Matura

Veselosť a radosť, ktorá sa v to slnečné májové popoludnie v roku tisícdeväťstodvadsaťdva niesli celým gymnáziom bola spôsobená tým, že sa končila ďalšia časť detstva, posledná. A začínal život maturantom Zvolenského gymnázia, ako im povedal pán profesor Vrba a triedny učiteľ týchto mladých maturantov, ktorí úspešne zvládli štúdium a aj záverečnú maturu na gymnáziu. Boli to prví slovenskí maturanti na novom gymnáziu otvorenom v roku tisícdeväťstodevätnásť. Medzi úspešnými, veseliacimi sa mladými ľuďmi bol aj Marek Dolinaj. Po rokoch štúdia sa lúčil so spolužiakmi na chodbe školy so sľubom, že sa zas dakedy stretnú. Najmä s Michalom, s ktorým boli najväčší kamaráti a spolubývajúci na internáte. Spolu sedeli v jednej lavici celé štyri roky a v meste jedného bez druhého bolo sotva kedy stretnúť.

Na ulicu vyšiel Marek veľkou kovanou bránou, ktorou prechádzal denne za ostatné štyri roky, a ponáhľal sa na vlakovú stanicu. A tak zamyslený a na seba hrdý sa niesol ulicami v hnedom obleku so sakom lajdácky rozopnutým tak, že mu letný vietor nadúval bielu košeľu. Ľudí ani nevnímal a tak sa zrazil s mladou slečnou v bielo hnedých šatách, s klobúčikom na hlave, pod ktorým mala zrejme dlhé, ale isto hnedo-gaštanové vlasy, zavinuté do drdola, ktorá spolu s otcom vychádzala z obchodu Riccotiových, ktorí tu prevádzkovali predajňu farieb, oleja, stavebného materiálu a poľnohospodárskych potrieb, a ktorí tiež vlastnili sklad dreva a výrobu stavebných dielov.

"Prepáčte." ospravedlnil sa a jej jemný úsmev mu bol odpoveďou, že už sa stalo.

Ponáhľal sa ďalej .

Cestou vlakom, keď sedel na tmavej, tvrdej drevenej lavici, mu prebiehala za oknom dreveného vagóna scenéria krajiny. Jeho obľúbené lesy, lúky. Zase sa zamyslel, tento krát nad tým, čo ďalej. Dúfal, že by ho mohli prijať na univerzitu. Chcel by byť lekárom. To si zaumienil vtedy cestou z pohrebu. Vlastne teraz mu zase prišlo ľúto, že sa tohto nedožila aj sestra Lucka, ktorá ešte prvej zimy, čo bol na Gymnáziu umrela. Bolo to februári. Chcel jej pomôcť, nevedel ako, nedalo sa. Bola ako anjelik. Len necelých päť rôčkov mala. Bola také usmievavé slniečko, ako ju mama volala, ale v ten večer, keď umrela, mama Mária jej úsmev na perách nevidela. Nemohla. Umrela v trápení, udusená kašľom a zápalom, ktorý Lucke nedovolil dýchať. Lieky žiadne nepomáhali. Vtedy prvý krát videl plakať aj otca. A tak chcel pomáhať aspoň iným, keď už sestre nemohol. Ak by ma nezobrali na štúdia lekárstva, tak mi možno odpíšu s kladnou mienkou z niektorej z inštitúcií, v ktorých som požiadal o zamestnanie. Či už zo župného sídla, alebo z Legionbanky, ako Banku Legionárov so sídlom v Prahe nazývali a ktorá vo Zvolene práve otvorila jednu zo svojich slovenských pobočiek. Zahĺbený v týchto myšlienkach takmer zabudol vystúpiť z vlaku na svojej stanici. Len tak tak, na poslednú chvíľu, s maturitným vysvedčením v ruke, ktoré mal v tvrdom papierovom obale, vyskočil z vlaku. Rýchlym krokom šiel hore rodnou dedinou po tej istej stále prašnej ceste, akou chodil do miestnej školy. Tu neboli chodníky a dláždené cesty ako v meste. Ani ich nelemovali kované kandelábre, ktoré ich večer osvetľovali. Tešil sa na to, ako sa s mamkou a sestrami vystíska, bratom a otcom zvíta. Však nebol doma už vyše mesiaca. Aj keď vedel, že otec je ešte v robote. Lebo po vojne, keď vznikla v tísicdevätstoosemnástom republika a s ňou štátne železnice, sa otec u nich zamestnal v stolárskej dielni. Kde predovšetkým robili pražce pod koľaje, ktoré sa teraz kládli vo veľkom. Ale sem a tam aj dáke okno či dvere zhoblíme. Vravieval otec, keď bol doma a spytoval sa ho, ako v robote.

Stále tá istá brána zavŕzgala rovnakým zvukom, keď ju teraz otvoril, ako keď sa ňou vraciaval s otcom z opráv kaštieľa, ktorý pánu Grofóvi na sklonku vojny zrekvirovala armáda a gróf Almassy odišiel vraj kdesi do Maďarska, vraveli jedni a druhí tvrdili, že asi šiel za Atlantik. Na tento zvuk sa vo dverách objavila Mária v šatovej sukni a čepcom na hlave, stále plná sily, len elánu do života mala menej, odkedy si pochovala najmladšie dieťa. Tvár nemala stále takú sviežu a jemnú, ako pred tým. Nezdobil jej už stále úsmev. Vrásky jej tvár skrivili. Z očí jej už neskákala tá radostná iskra. Spoza týchto šiat vykukla blonďavá hlava so špinavými ústami od maku, zuby, ktoré cerila, boli, ako mravenisko. "Marek!" vykríkli obaja naraz. Mária, mamka a najmenší brat Matej, ktorý bol doma, lebo nešiel pre chorobu do školy. V tej istej chvíli bol Matej už pichnutý hlavou v koženom hatyžáku, ktorý Marek zložil z chrbta a držal ho v ruke, keď kráčal hore dvorom.

"Čo tam máš? Aj pre mňa niečo?"

" Aj pre teba, aj pre sestry." A to už malý Matej držal v ruke tri marcipány, ktoré Marek kúpil cestou na vlak v Bauerovom dome, v ktorom bola pekáreň.

Večer, keď sa všetci zišli doma, sedeli kolo stola a Marek im hovoril o svojich plánoch a mienkach, Mária, jeho sestra, sa tešila, že tento rok vyvstane z ľudovky a pôjde azda tiež na to isté gymnázium, čo práve úspešne ukončil Marek. Otec mu rozpovedal, čo a ako v robote, že sa teraz stavajú vo veľkom trate a roboty aspoň dosiaľ bolo dosť a pláca je tiež dobrá.

"Aj penziu mám sľúbenú. Tak môžeme dať študovať aj Marienku našu, keď je už aj ona taká šikovná, ako ty."

Dvadsiatehoprvého júna  poštár, ktorý kdesi splašil starý bicykel a tak stále na ňom vycengával, priniesol Marekovi dva listy na podpis.

Na obálke jedného z nich bolo razítko s miestom odoslania Bratislava. Ten Marek pomaly a opatrne, ani čo by držal v ruke poklad, otvoril. Čítal ho pomaly a pozorne. Na jeho konci sa mu v tvári zjavila ťažoba, smútok alebo niečo, čo sa zjaví v tvári bezmocnému človeku. Matka, ktorá ho z podstienky, pozorovala podišla k nemu.

"Čo je Marek?"

"Nate mama. Čítajte."

Mária prebehla očami po liste, v ktorom v kolónke odosielateľ stálo Univerzita Komenského, Fakulta lekárstva, