Pád

Obrovskú radosť z návratu Suzi z Európy Margaret a Williama Thomasových vystriedal šok. Suzi im hneď po príchode oznámila s obrovskou radosťou, že sa v Európe vydala za Mareka. Ich užastnutosť, čo im čítala z tváre, sa snažila zmierniť.

"Nebojte, však tu budeme mať svadbu aj pre Vás. Pochopte jeho, aj jeho mamu. Chcel, aby si mamka videla syna pred oltárom. Neľutujem, že sme to urobili, aj keď pre vás je to šok a právom sa môžete hnevať. Jeho rodinu sme tým spravili šťastnými."

Jej dôvody boli síce pochopiteľné a rozumné, ale aj tak im chvíľu trvalo, kým sa z toho šoku spamätávali. Scoty so Stellou, čo tiež prišli sestru a švagrinú privítať, boli naopak nadšení a Suzi to z celého srdca priali.

"A kde je mladý zať?"

"Kde by bol mamka. V Dvadsaťpäťke. Z prístavu sa taxíkom zaviezol rovno tam."

"Ty si teda, ale nech sa hneď zajtra doobeda presťahuje sem. Nemôže predsa spať na ubytovni. Je to tvoj muž. Aj keď bola svadba v Európe. Pred Bohom ste už muž a žena, tak musíte teda podľa toho aj žiť." Rozhodne jej nakázal otec súčasne s otázkou, ako si to predstavujú ďalej.

"Daj jej teraz pokoj, otec. To preberieme zajtra naraz aj s Marekom. Hovor radšej, ako bolo? Aká bola plavba? Aká je to krajina? Čo jeho rodina?" zastala si ju mama.

"Krásna krajina. Nečudujem sa, že Marekovi tak strašne stále chýba. Krásna príroda, lesy, lúky, kopce a doliny. Slovom - nádhera. Aj ja som si ju zamilovala. A rodinu má užasnú. Mária, to je staršia sestra, akurát promovala na univerzite na lekárskej fakulte, je rozumná a starostlivá. Barborka je zlatá a stále čosi chcela vedieť o nás, o Amerike. Matej je veľmi šikovný. Stolár, majster, akých je málo, aj keď ma len necelých devätnásť rokov. Vraj to po ockovi zdedil. A Marekova mamka láskavá a úžasná žena, čo aj napriek všetkým útrapám. čo ju postretli, v živote sa na nič nesťažuje. Pre každého má úsmev, pohladenie a pekné slovo. Oboch nás prijala s láskou. Aj Barborkinho ženícha Vojta, aj mňa. Určite to nebolo pre ňu ľahké. Mareka má nesmierne rada a strašne trpí jeho odlúčením. Bolo vidieť, že ju trápi, ako stráca syna, ale vie, že živote to tak býva a žiť sa musí ďalej. Cesta bola úžasná. Presne, ako to Marek opisoval. Štyri dni pokoja. Nikde nič, len voda. Človek má toľko času premýšľať a vyčistiť si hlavu, poukladať myšlienky.

"Len ja stále hovorím. Aj vy povedzte, ako si tu, ako nažívate? Čo je tu nové? V práci čo sa deje?"

"Čože, tu je všetko po starom, až na nejaké šepoty o finančných trhoch. No nič vážne, to tu už aj na jar bolo, ak si pamätáš. Stavať staviame podľa plánu. Otec si konečne trochu popracoval po dlhšej dobe. Pomáhal mi náramne," objasňoval jej Scoty aj všetky podrobnosti z firmy a potom im zas Suzi do neskorej noci vyprávala o ceste do Európy, o živote u Mareka doma, o svietení petrolejkou a pasení kráv, svadbe, až po spiatočnú cestu cez Atlantik na parníku Bremen paroplavebnej spoločnosti Cunard Line.

Na druhý deň sa teda dočasne presťahoval Marek do domu pána Thomasa, svojho prvého a jediného zamestnávateľa za oceánom. Dočasne preto, lebo pri večernom rozhovore plnom otázok na mladomanželov, sa okrem iného dohodli Marek a Suzi s jej rodičmi na tom, že si mladomanželia hneď po svadbe v Spojených štátoch začnú stavať vlastný dom na pozemku, čo Marek vlani kúpil v Long Island od svojich krajanov, čo si vlastnú štvrť tu za oceánom postavili. Scoty sa samozrejme zaviazal, že to bude na náklady Thomas Building, s čím súhlasil aj pán Thomas, nakoľko takmer rovnaký svadobný dar dal aj Stelle zo Scotym. Tí sa tento rok na jar rozrástli nielen veľkosťou a kvalitou ich reštaurácie, z ktorej Stella spravila vyhľadávané miesto pre gurmánov talianskej kuchyne, ale aj veľkosťou ich rodiny. Scoty má konečne po dcére Catherin, čo mu Stella porodila, aj syna Scotyho. Ten za tie tri mesiace, čo ho Suzi nevidela, neuveriteľne narástol, až sa jej tomu ani veriť nechcelo. Striedavo sa venovala jemu a striedavo otcovým prísnym otázkam.

"Čoskoro budeš aj svoje takto maznať a hojdať," snažila prísnu atmosféru odľahčiť Stella. Prísny pohľad Williama Thomasa ju však utvrdil v tom, že na žarty nie je čas. Margaret to ale privítala a vyjadrila súhlas, čo malo za následok zlomenie aj poslednej snahy Williama Thomasa o prísne napomínanie mladomanželov.

Marek sa konečne ukľudnil, keď k nemu podišiel pán Thomas s vystretou rukou.

"Vitaj teda v našej rodine. Teraz, keď si môj zať, nevolaj ma už pán Thomas. Som William. Pre priateľov a rodinu Willi."

"To isté platí aj pre mňa. Som Margaret. Volaj ma Meghi, ak chceš, synak." Nasledovala mužov príklad aj Margharet.

Nesmierne potešenie Mareka a dojatie Suzi ukončilo tento večer nad ich očakávanie.

"Mimoriadne správy!" ozval sa moderátor v rádiu, čo svojím hlasom prerušil jazzový song Franza Jacsona.

"Hromadný výpredaj akcií a strmý pád ich cien spôsobil krach na newyorskej burze Wall Street, ktorý dnes dnes dvadsiatehoštvrtého októbra tisícdeväťstodvadsaťdeväť pravdepodobne odštartoval najhlbšiu hospodársku krízu. Prví investori začali v obavách pred možnými stratami predávať svoje akcie už niekoľko dní pred týmto krachom. Naraz celkom miznú nákupné príkazy a mnoho investorov podľahlo panike. Každý sa chce čo najrýchlejšie zbaviť akcií, ktoré sa z minúty na minútu stávajú bezcenným kusom papiera. Americký hospodársky zázrak sa skončil."

"Tak, už to prišlo. Muselo to prísť, Scoty. Pre toto som ťa vždy viedol k opatrnosti v investovaní." Zaznieval hlas Williama Thomasa v telefóne Scotyho, ktorí sa hneď po vyjdení tejto správy len s problémami telefonicky spojili. Linky boli preťažené a všade nastávala panika.

"Ako si mohol vedieť už vtedy, keď sme stavali obchodný dom pre Wilibourgh Company, že taký ohromný hospodársky rast takto skončí?"

"Ani som netušil, že to až takouto katastrofou skončí. Len so vedel, že nekonečný rast nie je jednoducho možný a posledné roky ma v tom len utvrdili. Osem rokov sa tlačili ničím nekryté peniaze, čoho výsledkom je vyše šesťdesiat percentná inflácia našej meny. Index Dow Jones Industrial Average dosiahol úroveň 381,17 bodu, od začiatku januára tisícdeväťstodvadsaťosem vzrástol o stodeväťdesiat bodov. Pritom do tretieho desaťročia dvadsiateho storočia vstupoval index so šesťdesiatimi bodmi. Toto všetko sú príčiny dnešnej pohromy. Bohužiaľ, to je len začiatok."

"Myslíš, že nastanú ťažké časy?"

"Veľmi ťažké, syn môj. Porastie ohromným tempom nezamestnanosť. Veľa ľudí týmto prišlo, alebo príde, o značnú časť majetku, niekto aj o celý. Bohužiaľ, sú aj takí, čo im ostanú len dlhy."

"Žiadna dobrota netrvá večne," zhodnotil stroho Marek, keď im aj so Suzi referoval Scoty, čo sa dozvedel od otca.

"Strohé, ale výstižné. No je jasné, že našu spoločnosť to neminie takisto. Roboty a zákaziek bude oveľa menej, čo bude aj ceny prác tlačiť nadol. To viem už isto iste teraz."

"Ak vôbec dáke zákazky budú. Len sa modlime, aby to nebolo ako v dvadsiatom treťom v Nemecku. Taká hyperinflácia by nás pokorila všetkých. My sme utekali sem. No kde by utekali všetci ľudia, čo budú v biede, odtiaľto?" objasňoval Marek Scotymu a už svojej manželke situáciu z Európy spred jeho odchodu za oceán.

Tak isto nedeľu poobede, na pravidelnom stretnutí emigrantov v Horztcafe, sa diskusia niesla o tomto štvrtkovom krachu burzy Wall Street a následne hneď v piatok na to, podľa správ z Európy, aj Nemecká, Britská, Francúzka burza sa postupne prepadávali. Všetci živo diskutujúci sa zhodli, že nedozierne následky to nebudú len pre Ameriku, ale aj pre Európu. Emigranti z Hortzcafe, z ktorých teraz už takmer žiaden nebýval na Dvadsaťpäťke, ale sa postupne v Spojených štátoch usídlili či už v Long Island, v spoločnej štvrti, čo si sami založili, alebo sa postupne poženili a pokúpili si byty a aj napriek tomu stále chodili každé nedeľné popoludnie na ich stretnutia pri káve, cigarete a novinách k Joachimovi Hortzovi. Starý pán Hortz sa už tohto chvalabohu nedožil, ako povedal Joachim. Mareka spovedali, čo nové doma, ako sa krajina mení. Cesta či bola taká istá, ako pred šiestimi rokmi, keď šiel do neznáma. Samozrejme, odpovedal kľudne a trpezlivo, tak, ako to mal vždy vo zvyku.

"Mení sa aj u nás pomalinky krajina. Napríklad sa ide raziť tunel na Telgárte. Na budúci rok by sa malo začať pod vedením nejakého talianskeho architekta, ak to toto zemetrasenie nezastaví. Zvolen sa rozrastá, už má viac ako dvanásťtisíc obyvateľov. Mosty do dedín cez Hron popribúdali. Aj ľudom sa trošku ľahšie žije odvtedy, čo sme odišli. No obávam sa, že teraz sa to všetko vráti naspäť. A aby ešte horšie nebolo."

"No, ty sa tomu vyznáš lepšie ako väčšina z nás, ale hádam to až tak čierne nebude," spoza dreveného pultu sa ozval doteraz mlčiaci Joachim. No bolo to skôr jeho želanie ako realita. To si uvedomil pri Marekovom pohľade na neho. A bolo to presne tak. Vždy nasledujúcu nedeľu, pri každom ďalšom stretnutí konštatovali, že je to stále horšie a nielen v Amerike, ale aj v Európe.

"Toto je voda na mlyn tomu Hitlerovi, už posledné voľby získal dosť hlasov oveľa viac ako dvadsiatomšiestom," debatovali zas ktorúsi už jarnú nedeľu.

"Marek, keby to bolo najhoršie. Či bude dáky Hitler a jeho Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana vo vláde alebo nie. Čo nezmoril hlad a chudoba, to zmorila a zobrala ukrutná zima, aká už dávno nebola."

"To máš pravdu, Joachim, s tou zimou, ale s tým Hitlerom si nebuď až tak istý. To, čo hlása, je nebezpečné. A ten jeho brak, čo napísal v tej base."

"Myslíš Mein Kamf?"

"Tuším tak sa to volá."

"Ale čert ho ber. To nám nepomôže deti nachovať," ozval sa daktorý z návštevníkov Horzkafe. Nálada v uliciach bola stále zlá, dokonca stále horšia. Pád, ktorý nastal na jeseň, sa stále ešte nepozrel na svoje dno, takže každý bol skeptický a myslel len v negatívoch.

Dokonca uvažovali so Suzi o preložení svadby z jari tisícdeväťstotridsať až na jeseň toho istého roku, že hádam sa dovtedy všetko trochu utíši. Nakoniec im to William vyhovoril.

