Západný front

"Doma ste?" ozvalo sa naraz spolu so zaklopaním na kuchynské dvere u Dolinajovcov.

"Ja som len doma," odvetila mu od šporáka Barbora

"Čo vetráš, keď takto dvere dokorán? Či voľakoho vyčkávaš?" opytoval potmehúdsky Venco.

"Koho by som čakala. Vetrám," odpovedala a hneď jedným dychom dodala: "A čože za písmo si nám priniesol, Vincko?"

"Horkýže písmo," utrúsil pri tom, ako sa v poštárskej koženej brašni kutral.

"A tu to mám. Veď len si prečítaj," podal Barbore telegram. Tá, čo mu ho v rukách zočila zmeravela, ani čo by na skutku zamrzla.

"Niee. To nemôže byť pravda," zakričala na Vinca.

"No idem ja. S pánom Bohom."

"S pánom Bohom," odpovedala šepkom Vincovi.

Barborine telo sa zviezlo na stoličku a so slzami v očiach čítala.

Vojsko Slovenskej armády.

S hlbokou ľútosťou vám oznamujeme, že dňa 22. júla roku pána 1941 Matej Dolinaj padol za vlasť.

Česť jeho pamiatke. Armáda Slovenského štátu.

Toto strohé oznámenie ju dohnalo k srdcervúcemu plaču za najmladším bratom.

"Čože ty tu sedíš ako zmoknuté kura?" opýtala sa jej Mária, keď sa s Evkou vrátili z poľa a našli Barboru sedieť na malej lavičke, ktorú už veľmi dávno Matej pre Máriu urobil v tôni starej košatej jablone na priedomí.

Barbora zdvihla hlavu a pozrela na mamu vyplakanými červenými očami.

"Bol u nás Venco," zastoná Barbora a Máriou prešla ako mráz desivá predtucha.

Barbora z vrecka zástery vybrala telegram.

"Sadnite si mama," povedala mame a podala jej telegram.

"Čítajte," pošepkala. Evka netušila, čo sa deje, ale vedela, že sa dačo nedobré prihodilo.

"Čo sa stalo?" opýtala sa Evka, keď pozerala na starkine slzami ligotajúce sa oči a pery silno stlačené k sebe. Až tak silno, že sa Márii na tvári zjavili všetky vrásky sveta.

"Mateja zabilo vo vojne," odpovedala stroho potichu Barbora. Evka vtedy pochopila, že na starkinej tvári sú vrásky bolesti puknutého srdca mamy za ďalším strateným synom. Za ďalším dietkom. Sadla si starej mame na kolená, oprela si hlavu o jej rameno a plakala. Plakala usedavo. Dlho. Po lícach jej šli slzy ako voda dolu potokom. Stará mama ju chlácholila, hoci sama sa s tým nevedela vyrovnať a uveriť tomu, že je to pravda.

Toto Máriino ticho a plač Evky prerušila až Barbora, keď sa zdvihla z ošúchanej lavičky.

"Zájdem do mlyna. Treba to aj Katke povedať. Veď už boli skoro svoji aj pred Bohom."

"Choď. Dáko s citom jej to oznám," súhlasne odpovedala mama.

"Aj tak už dávno k nám nezavítala," odpovedala Barbora.

"Dobrý deň!" zakričala do otvorených dverí mlyna.

"Vitaj, Barborka," vystrčila zamúčenú hlavu Katka spoza menšieho vrecka, ktoré práve horko ťažko odteperila k ostatným. Vystrela sa, utierajúc si ruky do bielej mlynárskej zástery, šla k Barbore.

"Načo si sa s tým vrecom teperila. Nepovedal som ti, že sa hentaká s tým naťahovať nemáš. Že si mala prehodiť len vrece!" kričal na ňu otec, keď schádzal k nej po schodoch od násypníkov. A až vtedy si všimol, že majú návštevu.

"Vitaj, Barborka!" zakričal na Barboru, ktorá len teraz, keď prišla k nej Katka, pochopila, čo Vavro myslí tým hentaká.

"Prečo si nám to nepovedala?" opýtala sa Barbora Katky a hladkala ju pri tom po zaprášených rukách.

"Bála som sa. Hanbila," odpovedala so sklopeným zrakom.

"No ešte čo! Začo? Mama bude mať radosť. A hlavne teraz keď..." No nedohovorila

"Čo teraz?" rýchlo sa opýtala Katka a pozrela na Barboru.

"Poď, sadni si. Musím ti niečo povedať. Veď nato som prišla," odmlčala sa Barbora a cítila, že jej srdce bije až v krku.

"Matej padol. Dnes prišiel telegram," vyhŕklo nakoniec z Bary jedným dychom.

"Nie, nie, to nemôže byť pravda! Isto sa mýlia!" rozkričala sa Katka.

"Tí sa veru nemýlia, kým také písmo pošlú, si to overia," pritisol si na hruď dcéru, ktorá vyskočila na nohy, Vavro.

"Kedy?" opýtal sa Vavro Barbory.

"Minulý mesiac. Viac neviem, len dnes Venco doniesol telegram," odpovedala zmiernená s tým Barbora.

"No pôjdem ja. Len to som ti Katka chcela."

"Ostaň ešte," pritisla sa k nej Katka.

"Rada by som, no chcem byť pred zotmením doma. Viete, že neradno sa samej žene za tmy po vonku túlať ," odpovedala jej Barbora, pri čom ju súcitne hladila po lícach.

"Veru, to máš pravdu. Neradno. Ani chlapovi, nie to ešte žene samej. Veď minulý týždeň v susednej dedine starú Ledvajku našli v humne, vraj zamordovanú," zastal sa Barbory Vavro.

"Tak príďte v nedeľu k nám aj s mamkou a Evkou," dodal Vavro.

"Ak sa podarí, radi prídeme. Aspoň mama príde na iné myšlienky," odpovedala Barbora.

"Katka je samodruhá," oznámila Barbora mame, len čo vošla do kuchyne.

"Vari?" opýtala sa mama a ani nebola až tak prekvapená.

"Čo to znamená, mama?" opýtala sa Evka, ktorá sa po plači už trochu ukľudnila, zatiaľ čo mama bola v mlyne.

"Budeš mať ďalšiu sesternicu alebo bratranca," pousmiala sa pri vysvetľovaní Mária.

"To vážne? Katka ma v brušku bábätko!" zavýskala radostne Evka.

"Vážne. A ešte nás pozvali na nedeľu k nim na návštevu. Tak som sa sľúbila, že prídeme," odpovedala a dodala Barbora.

"Nedbám, prejdeme sa aspoň," povedala Mária.

"Veď sená máme posušené a pozvážané, tak ostatná robota počká," ešte Mária dodala, ako kládla večeru na stôl.

"Tak je mama," súhlasne prikývla Barbora.

Maria po večeri Matejovu fotografiu v rámiku, čo sám urobil, preniesla z poličky v kuchyni na komodu do čistej izby a položila ju vedľa fotky Mareka. Teraz, už keď sa modlievali s Barborou každý večer ruženec za zosnulých, nezapaľovali tri, lež štyri sviečky. Za Lucku, Mateja a za synov Mareka a Mateja.

"Mlynár, mlynár!" zaznelo mlynom.

"Hneď som dolu." Zakričal Vavro, kým sypal zrno do násypiek na najvyššom podlaží mlyna.

Čierna uniforma a vyblýskané čierne čižmy Vavrovi udreli do očí skôr, ako zazrel tvár gardistu, ktorý na neho kričal.

"Kde si tak dlho? Dokedy tu máme na teba čakať?" obrechol sa na Vavra nepríjemným tónom.

"Teraz si gardista, Tóno?" opýtal sa ho Vavro.

"Tak, treba pomáhať," odpovedal mu Tóno.

"Ty komu týmto pomáhaš?" zakričal na neho Vavro pri tom, ako zaväzoval práve naplnené vrece s múkou.

"Slovenskému štátu. A aj ty budeš pomáhať!" zakričal mu nazad.

"No hovno ti ja budem a nie pomáhať," odpovedal mu Vavro už stojac pri ňom.

"No len nevyskakuj. Buď rád, že sa poznáme. Druhý by ťa za takéto reči už do arešta bral," odpovedal Tóno tváriac sa dôležito.

"S puškou a Nemcami za chrbtom si hrdina."

"No len sa upokoj a hybaj von, Oberfeldwebel ti povie, čo od teba Ríša chce a očakáva," postrčil Tóno Vavra k dverám.

"Herr Oberfeldwebel, toto je mlynár Vavro. Je vám plne k službám," začal Tóno a súčasne aj niektorý z Oberfeldwebelových poskokov mu prekladal.

"Dies ist Müller Vavro. Er steht voll zu Ihren Diensten."

"Großartig. Ab heute mahlen Sie für Wermacht. Für Soldaten des Dritten Reiches," povedal Oberfeldwebel.

"Výborne. Oddnes budeš mlieť pre Wermacht. Pre vojakov tretej ríše," prekladal Oberfeldwebelov poskok.

"No vy my tak budete rozkazovať, komu ja budem mlieť," rozčuľoval sa už Vavro.

"Irgendein Problem?" opýtal sa Tóna Oberfeldwebel.

"Nein, Herr Oberfeldwebel. Kein Problem," snažil sa Tóno sám odpovedať nemecky.

"Großartig. Laden Sie die Beutel aus! Bis Morgen sollen sie gemahlen sein! Ich lasse dem Müller zwei Soldaten hier, die ihm helfen," vydal rozkaz Oberfeldwebel a vojaci začali vykladať vrecia.

"Rozumel si? Do zajtra tieto dve autá zrna zomelieš. Ostanú tu s tebou dvaja vojaci, čo ti pomôžu."

"A ba kieho. Ešteže čo?" zoprel sa medzi dvere na znak toho, že žiadne vrecia mu sem vykladať nebudú, nie to ešte aby mu nacisti pomáhali.

"Neblázni, Vavro!" zakričal na neho Tóno. To už mal Vavro na hrudi pritlačenú pušku nemeckého vojaka.

"Ideš s tým voľakde, ty zasran!" chytil Vavro hlaveň pušky. Výstrel z pušky, o ktorú sa naťahoval Vavro s vojakom, zaznel práve vo chvíli, keď z domu vyšla Katka nazrieť, čo sa deje, čo je to za krik.

Guľka pušky zasiahla Vavra do hrude a ten sa sklátil na drevenú podlahu mlyna.

"Otec!" zakričala Katka a rozbehla k nemu.

Dvaja nemeckí vojaci v momente odistili pušky a priložili ich k ramenu, aby mohli zamieriť.

"Nicht schießen! Genug! Es reicht!" zakričal Oberfeldwebel, prekvapený z vývoja situácie.

Tóno sa priklonil k Vavrovi pozrieť, či žije, zatiaľ čo dvaja vojaci držali metajúcu sa Katku za ruky a nechceli ju pustiť k otcovi.

"Vy špiny, svine nemecké!" kričala Katka.

"Žije, ale ma priestrel hrudníka, to neprežije," povedal Tóno a poskok to preložil Oberfeldwebelovi.

"Verbrennt hier alles! Haltet das Mädchen, aber tut ihr nichts!" vydal rozkaz Oberfeldwebel.

"Podpáliť tu všetko. Dievča držte, ale jej neublížiť," preložil aj pre gardistov rozkaz.

Katka so žalostným krikom a plačom pozerala, ako Nemci z kopy sena, čo majú pre kravu, nosia seno a obkladajú ním mlyn, dom a aj maštaľ. Odtiaľ niekto už kravu vyviedol a priviazal o auto.

"Zomletú múku, čo je tu v mlyne, naložiť na auto!" kričal Tóno na gardistov. Tí, zatiaľ čo Nemci už podpálili dom, vyvláčali z mlyna vrecia s múkou popri na zemi ležiacom a chrčiacom Vavrovi.

Po poslednom vreci sa v plameňoch ocitol aj mlyn aj maštaľ. Katka sa dívala na tu hrôzu a od zúfalstva a žiaľu už nevládala ani kričať ani sa vzpierať silným rukám, ktoré ju držali, aby sa nerozbehla do plameňov, ktoré ošľahávali už aj Vavra. Oberfeldwebel, zjavne spokojný, sa díval do plameňov, ako sa drevený mlyn za pár minút ocitol v plameňoch. Suché dosky a trámy blčali a praskali aj na mlyne aj na maštali. Strecha mlyna sa prepadla a z maštale už dohorievalo len torzo. Kamenný dom chvíľku ohňu odolával, ale keď sa dostal oheň ku streche a z tej šľahali vysoké plamene, dosiahla spokojnosť Oberfeldwebela vrchol.

"In Wagen einsteigen! Abfahrt!" zakričal Oberfeldwebel, keďže sa mu už divadlo zunovalo.

"Nástup do áut a odchod!" zavelil aj Tóno svojim gardistom, keď mu poskok preložil Oberfeldwebelov rozkaz.

Katka, sediac na zemi, sa dívala na tú skazu. Pozerala na autá, ktoré už vychádzali na hradskú cestu a pomalinky sa jej stratili z dohľadu. V ušiach jej hučali stále plamene a praskot dreva. Vietor rozvieval sadze a tie sadali aj na Katkinu tvár, kde sa prilepili na stekajúce slzy.

"Dobrý večer. Nevedela som, kam sa mám podieť. Tak som len šla, nohy ma vari samé k vám doviedli," vyhŕkla na Máriu a na Barboru Katka, keď vstúpila uplakaná a rukami si podopierala už veľké bruško, ktoré až teraz cítila, ako jej oťaželo po tom, čo sa darmo snažila zápasiť z Nemcami, čo ju držali, po šoku a vypätí, ktoré práve zažila.

"Pre boha!" zabedákala Barbora.

"Čo sa stalo?" pýtala sa Maria.

"Nemci a gardisti nás vypálili."

"A otec je kde? Na zhorenisku? Čo neprišiel?" sypala na Katku otázky Barbora.

"Otec sa mŕtvy. Ani neviem, či boli mŕtvy po tom, čo Nemčúr do nich strelil, alebo či ešte vnímali, keď ich začali plamene oblizovať," rozplakala sa zas Katka.

"Tak som prišla sem. Nehnevajte sa," vzlykala.

"Nehneváme, nehneváme. Dobre si urobila. Neboj postaráme sa o teba a aj o naše dietko," povedala Mária a pohladkala Katke bruško. Cítila, že to stvorenie kope.

"To isto bude v poriadku," spokojne povedala, keď ucítila, že žije.

"Na, napi sa," dala jej napiť sa Barbora.

"Hladná si, nie?" opytovala sa Mária.

"Nie, nie .. nie som."

"Umyješ sa. Pôjdeš si ľahnúť, potrebuješ kľud, pokoj, spánok. Zajtra nám rozpovieš, čo sa stalo. Pekne po poriadku," chlácholila ju Mária, zatiaľ čo Barbora chystala vody do lavóra a do izby jej šla nejaký hábik pohľadať na spanie.

"No do čoho ju navlečieme, keď jej také brucho trčí," šomrala si potichu, kým sa v skrini kutrošila Barbora.

"Toto ti hádam bude. Kým nepôjdeme kúpiť do mesta, dačo vydržíš aj v tomto nocovať," podávala jej nočnú košeľu Barbora.

"Jeminečku a to malé nemá nič nachystané, ani košieľku, ani čiapočku," zabedákala Maria.

"Zajtra zapriahneme Miša a pôjdeme pozrieť na zhorenisko, či sa dačo nezachránilo. Ak hej, dáme na voz, dovezieme a ty ostaneš tu s nama," pokračovala Maria.

"Ďakujem, ďakujem vám," šepotala pomedzi vzlykanie Katka.

"Neďakuj, veď si ako naša, akurát ste sa nestihli vziať s Matejom," odpovedala akosi samozrejme Mária.

"Pozbierala si?" opýtala sa Barbora Evy, keď vošla dnu.

"Áno, mama, pozbierala," odpovedala a až teraz, keď si sadla na stolček, kde Matej tak rád sedával, si všimla, že je u nich Katka. Chytro vyskočila a objala ju odzadu za ramená. Nevidela, že má oči vyplakané a je utrápená. Až večer, keď Katka vysilená a unavená zaspala, jej mama rozpovedala aké nešťastie ju postretlo.

Ráno Barbora, len čo pokŕmila a podojila Rysuľu, naložila na voz nejaké náradie, ak by sa bolo treba prehrabať alebo dostať sa k niečomu na spálenisku. Motyku, sekeru, pílku, vrecia a nejaké bedne, čo našla v Matejovej dielni. Zapriahla Miša.

"Mama, môžeme isť," oznámila, keď vošla do kuchyne.

"A ty sa kam zberáš?" ohriakla Evu .

"S vami, pomáhať."

"Evička, tebe neni treba takú skazu vidieť," povedala jej stará mama.

"Aj ja idem, dvíhala sa o stôl rukou opretá a druhou rukou držiac veľké bruško, Katka.

"Katka, ostaň aj ty radšej. Neni ti to treba vidieť. Aby sa ti nepriťažilo," povedala Barbora a ukázala na jej brucho.

"Pomôžeš, poradíš tu Eve. Nech aspoň melence navarí," pohladila ju po vlasoch Mária pri tom, ako Katku presviedčali nech ostane doma.

"Dobre teda," súhlasila Katka a ešte im povedala, čo v dome by kde mohlo byť, ak všetko popolom neľahlo.

Barbora pomohla mame na voz. Za ňou sa sama vyhupla na lavicu, čo bola vpredu voza. Vlastne to bola len tvrdá, nepohodlná doska. Cestou sa Mária, ponorená do myšlienok, modlila za Mateja.

"Však len tak za nami hrmí. Toto ani pravda nemôže byť," zastonala Mária, keď dorazili k miestu čo ešte včera bol mlyn a dnes sú to len kopy popola a zhoreného kamenia.

Postupne prešli okolo domu aj mlyna. Do polorozpadnutých stien sa Barbora aj bála vojsť. Nakoniec sa im postupne predsa len odtiaľ podarilo vynosiť niečo, čo sa ešte dalo použiť. Najmä kuchynský riad, ktorý naukladali do jednej z bední, čo mali na voze.

"Pozrite, mama!" zakričala Barbora, keď po odvalení jedného trámu a kopy skál vykukla na ňu len trochu obhorená komoda.

"Nože ju odhrabme. Nech môžeme nazrieť, čo je v nej. Hádam že to budú Katkine háby," dúfala Mária.

Odhrabali ju od skál, prachu, popola a sadzí a konečne ju otvorili.

"Chvála Bohu," zalomila ruky Barbora, keď postupne pootvárala fioky a v nich boli Katkine spodničky, lajblíky, sukne a všetky ostatne háby. Postupne ich horko ťažko povynášali na voz, preplietajúc sa pritom pomedzi prepadnuté, obhorené trámy a poprevalované múry.

Mária, už rozhodnutá, že to, čo najviac potrebovali, majú, tak môžu isť domov, sa pomaly vyštverala na voz. Barbora sa pristavila pri kope popola a želiez, čo bolo torzo mlyna.

"Tam už dieťa moje nenájdeš nič, z čoho by ešte bol choseň," zakričala na Barboru mama.

Barbora len tak ledabolo zahrabla motykou v popole na mieste, kde ešte včera boli dvere do mlyna. Pohlaď, čo sa jej naskytol, ju vydesil, až zvýskla.

"Čo sa stalo?" opýtala sa mama.

"Katkin otec. Vavro," zastonala a dívala sa na obhorenú lebku, ktorú motykou vytiahla zo sadzí.

"Pre milosť božiu. Ešte že tá nešla s nami. Neni jej treba toto vidieť," povedala Mária, keď zišla z voza a prišla k Barbore pozrieť, čo to vyhrabala.

"No nič. Daj motyku, isto je tu toho viac," zobrala ju stále zmeravenej Barbore z rúk a z popola a pahreby vyhrabala ešte kopu kosti.

"Dáme ich do bedni. Vyhádž tie hrnce. Ponosíme ich tam. Zájdeme za farárom, nech ho pochová, ako sa patrí," nestratila duchaprítomnosť mama. Až potom sa Barbora rozhýbala a pomohla mame.

"A aj za hrobárom, nemým Janom, zájdeme, nech jamu vykope," povedala už cestou domov na voze Barbora.

"Aj za tým," súhlasne pritakala mama.

Ešte cestou z mlyna zašli za pánom farárom Jadrockým. Rozpovedali mu, prečo za ním prišli.

"Pre zmilovanie Božie!" zalomil rukami, keď nazrel do bedni, v ktorej boli poukladané oškvarené Vavrove kosti. Priložil si vreckovku na ústa a snažil sa dýchať, aby sa mu neurobilo nevoľno z toho pohľadu.

"Kedy toto už skončí? Zaopatríme, zaopatríme," dodal nakoniec pán farár Jadrocký.

"A tú zádušnú omšu kedy za toho Mateja odslúžia?" opýtala sa ešte Maria.

"Na druhú nedeľu, ako som sľúbil. Nebojte sa, pani Dolinajová. Odslúžim. A Vavra pochováme hneď zajtra. Zavezte tieto pozostatky do márnice. A keď máte zapriahnuté, zájdite aj truhlárovi, nech vám predá truhlu. To bude postačovať aj malá. Potom ju zavezte do márnice a nemý Jano kosti tam naukladá a aj ju zatlčie. Vykope jamu. Zajtra o druhej ho pochováme, len bez omši. Nech sa neráčia hnevať," ešte sa ospravedlňoval pán farár.

"Nuž teda s pánom Bohom, pán farár."

"S pánom Bohom," odpovedal sťažka a šuchtavými krokmi sa vrátil späť na faru.

Doma vyložili riady a háby. Mária ostala doma a Barbora zašla za truhlárom a vybavila všetko, ako jej kázal pán farár Jadrocký. Až potom vypriahla Miša, nachovala ho a napojila. Mária medzitým rozpovedala všetko, čo našli a aj o otcových pozostatkoch.

"Aspoň ho môžem riadne pochovať," skonštatovala, lebo plakať už nevládala. Prišla o snúbenca, o otca, o domov. O všetko. Teraz tu sedí u cudzích, ale dobrých ľudí, čo sa jej stávajú novou rodinou.

"Idem ja tie veci všetky vyvešať nech ich vyfúka od toho zhoreného pachu. Zajtra ich poperiem." "Pomôžem ti, Barborka," povedala Katka.

"Aj ja, mama," pridala sa Evka.

"No nedbám, aspoň to bude skôr," usmiala sa na Katku Barbora.

Nasledujúci deň na pohrebe spievali plačúc Katka, Maria a Barbora:

"Blíž k tebe, Bože môj len k tebe blíž, keď tlačí do prachu mňa ťažký kríž Duch výš povznesie sa a v piesni ozve sa. Blíž k tebe, Bože môj len k tebe blíž." Zaspievali plačúc, keď pozostatky Vavra spúšťali do vykopanej jamy. Z kadidla ktorým pán farár Jabrocký robil nad hrobom rukou pohyb do tvaru kríža stúpal biely dym. "Nech jeho duša navždy v nebi spočinie," zakončil obrad farár Jabrocký a pomalým krokom sa vydal na návrat do kostola. Dvaja malý miništranti hodili do hrobu po hrudke zeme a vydali sa za ním. Mária a Barbora držali Katku, aby sa v mrákotách nesklátila na zem.
"Hoď Barborka hrudku aj za mňa," poprosila ju Katka, lebo vedela že by to nezvládla.
Zopár ľudí ktorý sa odvážili prísť na pohreb Vavrovi, skántreného nacistami, zaželalo Katke úprimnú sústrasť.
"Poďme pomalinky," povedala Barbora Katke keď už ostali na cintoríne sami.

"A mama?" Opýtala sa Katka.

"Išla ešte za Mateja sviečku zapáliť. Na hrob sa za všetkých pomodliť."
"Aj ja by som mala, chcela," povedala Katka.

"Na teba je toho akurát dosť. My prídeme inokedy. Dobre?" Opýtala sa a usmiala sa na Katku Barbora. "Keď pôjdeme do mesta, tak zájdeme aj za jednať náhrobný kríž. V Hronci odlievajú liatinové krásne rovno z tabuľkou a písmom. Aj pre Mateja aj tvojmu otcovi dáme vyhotoviť."

"Kde by som ja teraz na to nabrala," zavzdychala Katka.

"O to sa ty neboj. Toľko ešte máme. Keď zo zhoreniska povozíme obhorené drevo trámy čo sa aspoň na kúrenie dajú použiť môžeš to niekomu po vojne predať. Budeš mať aj ty korunky neboj sa," rozhutovala Barbora.

"Mohla by som. Aj tak sa tam nevrátim. Nevedela by som tam žiť," takto pomalinky podopierajúc sa navzájom dotiahli sa až domov.

"Dovarila si tú polievku?" opýtala sa Evky Barbora.

"Áno mama dovarila," poslušne odpovedala Evka, "a aj som pozametala."

"Šikovná ," pochválila ju Katka.

"Len ju toľko nechváľ, lebo nám spyšnie," zakričala Barbora z čistej izby, kde sa už prezliekala z kostolných hábov.

"Pustíme sa vari do toho prania tvojich vecí?" opýtala sa Katky Barbora.

"A vecičiek pre bábätko. Tie operiem ja," zaštebotala mame Evka.

"Nedbám môžeš nanosiť vodu na šporák nech sa vecičky vyvaria a na pranie voda nech sa stále na šporáku hreje," nakazovala mama Evke

"To zvládnem aj ja prikladať a vodu hriať," ponúkla sa Katka.

"Terka a kdeže si sa ty toto všetko naučila? Od koho?" Opytovala Mária pôrodnej asistentky, ktorú doviezla Barbora zo susednej dediny.

"Nuž, akože od koho? Však som rok chodila do Bratislavy na kurz domácej pôrodnej pomocnice. To nie len tak ja hala-bala ja bruchá ženám matkám," zasmiala sa Tereza zatiaľ čo ohmatkávala Katke brucho. "Dieťatko je v poriadku. Neboj sa Katka," pohladkala Katku po vlasoch pri tom, ako jej to zvestovala Tereza.

"Chvála Bohu," usmiala sa Katka.

"A kedy, že môžeme očakávať príchod toho anjelika," zvedavo sa opytovala Barbora.
"Nuž každým dňom. Výbavičku, akú takú mate?" opýtala sa Terka.

"Máme všetko. Košieľky, plienky, vaničku, mastičku na hojenie pupočka. Všetko sme ešte minulý týždeň boli v meste nakúpiť."

"Nuž tak ja teda pôjdem, keď to na teba Katka príde nech Barbora príde pre mňa, či vo dne či v noci," dávala ešte posledné pokyny Katke Tereza. Cestou na voze, ako ju Barbora viezla sa jej Terka vypytovala na mlyn, ako to Katka zvláda, na Mateja čo padol v Rusku.

"Je toho na ňu ozaj veľa, ale pri dieťati aspoň skorej príde na iné myšlienky."

"Tak je Barbora ako vravíš nebude sa umárať chmúrnymi myšlienkami," povedala Terka Barbore keď bola dolu z voza doma pri dome.

Dva týždne chodili Mária z Barborou okolo Katky ani čo by bola z cukru. Posledný septembrový deň keď Barbora zapriahala Miša, že zas ide na celý deň na kopanice kopať zemiaky sa Katka zjavila v kuchyni vyľakaná a s premočenou nočnou košeľou. "Barbora nože utekaj pre Terku," zakričala z dverí na ňu Maria. "Vari už?" Opýtala sa Barbora. "Už dieťa moje. Len rýchlo choď. Miša nešanuj. Tni ho čo budeš vládať," nakazovala Mária. "Ja ostanem s vami," zašveholila Evka, na ktorú v tom zhone takmer zabudli. "Ešte že čo. Načo by si tu to bola? No ale nanos vody na šporák nech sa hreje a potom len pekne utekaj do školy," nakazovala jej stará mama. "Ty si pod ľahnúť."
Pôrodné kŕče čo sa ozývali čoraz častejšie Mária pozorne sledovala. Utierala Katke kropaje potu čo jej vyrážali na čele od bolesti. Sem tam odbehla do kuchyne, aby priložila pod vodu do šporáku.
"Dobrý deň, Vám prajem." "Konečne," zaradovala sa Mária keď sa jej vo dverách pozdravila Terka, "tak som sa bála, poď Terka." "Dajte mi vody do lavóra," opláchla si ruky vlažnou vodou. "Na z tohoto mi trochu nalej na ruky," podala Barbore hnedú sklenenú fľaštičku.
"Čo je to?" Opýtala sa Barbora. "Dezinfekcia." "Teraz by sa nám tu zišla Mária," zabedákala mama.
"Nebojte sa tetka aj mi to zvládneme," upokojovala ju Terka pozerajúc či ešte bábätko nejde na svetlo božie. Pritom rukou skúsene ohmatala brucho, či je dieťatko v správnej polohe.
"Katka keď prídu ďalšie pôrodné kŕče zatlačíš. Teraz pokojne. Dýchaj," dávala jej pokyny Terka. Vzdychy a plač Katky sa stupňoval. Trvalo to už dlho, pre Katku nekonečne dlho.
"Konečne sa pôrod rozbehol," potešene oznamovala Terka Márii a Barbore, ktoré stále nosili Terke čisté plachty a menili jej vodu v lavóre na umývanie.

"Teraz zatlač poriadne!" "Tlač Katka tlač!" Povzbudzovala a zároveň ju hladkala a utierala jej pot z čela Barbora. Úľava a ticho boli naraz pre Katku utrpenie, až keď to ticho preťal detský plač novorodeniatka si Katka vydýchla a usmiala sa na Barboru. To plakali už obidve.
"Bude akurát," skúsila teplotu vody vo vaničke Maria zatiaľ čo Terka už robila hrčku na pupočku bábätka a utierala ho od krvi. "Dievčatko. Katka máš dcéru," povedala jej Terka rýchlo jej ju ukázala zavinutú v plachtičke nech ju uvidí na chvíľku kým ju zas od nej vezmú okúpať a obidve ošetriť.
"Akože ju budeš volať?" opýtala sa Terka. "Hanka. Po mame. Hanka," odpovedala vysilená a ubolená Katka. Tereza umyla najskôr Hanku vo vaničke s vodou, ktorú Mária starostlivo pripravila a hneď potom tak isto opatrne a starostlivo ošetrila Katku. "Máme bábätko?" Zakričala hneď vo dverách Evka, keď sa vrátila zo školy. Teraz už z osemročnej meštianky, kam od septembra nastúpila s ročným opozdeným. Na tom tvrdošijne trvala stará mama, aby nevychodila len ľudovú školu, ale meštianku.
"Ticho nekrič teraz obidve zaspali," hrešila ju mama. "Obidve? Máme dievčatko?" Dychtila Evka.
"Hanku," pošepkala Mária pri tom ako súhlasne pokývala hlavou. Prvý októbrový týždeň chodievala Tereza k Hanke a Katke každý deň. Učila Katku starostlivosti o dieťatko. Následne vždy utorok a v sobotu až kým neskončilo šestonedelie. Barbora s Evkou samé vykopali všetky zemiaky a pozberali repu, mrkvu, petržlen a všetko ostatné z poľa. Až keď Katka trochu zosilnela čo bolo na sklonku októbra sa Barbora s Máriou pustili do vozenia ohoreného dreva zo spáleniska. Pechorili a mordovali sa s takými začmudenými kladmi kým ich vydolovali zavalené spod skál a naložili ich na voz. Kropaje potu zmiešané s prachom a popolom ich v póroch koži hrýzli a štípali. Unavené a spokojné boli keď po dvoch týždňoch dolovania v troskách domu viezli domov poslednú fúru dreva použitelného ešte na kúrenie.

Január 1942
Fujavica, že by nebolo radno ani psa von vyhnať sa v januári 1942 opakovala takmer každý deň. "Kam už budeme ten sneh dávať. Veď ho nieto už ani kam odhádzať," povedala spotená Barbora len čo vošla dnu, Katke ktorá mala Hanku práve priloženú na prsníku a mame čo stála pri sporáku a dovárala šošovicovú polievku a osúchy.
"Do konca zimy ďaleko. Veľmi ďaleko."
"Veď to mama. Je sotva koniec januára," pritakala Barbora mame pri tom, ako si zobliekala od snehu zafúkaný kabát a aj čierny vlniak z hlavy. Vystrela si ohriať ruky nad sporák. Pošúchala s nimi o seba a cítila prijemne mravčenie, keď jej v nich opäť začala prúdiť krv.
"Zabúvala?" Spýtala sa Katky, ktorá opatrne vkladala do postieľky Hanku v čistej izbe.
"Áno. Ešte na prsníku priložená."
"Aká je len krásna," zašepkala Barbora a pohladila odfukujúcu Hanku jemne prstom po líčku. Ledva za sebou na čistej izbe zavrela Barbora dvere otvorili sa dvere do kuchyne a z vonku sa nepríjemný vietor spolu zo snehovými vločkami vohnali do kuchyne.
"Vitaj Juro," zhíkla prekvapená Mária, keď vo dverách zbadala chlapa opierajúceho sa o barle. Katka rýchlo za ním zavrela dvere, keď sa dotrmácal do kuchyne.
"To ta tam takto doriadili." Zabedákala Mária.
"Tam tetka. Tam. Presne, kde aj vášho Mateja. V ten istý deň. Naraz. Len on je nebohý a ja mrzák. Malo aj mňa radšej zahlušiť. Nemusel by som sa takto trápiť."
"Nie že tak Juro. To nehovor," povedala Barbora zatiaľ čo už postavila pred Jura šiafik a lievala do neho pálenku.
"Načo mi je takýto život," ukazoval Juro na nohu ktorú mal od stehna odtrhnutú.
"Vypi Jurko. Tú ešte Matej robil predvlani," ponúkala ho Mária.
"Nech mu je zem ľahká," povedal Juro a prevrátil pohárik pálenky do seba. "Ej dobrá. Tuhá. Ale aby som nezabudol toto som vám doniesol. Priniesol mi to plukovník, keď som bol v lazarete na Ukrajine. Vraj to mal Matej jediné cenné vo vrecku," pokračoval po vypití Juro pri tom ako z vrecka starého kabátu vytiahol tabatierku, ktorú dostal Matej na Vianoce od Katky. "Vedel že sme spolu z jednej dediny nuž, tak keď mi doniesol prepúšťacie papiere z armády doniesol mi aj toto pre vás."
"Ďakujeme," zašepotala už cez slzy Katka, ktoré pri pohľade na tabatierku zadržať nevedela. "Ako sa to stalo Juro? Vrav!" Vypytovala a naliehala na neho Barbora a nalievala mu zatiaľ ďalší pohárik pálenky.
"Veľa si nepamätám. Od bolesti som aj pamäť stratil. Viem len, že sa k nám blížili Rusi čo predstierali že sa vzdávajú. Nuž sme nestrieľali. Už keď boli celkom blízko jeden z nich siahol do vrecka a hodil granát. Vidieť ho nebolo šiel prefíkane za druhým rusom. Nuž a ako na potvoru ten granát padol rovno do bedne, kde sme mali náboje do kanóna. Obrovská rana. Črepiny lietali a potrhali nás na kusy. Prežil som len ja a ešte jeden. Stáli sme na druhej strane kanóna, tak sme boli trochu krytí. Ja som bol v predšie, ako on tak my trafilo a odtrhlo nohu. Viac neviem. To som padol do mdlôb." Dopovedal a prevrátil ďalší štamprlík do seba.
" A o vojne čo nové? Nič si sa nedozvedel v nemocniciach? Nezačul si cestou domov niečo?" Chrlila na neho otázky Barbora.
"Ale ba povráva sa všeličo. Len Nemci všetkých čo také niečo povie trestajú."
"Tak vrav tu sa báť nemusíš."
"Nuž povráva sa, že na prelome novembra a decembra 1941 sovietske jednotky vytlačili nacistické vojská z Rostova, išlo o prvý rozsiahly ústup nemeckých vojsk na východnom fronte. No a potom v decembri Rusi zozbierali zálohy a neočakávane napadli krídla nemeckých vojsk pred Moskvou a postúpili južne od Iľmenského jazera. Viac neviem."
"Tak už aj na nich prišlo. Tak ich hádam už tí Rusi zaženú nazad kam patria," zaradovala sa Barbora.
"Ale pôjdem ja už domov. Čo som mal vybaviť, som vybavil."
"Ďakujeme Jurko. A toto si zober za unuváciu," podávala mu Barbora celú fľašu slivovici.

"Nedbám. Ďakujem."
"My ti ďakujeme," dušovala sa Mária.
"S pánom Bohom. Dovidenia," pozdravil sa vo dverách Juro.
"Dovidenia. A opatruj sa." vyprevádzala ho Barbora do zimy, hoci fujak a sneh už trochu ustali. "Chudáčisko. Takto zmrzačený," zastonala Mária.
"Veru. Pánboh mu pomáhaj." prežehnala sa Barbora.
Katka smutne sediac v rukách držala tabatierku ktorú mu tak starostlivo pred viac, ako rokom kupovala v klenotníctve v meste.
"Daj. Odložím ju na komodu k podobienkam," opatrne jej ju z rúk vytiahla Mária.
Zo smútku a myšlienok ju vyrušilo mrnkanie Hanky, ktorú z izby na rukách niesla Barbora.
"Už bola hore. Prilož ju, či je hladná," a podala ju Katke.
Katka pozerala na malé stvorenie, ako saje mlieko a drobnú rúčku jej zatláčala do prsnika naliateho mliekom.
"Ešte že máš nárok na zvýšený prídel cukru, múky, chleba a krupice, a aj mäsa. Inak by si nemala toľko mlieka," poznamenala Barbora pri pohľade na dojčiacu sa Hanku.
"Áno, ale to len 7 mesiacov počas dojčenia. Potom mi už lekár predpis nedá," doplnila Barboru Katka.
"Neboj sa Katka. Veď to už bude tráva. Rysuľa sa bude pásť. Mlieka bude mať viac," pridala sa do rozhovoru Mária.
"A čo keby som šla do roboty na dráhu alebo do fabriky do mesta, keď Hanka podrastie," nadhodila Katka Márii a Barbore.
"A to by si už načo?" Hneď oponovala Barbora.
"Veď, Vám nemôžeme naveky na krku byť," povzdychla si Katka.
"Veď nie si nikomu na krku. Tu bude na jar roboty až, až. A aj teraz budúci týždeň treba na sánkach hnoj vyvoziť ku poliam ak tieto fujaky ustanú, lebo sa raz dva potom na konci februára medze a cesty okopnejú to sa už potom z vozom budeme musieť pechoriť. Ja viem ty nemôžeš kojíš ešte Hanku. No zato nám navariť môžeš. Oriadiš dom, kým s mamou vyvozíme," vysvetľovala Barbora Katke, že škoda sa jej do fabriky do roboty vláčiť.
"Len ju zas nechaj. Ak sa jej tak bude zdať lepšie čožeby nešla. Hanku jej zabavíme. Premyslí si to ešte do jari, či leta ešte ďaleko. A ktoževie čo ešte snami bude." Zastala sa Katky Mária. "Oriadim aj dom aj okolo domu. Navarím. Rada. Všetko čo bude treba," pritakala Katka.
Keďže sa počasie umúdrilo, tak Barbora s Máriou od pondelka celý týždeň vyvážali hnoj s Mišom zapriahnutým do saní. Mišove kopytá sa zabárali hlboko do snehu. Barbora s Máriou sa snažili ísť v šlachaji čo po Mišovi a saniach ostávala v snehu. Slniečko krásne svietilo a čerstvo napadaný sneh sa trblietal ho odrážal. Napriek tomu, že bolo pekné počasie stále aj cez deň bolo mrazivo. "
Keby sme každý deň aspoň zo tri fúry stihli," dušovala sa Barbora a hoci poriadne mrzlo utrela si spotený krk a tvár, keď sa konečne prebrodili na kopanice.
"Neboj sa Barborka už sa nám pôjde ľahšie už budeme mať prebrodenú cestu."
"Viem mama, viem," súhlasne pritakala Barbora a chytila do rúk železné vidly a pustila sa do vykladania hnoja zo saní.
"Vy si mama ešte trošku oddýchnite, vydýchajte sa," nakazovala Barbora Márii.
Mišo si pokojne odfukoval a dych čo mu šiel z nozdier sa na mrazivom vzduchu hneď menil na bielu paru. Takto sa pechorili celý týždeň. Domov po tretej fúre chodili až večer. Aj Evka zo školy chodievala skoro za tmy. Teraz to už trvalo dlhšie, kým sa z mesta vlakom vrátila , nie ako z ľudovky v dedine. Barbora ju síce opäť nechcela dať na meštianku, kam sa prestupovalo z ľudovky po ukončení piatej triedy, ako im to ešte predvlani vysvetľoval pán učiteľ. Evku dala Barbora až na naliehanie Márii do meštianky po šiestej triede. Našťastie Evka bola šikovná a na skúške z rozdielového ročníka obstála celkom dobre, ako im povedal pán riaditeľ v auguste po skúške. Barbora stále dúfala, že vojna čoskoro skončí a oni sa vrátia na Moravu k Vojtovi. Preto Evin zápis do meštianky stále odkladala. Evka mala teraz aj oveľa viac učenia ako hovorievala, že tam sú prísnejší učitelia. Katka im každý deň niečo dobré uvarila. Najmä koláče a buchty vedela robiť znamenité.
"Ja takéto buchty nikdy neurobím." chválila ju v sobotu pri obede Barbora.
"To ma ešte nebohá mama stihli naučiť, ešte som bola dievča, ako teraz je Evka," odpovedala skromne Katka.
Zima v marci už postupne strácala na svojej sile. Každým dňom bolo cítiť, že je teplejšie a sneh, ktorého bolo tento rok neúrekom sa postupne roztápal a potok čo šiel dole dedinou bol plný, voda v ňom hučala, že až hrôzu naháňala, pretože z hôr sa valilo veľa vody z roztopeného snehu. Našťastie pred dvomi rokmi sa potok vyreguloval a jeho brehy sa vyložili kameňom. Konečne aj cesty ostali bez snehu. Teraz boli samé blato, že keď si človek nedal pozor a skočil do výmoľa , tak aj vrchom topánky by sa mu dnu nabralo blata. Richtár sa síce dušoval už vlani že má sľúbené zo župy peniaze aj na vysypanie cesty štrkom, no zatiaľ sa ľudia brodia v blate. V správach slovenského rozhlasu piatok 27 .3. oznámil hlásateľ ako prvú správu.
"25 marca o 20 tej hodine a 20 tej minúte bol z Popradu vypravený transport s tisíckou mladých židovských žien a dievčat zo Šarišsko-zemplínskej župy na prácu pre Nemeckú ríšu. Vlak smeroval smerom na Žilinu a Čadcu, a 26. marca 1942 okolo štvrtej hodiny opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň. Slovenský štát za každú osobu Tretej ríši zaplatí osídľovací poplatok 500 ríšskych mariek."
"To hádam nemôže byť pravda. Dosť čo budú pre nich robiť ešte im aj platiť za to budeme." Zas sa rozčuľovala nad správami Barbora, tak, že ďalšie oznamy už ani nevnímala.
"Vraj že to preto, že nie sú naučení pracovať fyzicky a že sú zo začiatku len na príťaž a nie na osoh."
To vraveli ešte doobeda. Keď som varila som počúvala aspoň rádio," prerušila Katka Barboru.

"To len nás by zodrali, keby mohli," naďalej sa Barbora rozčuľovala.
"Tak zajtra pôjdeme ten hnoj rozvoziť na kôpky po poliach? Nech ho potom pred oraním len rozhádžeme." opýtala sa Katka Barbory.
"Ale kde sa ty chceš na pole hrabať od Hanky." Pustila sa do nej Barbora.
"Ale čože by som nešla aj tak kojím už len ráno. Ešteže že Rysuľa dojí. Mama na ňu dajú pozor opatria ju, pri varení. Pravda dáte?" Opýtala sa Katka Márii, ktorá jej už cez Vianoce povedala nech ju volá mama ak chce aj keď pred Bohom sa jej nevestou nikdy nestala, ale jej porodila vnučku.
"Dám pravdaže opatrím nášho anjelika."
"A ja môžem dať," ponúkla sa Evka čo si ešte robila úlohy aby mala na víkend potom od školy pokoj.
" Ty pôjdeš s nami nakladať na fúrik môžeš," zastavila a vysvetlila Evke Barbora.
Ráno ako vždy keď bolo treba zapriahala Barbora Miša do voza na ktorý Katka zatiaľ nachystala troje vidly, dvoje drevených fúrikov čo ešte Matej urobil. Za batoh sena pre Miša lebo popásať sa ešte nemal na čom.
"Máte všetko deti? Nič ste nezabudli?" Opytovala sa Mária keď ich vyprevádzala s vnučkou na rukách.
"Ej zase zjari tu cestu vymylo," zašomrala Barbora keď ich na voze hore kopcom natriasalo. "Ani čoby dušu chcelo z nás vytriasť," pritakala Katka.
"Najskorej ostaneme tu na kopaniciach?" Opýtala sa Evka.
"Nie pôjdeme najskôr až na dĺžaviny. Nech už potom Mišo nemusí zas do poťahu ísť, lebo tu by zachladol a potom by sa zase spotil."
" Dobre mama."
Evka ťažko zapichovala vidly do kopy hnoja a nakladala fúriky pre mamu a Katku. Tie sa len sťažka teperili po poli. Koliesko fúrika sa každú chvíľu zaprelo či o zlepenú hrudu zeme, alebo o nerozpadnutú hatinu.
"Na kopaniciach to pôjde ľahšie toto bol na jeseň prieloh. O ruky som skoro prišla kým sme to s mamou poorali. Na kopaniciach bude hlina pekne rozpadnutá." Hovorila Katke Barbora kým obidve trochu oddychovali.
"Tu sa bude siať?" opýtala sa Katka.
"Hej. Tu dáme žito. A na kopanice ešte zemiaky, repu a sadenisko urobíme. Na rok to už vymeníme," vysvetlila Katke Barbora a už sa dvíhala z voza zas k robote.
Za ňou sa hneď aj Katka pobrala. Kým skončili na dlžavinách bolo už po obede, lebo ešte nemali hotovo keď bolo počuť z dediny kostolné zvony obed ohlasovať.
"Na kopaniciach sa najeme, vydržíte?" Opýtala Barbora bez toho aby počkala na obed a posúrila Miša nech sa vydá na cestu. Posúchy a kyslé mlieko len tak mizli v Evke.
"Vytrovilo ti riadne." Usmiala sa na ňu Katka. Tá s plnými ústami nepovedala nič len kývla hlavou a mykla plecami.
"Ešte si daj Katka," núkala ju Barbora.
"Dosť mám. Ešte si dám za pohár tejto dobroty." Povedala Katka pri tom ako sa načiahla za modrou, zvnútra gliedenou, plechovovou kandličkou s kyslým mliekom.
"Ty to sprac do košíka my ideme po robote. Potom sa k nám pridaj. Lebo by nás tu aj tma ľahko chytila," nakazovala Evke mama.
Veru veľa ani nechýbalo. Už bol súmrak keď voz s Mišom zahrkotali na dvore.
"Kde ste tak dlho. Už som sa strachovala o vás." Potešila sa Mária keď prišli.
"Čo by sa nám malo stať, mama?"
"Hocičo! Koleso zlámať, nejaký zbeh vás mohol prehlušiť. Choďte sa dnu zohriať, umyť, vodu máte ohriatu na sporáku. Ja vypriahnem. Len choďte potichu. Hanka spí," poslala ich dnu Mária a pustila sa do vypriahania Miša. Vyšúchala ho suchým senom, keď ho voviedla do maštale. Nakoniec mu za rebriny naložila sena. Vyložila voz a až potom šla dnu za ostatnými. Aj to len zato nech si umyje ruky vezme si žochtár.
"Ešte podojím Rysuľu." skôr, ako jej stihli odpovedať už zatvárala za sebou dvere s petrolejovou lampou a žochtárom v ruke.
"Ak by bolo pekne budúci týždeň, tak na ten ďalší týždeň po veľkej noci by sa dalo začať orať a siať," nadhodila reč Barbora v nedeľu po obede.
Katka vyvárala vonku plienky a Evka si čosi čítala. Odpovedala jej len Mária.
"Však ak vydrží čas nedbám."
Od pondelka robili Katka s Barborou veľké pranie po zime. Vyrajbali všetky obliečky, obrusy, plachty a všetky zimné háby, ktoré už nebude treba. Potom sa pustili do drhnutia všetkého riadu. 3 apríla 1942 sa poobede Maria, Barbora a Evka vybrali do kostola na obrad Ježišovho umučenia a smrti na kríži tak, ako vždy na veľký piatok. Dominica in albis prečítala si Evka v spevníku modlitebnej knižky starej mami už v nedeľu v kostole, kde mali so sebou aj košík do ktorého nakládli chlieb, mäso, vajcia, pálenku, Katkiných koláčov na posvätenie.
"Čo to znamená?" Spýtala sa šepkom starkej a ukázala na nadpis v modlitebnej knižke.
"Biela nedeľa," odpovedala Maria a ukazovák si priložila k perám. Evka pochopila že má už byť ticho a nerušiť. Práve vtedy začal pán farár kázeň slovami. "
Quasi modo geniti - Ako novonarodené deti." Zvýšil hlas a odmlčal sa. Ďalej už Evka ani nevnímala, lebo sa zasnívala nad všetkým možným, len nie nad kázňou.

Po Veľkej noci sa Barbora s Katkou pustili do orania dlžavín. S drinou čo je pre dvoch chlapov si museli poradiť dve krehké ženy. Však spolu sotva vážili čo jeden statný chlap. Striedali sa pri pluhu a pri opratách po každej vyoranej brázde. Držať a tlačiť do zeme pluh, aby sa hlina pekne kĺzala po lemeši pluhu a tak ju obracalo bolo veľmi ťažké. Najmä ak narazili na skalu, ktorá pluh odhodila a neraz sa Katka či Barbora zapotácali v brázde za pluhom. Ba dokonca sa ocitli na kolenách na zemi.
"Že sme ten hnoj nestihli z jesene zaorať."
Zadumala nahlas Katka a natierala si boľavé predlaktia pálenkou.
"Kedyže by si to chcela stihnúť?" Opýtala sa Barbora a ešte dodala. "S tým bruchom či s Hankou na chrbte? A museli sme drevo nahotovať na zimu. Popíliť ručne všetky hrady čo sme od vás z mlyna navozili."
"Veď ja viem," súhlasne prikývla Katka a chytila do rúk opraty. Počkala kým si Barbora nachystá pluh, aby šibla bičom Miša nech ťahá. Za dva celé dni od svitu do mrku sa trápili s oraním na dľžavinách. Na tretí deň konečne zasiali a zabránili žito.
"Siatie jej šlo znamenite," chválila Barbora večer Katku pred mamou.
"Veď som z mlyna," zasmiala sa po dlhom čase Katka.
"To hej. Zajtra si dáme pauzu od orania, aby sme o ruky neprišli. Čo ty na to švagriná?" "Nedbám, ako ty povieš Barborka."
"A čože som ja tvoj pán a ty paholok!" Prísne sa na ňu pozrela Barbora, ale to len na chvíľku. Hneď sa na seba usmiali.
"Veď si ty naša," pohladila ju po boľavých rukách Mária.
Oranie kopaníc im v sobotu šlo oveľa lepšie.
"Vidno, že je to už predsa bola rozrobená zem. Však Katka?"
"Veru Barborka. Tu nám tak ruky netvrdnú."
"Ak vydrží počasie tak pondelok by sme to mohli doobeda dokončiť ,"nádejala sa Barbora. "Dobrý deň, alebo podvečer. Nože Barborka postoj trochu," zastavil ich richtár cestou z poľa už tesne pri dome.
"Dobrý aj vám pán richtár. Čože by ste radi?" Hneď sa opýtala Barbora vediac že ich nezastavil, len tak pre nič za nič.
"Pamätáš, keď som ti vlani na jeseň hovoril, že mám sľúbené peniaze zo župy na túto hroznú cestu?"
"Pamätám. No čo ja mám s tým?"
"No tak peniaze mám, ale len na materiál. Na štrk. Z lomu, z hája v susednej dedine. Veď vieš kde."
"Viem . A čo ho mám ja v batohu na chrbte nosiť?" Uštipačne mu odpovedala Barbora.
"Na chrbte nie, ale na voze. Máte koňa."
"Ja si mám nášho koňa na kameň pod cestu drať a nivočiť?" Zvýšila hlas Barbora.
"No len sa nepaprč. Môžem ti toho koňa dať aj zrekvirovať pre armádu. Prišiel som po dobrôtky za tebou. A ešte si aj zarobíš 400 korún na týždeň, keď splníš normu dve fúry na deň," pokojne jej richtár vysvetľoval vediac, že má navrch.
"Ešte ani my nemáme poorané a zasadené všetko," odpovedala už miernejšie Barbora, keď počula o peniazoch.
"Bolo by to tak od mája. Skôr asi nie. Všetci si chcú posiať. Tak môžem s tebou a koňom rátať?" Dodal richtár.
"Nedbám teda. Odkážte kedy presne treba prísť," odpovedala Barbora a mykla opratami nech sa Mišo pohne.
"Je to pes. Gardista. Drží s Nemcami," zašepkala Katka.
"Viem, preto som súhlasila, lebo by nám ozaj dal koňa zrekvirovať. A preto vybavil na župe peniaze, lebo sa strká do správnej riti," zasyčala zlostne, ako vretenica Barbora.
Doma ich už čakala mama. "Predstavte si ten ľudovec, gardista chce, aby som šla s koňom štrk voziť pod cestu z hája. Vraj inak nám dá Miša zhabať."
"Kto?" Opýtala sa nechápavo Mária, Barbory za ktorou vyšla na dvor, keď počula na ňom voz zahrkotať.
"Však richtár. Mama, teraz nás zastavil na ceste," vysvetľovala Barbora zatiaľ čo sa pustila do vypriahnutia Miša.
"A to len tak. Mirnix dirnix?" Pýtala sa ďalej Mária
"Len. Ale, že aspoň zato zaplatí. 400 korún za týždeň."
"Aspoň to. Prilepšíš si trochu. Evke bude treba zas do školy pokúpiť či oblečenie, či písanky. Pán boh vie, aký bude rok. Či sa urodí niečo."
"Veď hej. Tak je mama. Len to , že to dá rozkazom."
"A to hneď ?" Ešte sa otočila k Barbore s otázkou, ako sa už vychytila z dvoru do domu, lebo bolo počuť plakať Hanku.
"Vraj keď si posejú ľudia. Skôr ako začiatkom mája to nebude," odpovedala už keď skladala Mišovi chomút Barbora. Ešte to preberali z každej strany po večery, až kým všetky tri neodišli do čistej izby modliť sa za zosnulých. Evka zatiaľ dávala pozor na Hanku. Slnečné počasie v nasledujúcich dňoch ženám od Dolinajov dovolilo nie len dokončiť oranie ale aj to, že už v polovici apríla mali v zemi zasadené všetko čo bolo treba .
"Vlani sme ešte len orali o takomto čase." zaspomínala si Mária.
"Veru to som ešte Matejom," pritakala so slzami na krajíčku Barbora.
"Syn môj najmladší." Zastonala Mária, žehnajúc sa pri tom.
Katka bola našťastie vonku kočíkovať Hanku. Inak by bol zas v kuchyni hotový vodopád ženských slz. Málokedy už plakali. Zatvrdli pri robote aj oni.
Drahá Barborko.
Maminka umřela. Pohřeb bude 22.dubna. Doufám že se ti podaří přijít. Líbá vas.
Tvůj Vojta
Čítala Barbora nahlas telegram, ktorý jej dnes poštár Venco priniesol.
"Musím ísť v pondelok do Bratislavy zas si vybaviť víza na vycestovanie. Pokúsim sa aj Evke vybaviť. Nech otca vidí. A aj on ju," povedala Barbora mame.
"Chod Barborka. Tak už to má aj svatka za sebou," sústrastne súhlasila Maria.
"Aj keď neviem či to stihnem lebo žiadosť cesty do Protektorátu schvaľuje Slovákom nemecké veliteľstvo v Malackách. Aspoň, keď som šla na pohreb otcovi, tak vtedy to tak bolo."
"Starého otca pochovať si nebola, tak jej dovoľte aspoň starú mamu si ísť pochovať. Veď tam vyrastala. Desať rokov tam žila. Otca si nevidela takmer štyri roky. Majte srdce prosím vás." Orodovala za Evku na konzuláte v Bratislave Barbora, až kým sa jej podarilo vybaviť víza aj pre Evku. Úrady presvedčila hádam len preto, že sa dostala k pani v stredných rokoch čo isto sama bola matkou a pri Barboriných prosbách prižmúrila nie jedno, ale obidve oči.

Na Moravu
V utorok ráno sa teda Barbora s Evkou ranným vlakom dopravili do Zvolena a odtiaľ sa viezli rýchlikom do Bratislavy.
"Mama ten lístok stál 76 korún a 80 halierov?" Zčala sa vypytovať už na začiatku dlhej cesty unudená Evka.
"Áno Eva."
"A tých 12 korún je začo?"
"To je rýchlikový príplatok," odpovedala zatiaľ trpezlivo mama.
"To ale ja do školy neplatím. Však, mama?"
"Nie ty máš do školy mesačný lístok. Veď to predsa vieš. Si ho sama kupuješ vo Zvolene."
"To viem 121 korún stojí. Ale ja chodím osobným či rýchlikom do školy?"
"Dobre vieš že ten vlak stojí pod každou vŕbou. Tak to asi rýchlik nebude!" Už dochádzala trpezlivosť Barbore.
Evka si na druhej strane cestovného lístka znudene čítala cenník jázd za rôzne kilometrové tarify. Zistila že ich lístok je na tarifu do 200 kilometrov, ale že lístok do sto kilometrov stojí 39 korún a 20 halierov a do 50km stoji lístok rovných 20 korún. Cesta do Bratislavy sa Evke zdala nekonečná.
"Konečne sme tu." zastonala keď tesne pred obedom zastal ich rýchlik na hlavnej stanici.
"Len sa neteš. Ešte skoro toľko isto pôjdeme do Brna," uzemnila jej nadšenie Barbora.
"Koľko budeme teraz čakať na vlak?"
"Asi hodinu. A pod pohni sa nech si kúpime lístky," súrila Evu mama po peróne ku schodom podchodu, čo viedol do haly hlavnej budovy.
Barbora keď sa ocitli takmer uprostred vysokej haly si spomenula na to, ako išla od Vojta pred takmer štyrmi rokmi s ešte malou Evkou domov na Slovensko.
"Dvakrát Brno poprosím," vyslovila Barbora pri okienku staršej zavalitej pokladníčke.
"75 korún," vyslovila sumu príjemne usmievajúc sa pri tom pokladníčka.
"Eva nebehaj stále hore dolu," napomínala Barbora neustále Evku, "tu si sadni vedľa mňam." Naznačila rukou mama dcére na ošúchanú drevenú lavicu z ktorej pozorovala okoloidúcich ľudí. Chvíľku vydržala vedľa mamy sedieť, už už zas chcela kamsi odbehnúť keď zaznelo v staničnom rozhlase, že rýchlik Bratislava Brno sa na nástupište číslo 4 pristaví o 5 minút. Usalašení vo vagóne 2 triedy medzinárodného rýchlika smerujúceho do Čiech sa posadili oproti staršiemu páru, ktorý sa zo Slovenska vracal z liečebného pobytu v Piešťanoch. Ako sa neskôr cestou do Brna od nich dozvedeli. Tiež že v protektoráte je to oveľa horšie, ako na Slovensku. Barbora sa bála či stihnú z Brna posledný podvečerný prímestský autobus do dediny v ktorej mali gazdovstvo. Súrila Evu z vlaku cez stanicu na druhu stranu cesty , kde bola zástavka autobusu, ešte viac ako v Bratislave. Autobus Škoda 706 RTO smerujúci cez Modrice do Zelešič zastal na zastávke takmer presne podľa cestovného poriadku vyveseného na zástavníku umiestnenom na chodníku. Lístky čo stáli 3 koruny každý držala Evka pevne v rukách. Za oknom autobusu už spadal súmrak. Kým vystúpili na predposlednej zastávke v Zelešiciach už bola takmer tma. Vydali sa peši úzkou vozovou cestou pomedzi nízke na modro natreté domy. Za nimi sa im konečne ukázal dom, v ktorom Barbora strávila takmer 12 rokov a Evka v ňom vyrástla. Do dvora vošli práve vo chvíli, keď Vojto skočil z povaly senníka do kopy na zhadzovaného sena. Pri prvom pohľade na ženu a dcéru si myslel, že sa azda pri tom skoku tresol do hlavy a teraz má vidiny. Nevedel uveriť že stoja obidve pred nim.
" Ocinooo!!" Výkrik a dopad Evkinho tela na neho, ho uistilo že je to pravda. Kotrbáľanie a jašenie v sene Vojta a Evky, sa prizerajúcej Barbore zdali nekonečne dlho. Až po hodnej chvíli Vojto celý od sena objal a vybozkával aj Barboru, ktorá plakala ako malé dieťa neveriac, že sú opäť všetci traja spolu. Smútok z úmrtia mamy prekryla Vojtovi radosť, že si vidí ženu a hlavne po 4 rokoch aj dcéru.
"Ty si ale vyrástla," obzeral si Vojto dcéru.
"No veď už chodím do meštianky. Stará mama presvedčila mamu , aby ma dala do mesta na strednú školu."
"Veľmi dobre urobila," povedal Vojto a postrapatil Evku po vlasoch vypracovanou mocnou rukou.
"A ešte ste nezabudol po našom hovoriť?"
"Ako by som mohol. Kvôli tebe som si trénoval aj sám so sebou som sa zhováral," smial sa Vojto.
"A ty po našem? Zapomněla si viť že jo?" Evka smutne sklopila oči.
"Nevadí. Budeme sa teda vyprávať po vašom. Dobre?" A zobral Evku na ruky.
"Platí," súhlasila Evka a dala otcovi ďalšiu pusu na líce. Večer už keď Evka spala rozpovedala Barbora Vojtovi všetko čo doma nové. Hovorili o Matejovi, o Katke ako vyhoreli a prišla k nim. Porodila Hanku. O tom, ako na začiatku mesiaca sa trápili s oraním, že skoro o ruky prišli. Ale aj, ako dúfala že sa skoro vrátia naspäť na Moravu a preto Evku nedala už vlani do meštianky. Aj o tom, ako musí ísť s koňom na cestu z lomu od nasledujúceho mesiaca kameň a štrk voziť. Až neskoro v noci konečne spali spolu ako manželia. V objatí. Pohreb maminky, ktorý nakoniec stihli bol jednoduchý.
"Evka veľmi plakala. Teraz je pod lipou v záhrade. Tam aj so starkou rada sedávala."
Pohladil po pleciach Barboru Vojto.
"Áno, veď rástla pri nej. Mala ju veľmi rada. Učila ju vyšívať moravské vzory," zaspomínala si aj Barbora.
"Ešte pred Vaším príchodom bol tu Vrána, veľkostatkár," začal opatrne Vojto.
"A čo chcel?" Opýtala sa Barbora bez toho, že by ju to extra zaujímalo.
"Chcel by odkúpiť náš grunt. Celý komplet aj s domom."
"Ale..." otočila sa k nemu Barbora, kým doteraz len z okna pozorovala Evku sediacu pod lipou. "Počkaj. Premýšľal som. Ja už tu nikoho nemám. Tu je to hrozné, z mesiaca na mesiac horšie. Vy ste doma na Slovensku. Predám mu to a prídem za vami. Čo ty na to? Budeme zase spolu."

"To myslíš vážne?" Opýtala sa od radosti plačúca Barbora.
"Vážne."
"Ale tu si doma, tu si rástol."
"Doma budem, tam kde budete aj vy. A predsa je jedno či koňa, kravu oriadim na Slovensku, alebo na Morave."
Barbora sa privinula k Vojtovi. Bála sa, že je to sen čo sa skoro skončí.
"Mama prečo plačeš? Kvôli starej mame?" Spýtala sa Evka hneď v roztvorených dverách.
"Čo by si Evka povedala, keby som prišiel k vám na Slovensko?"
"Myslíte na návštevu ocko?"
"Nie navždy."
Vypleštené oči a obrovský úsmev boli jasnou odpoveďou Evky, že súhlasí. Spolu všetci traja sa posadili na diván v kuchyni, čo Vojto kúpil len pred nedávnom a rozprávali sa o tom, aké to bude, keď budú všetci zas spolu. Týždeň na ktorý mali Evka s Barborou víza utiekol strašne rýchlo. Vojto ešte vysvetľoval Barbore, ako chce vybaviť víza na dlhodobý pobyt na Slovensku. "Vraj by to až taký problém nemal byť, keďže mám na Slovensku nezaopatrené dieťa a tu už nemám akúkoľvek rodinu. Jediná podmienka je, že majetok musí niekto obhospodarovať, aby Ríša nestratila deputáty, to som už bol v Brne zistiť, ešte keď mama žila."
"Bože ani veriť sa mi nechce že by to mohla byť pravda," pritúlená k Vojtovi na lavičke pod lipou posledný večer pred návratom domov sa obávala Barbora, že to je len sen.
"Neboj sa nič Barborka, čoskoro už budeme spolu. Predaj gruntu potrvá tak mesiac možno dva. Vybavenie víz potom možno dva - tri týždne. Sená už budem sušiť na Slovensku."
Zasmial sa Vojto a pevne privinul Barboru na svoje ramenná. Evka stále poskakovala okolo nich, behala dnu a von napriek tomu že už bolo tma a Barbora ju posielala už do postele.
"Len ju nechaj. Nech si to tu ešte užije. Veď, ak sa to podarí, tak sa sem už nikdy nepozrie. Ale to si asi ani neuvedomuje."
"A ty?"
"Čo ja?"
"No či tebe to nebude chýbať. Odídeš odtiaľto navždy."
"Bude. Ale Vy ste mi chýbali oveľa viac. Načo mi je dom a grunt bez vás?"
Barbora sa na Vojta usmiala a vášnivo ho pobozkala.
"Ja vás vidím," zakričala spoza stodoly Evka.
"No vidíš. Stráži ťa," zasmial sa Vojto a dodal vážne. "Ty si predsa tiež odišla so mnou sem po svadbe. Zanechala doma všetkých."
"Ak to tu predáš. Čo bude zo spálňou od Mateja. Vieš chcela by som si ju nehať. Je to pamiatka na Mateja. Ostatný nábytok ber čert."
" Dobre Barborka. Dačo vymyslíme, aby si svadobný dar od brata mala doma a spávať budeme na tej posteli aj u vás," prisľúbil jej Vojto. Poslednú noc keď už Evka zaspala sa Barbora s Vojtom nevedeli jeden druhého nasýtiť, ako keby sa zas mala rozlúčiť na dlhočizný čas, nie len na pár mesiacov, ako sa dohodli a dúfali že sa to všetko podarí. Ráno ich Vojto vyprevadil na cestu domov. Dlho sa díval za autobusom v ktorom sa jeho dcéra a manželka viezli ďaleko od neho. V dome ostalo ticho. Teraz si uvedomil, že ostal sám. Bez nikoho. V dome, v ktorom vyrástol a prežil celý život sa zrazu cítil ako cudzí. Skľučujúci pocit samoty mu zovrel hrdlo a strach, že čo sa to sním deje ho prekvapili. Vyrušilo ho až klopanie na dvere a pozdrav veľkostatkára Vránu.
"Dobrý deň, Vojto. Nechcel som ťa rušiť, kým si tu mal rodinu."
"Dobrý deň aj Vám. Ďakujem za ohľaduplnosť pan Vrána."
"Nie je zač Vojtík. Premýšľal si o mojej ponuke?"
"Premýšľal. Povedal som o nej aj Barborke."
"Tak ako dohodneme sa?"
"Dohodneme pán Vrána. Ale mal by som k tej vašej ponuke ešte jednu prosbu."
"No tak vrav čo je to."
"Vy máte to nákladné auto. Však.?"
"Áno mám. Potrebuješ niečo odviezť. To nie je problém."
"No ono je to kúsok ďalej. Na Slovensko. Nejaký ten nábytok. Hlavne spálňu Barborke urobil Matej, jej zosnulý brat. Padol v Rusku. Barborka ho chce na pamiatku. Rozumiete?"
" Joj chudák tvoj švagor. Tak to mi je ľúto, že už to má za sebou. Prekliata vojna."
"Tak to som vás chcel poprosiť."
"No. Je to trošku ďaleko a komplikovanejšie, ale dačo vymyslíme. Obchodné víza mi dajú a doveziem aspoň niečo na grunt."
"Ďakujem, Vám veľmi pekne pán Vrána. Samozrejme že to zaplatím."
"Nebude treba, vyúčtujem si to ako obchodnú cestu. Tak sme Vojto dohodnutý. Dám notárovi v Brne pripraviť všetko potrebné na kúpu. S pánom Bohom zatiaľ."
"S pánom Bohom."
Pozdravil naspäť Vojto pána Vránu, keď ho vyprevadil a on nasadol do svojho osobného automobilu Tatra.
"A dobre sa mi tu o to za ten čas čo tu ešte budeš staraj," zakričal pán Vrána cez pootvorené dvere na Vojta.

