Rotenburg
Štefan počúval monotónny zvuk kvapiek dopadajúcich na kamennú podlahu z plesnivého betónového plafóna. Neustále vlhké steny z červeného kameňa sa mu, za celý deň, nedovolili ani na chvíľku oprieť o ne.
Stál. Stál a díval sa z malého okna v hrubej kamennej stene. No jediné, čo videl, boli obrovské ručičky hodín na Violenstraße. Dennodenne ho už viac ako dva roky privádzali do šialenstva. DiesHaus ist gewidmet dem Rechtezum Schutz - demBoesenzumTrutz bolo vytepané na pieskovcovej doske umiestnenej na priečelí budovy Landgericht Bremen na Ostertorstraße pri vchodových dverách, ktoré sa ukrývali za štyrmi stĺpmi bohato zdobenými reliéfmi.
Veľmi dobre si ten nápis zapamätal, hoc vtedy ani len netušil, čo znamená. Dnes, keď sa trochu jazyku priučil, tu v budove Oslebshausen na Sonnemannstraße 1 - 7, tak chladnej a neprívetivej vedel, že v jeho rodnej reči to značí - táto budova je venovaná dodržiavaniu zákona a vzpieraniu sa zlu. Previezli ho sem hneď, ako mu sudca prísne a nekompromisne odklepol život v tme, chlade, vlhku na dlhých 6 rokov.
Rotenburg, tak ju všetkých 721 väzňov volalo kvôli fasáde z červených tehál. Krídla väzenia boli postavené v blokoch, zväčša 4- poschodových budov. V suteréne sa nachádzali úžitkové a pracovné miestnosti. Cely v krídlach na širokých chodbách pôsobili na Štefana deprimujúco. V spojovacích budovách blokov boli administratívne izby a izby pre chorých. Dve nádvoria pre väzňov dopriali takmer každý deň Štefanovi a Lojzovi stretnúť sa. Kaplnka, čo bola uprostred jedného z dvoch nádvorí, ich nikdy neoslovila natoľko, aby do nej vstúpili. Prešli okolo nej, ako okolo koloniálu, keď sa vracali z roboty z Erste Königsberger Mühlsteinfabrik Gesselschaft.
Haspra na dverách zahrkotala. Mocná oceľová západka na dverách im dovolila otvoriť sa. Štefan sa na jej zvuk otočil od okna a čakal vystretý v pozore na vstúpenie bachara. Taký bol predpis.
Opovážil sa ho porušiť len raz. Dodnes si pamätá, ako potom strávil v chorej izbe budovy, čo spájala bloky medzi sebou celý mesiac. Dvere sa otvorili a on vedel, že má pomalým krokom vyjsť pred celu.
"Nástup," zreval malý zavalitý bachar prenikavým hlasom.
Ten sa v malej cele ozýval, ako zvon v kostolnej veži. Štefanovi to trhalo uši. Každé ráno. Každý deň po obede čakal na tento prenikavý škrek tohto ryšavého paviána. Bez slova zobral spod okna drevené vedro s močom a výkalmi. Prešiel malou celou okolo stolíka, pod ktorým bola zasunutá drevená rozheganá stolička a drevenej prični, čo bola horšia ako dereš. Vyšiel na chodbu, oprel sa chrbtom o stenu cely vedľa drevených, železnými plátmi okovaných dverí s číslom 263 a čakal.
Čakal. Poslušne. Vzpriamene. Do zeme pozerať bolo zakázané.
Bachar sa na neho zhnusene pozrel, keď otváral dvere cely 264. Viac sa mu nevenoval ani pohľadom.
"Otočiť!!" zreval po otvorení dvier na poslednej cele na konci chodby.
Chvíľku počkal. Nech ustane hrkot reťazí, ktoré mali na nohách väzni s najprísnejšou ostrahou. Aj Lojzo ich mal. Buchot bagandží a šuchot nôh.
"Odchod na vyprázdnenie vedier prasatá!!" zaznel ten škrekot, čo sa rozliehal po otvorenej chodbe a dvoch schodištiach spájajúcich všetky štyri poschodia v tomto bloku.
Väzni zo štvrtého poschodia postupne zostupovali na prízemie, zatiaľ čo protiľahlým schodiskom sa už vracali späť väzni z druhého poschodia. Posledné jesenne lúče slnka udreli Štefanovi do tváre. Inštinktívne prižmúril oči, kým si privyknú na svetlo. Pomalými krokmi postupoval k veľkej jame. Dookola vybetónovanej, aby sa jej kraje od moču nerozpíjali a neprepadávali.
Zápach z nej sa šíril celým dvorom. Pri väčšom vetre celou štvrťou mesta Bremen.