"Toto tak skoro neprehrmí. Nič neodkladajte a na to ešte máme."

"Jasné. Aj keď zákaziek máme pomenej, hádam aj o polovicu. Svadba bude!" zamiešal sa Scoty do ich rozhovoru.

"Budeme musieť teda aspoň tretinu ľudí poprepúšťať aj my, otec. Carpeer dal sám výpoveď. Rozhodol sa, že nechce zaberať miesto mladším, čo potrebujú každý dolár, aby rodiny uživili. Vraj ide do penzie a vráti sa domov na juh, kde bude pestovať jablká v sade po rodičoch, ktorý ale najskôr musí dať do poriadku. On vraj dáko prežije. Má svoju penziu, čo mu už vymerali."

"Viem, Scoty, bol za mnou. Dlho som mu to vytĺkal z tej jeho palice. Toľko rokov pre nás odvádzal poctivú prácu. Daj mu aspoň poriadne odstupné, nech má za čo obnoviť tie jablone."

"Hádam aj lepšie časy nastanú, otec. Uvidíme, čo podnikne nový prezident. Edgard Hoover v predvolebnom programe hlásal, že ekonomiku rozhýbe."

"Uvidíme. Začali alebo sa začnú sa stavať nejaké veľké stavby, čo financuje štát."

"Hej, hej. Hoovrova priehrada napríklad. Obrovská elektráreň na rieke Colorado. Najväčšia na svete bude po dokončení. To je veru odvážne dielo. Výstavba cesty naprieč celou Amerikou, cez tritisíc kilometrov dlhá. Most cez Amazonku a Mississipi, čo spojí Illinois s Missouri. Ten bude dokonca postavený ako zákruta. Jeho pevné body na kraji nie sú naproti sebe. A mnoho ďalších projektov sa rozbieha."

"To je dobre, syn môj. To je dobre."

"A tu na Mannhatane nám rastie nový mrakodrap. Tiež bude najväčší na svete. Empire State Building sa bude volať. Od leta by sme mali dostať aj my prácu na ňom. Ak sa nič nestane. Tak preto dúfam, že sa to zmení k lepšiemu. Však len tieto štátom hradené veľké projekty spolu majú zamestnať cez dva milióny ľudí."

" Vieš, Scoty, ale kým nepadne trh s cennými papiermi na samé dno, tak sa to nezlepší. Musí spadnúť dolu, aby sa od toho dna odrazil a postupne išlo zas všetko hore. Inak to nejde. Trh sa prečistí od chorých firiem. Tie sú ako mor, nakazia aj zdravé okolo seba. Bohužiaľ, sa to nestane za deň, ani za dva. To potrvá ešte minimálne rok, možno dva. Možno viac. To sa ti nikto neodváži povedať presne. Všetky tieto štátne investície a výstavby veľkých diel len zmiernia následky toho, čo tu teraz máme," vysvetľoval otec Scotymu, aký je jeho pohľad na krízu a jej ďalší priebeh.

V máji sa u Thomasovcov, opäť v záhrade ich rodinného domu, tak ako pred rokmi, konala svadba Mareka a Suzi, aby boli manželia aj podľa Amerického práva a tiež, aby dodržali zvyky Suziných predkov. Konečne sa stali oficiálnymi manželmi aj tu a Marek sa týmto stal aj oficiálnym Americkým občanom s takmer všetkými právami ako rodený Američan. Svadba bola krásna a tentoraz presne podľa Suziných predstáv. Marek jej vyhovel vo všetkom. Na nič nenamietal. Ani nemohol, po tom čo Suzi pre neho urobila na jeseň na Slovensku. Suzi mu to ale ani raz nepripomenula, nevytkla. Tak isto Marek s radosťou a láskou splnil všetko, čo si na tento deň nevesta želala. Margaret si opäť poplakala od dojatia ako pri svadbe syna a William hrdo odviedol svoju dcéru pred kňaza, ktorý ich oddal za manželov Mareka a Suzan Dolinajových.