Po návrate z Moravy:.Apríl 1942
"Stará mama, stará mama."
"Čo je čo sa stalo pre boha," zdvihla hlavu Mária od hrnca z ktorého stúpala para do šera. "Otecko príde," rýchlo bľabotala Evka hneď len čo vošli s Barborou do dvora a videla starkú ako obára a šklbe sliepku.
"Na návštevu?"
"Nie navždy."
"Ale čo to táraš?"
"Ozaj mama rozhodol sa predať grunt a že príde za nami sem."
Mária neveriacky pozerala na Barboru. To už z kuchyni vyšla aj Katka s Hankou na rukách. Tú jej hneď zobrala z rúk k sebe Evka. Bozkávala a natriasala ju. Katke prišlo i trochu ľúto a v duchu závidela Barbore, že má také šťastie , ale samozrejme, že jej to veľmi priala.
"Joj, len musíme vyriešiť kdeže sa toľký pomestíme."
Naradostene poznamenala Mária, keď už uverila Barbore čo jej Evka zvestovala.
"Ale pomestíme, čože by sme sa nie. Aj viacej nás tu už bolo," zasmiala sa Barbora a dodala, "čo vy takto v strede týždňa sliepku obárate?"
"Ale len si čupla a nemôže na nohy. Tak reku aby nezdochla tak radšej takto."
"No veď je tak mama. Pravdu máte . Radšej do hrnca s ňou."
"Veď aj je čo oslavovať. Azda tá sliepka vedela, že bude príležitosť na nedeľný obed vo štvrtok." Pridala sa do debaty Katka a objali sa so švagrinou na zvítavanie.
"No a, aby som nezabudla bol tu richtár. Od pondelka , že sa začne tá cesta navážať. Tak tam v izbe máš nejaké papiere na podpis. Že ty vieš, ako ste sa dohodli."
"Dobre mama. Večer po modlení sa na to pozriem. Bude už kľud."
"Pracovná doba od pol ôsmej do pol štvrtej. V sobotu od 8:00-13:00. Norma dve fúry na deň v sobotu fúra jedna. Mzda 400 Ks na týždeň plus 50 Ks príspevok na krmu pre Koňa. Predpokladaná doba práce do konca prázdnin. Počas kosby sa kameň navážať nebude, práce budú prerušené." Tieto základné veci prečítala Barbora mame a Katke nahlas. Ostatné nepodstatné veci prebehla len očami.
"Veď ak sa tebe nebude dať môžem ísť aj ja." Ponúkla sa Katka Barbore.
"Nedbám. Veď uvidíme čo a ako. A možno ak príde do leta Vojto pošleme toho. Nebude tu len tak sedieť."
"Barborka ledva ti príde a už by si ho do roboty hnala," zasmiala sa Katka.
Barbora sediac na voze, čo bol naložený veľkými skalami pošibávala Miša jemne bičom. Z hája vozili najskôr veľké skaly na spevnenie krajov cesty. Tam ručne vykopali väzni z basy, ktorých dolifrovali z Banskej Bystrici, garáty a navaľovali veľké skaly z vozov, aby sa cesta spevnila po okrajoch.
"Vraj to preto, že už bude chodiť po ceste viacej ťažkých aut," prehodil podaktorý z väzňov, keď šomrali na ťažkú prácu. Väčšina, ale bola rada, že nie je za múrmi väznice. Ľudia ich tu síce veľmi nechceli, ale nakoniec vidina novej poriadnej cesty ich presvedčila. Barbora mala celé dni pri furmančení na voze čas premýšľať nad všetkým čo ju ťažilo, čo by sa jej páčila a čo sa im za poslednú dobu prihodilo. Predstavovala si ako s Vojtom budú spolu. Napadlo ju, že by si mohli ešte jednu izbu k domu pristaviť. Však keď môže voziť skaly pod cestu, môže navoziť skaly aj na izbu. Ak by Katka dovolila tak z mlyna zo zhoreniska z rozpadnutých múrov. Keď bolo zlé počasie tak ako dnes tak sa Barbore ani rozmýšľať ani snívať nechcelo. Nepríjemný vietor jej hnal dažďové kvapky do tváre. Bola jej zima a studené skrehnuté ruky ledva udržali opraty. Tešila sa, kedy jej z voza zhodia poslednú skalu a ona sa pôjde domov ohriať a osušiť.
"No dnes to bolo hrozné. Ten dážď čo sa spustil, ešte som len šla do Háju už začalo pršať." "Dieťa moje. Daj si ešte čaj nech neprechladneš."
Horekovalo Mária, keď jej nalievala ďalší hrnček odvaru z bylín .
"Nože Katka pusti tam to rádio, keď pri ňom sedíš, prosím ťa. Nech vieme čo sa vo svete robí. Už je šesť hodín."
Ukázala Barbora na plechový budík a pri tom sa na ňu usmiala.
"Najnovšie správy z domova: Včera vláda Slovenskej republiky prijala zákon čislo 68. jedná sa o ústavný zákon o vysťahovaní Židov. Paragraf jedna. Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky. Paragraf dva. Bod jedna -Ustanovenie paragrafu jedna neplatí: za a) na osoby, ktoré sa najneskoršie 14. marca 1939 stali príslušníkmi niektorého kresťanského vierovyznania, za b) na osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s nežidom alebo nežidovkou , uzavretom pred 14. septembrom 1941. Bod dva Osoby, ktorým prezident republiky udelil alebo udelí oslobodenie podľa paragrafu 255 nariadenia č. 198/1941 Sl. z., ďalej lekári, lekárnici, zverolekári, inžinieri a iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote .Slovenska, nemajú byť vysťahovaní dokiaľ je v platnosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní. Bod tri Vyňatie z pod vysťahovania odstavca 1 a 2 platí aj na manželku alebo manžela, na maloleté deti a v prípade odstavca 1 písmena a aj na rodičov vyňatých osôb. Paragraf 3. za prvé Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky. Za druhé Majetok osôb uvedených v ods. prepadá v prospech štátu."
"Radšej to, prosím ťa, zas vypni, Katka," prerušila hlásateľa z rádia Mária.
"Pravdu máte mama. Toto sa už ani počúvať nedá," postavila sa Barbora, pri tom položila plechový hrnček s bylinným odvarom na stôl a vypla rádio, lebo Katka už kŕmila Hanku varenou prepasírovanou zeleninou.
"Čo to, vlastne, hovorili mama?" Zdvihla hlavu od knihy Evka.
"To teba zaujímať nemusí, ty sa o školu staraj radšej."
"Nedbám mama," mykla plecami Evka a pokračovala v učení.
"Viete rozmýšľala som. Keď príde Vojto, mohli by sme časom pristaviť ešte jednu izbu . Čo vy, mam,a na to?"
"Ja ti brániť predsa nebudem. Len či Vojto bude chcieť?"
"Bude určite. Katka teba som sa chcela spýtať. Či by sme skál mohli z mlyna navoziť nemuseli by sme po horách zbierať."
"Pravdaže mohli. Hádam to ja nebudem opravovať. Ako sa môžeš vôbec pýtať ? Som rada, že ste mňa prichýlili."
"Už sme ti povedali, že si naša. Tak netáraj," pri tom, ako jej z rúk brala Hanku v dlhej bielej košieľke pokarhala Katku na oko Mária.
"Barborka, zajtra pôjdem ja. Ty si oddýchni trošku sa vypulíruj," navrhla Katka švagrinej.
Tá o tom nechcela ani počuť.
"Nič mi predsa nie je len som trochu zmokla."
"Len neprotestuj."
Skôr než ráno stihla Barbora niečo povedať od prekvapenia, keď videla, že Katka má už Miša zapriahnutého vo voze ju ona predbehla.
"Som ti predsa včera povedala, že dnes idem ja."
"Nuž teda nedbám," nezmohla sa na viac na priedomí stojaca s rukami zapretými v bok Barbora.
Katka si otvorila bránu. Vyskočila rezko na voz .
"Počkaj zober si ručník, na hradskej, keď vyjdeš za topole zvykne fúkať," zastavila ju Barbora a vbehla dnu. Schytila šatku z vešiaka, kde ešte stále bol aj Matejov širák a rýchlo s ňou vybehla von za Katkou.
"Na. A hybaj, ja za tebou zavriem."
Zapletený kožený bič s tenkým kúskom kože na konci švihol vzduchom a poštípal Miša na zadku. Kolesá voza sa zakývali a pomalinky sa roztočili spolu s hrkotom voza. Katke šlo furmančenie rovnako dobre, ako Barbore. A to sa s koňom, so zapriahaním a všetkého okolo toho potrebného stretla až u Dolinajovcov. Doma koňa nemali. Veď načo by im aj bol. Rýchlo sa však všetko potrebné naučila od Barborky. Normu splnila ľahko aj vďaka tomu že nič zlé sa jej neprihodilo. Takže už pred pol piatou bola doma. Zrovna keď vypriahnutého Miša vovádzala do maštale, jej za chrbtom so žochtárom v ruke zahrkotala pri Rysulu sadajúc Barbora.
"Tak čo? Zvládla si to?" Zasmiala sa a umývala ďalej vemeno Rysuli vlažnou vodou pred dojením.
"Pravdaže. Veď vidíš. Tu sme živí a zdraví," potľapkala Miša po chrbte Katka a začala ho utierať otiepkou sena aby spotený nezachladol.
Mišo a Rysuľa si spokojne prežuvali seno, čo im za rebriny hodila Barbora ešte predtým, ako šla po žochtár. Mlieko z vemien crkalo v pravidelných intervaloch do žochtára, ktorý mala Barbora zaseknutý medzi kolenami, keďže jej ruky poťahovali a zároveň stláčali struky vemena. Kým Barbora podojila, Katka vytrela a vyčesala Miša, cez malé okienko vyhodila hnoj spod Miša aj spod Rysuli, pod trúsila im suchej slamy a povešala limce a chomút na drevené kolíky, ktoré tam ešte dávno ponabíjal Matej. Medzitým Barbora dodojila a spolu sa pobrali dnu, kde ich už Mária čakala s prestretou večerou na stole.
"Poďte sa najesť."
"Hneď mama len ešte mlieko precedím."
"Nechaj Mama ja precedím," vyskočila od stola Evka.
"Nepovylievaj ale."
"Dám pozor. A už sa plnil hlinený krčah teplým čerstvo nadojeným mliekom."
"A sebe nenaleješ do hrnčeka." Opýtala sa starká, lebo vedela, ako hrozne má Evka rada mlieko hneď po podojení.
"Samozrejme že aj sebe si nalejem," škerila sa Evka na starkú s bielymi fúzmi.
Barbora s Katkou mlčky večerali fazuľový prívarok s chlebom. Hanka sa snažila postaviť v postieľke a tak ju to zamestnalo, že ani nezaregistrovala, že je mama doma.

Príchod Vojta, Jún1942

Zvuk motora nákladného auta pred domom vyrušil pri obede všetky ženy u Dolinajov.
"Čo to je ?" opýtala sa Mária, ktorá nebola z Barborou a Katkou na lúkach porostriasať zrána seno na poslednej lúke hore pod zubom.

"Tuším ja koho čerti nesú."

Chcela vyjsť von pozrieť, ale predbehlo ju zaklopanie na dvere. Cez pre sklenené dvere zbadala koho čerti doniesli a vyletela od stola ako mladá nevesta.

"Vojto," vykríkla Barbora a hodila sa mu okolo krku. Stisla ho tak že sa ani pozdraviť nedokázal. "Vitaj," privítala ho aj Mária keď ho konečne Barbora pustila.

"A toto je Katka, Matejova snúbenica a Hanka naša princezná," zoznámila Barbora s mužom švagrinú a neter.

"Poď vyložíme tých pár krámov a ten tvoj nábytok, nech pán Vrána nečaká."

"Idem vám aj ja pomôcť," vstala Katka od stola. Všetci štyria mali nábytok a tých pár veci na kope za bránou zložené za chvíľku. Darmo volali pána Vránu k stolu. Nechcel. Vraj sa ponáhľa ešte do Banskej Bystrice tam mu naložia kosačku a ponáhľa sa aby bol do tmy doma.

"Tak to tam dobre spravujte pán Vrána." "Budem Vojto. A tebe nech sa tu dobre vodí."
Rozlúčili sa a už sa Škoda 706 natriasala po vymytej ceste, lebo po nich sa ešte s opravenou cestou nedostali.
"Kam to všetko aspoň zatiaľ dáme?" opýtal sa Barbory Vojto.

"Môžeme sem do Matovej dielne. Odkedy šiel na vojnu málokedy sem niekto vojde."

"Môžeš si tu robiť čo chceš a čo bude treba," vysvetľovala mu pri nosení nábytku Barbora.

"A tieto kríže čo tu?"

"To sme dali urobiť Pre Katkinho otca a pre Mateja. Len ich nemal kto a ani kedy osadiť. Z Hronca prišli až v zime hoci sme ich ešte na jeseň v meste boli objednať."

"Urobíme, osadíme. Evka je v škole?"

"Áno. Veď aj chcela, že ostane doma, vraj nám bude pomáhať, ale som ju vyhnala do školy načo má byť doma." "Som si všimol že robíte aj tú cestu čo si spomínala."

"No robíme, ale teraz sa nevozí štrk a skaly, kým sa sená nedorobia," "Veď tak treba, kým je pekný čas treba posušiť."

"Ale už dokončime tento týždeň. Už len pod Zubom máme dosušiť a zviezť," vysvetľovala Barbora.
Príchod Vojta bol obrovským prekvapením. Barbora a Evka nečakali, že už na sklonku júna budú spolu. Evka po príchode zo školy keď zbadala otca sa rozplakala šťastím.

"A kde budete spať?" Mala starosť o otca Evka.

"Keď aj na sene."

"Ešte to tak!" Zhíkla Mária na Vojtovu odpoveď Evke.

"Mama pôjde do izby k vám a my sa dáko tu v kuchyni potlačíme na tejto posteli," vysvetlila Eve mama, to čo sa už predtým s mamou a Katkou dohodli. "Vlastne sa ja s mamou vymeníme. To je všetko."

"A kam chceš dať teda tú posteľ? Čo som ti priniesol z Moravy."

"Zatiaľ bude tam kde je, ale vieš rozmýšľala som."

"A nad čím?"

"Mohli by sme pristaviť jednu izbu. Skál navozíme z mlyna . Katka už dovolila. A potrošky by sme postavili."

"No vidím, že to už máš všetko pekne premyslené. Nedbám. Ešte to prerátame a dačo vyhútame, keď dáme hlavy dokopy." Súhlasil Vojto s Barboriným návrhom.

"A od budúceho pondelku môžeš ísť ty furmančiť. Katka si bude s Hankou a ja s mamou máme kopu roboty na poli a okolo domu zameškanej." Organizovala všetkých Barbora.

"Môžem, veď skoro som ani neprišiel, ledva, ledva mi dali víza."

"Prečo?" opýtala sa Maria.

"Pre toto," položil na stôl Vojto už skoro mesiac staré noviny.

N A Š E P R Á C E v průmyslu, zemědělství a lesnictví Obergruppenführer H e y d r i c h - zemřel na následky vražedného útoku Bol titulok v novinách Naše Práce.

"Kto to bol?"

"Joj, maminka to bol najvyšší nemčúr v Čechách. A dakto sa ho odvážil odkrágľovať."
"Kedy ? Kto?" opýtala sa šepkom Katka, akoby sa bála, že by ich niekto mohol započuť.

"Atentát bol urobený 27. mája na Kirchmayerovej ulici v Prahe, ale zomrel až 4.júna. Kto? Povráva sa všeličo. Aj dáky Slovák mal v tom prsty tuším Kubiš sa volal, tak zato mi nechceli dať víza, až keď som listami od vás a fotkami dokázal, že mám tu rodinu, tak mi ten štempeľ naveľa dali.

Ako odplatu za útok Hitler vraj zvažoval zabitie 10 000 Čechov. Hneď vyslali do Prahy generála Ericha von dem Bach-Zelewskeho aby vyšetril a potrestal Čechov kolektívne. Nemci vzali mnoho nevinných ľudí ako rukojemníkov. Vypísali odmenu milión ríšskych mariek. Už v ten deň vstúpil do platnosti zákaz nočného vychádzania. Do 4 dní nacisti popravili 157 ľudí. Obvinili a vyvraždili ľudí z obcí Lidice a Ležáky a to na základe náhodných dôkazov. Útočníkov dolapili až 18. júna. V nejakom kostole v Prahe," vysvetľoval im trpezlivo Vojto.

"Pre zmilovanie božie," prežehnala sa Mária.