Štefan prišiel na rad k smradľavej jame. Vylial do nej obsah svojho vedra s odvrátenou hlavou, aby mu jej odporne prenikavý zápach, čo najmenej udrel do nosa. Postupne sa mlčky šuchtavým krokom vliekol ku dverám z druhej strany budovy, ako vyšli von. Rozprávať sa medzi sebou mali zakázané, tak šli za sebou mlčky, ustráchane. Vedeli, že ak by sa čokoľvek jednému z 12-tich bacharov ich bloku znepáčilo, vybavili by to tu na mieste. V prachu, špine, v smrade. Nikto, kto to už zažil, to nechcel zažiť opäť.
"Nezabudnite si nabrať trochu vody do vedier, aby sa vám tam tie vaše sračky nelepili, vy hovädá," kričal po nich dozorca a druhý sa na tom rehotal, ako zmyslov zbavený.
Vrátili sa do budovy ich bloku. Vychádzali po schodisku na svoje poschodie. Oproti sa zas vliekli dolu schodiskom väzni z tretieho poschodia. Odložili si do ciel vedrá na sračky a teraz mali hodinu pohyb na dvore.
"Starí väzni spomínali, že ešte donedávna nebol ani po dvore pohyb voľný. Vraj museli chodiť dookola v kruhu bez rozprávania." prehovoril pri takomto motaní sa po dvore Lojzo ku Štefanovi.
Skôr len preto, aby sa mlčky nemotali po väzenskom dvore.
Lojzovi na nohách hrkotali ťažké reťaze spájajúce okovy, čo mal prikované nad členkami. Drobčil popri Štefanovi, lebo reťaz mu nedovolila robiť normálne kroky. Za tie dva roky sa už naučil, ako s nimi chodiť, aby ho večer neboleli nohy do odpadnutia.
"Ty aspoň môžeš normálne chodiť," povedal Lojzo.
Tak, ako teraz pílil uši Štefanovi, tak mu ich tam pílil takmer denne. Štefana to už dávno nebavilo počúvať. Iné mu však neostávalo. Lojzo bol jediný, koho tu poriadne poznal a komu mohol veriť. Hoc jemu dával za vinu, že sú tu za týmito múrmi. Zatiaľ mu to ešte nevykričal, ale sám vedel, že už to dlho nevydrží dusiť v sebe, ak Lojzo s tými večnými nárekmi neprestane.
"Nástup na návrat do blokov!" ozvalo sa z ampliónu zo strážnej vežičky. Jednej zo šiestich, ktoré boli rozmiestnené okolo blokov.
"Pohnite sa, vy banda lenivcov, lúpežníkov a hrdlorezov. Hádam si nemyslíte, že sa tu budete povaľovať, ako prašivé psy predo dvermi. Hýbte sa a do roboty," chrlil zo seba zlostne jeden z bacharov.
Lojzo so Štefanom sa pobrali každý ku svojmu bloku. Rozlúčili sa len letmo pohľadmi. Ani čo by Lojzo šiel len po to hnusne kyslé víno k strýkovi.
Štefanovi sa dni vliekli. Podobali sa, ako vajcia navzájom. O piatej ráno ich zobudil bachar trieskaním obušku po dverách cely. Okruštek tvrdého, zavše i plesnivého chleba nazývali raňajky. V skutočnosti to bol odpad miestnej pekárne, čo zásobovala prístav. Služba z vybratých väzňov im to hádzala cez malé okienko vo dverách cely priamo na podlahu. O šiestej už každý musel byť vo svojej robote. Väčšina väzňov robila v pivničných dielňach. Šili uniformy a čižmy pre armádu. Tí zručnejší a s najnižšou ostrahou robili v dielňach na konci dvora. Tam sa na strojoch vyrábali diely na pušky. No len pažby, kohútiky, mušky. Nič, z čoho by si dáky chytrák chcel nakradnúť a zosnovať zbraň. Beztak by to bolo priam nemožné. Kontrola na konci zmeny bola vyzliecť sa do naha. Vyvrátiť väzenské šaty na ruby a až potom mohli ísť na svoj blok.
Presun do jednej veľkej miestnosti, čo sa nazývala jedáleň, no bolo to horšie, ako maštaľ u nich na dedine, nasledoval o pol jednej. O jednej vynesenie výkalov z vedier. Potom hodina na dvore a nazad do práce do večera do 20-tej.
Večera sa väčšinou skladala zo zvyškov obeda zaliatych vodou prevarených v jeden hnusný grc.
Aj dnes Štefan naň čakal v rade. Kuchár, jeden z väzňov z jeho bloku mu do dreveného ešúsa nabral vrchovato a tváril sa pri tom, že mu má byť zato Štefan vďačný. Ten mu túto službu opätoval úškľabkom a pobral sa hľadať si miesto pri niektorom zo zopár dlhých stolov, alebo v kúte na zemi studenej podlahy.