Thomas Building získali v lete konečne novú zákazku na výstavbe mrakodrapu Empire State Building, z čoho mali radosť Scoty a Suzi, lebo nemuseli pristúpiť k ďalšiemu prepúšťaniu, ktoré bolo od jari už aj tak dosť drastické. Museli zo svojich radov prepustiť takmer presnú polovicu ľudí, čo ťažko niesla najme Suzi a vtedy sa rozhodla, že svoje miesto prenechá už svojmu manželovi. Scoty sa staral o technické veci a Marek o finančné a všetko, čo malo čísla. Takto si to rozdelili. Marek trávil viac času v kancelárii na Long Island City v časti Rego park na Austin street, kde mali už len sedem miestností v prenájme. Štyri už nepotrebovali. Miesto po Carpeerovi dostal Michael Bowl zvaný Hara, ktorý tu tiež už desať rokov robil. Scoty sa staral o technické veci a dohliadal na priebeh prác ešte dôslednejšie ako kedykoľvek predtým. Vedel, že nedbalosť, či zle prevedené dielo, by ich mohlo stáť túto alebo ďalšiu zákazku. To si nemohla dovoliť v týchto časoch žiadna spoločnosť a ani Thomas Building nebol v tomto výnimkou. Túto pedantnosť vyžadoval aj od Haru. Len Marekova a Scotyho mladícka nezlomnosť a ohromná vôľa isť vpred stále držala spoločnosť, ktorú ešte v roku tisícdeväťstopäť založil William Thomas. Ten sa teraz už len z domu prizeral a každý večer si vypočul, ako sa darí toto neľahké obdobie prežívať jeho dielu, čo už odovzdal deťom. Marek mu to každý večer pri káve alebo poháriku whisky, čo si Willi dával s cigarou pri krbe, referoval. Tak isto aj Scoty so Stellou a deťmi chodili každú sobotu k rodičom. Vtedy chlapi dumali a polemizovali, čo by bolo najlepšie, zatiaľ čo Margaret sa pri peknom počasí v záhrade tešila z vnúčeniec Catherin a malého Scotyho. Suzi sa s nimi bláznila a jašila. To už stará mama nevládala. Vždy poobede Stella musela zas odísť a postarať sa o reštauráciu, ktorá tiež už len horko ťažko prežívala. O jej zavretí však neuvažovala ani na moment.

"To by sa starký v hrobe obrátil." Vravievala otcovi, ktorý sa stal pestúnom vnúčeniec, kým bola Stella v reštaurácii a tiež Scotymu. Luca Aronica to robil rád a mal z toho obrovskú radosť. Občas si spomenul na ich nebohú starú mamu. Sám pre seba si pri hojdaní malého Scotyho v hlbokom kočiari predstavoval, ako by sa ona z nich tešila. Prešlo aj toto neľahké leto, aj s jeseňou, čo nepriniesla žiadnu zmenu k lepšiemu. Ba čo horšie. S prichádzajúcou zimou ubudlo ešte viac roboty. Marek poslal ďalší list domov. V tomto sa mame ospravedlňoval, že svoj sľub o návšteve cez Vianoce nedodrží. Vysvetľoval jej, že je kríza. On že sa až tak strašne zle nemá, no peniaze, čo by dali za šifkarty, radšej pošle jej a Barborke na Moravu, nech majú na prilepšenie. Pri tomto liste si uvedomil, že uplynul ďalší rok odvtedy, čo je zas preč z domu, aj odvtedy, čo sa oženil a Barborka vydala. V odpovedi na jeho list, čo mu prišla začiatkom decembra, bolo cítiť mamkin smútok a sklamanie, že si ďalší rok neuvidí syna a teraz aj nevestu. Zároveň mu však prišla aj radostná správa v druhom liste od sestry Barborky, čo mu nielen ďakovala za finančnú pomoc, ale mu aj oznámila, že sa stal strýkom a ona matkou, lebo v polovici novembra porodila zdravú dcérku, ktorej dali meno Evka. Z tejto správy mala nesmiernu radosť aj Suzi. Tiež ale bola smutná, že nepôjdu domov k Marekovi cez Vianoce.

