto plavbu a budete mať veškeré úradné náležitosti vybavené, pošlite závdavek na našu adresu v Bremene. Tento činí 20 korún oba. Následne vám budú zaslané podrobnosti na cestu, ako sa dostaviť do Bremenu, od vašej stanice, tak aby ste všetko stihli včas. Nakoľko sa do Bremenu alebo Hamburgu musíte dostaviť 2 dni pred začiatkom plavby. K nám do Pruska možno cestovať južnou trasou cez Pressburg Pilsen Eder Leipzig do Bremenu. Pokud by sa vám nepodarilo opatriť si povolenie na vysťahovanie, tak je lepšie cestovať severnou trasou, železnicami cisára Ferdinanda, a to z Pressburgu, Olomouc, Prag Dresden, Leipzig, Bremen. Je tu ešte možnosť cestovať z Pressburgu, Breslav, Berlín, Hamburg, z ktorého sa možno vydať na cestu taktéž, ale len parolodema Kaiser Wilhem Grosse, Kaiser Wilhem II a Kronprinze Wilhem. V Bremene alebo Hamburgu vás už počká agent našej spoločnosti a všetko potrebné na plavbu s vami zariadi.
S pozdravom Karel Stocký.
"Frau mi to zvestovala. Čo píšu?" Nakukol cez pootvorené dvere Štefanovej izby Lojzo.
Ten až teraz prišiel k obedu.
"Veď na, prečítaj si."
Podal mu Štefan list a on si zatiaľ obzeral agitačný leták, kým Lojzo čítal písmo z Brém.
"Už len na tie papiere z úradu musíme počkať Štefan."
"Veď počkáme. Čo sa bojíš. Zatiaľ ešte zarobíme nejakú tú korunu na cestu. Si ty predstav. Tu píšu, že taká paroloď meria aj cez 200 metrov. Veď to je riadna ozruta."
"No veď to aj musí byť. Vieš ty čo by s takou malou loďkou na tej veľkej vode urobila búrka?" Tváril sa múdro Lojzo.
"Ty sa tak tomu vyznáš," zasmial sa Štefan. "Utekaj sa aj ty najesť a poďme rýchlo naspäť do roboty, " poslal Lojza do jeho izby na proviant.
Teplé slnečné lúče, čo sa predierali do dielne cez zaprášené okná, dávali kamenárom v nej najavo, že jar je už tu a studené dni sú nenávratne preč. Už im nebudú vypadávať kladivá a sekáče zo skrehnutých rúk. Lojzo si utrel pot z čela zaprášeným rukávom flanelovej košele: "Bauer nás ženie ak psov, chce, aby sme toto veľké kolo do Hamburgu tento týždeň dorobili."
"Takže predsa nás ten šuter do sveta neodvedie," zastonal pri naprávaní si boľavých krížov Štefan.
"Neboj Štefan, o veľa nás nepredbehne. Veď včera sme boli u podžupana Szelepcsényiho. Konečne podpísať tie schválené žiadosti. Počul si dva-tri týždne potrvá, kým to na tom ministerstve zas vypíšu."
"Počul. Hádam sa nič neposerie."
"Nemaľuj čerta na stenu. Frau Wolfová už isto dnes odniesli na poštu list zo závdavkom do Brém."
"Máte čas sa rozprávať?" Zreval na nich Bauer z dverí jeho majstrovskej kancelárie.
"Všetko vidí, kurva jedna pochlebovačná," zasypel Lojzo.
"Veď cez to veliké okno, čo tam má aj musí," pološepotom dodal Števo.
Ponorili sa obaja, tak ako aj ostatní kamenári, do zvukov klepkania kladív a dlát. Nechceli Bauera dráždiť. Potrebovali ešte zarobiť každú možnú korunu na cestu.
Riaditeľ Wagner potľapkal veľké kamenné kolo naložené na voze: "pekná robota."
Sadol do svojho nového auta a vyrazil smerom na vlakovú stanicu. Chcel osobne dozrieť na to, že táto zákazka od nich bude vypravená v najlepšom poriadku.
Dvojvalcový motor Opel Patentmotorwagen primäl zdvihnúť poštára hlavu a dať si pozor, aby ho toto nezvyčajné monštrum nezrazilo pri vychádzaní z fabrického dvora na cestu. Hneď za ním hrkotal v bráne aj konský záprah a na voze naložené mlynské kolo. Lojzo so Štefanom tiež vyšli na chodník, aby vyprevadili svoje dielo na cestu.
"Akurát mi idete do rany, pán Remeň," potešil sa poštár, že sa nemusí trepať s listom, čo mal pre Lojza až k domu frau Wolfovej.
Lojzovi so Štefanom sa na tvárach zjavil radostný úsmev. Dúfali, že je to presne to písmo, na ktoré tak čakajú: "azda máte dačo pre mňa?"
"Mám, mám," a podal list Lojzovi.
Obálka im prezradila, že je to presne ten list, na ktorý tak veľmi čakajú. Lojzo si ho rýchlo strčil do náprsného vrecka zaprášeného lajblíka.
"Dobre, skry ho, nemusí každý vidieť," potľapkal Števo Lojza.
"O chvíľu je obed, doma prečítame," pozrel Lojzo na hodiny na veži.