"Hlavne, že ti ich dali a že si tu. Živí," tešila sa, držiac za ruku muža Barbora. Sedela za stolom pri Vojtovi tesne, akoby ho strážila, aby jej ho neukradol niekto zas na mnoho rokov. V prvý deň Vojtovho furmančenia šla Barbora sním, aby mu ukázala cestu odkiaľ a kam sa vozí. To nie ako Katke tej ukazovať nemusela tá to tu pozná. No Vojto je tu ešte len pár dní. Pri zhadzovaní prvej fúry sa ozval jeden z väzňov.

"Držíš sa ženskej sukni? Ja by som si s tou babou rady veru dal," skôr než sa Vojto osobne stihol s nespratným väzňom sám zúčtovať, videl ako pažba pušky dozorcu dopadla na jeho plece a nespratník dopadol tvarou na ostré kamene.

"Priviazať o auto. Od zajtra ideš na týždeň samotky, keď sa nevieš správať," zahučal na neho dozorca, ktorý ho úderom pušky zmravnil.

"Prepáčte," ospravedlnil sa za väzňa, ktorý teraz so skrvavenou, oškriabanou, tvárou stál priviazaný o korbu nákladného auta na ktorom väzňov z basy vozili. Opravená cesta sa tiahla každý deň vyššie do dediny. Boli už takmer pri Dolinajovcoch, takže Vojto po vyložení druhej fúry bol rovno aj doma. V auguste sa začala kosiť mládza, tak sa zas robota na oprave cesty na dva týždne prerušila. Tak ako sa v polovici júla na týždeň prerušila kvôli žatve, aby stihli ľudia pokosiť a vymlátiť obilie.
"Mládza je slabučká."

"Sucho bolo, mama. Od začiatku júla takmer vôbec nepršalo," povedala mame Barbora to, čo aj sama dobre vedela. "Ale aspoň sa žatva vydarila," dodala Barbora.

"Chvála Bohu veď vlani ničoho nebolo," pridala sa do rozhovoru pri oddychu po obede Katka.

"Mali by sme ísť samé sa to nepohrabe a neobráti," nabádala Mária deti, že by sa mali vrátiť na lúky.
"Nedbám poďme." Barbora zašla za Vojtom, ktorý si klepal kosu v tieni starej jabloni, povedať mu že už idú nazad po robote.

"Dobre, potom zapriahnem a prídem za vami nech aspoň jednu fúru dnes zvezieme."
"Dobre," prikývla Barbora a pobrala sa za mamou, Evou a Katkou, ktorá mala na rukách Hanku. Hanka, ktorú mama položila na roztiahnutú plachtu, tam nevydržala, liezla štvornožky po čerstvo pokosenej lúke a drobnými prstíkmi chcela chytiť niektorého z lúčnych koníkov, čo skákali všade naokolo. Občas jej na rúčku či nôžku sadol motýľ a vtedy zapišťala až všetky tri ženy sa pri hrabaní strhli. Zavše jej do rúčky či kolienka pichol osteň z hrubšej trávy, či timotejky a to sa rozplakala. Evka ju prišla trošku pochlácholiť a keď prestala mrnkať, vrátila sa k hrabaniu.

"Aha už ide ocko," zbadala Evka prvá ako Vojto ide s Mišom zapriahnutým do voza.

"Treba ti pomôcť?" Ponúkla sa Evka otcovi, ktorý hneď začal usušené seno nahadzovať na voz.

"Zatiaľ pomáhaj ešte mame. Potom mi prídeš gniaviť nech nejdeme s poloprázdnym vozom," zakričal dcére Vojto.

"Riadne som vysoko stará mama," vycierala sa na starkú Evka z kopy sena čo bola naložená na voze

"Ostaň hore ešte to previažeme." Nakázal Evke Vojto a podával jej jedľovú pavúz, ktorú stiahli priviazaním štránkov na oboch koncoch o voz.

"Ja tu ostanem. Domov ma odveziete, tatík."

"Nedbám. Aj tak musíš doma do senníka vyskočiť, zas tam natískať seno," súhlasil s Evou, aby sa domov viezla na sene a potiahol Miša za uzdu, aby sa vydali na cestu. Ženy šli krížom kratšou cestou peši.

"Idem do prieluby, mama," zakričala Eva schádzajúc dreveným rebríkom zo senníka, keď vyhádzali seno z voza. "Dobre ale dávaj si pozor! A zober si čisté šaty, keď už budeš okúpaná nech si nedávaš tie zaprášené od sena naspäť na seba."

"Netreba operiem si ich," zakričala jej už z cesty.

"Do akej prieluby?" opýtal sa Vojto.

"Na potoku."

"Nebojíš sa ?"

"A čoho! Veď do tej istej som aj ja z Matejom, Marekom a Máriou chodievala celé letá. Neboj sa. Len ju nechaj. Bude ich tam celý rákoš z dediny. Vyšantia sa. Marek nám tam vždy chytával raky a piekli sme si ich. Keď sa mu podarilo chytiť červeného raka, tak toho si zakaždým najmenší Matej vyžobronil," zaspomínala sa Barbora.

Jeseň 1942

Teraz na sklonku augusta sa pomalinky už dokončievala aj cesta. Vojto tam ešte chodieval robiť no tú už do polovice septembra dokončia. Evka mrnčievala starej mame, že sa jej nechce ísť napäť do školy. Mame nemohla tá by ju namiesto vypočutia len hrešila. Starká jej aspoň uznala , že sa jej nechce, ale jej aj vysvetlila, že do školy ísť musí, aby sa mala lepšie. Ako sa ona mala. A pripomenula jej či už zabudla, ako kedysi sľúbila Matejovi že bude fiškáľkou. Minul sa rok od Matejovej a pomalinky bude rok aj od Vavrovej smrti. Vojto už na začiatku augusta bol zabetónovať kríže na obidva hroby.

"Keď skončíš na ceste pustime sa s Katkou a Barborkou do zemiakov," plánovala Mária.

"Ak sa nezadaždí, mama." Uplynulo len pár dní od pamiatky zosnulých keď doniesol Venco listy Barbore, Katke a aj Márii. Mária sa najskôr hrozne preľakla, ale keď si prečítala na obálke Robotnícka sociálna poisťovňa, tak jej spadol kameň zo srdca.

"Toto jej zas čo za poisťovňu," opýtala sa Venca.

"Ústredná sociálna poisťovňa. Predvlani ju v Bratislave pretvorili na Robotnícku sociálnu poisťovňu. Čert ber, ako sa volajú len nech ti nevládne po Matejovi posielajú. A tu Katke pre sirôtku nejakú tú korunku čo jej po Matejovi patrí," vysvetlil Venco čo sa od ľudí všeličo dozvedel pri roznášaní pošty a prevrátil do seba kalištek pálenky, za ktorý sa mu u Dolinajov vždy pritrafilo.

Vypil a so želaním pekného dňa sa pobral zas ďalej. Mária otvorila list a rýchlo ho očami prebehla.

"Čo Vám chcú mama?" opýtala sa Barbora.

"Vraj mi od 1.12.1942 budú k vdovskému dôchodku, ktorý po vašom otcovi mám 700 Ks vyplácať štátny príspevok vo výške 480Ks. Z dôvodu inflácie a nárastu cien. Tak tu aspoň píšu."

"A tebe Katka?" vyzvedala aj od tej Barbora.

"No mne, že okrem sirotského 420Ks, budú tiež od decembra vyplácať z toho istého dôvodu sirotský príspevok 180 Ks," prečítala to hlavné z listu Katka.

"Tak ja tam budem mať to isté, ale aspoň niečo máme," zavzdychla Barbora a venovala sa ďalej vareniu.
"Veď je všetko drahé, ešteže potraviny nemusíme kupovať takmer žiadne," pridala sa k Barbore do reči mama. To sa už pripojila aj Katka a vrava v kuchyni pripomínala bzučanie včielok v úli. Vojto vošiel dnu, ale rýchlo si zobral len cigarety a šiel von. Radšej sa ani nepripojil k tejto vrave a šiel si po robote. Ženy preberali čo napečú a nahotujú na Vianoce, čo by sa zišlo ešte ísť do mesta nakúpiť, lebo čo nevidieť budú sviatky predo dvermi a kvôli potravinovým prídelom, by sa mohlo ľahko stať, že nie všetko čo potrebujú sa im v obchode aj dôjde.

"Aj nejaké podarúnky deťom treba."

"Mama vy by ste ich len rozmaznávali."

"Presne. Veď všetko čo potrebujú majú. Hanka je malá tá sa tomu aj tak nerozumie," chytila stranu švagrinej Katka.

"Veď sú moje najdrahšie, najvzácnejšie čo mám. Radšej ja jesť nebudem." oponovala im Mária.

To Barbora vedela, že mamu v tomto nepreonačí, tak zvrtla reč naspäť na váru a pečenie. Vojto si aspoň dvakrát do týždňa dal Evke z mesta doniesť noviny. Buď mu doniesla za 30 halierov Slovenskú politiku a keď nemali, tak smela kúpiť drahšie noviny Slovák za 80 halierov. Katke občas priniesla časopis Živena najmä kvôli rubrike Slovenská matka o dieťatku, v ktorej vždy bolo opísané niečo dôležité pre matky s deťmi. Venovali sa problémom od triviálnych problémov, ako a kedy prepichnúť ušká, keď sa narodilo dievčatko, cez návštevy novorodencov alebo farbu stolice, ktorá môže odhaliť problémy s strávením, . Občas sa v časopise sporadicky objavovala rubrika Slovo lekára, kde sa Katka dozvedela priamo z pera lekárov - odborníkov podrobnosti o priebehu niektorých chorôb či ako im predchádzať. Pravidelné rubriky a množstvo individuálnych článkov na tému starostlivosti o deti Katka vždy so záujmom čítavala.

Do práce: Začiatok Jari 1943

Vojto sa rozhodol po porade s Barborou, že pôjde robiť niekam do fabriky, tak isto, ako sa nad tým zamýšľala aj Katka. Tá sa po novom roku bola aj opýtať vo Zvolenských mliekarňach, ktoré skonfiškovali Wittmannovcom, tam jej povedali, že od 1.3.1943 môže nastúpiť do baliarni. Vojto vravel Barbore, že viac kráv, ako Rysuľu s teľaťom a Miša, by už z toho majetku čo majú nevychovali a prikupovať ďalšie zeme nechceli. Barbora ani neprotestovala, lebo od predvlani boli stanovené povinné dodávky poľnohospodárskych komodít (vyhláška č. 88/1941 Sl. z.),a mali pevne stanovené samozásobiteľské dávky, nevyhnutné na výživu ich rodiny, celú ďalšiu produkciu museli odpredať za pevné ceny, ktoré sa veľmi neoplatili a úradný dozor bol zavedený pri mlátení obilia aj zabíjačkách a tiež vedela, že takto by sa peniaze z predaja Vojtovho gruntu raz dva rozkotúľali. Chceli predsa začať pristavovať. Len sa nevedeli dohodnúť či jednu, či hneď dve izby pristaviť. Vojto dokonca sníval a navrhoval aj malú miestnosť na kúpeľňu.

"Aspoň na umytie. Dáme tam vaňu a umývadlo. Studená voda potečie predsa sama dolu z rezervoáru. Teplú si ohreješ na sporáku v hrnci a budeš sa môcť močiť do sýta," presviedčal ju Vojto.
Mária proti nebola. Navrhla, keď už chcú stavať, tak nech sa hneď pod jedným urobia izby dve. "Veď aj Mária sa domov vráti. V jednej izbe bude Katka s Hankou v druhej zatiaľ ja s Evkou a v tretej vy dvaja sami." Toto sa aj Barbore pozdávalo.

"Aj ja vám prispejem, veď dačo ušetrím. Sľúbili mi, že zarobím aj blízko 1000 korún na ruku," prikláňala sa Katka k názoru stavať 2 izby a kúpeľňu.

Zatiaľ sa ešte nedohodli. Nechali to otvorené s tým, že až si nájde Vojto robotu, tak potom sa dohodnú, aby mohli ešte do leta aspoň základy porobiť. Medzitým, ale vždy keď bolo trochu času a počasie im to dovolilo, tak doviezli za fúru či dve skál zo zhoreniska. Evka sa stále učievala po večeroch a malá Hanka sa už tmolila popod nohy všetkým po dome. Mária ju každý deň merkovala, keďže Katka nastúpila do mliekarne a do roboty odchádzala z domu za tmy na prvý vlak ráno o pol piatej. Domov chodievala unavená, ale šťastná, že dokáže seba a Hanku uživiť a necítila sa už u Dolinajov na príťaž.

"Takú natešenú som ťa hádam nevidela odkedy sa Hanka narodila," divila sa Mária v polovici apríla, keď prišla v rozveselenej nálade z roboty Katka.

"Pozrite," a položila na stôl takmer 900 korún Katka. "Moje prvé, zarobené." Mária sa zaradovala s Katkou.

"Rýchlo si ich schovaj."

"Zoberte si z nich mama koľko potrebujete."

"Nič nepotrebujem Hanke, nakúp hábky, dobrôtky dáke v meste."

"Nemôžte ma stále chovať zadarmo."

"Už som ti veľakrát povedala, že si naša. Zadarmo ťa nechováme, predsa robíš, ako sa patrí. Každú robotu si zastaneš," ukončila rázne debatu o peniazoch Mária. Vojto sa na hneď potom čo poorali a posiali s Barborou zamestnal vo Zvolene v Obilnej spoločnosti pre Slovensko, za sľúbených 1200Ks mesačne, ktorá chodila robiť výkup obilia a všetkých poľnohospodárskych plodín a následne rozvoz poľnohospodárskych výrobkov rastlinného pôvodu. Teraz ráno prvým vlakom do Zvolena chodievali Vojto s Katkou do práce spolu. Katka chodievala domov z roboty vždy vlakom o 16tej, zatiaľ čo Vojto sa neraz musel v robote zdržať aj dlhšie pokiaľ boli na výkup niekde ďalej a kým vyložili vrecia alebo drevené bedne z korby nákladného auta ledva stihol vlak o 18-tej. Prvé týždne to Barbore vadilo, ale keď Vojto doniesol prvú výplatu, tak 11 stokorunových bankoviek s červeným razítkom slovenský štát položených na dubovom stole po Matejovi, jej hnev na občasné neskoršie príchody Vojta z roboty zmiernili.

Leto 1943

Na sklonku júna, keď sa už Evka tešila na prázdniny a aj na to, že ju čaká posledný rok v meštianke a dúfala, že ju vezmú na gymnázium doniesol Venco list. "Z Ameriky," kričal, keď sním mával od bráničky.