"Neboj, v lete sa určite domov vyberieme. Nech bude akokoľvek," utešoval ju Marek, lebo Suzi bola z toho smutnejšia hádam viac ako on sám. Čo sa mu zdalo nesmierne divné. Zároveň však bol rád, že si tak zamilovala aj ona jeho rodné miesto. Jej smútok sa snažil rozveseliť, že jej občas urobil doprovod na nejaké divadelné predstavenie v daktorom z divadiel, čo ešte na Brodway neskrachovali. Vedel, ako ich Suzi má rada. Vždy, keď si ju chcel udobriť alebo ju rozveseliť, tak ju pozval na nejaké pekné divadelné predstavenie. Tak aj túto zimu, ktorá bola obzvlášť smutná, jej okrem Scotyho detí jedinú radosť vedelo urobiť pekné predstavenie. Na jar sa práce trošku rozbehli, no aj napriek tomu museli zas znížiť stav zamestnancov. Oproti pôvodnému počtu stodvadsiatich zamestnancov sa ich počet dnes pohyboval okolo päťdesiat, možno ani to nie celkom. Hara by to vedel presne do jedného, bez zaváhania. On mal takéto veci na starosti a bohužiaľ aj širší výber ľudí, čo by mali byť prepustení. Vedel najlepšie, kto ako robí a akých ľudí najviac momentálne potrebujú. Podľa toho aj teraz z jari vyberal a Scoty s Marekom z nich potom vybrali tých, čo budú musieť byť prepustení. Marek sa snažil tomu vyhnúť, no Scoty ho primäl k tomu, aby sa nevyhol.

"Bohužiaľ, aj to patrí k našej povinnosti a zodpovednosti k našej firme."

"Viem Scoty, ale aj ty vieš, že ako je to so mnou. Ja som tu len prijdiš."

"Si členom rodiny a hotovo. Máš takú istú zodpovednosť za firmu ako aj ja. Suzi ťa tým poverila, tak už o tom nechcem počuť."

Tým debatu o Marekovej zodpovednosti za Suzin diel považovali obaja za uzavretú. Suzi sama povedala, že sa vráti späť do práce, až keď toto obdobie prepúšťania skončí.

"Len, aby sa mala kam vrátiť sestrička. Ak to takto pôjde, nebudeš sa mať kam vrátiť. Konca roka nedožijeme."

"No až tak zlé to hádam nebude, aj keď poriadne okresaný, prežijeme. Tým som si istý." Oponoval Scotymu Marek.

"To hej. Najhoršie na tom je, že teraz sa najlepšie darí tým všetkým pochybným gangom. Úžera prekvitá. O čiernom predaji alkoholu ani radšej nehovorím."

"Tak to máš pravdu Scoty. Chudobní sa za nehorázne úroky zadlžujú, len aby prežili ďalší deň. Tým sa dostávajú do začarovaného kruhu."

"A po bočných cestách zo Chicaga sa radšej ani nehodno vybrať, či už do New Yorku alebo do San Francisca. Bez toho, aby si stretol nákladné autá naložené Whisky, Ginom a inými dobrotami patriace buď Gang- Five-Point , alebo White Hand Gang, neprejdeš a stretnúť ich nik netúži."

"Polícia čo nič nerobí?"

"Zobuď sa, Marek. Tá je najskorumpovanejšia. Aj policajt je len človek a chce si dobre žiť. Tak prečo by neprivrel očko? No a keď treba, aj obidve."

"No najlepšie by bolo prohibíciu zrušiť. Aj tak tým štát len prichádza o peniaze na daniach a ľudia, čo chcú piť, si fľašku kúpia aj tak," zamiešala sa do ich rozhovoru Suzi.

"Však, otec?" Suzi pozrela na otca Williama, ktorý si práve, tak ako takmer každý večer, pri krbe práve vychutnával svoju cigaru spolu s jednou veľkou whisky.

"Nebuď drzá!" pozrel na ňu otec a dodal ešte vysvetlenie, že toto je iné, aj keď vedel, že nie je a je to presne také isté pitie alkoholu na čierno ako ktorékoľvek iné.

"Ale otec, ja som to myslela tak, že každý sa aj tak k alkoholu dostane a profit ide do vrecka Billimu Lovetovi alebo Al Caponemu či Frankiemu Jalemu a nie štátu, ktorý by ich mohol investovať do niečoho, čo by podporilo rozbehnutie ekonomiky."