December 1906
Poletujúci sneh, čo rozvieval nepríjemný studený vietor, sa dostával väznom na dvore, odetým v tenkom väzenskom oblečení, pod kožu. Lojza drgľovalo od zimy viac, ako po iné chladné dni.
"Čo je s tebou?" spýtal sa ho Štefan.
"Nič, čo by bolo?" odvrkol Lojzo.
"Akože nič? Vidím, že nie si vo svojej koži."
"Dobre, tak nie som! Som v base na celý život. Bez možnosti prepustenia. Na nohách tieto okovy. A začo, začo?!" kričal na Štefana, až sa začali na nich pozerať ostatní väzni na dvore, "ty máš vyrúbaných 6 rokov a o rok ťa hádam pustia za dobré chovanie. Na jar ti minie polovica trestu. Ale čo ja?" rozplakal sa Lojzo.
Štefan nevedel, čo mu má povedať. Teraz mu predsa nemôžem vykričať, že je to všetko jeho vina. Že on tu ani nemal byť. Dumal sám pre seba. Pri tom potľapkal Lojza po pleci.
"Len si poplač, kamarát. Poplač. Uľaví sa ti."
"Ak ťa pustia, zájdi do tej agentúry, čo zastupuje tú prepravnú spoločnosť. Adresu máš. Všetky listy od nich som ti dal," pokračoval už pokojným hlasom Lojzo.
"Ty si načisto zošalel. Načo by som tam chodil?" spýtal sa Števo a vyčítavo pozrel na Lojza.
"Sľúb mi to," zašepkal rezignovane Lojzo.
"Dobre zájdem. No neviem, k čomu to bude dobré."
"Aby si sa aspoň ty dostal do Ameriky, keď už ja zhnijem za živa v tejto potkanej diere." odpovedal Lojzo.
"Teba to ešte neprešlo? Nevidíš, kde sme? Nevidíš, čo sa z nás stalo? Ozaj to nechápeš? Ty zhniješ tu a zo mňa bude troska za bránami. Ani pes tam o mňa neštekne. Pre každého budem basista. Vyvrheľ!" rozohnil sa teraz zas Štefan.
"Tak sa vráť domov. Zbabelec."
"Domov? Tam sa predsa vrátiť nemôžem, to dobre vieš. "
"Tak urob, čo ti hovorím. Ty predsa ešte môžeš začať nový život. Ja nie. Tak to nezahadzuj."
"Hej. Skúsiť by som to mal," uznal nakoniec Štefan Lojzove argumenty.
"Pravdaže. Tak ma poslúchni a rob, čo ti radím," dodal Lojzo.
Štefan ešte chcel niečo dodať. Hlas z amplióna mu to však nedovolil. Rozkazoval nástup pred návratom do blokov .
Pobral sa smerom k svojmu bloku 12 a zaradil sa do šíku k spoluväzňom.
"Poďme zberba do roboty," zaznel rozkaz od bachara.
Z dvora sa vydali rovno do dielni, čo boli v suteréne pod blokom. Bez slova si sadli každý za svoj šijací stroj. Lomot šliapacích singeriek sa ozýval dielňou. Štefan si vybral z drevených debien nastrihané jednotlivé časti košele a vrátil sa ku svojmu stroju. Aspoň vtedy si narovnal stŕpnutý, boľavý chrbát. Musel sa veľmi obracať, aby stihol splniť dennú normu. Zo začiatku mu to veru veľmi nešlo. Pamätá si doteraz, ako mu vtedy nesmierne pomáhal Zbinek, poliak, čo si tu odsedel 12 rokov. Už sa však Štefan dobre naučil, ako nemárniť časom. Vedel, že opakované neplnenie dennej normy by znamenalo preradenie na nejakú inú špinavšiu, podradnejšiu prácu. Otvorili sa dvere a do dielne vošiel bachar. Za ním 6-ti väzni z vedľajšej dielne. Strižni. Priniesli ďalší nastrihaný materiál na šitie.
"Toto ešte dnes musí byť zošité!" zreval ozrutný bachar, ktorý vošiel do dielne ako prvý.
Ukazoval pri tom na látky, ktoré už väzni presýpali z prinesených nádob do debien na ich dielni. Nikto nepovedal ani slovo. Nemohol. Neodvážil sa. Znamenalo by to bitku a samotku. No každému bolo jasné, že to budú robiť minimálne do polnoci. Štefanove boľavé prsty posúvali látku popod člnok a boľavé členky šliapali na široký kovový pedál. Unavené oči pri slabom svetle dvoch žiaroviek už ani poriadne nevideli na látku a ihlu pri šití posledných kusov košieľ.