"Chytro ho daj sem," tešila sa Mária, držiac na dvore Hanku za ruku.
"Ešte nestaviate?" opýtal sa Márii Venco, keď mu padla do oka kopa navezených skál zo zhoreniska.

"Ešte nie. Rozhodli sme sa, že postavíme izby dve aj s kúpeľnou a na to treba ešte korunky nastískať a aj skál navoziť," vysvetľovala mu Mária.

"Veď je tak. Nuž teda len stískajte, stavajte. S pánom Bohom, Mária."

"S pánom Bohom, aj tebe Vincko." Mária sa posadila na lavičku pod starú jabloň s Hankou v kvetovaných šatočkách na kolenách a čítala list od dcéry z Ameriky.

Drahá moja mamička.

Najskôr Vás pozdravujem a bozkávam na stokrát. Ako iste už aj Vy doma viete Amerika sa rozhodla podporiť Franciu a Britániu v oslobodení Európy od nacistov. Rusi ich už porazili pri Leningrade, Stalingrade, ktorý bol najprv vystavený ťažkému leteckému bombardovaniu, ktoré zmenilo mesto na trosky, ako písali tu noviny. Na základe stretnutia z 19.5.1943 Churchill-a a Rooswelt-a sa dáva dokopy aj lekársky tým, ktorý bude podporovať a pomáhať armáde v Európe na frontoch. Je mojou lekárskou povinnosťou pomôcť im. Keď vidím ako sa prihlasujú americký lekári nemôžem konať inak ani ja Európanka. Viem, že sa budete na mňa hnevať. No určite ma pochopíte. Veď sama ste ma aj s oteckom vychovali v duchu, že ľudom treba pomáhať. Týmto môžem pomôcť najlepšie. Zmierniť utrpenie, bolesť ranených vojakov. Keď i len jeden jediný život zachránim, tak to bude mať zmysel. Nebojte sa nič sa mi nestane. Nejdem bojovať. Idem liečiť. No nech nepíšem len o tej hroznej vojne. Posielam 2000 dolárov na prilepšenie k domu a aj novú podobienku Mareka. Tiež jednu spoločnú na ktorej som ja Suzi a Marek. Majú sa dobre . Marek rastie ako z vody . Čoskoro bude mať 11 rokov. Čím je väčší, tým viac sa podobá na svojho otca. Akoby mu z oka vypadol. Tie isté neposlušné blonďaté vlasy, ako ste vždy chceli Marekovi očesať, no nikdy sa nedali. Modré oči tie majú obaja po Vás. Suzi už pracuje naplno u Scotiho. Robí všetko účtovníctvo. Vodí sa im dobre. Celkovo hospodárstvo v Amerike rastie a ľudia sa tu majú v porovnaní s Európou veľmi dobre. Pán a pani Smithovci už len oddychujú na zaslúženom dôchodku. Keď skonči táto vojna a ja naplním moje poslanie na fronte , vrátim sa domov. Sľubujem, že prídem navždy. Budem rozmaznávať Evku, Hanku. Tak postavte Vy len tie izby dve a kúpeľňu tiež, je to veľmi dobrá vec. Dobre švagor vraví budete sa tam pekne kúpať. Každý deň sa modlím za apenka, Luciu, Mareka a Mateja. Som rada, že ste im už ten nový kríž dali na hrob. Viem že toto moje rozhodnutie, je pre vás veľká rana na srdiečku. Nestrácajte vieru. Ešte raz, Vás prosím nehnevajte sa na mňa.
Vaša dcéra Mária.

Mária sedela na lavičke, okolo ktorej pobehovala Hanka, lebo na kolenách sedieť, kým stará mama dočíta list, nevydržala. Peniaze preložila na poly a vložila do vrecka čierneho pleteného svetra ktorý mala prehodený na kolenách. Dívala sa na fotku 10 ročného vnúčika Mareka. Ako len rastie. Otec by bol na neho hrdý. Veď je celý on. Hovorila polohlasom sama sebe.

"Čo je mama čo tak nehybne sedíte," podišla k nej Barbora, ktorá vykukla od sporáka von zvedavá, lebo počula, že tu bol Venco.

"Ona sa načisto pomiatla."

"Kto?"

"Tvoja sestra."

"Mária?"

"Máš vari aj inú?!" Odpovedala nezvyčajne nervózne mama.

To už Barbora vedela, že je niečo v neporiadku: "tak vravte čo sa stalo," podišla k nej a pohladila mamu po líci a po ramene.

"Vraj pôjde na front. Ošetrovať, operovať a čo ja viem čo ešte. Na však si prečítaj," podala list od dcéry druhej dcére. Barbora si sadla vedľa mamy a tiež čítala tento list z Ameriky od sestry.

"Nebojte sa mama lekárov nebudú predsa zabíjať," snažila sa Barbora mamin zármutok rozohnať, keď dočítal, ale tiež mala zovreté hrdlo od strachu a úzkosti. "Ale je to vojna. Guľka nevyberá koho skolí. Nepýta sa!" žalostila Mária.

"To je pravda. Ukážte mi radšej tú podobienku," a zobrala mame z ruky fotku synovca.
"A toto choď ukryť ku ostatným do hrad , čo ešte, Váš nebohý otec tam skrýšu vydlabal na doláre čo Marek posielal. Veď vieš kam," podala Barbore 2000 tisíc dolárov od sestry.

"Mama," zhíkla Barbora, "toľký peniaz, veď podľa kurzu z novín je to takmer 60 000 tisíc korún."

"Na dom poslala. Veď si čítala. Už by sme teda mohli teraz aj začať nech do zimy aspoň dačo urobíme."
Barbora vstala a pobrala sa na povalu zaniesť doláre, tam kam patria: "začneme mama, začneme."

Večer keď, už boli všetci doma a si prečítali list od Márii, sediac v kuchyni sa rozhodovali a dohadovali koľko a ako veľké teda pristavia. Barbora sa bála, aby si zbytočne veľký kameň na chrbát nenaložili. Mali síce zhruba náklady porátané, ale keďže ceny všetkého v obchodoch neustále rástli tak sa s takým rozpočtom veľmi oháňať nedalo. Nakoniec sa zhodli, že medzi neveľkými, no nie ani malými izbami bude kúpeľňa a chodbička z ktorej sa bude do týchto miestností vchádzať.
"Z kúpeľni sa urobí trativod cez dvor až do záhrady," dodal Vojto na záver .

"Tak môžeš v sobotu začať kopať," zadrapovala do neho Barbora.

"Nemôžem. Sená treba najskôr dosušiť, ale do žatvy by sa základy mohli. vykopať Zem tu nie je zlá, mohlo by to ísť celkom dobre," uvažoval na hlas Vojto.

Cez týždeň si šiel Vojto v meste do obchodu, Všetko pre domácnosť, na Holého ulici pokúpiť drobností, ktoré v Matejovej dielni nenašiel. Potreboval najmä dlhé pásmo, s ktorým teraz v sobotu od rána s Evkou vymeriaval konča domu pôdorys na základy prístavby.

"Po obede už len nabijeme kolíky, natiahneme motúze a vápnom na zem si vysypeme čiary, kadiaľ kopať," vysvetlil plány na poobede Evke Vojto.

"A my ešte obrátime seno na horných lúkach a k večeru by sa mohlo aj zviesť, ak vydrží čas."

"Nedbám," súhlasil Vojto.

"Ty si len rob. Nemusíš utekať za nami. Vezmeme si hneď teraz zároveň Miša. Obrátime, stiahneme seno do postieľok a za ten čas kým preschne zahrabeme. Nie je toho tak veľa. To naložíme a zvezieme aj samy." Najedli sa oddýchli si a pobrali sa po robote. Ženy aj s Hankou vysadli na voz, do ktorého im Vojto zapriahol Miša a on sa potom pobral s Evkou nazad k vymeriavaniu. Natĺkol drevené kolíky a Evka od jedného k druhému postupne okolo celého pôdorysu domu natiahla špagáty. Vojto doniesol vrece vápna na fúriku a malou lopatkou kadiaľ šli motúze sypal vápno.

"Tuto budem bývať," ľahla si Evka doprostred jedného ohraničeného priestoru.

Vojto sa zasmial a pustil sa do kopania. Chcel do večera ešte stihnúť aspoň trávu po skopávať.

"Prečo to už dnes ocko kopete?" vyzvedala Evka.

"Aby mi dážď vápno nezmyl."

"A veď neprší."

"Teraz nie, ale kým to vykopeme bude aj mesiac. A za ten čas isto spŕchne."

"Mama ti nič nekázala urobiť?" Ešte sa dcéry opýtal Vojto.

"Kázala pozmývať dlážky," odpovedala.

"Tak utekaj. Nech to stihne uschnúť kým sa tam všetci neuvelebíme."

Vojto krompáčom skopával trávu a vyhadzoval ju spolu s hlinou na kopu. Evka najskôr vymietla kuchyňu a čistú izbu. Akurát si niesla vodu od studni vo vedre na umytie, keď sa Katka prihovorila Vojtovi.
"A dvere do chodby budú kde?" opýtala sa ho Katka ktorá prišla domov s Hankou skôr, lebo si rozbila kolená a nechcela prestať plakať. "Tu z gánku," ukázal prekvapený Vojto, že je už švagriná doma lopatou na miesto, kde raz bude vchod do chodby.

"Takže dom bude do písmena L?"

"Presne," odpovedal Vojto.

"Ty už tu? Doma? A zvyšok je kde?" ešte sa spytoval.

"Ale táto blška si oškrela kolienka a len čo som ju položila na zem, už aj plakala a pýtala sa naspäť na ruky, tak ma mama poslali domov s ňou. Už majú len pár petrencov vyhodiť na voz a prídu."

"To aby som si s týmto pohol, lebo bude treba zas seno do povaly vyhádzať."

"Nemusíš ja im pomôžem."

Vojto bol cele leto v jednom kole. Z roboty chodieval neraz posledným vlakom o pol desiatej večer. "Je žatva. Chodíme vykupovať. Ľudia žnú obilie," vysvetľoval zas nespokojnej Barbore. Tiež po sobotách, keď bol doma, aj vlastné bolo treba pokosiť a vymlátiť. Práce na dome viac menej stáli. Aj keď Barbora s Katkou vždy keď mali trochu čas vykopali aspoň pár metrov zo základov a nakoniec aj trativodu do záhrady. Katka si už na skoré ranné vstávanie a na robotu v mliekarni privykla. Doma ju čakala Hanka, ktorá cez deň bola so starou mamou. Varievali, potom zašli spolu na cintorín na hrob. Pokiaľ sa Mária vyžalovala, ona si pobehovala okolo, alebo si v tráve trhala kvietky, ktoré potom podávala starkej.

Jeseň 1943

Evka nastúpila naspäť do školy. Začal jej posledný školský rok v meštianke. Chcela sa prihlásiť na gymnázium. No bála sa či ju prijmú. Starká ju chlácholila, že ak sa bude dobre učiť tak ju isto vezmú. Bola z nej už pekná vysoká slečna s vlasmi čiernymi, ako Mišova hriva, ešte černejšími, ako keď bola malá Teraz si s Hankou skladala drevené kocky, čo kedysi dávno urobil starký Matej pre jej mamu a Mateja.
Mária ktorá varila obed ju pohladila po čiernych vláskoch. Katka s Barborou pomáhali Vojtovi klásť kameninové rúry. Mária vyšla od sporáka za nimi na gánok:

"Čo z toho, Vojtík, bude?"

"To je na odpad z vane a umývadla, mama," vysvetľoval pri tom ako ich vyvažoval do spádu, "ak sa podarí, tak v sobotu aspoň základy zalejeme betónom. Kým nemrzne. Potom už neurobíme nič, keď začne mrznúť." pokračoval vo vysvetľovaní ďalších plánov.

"Do zimy hádam ešte aspoň trocha z múrov postavíme," pridala sa Barbora.

"Ak nepríde tak skoro, ako predvlani. To už na Martina bola riadna kopa snehu napadnutá," brzdila Mária dcérin optimizmus.

"Čo tam po snehu, len nech už tá skaza skončí," prehodil reč na inú tému Vojto, keď si pripaľoval cigaretu Vlasta a pokračoval: "Nemecko má vážne hospodárske problémy a problémy so zásobovaním armády, vo februári sa vzdali pri Stalingrade, ako písala aj Mária. Po letnej bitke pri Kursku Sovieti prebrali iniciatívu a nemecké vojská sú nútené ustupovať z obsadených území," hovoril šepky, lebo ak by ho daktorý z gardistov, čo neustále sliedia po dedinách počul, hneď by skončil v base, alebo na cintoríne.

"Odkiaľ to všetko vieš?" spýtala sa ho Katka.

"To vieš švagrová. Pri výkupoch zájdeme všelikam a stretneme ľudí všelijakých. Jedni mlčia, ako hrob a iní majú jazyk ostrý, ako britva," vysvetlil Katke Vojto.

V tú októbrovú sobotu stihli položiť rúry a navoziť skaly na trativod. Nasledujúcu sobotu stihli zaliať nabité skaly v základoch betónom. Teraz mali čas pozberať ešte všetko zo sadiska. Mrkvu, petržlen, repu. Zemiaky stihla Barbora s mamou minulý týždeň vykopať. Už nenasadili, tak veľa, ako po ostatné roky. Nepotrebovali predávať. Stačilo im pre seba. Vtedy brávali zo sebou aj Hanku. Teplo oblečenú v žltom uštrikovanom svetri od starkej a v kožených červených topánočkách, ktoré jej mama kúpila v meste v obuvi za 100 korún. Hanka sa motala okolo nich a drevenou lopatkou si dávala hlinu do drevených formičiek. Každý večer ju starká pred mamou pochválila, aká je dobrá a šikovná, veď má už dva rôčky. V polovici decembra tesne pred Vianocami prišiel od Márii ďalší list. Z neskrývanou radosťou písala že už je v Európe, kam ich presunuli v rámci postupov na Európskych bojiskách a najmä po dohode o otvorení západného frontu, na čom sa dohodli USA, Rusi a Angličania v Teheráne. V Londýne zatiaľ pomáhajú anglickému ľudu, nie len vojakom. Vraj sa Angličania, ale aj Francúzi zmáhajú a sú optimistickí čo sa týka úplnej porážky Nemcov. Priala im krásne pokojné Vianoce, naplnené duchom svätým. Všetkých srdečne pozdravovala a bozkávala s nádejou skorého videnia, keď už je tak blízko domova.