"No zatiaľ sa ju zrušiť nechystajú. Uvidíme na budúci rok, kto vyhrá prezidentské voľby. Možno ten hej, ale pokiaľ to vyhrá Hoover, tak asi nie. Ten len zaviedol tú nezmyselnú daň. Smoot-Hawleyho colnú tarifu sa to tuším presne volá."

"Ťažko vyhrá Hoover, protikandidáta by mal mať demokrata Franklina Delano Roosevelta."

"Viem, otec. Ale neviem, či to bude dosť silný protikandidát oproti republikánom."

"Určite áno, Scoty. Ľudia budú voliť zmenu. Tým som si istý."

Rovnaký obraz prehlbujúcej chudoby a zväčšujúcej sa nezamestnanosti, aký mal Marek pred očami v Amerike, sa odohrával aj v Československu. Listy, ktoré dostával striedavo z domu, mu oznamovali obraz chudoby a prehlbujúcej sa nezamestnanosti, či už od mamky alebo od Márie, ktorá si v tomto roku dokončila doktorát a bola teda menovaná na doktorku medicíny. Aj novopečená mamina, sestra Barbora, spolu so švagrom Vojtom, nemali o nič lepšie správy spoza rieky Moravy. Aj tam si bieda so psotou ruky podávali a ničili ľudí vedno ruka v ruke. Potešili ho aspoň správou o zdraví Evky a o jej šikovnosti. O tom, že rastie ako z vody. Ani leto, cez ktoré sa Marek so Suzi opäť nedostali domov a ani druhá jeseň od jeho opätovného odchodu nič novév čo by predznamenávalo zlepšenie situácie nepriniesli. Ľudia musia prežiť ďalšiu ťažkú zimu. Chladnú a naplnenú jedine hladom, chladom a nepokojmi. Tak mu to aspoň opísala Mária v liste, čo dostal tesne pred Vianocami. Opísala mu nelichotivú situáciu, že potraviny začínajú byť nedostatkovým tovarom. Štát vraj nemá peniaze na vyplácanie dávok pre nezamestnaných, tak sa chystá vydávanie potravinových lístkov, ľudia ich hneď pomenovali žobračenkami. Opätovne mu ďakovala, že oni len vďaka jeho podpore a maminkinými usporenými dolármi prežívajú ako tak obstojne. Matej vraj tiež už nemá ani polovicu roboty, čo predtým a aj keď dakto príde niečo dať opraviť, tak len za pánboh zaplať alebo na dlh. Z jari prišla vraj do dediny aj dodávka s potravinovou pomocou. Mamka, keď si chcela vziať hrudku masla, tak ju ľudia z radu vyštvali s krikom: "Amerikánka a nehanbí sa pýtať!" kričali na ňu. Nuž sa mamka radšej aj tej hrudky masla vzdala a so smútkom na tvári, v ošúchanom zimníku po Barborke sa pobrala preč. Podaktorí sa jej aj chceli zastať a kričali na tých štváčov, aby nebláznili: "Však je vdova!" Nepomohlo. Mali plné ústa teba a Ameriky. Zatrpkli ľudia. Každý sa len o svoje stará. Pri čítaní týchto riadkov z rukami zaťatými v päsť sa aj Marekovi zaligotala slza v oku. Suzi, tá sa plaču nezdržala, keď jej to čítal.

"Pozvi ich sem. Tu aspoň porobu nebudú musieť prehĺtať. Nech prídu všetci, aj Barborka s Vojtom. Lístky im zaplatíme, nato ešte máme." Navrhovala Suzi Marekovi.

"Vari si myslíš, že mama by sem prišli? Dobre vieš, že ona ledva do mesta ide na nákup a na trh. Aj stadiaľ sa ponáhľa domov."

"Tak v lete, hneď v máji alebo v júni, pôjdeme tam k Vám zas na celé leto. Tento rok už musíme. Sľubuješ?"

"Sľubujem Suzi. Sľubujem." Prisvedčil svojej drahej Marek.

Suzi to aj napísala Márii listom po Novom roku, aby sa na nich tešili koncom mája, že aj šifkarty bola už zarezervovať v paroplavebnej spoločnosti. Tento krát prídu parníkom REX talianskej plavebnej spoločnosti. Radosť, akú tento list spôsobil u Dolinajovcoch, by hádam neprevŕšila ani správa o konci krízy.