Dvere cely sa za Štefanom zavreli. Zvuk haspry mu pripomenul, kde je. Pomalým unaveným krokom podišiel k oknu a zahľadel sa na tie, tak hrozne nenávidené hodiny. Osvetľovalo ich svetlo z plynových kandelábrov. Ručičky ukazovali pol druhej. Dlaňami si pošúchal tvár. Napil sa vody z plechového hrnčeka, čo stál na stole a ľahol si na tvrdú, drevenú, studenú pričňu. Vydratá, riedka a deravá deka, ktorou sa zakryl, ho len biedne chránila proti decembrovému chladu, ktorý sálal z kamenných stien. Snívalo sa mu. Po strašne dlhej dobe mal sen. Františka ho u nich doma držala za ruku.
"Stávajte lenivci."
Vytrhlo ho zo sna. Bol so svojou Františkou a tento pavián ziapajúci na chodbe mu to zobral.
"Raz ho zabijem vlastnoručne," zamrmlal si Štefan popod nos a unavene neodpočinuto sa posadil na posteľ.
Chcel sa napiť. Spláchnuť suchotu z úst. No hrnček bol prázdny. Ďalšiu vodu budú roznášať až pri nástupe na robotu.
"Lepšie by bolo zdochnúť," zaklial a inštinktívne potiahol na seba ten kus handry, čo bola kedysi flisová deka.
Práve vo chvíli, keď sa na jeho cele otvorilo malé plechové okienko a na vlhkú podlahu pristál akýsi kúsok tvrdého pečiva. Štefan ho zodvihol, akosi samozrejme ofúkol, ani čo by mu bol doma lekvárový chleba padol do trávi. Žul ho v ústach a len sťažka mu šiel dolu krkom.
Zahrmotala zámka dverí a Štefan vyskočil do pozoru a čakal, kým sa otvoria dvere.
"Nabrať vodu a nástup," zreval opičiak a jemu ten hlas ozývajúci sa v malej cele opäť ničil uši.
Konečne sa napil, hltavo, hneď pri vozíku s vedrami, čo za bacharom tlačil jeden z väzňov. Už mal pocit, že sa zadusí tým suchárom, čo mu ostal v hrdle zaseknutý. Za druhý plný veľký plechový hrnček si nabral a zaniesol na stôl do cely. Vrátil sa na chodbu a čakal opretý chrbtom o stenu tak, ako každé ráno.
Pri singerkách ich strážil uvrešťaný opičiak. Opuchnuté prsty ho boleli a oči od únavy sotva čosi videli. Dočkal sa obeda a bol nesmierne šťastný.
"Môžete si tu lebediť ako prasatá," zahlásil im bachar, keď ich vyviedol na dvor.
Na zimu, v šatách, ktoré ich len ťažko mohli oproti tomu chladu ochrániť. Štefan si poriadne ani neuvedomil, že Lojzo, čo kráčal k nemu, práve vyšiel z kaplnky. Dnes boli viacej mlčky. Štefan bol unavený a Lojzo akýsi mĺkvy. Len pri odchode mu silno stisol rameno.
"Drž sa, bratku."
A odišli každý pred svoj blok.
Zase šili dlhšie, ako do predpísaného fajrontu. No nie tak dlho, ako včera. Posledné dni od únavy už Štefan prestal vnímať aj to, aký je deň.
Na obed sa chvíľu motal po dvore a až potom začal vyzerať Lojza. Nebolo mu divné, že mešká. Veď to nie je prvýkrát.
"Ty jseš ten Lojzúv kamarát?" pristúpil k nemu čech, ktorého Štefan poznal len z videnia. Z dvora.
"Hej," ešte sa chcel čosi opýtať, no čech ho predbehol.
"Jsem Viktor. Byl jsem vedle Lojze na cele. V noci se zahrdlačil," vyšplechol na Štefana Viktor. "Odnekud si sehnal kousek plechu a pustil si žilou," dodal akoby nič.
Štefan na neho len nemo čumel a nechápal čo mu vraví.
" Myslel jsem, že bys to měl vědet," potľapkal Števa po ramene. "Tak se měj zatím," pozdravil sa Viktor a odišiel.
Štefan sa posadil na studenú zem. Rozplakal sa. Plač prešiel do zúrivého revu, "Ty bastard naničhodný. Ty si ma na Ameriku nalanáril, do basy sem si ma dostal a teraz si ma tu nechal samého. Ty si jednoducho zdochneš a na mňa si sa vysral," zúrivo sa snažil zahrabnúť do zamrznutej zemi boľavými prstami.
To mu už na chrbte pristála prvá rana obušku od bachara. Vzápätí druhá. Ďalšie už prestal rátať a neskôr aj vnímať.
Sedieť na zemi pri obednej vychádzke bolo zakázané.