Vážený páni Alojz Remeň a Štefan Hamza.
Ďakujeme ešte raz za prejavený záujem o cestu s nami za oceán. Závdavok vo výške 20-korún sme obdržali a zarezervovali sme vám miesto na post-parolodi na trase Bremen-New York. Je to klasse IV. Jedlo si musíte zobrať so sebou. Toto vám za poplatok 3 koruny zabezpečíme, podľa našich skúseností. Garantujeme, že jedla budete mať dosti a nebude vám na ceste chybovať. Pitie vody bude na parolodi zabezpečené.
Vaša plavba začína 17.mája . Dostavte sa preto prosím najneskôr dňa 14 mája do Bremenu. Nakoľko americká vláda ukladá povinnosť byť 2 dni pred plavbou v prístave a tiež ňou uložené písomné náležitosti je treba splniť si .
Pri príchode do prístavu v Bremene sa na nádraží preukážete hostinským lístkom, ktorý vám v tomto liste posielame, poverený úradník našej spoločnosti Vás umiestni do hostinca. Tu budete až do svojej plavby ubytovaní a stravovaní za mierny poplatok. Ten si musíte sami zaplatiť. Táto suma činí za dve noci 2 koruny.
Najlepšie Vám bude vyraziť z miesta vašej stanice do Presburgu. Tam si kúpite cestovný lístok na rýchlik do Leipzigu. III trieda je vagón opatrený strechou a drevenými lavicami. Cena za túto jazdu je 82 korún a 72 halierov. Pokiaľ by ste sa rozhodli cestovať IV klasse, cena za túto činí 56 korún a 32 halierov, tu sú vagóny opatrené pouze drevenými lavicami, nikoli strechou. Nakoľko cesta je dlhá a počasie môže byť nestále, doporučujeme Klasse III. Aby ste cestou nepremokli a neochoreli.
Na cestu z domoviny vyrazte 14.mája tak, aby ste boli v Presburgu najneskôr o 8 -mej hodine rannej. Medzinárodný rýchlik Presburg-Berlín odchádza z Presburgu o 10-tej hodine.
Po príchode do Leipzigu si u kasy žiadajte lístok nach Bremen vierte klasse, ten rýchlik vás dovezie až k nám do Bremenu. Cena za túto jazdu činí 24 korún.
Dôrazne vás žiadame a upozorňujeme, že peniaze na ceste nikde nezamieňať ani žiadne tlačoviny a kartičky od nikoho neprijímať.
Štastné pricestovanie a skoré videnie. S krajanskou úctou a s pozdravom.
Českoslovanský závod pro dopravu cestujících do Ameriky.
Karel Stocký
Lojzo dočítal nahlas list z Bremenu. Obaja mlčky pozerali na seba, akoby sa zľakli toho, na čo tak dlho čakali.
"Tak si na to štrngnime," zajasal Lojzo po chvíli.
Nalial víno, čo im ostalo z večera na dne krčaha rovným dielom do dvoch pohárov: "na Ameriku!!" zdvihol do polovice naliate poháre a podal jeden Štefanovi.
"Za dva týždne," neveriacky povedal Štefan.
"Veru. Za dva týždne nás tu už nebude."
" Lojzo. Hádam dovtedy prídu tie pasy a povolenia na emigráciu."
"Prídu neboj," uistil Lojzo Štefana.
"Štefan! Brat môj. Vitaj doma," prekvapene zvolala Jozefína, neveriac vlastným očiam, že si zase po dlhej dobe brata vidí.
Na to zvolanie aj otec s mamou vyšli na dvor.
"Ty?"
"Ja otec."
"Po čo si prišiel?"
"Rozlúčiť sa."
"Akože rozlúčiť? Vari sa niekam zberáš?" Zalomila ruky mama.
"Tak mama zberám. O týždeň odchádzam."
"Kam?" Skočila mu do reči sestra.
"Do Ameriky. Tak som sa rozhodol."
"Do mesta ti je málo. Amerika ti bude azda dosť ďaleko od nás," zlostne povedal otec.
"Kto je to?" Ozvalo sa spoza starkinej sukne.
"Tvoj otec, môj syn," zasoptil starý otec Štefan.
Chlapča tomu veľmi nerozumelo, čo starý otec hovorili, tak sa stratil naspäť v kuchyni.
"Nuž teda. Zbohom tu ostávajte. Len vás prosím. Zájdite občas Franckin hrob obriadiť. Sviečku zapáliť."
"Opatríme. Zájdeme," prisľúbila Jozefka vzlikajúc.
"Neplač," pohladil ju Štefan po ramenách, "a ďakujem. Za chlapca. Za vychovanie. Viem, že mu dáte viac, ako by som ja mohol."
Mocné ruky zavreli za sebou naposledy bráničku do dvora, na ktorom sa toľko navystrájal. Neobzrel sa, aby si ešte raz očami pohladil rodičov, sestru, rodný dom.
Modliac sa pri Franckinom hrobe cítil, že mu srdce ide od žiaľu vytrhnúť z hrude. Teraz mu umrela druhýkrát. Vedel, že sa jej už nebude môcť prísť ponosovať, keď mu bude ťažko a clivo. Zapálil poslednú sviečku a vykročil. Nie do svojej izby u zimmerfrau. Vykročil do nového života.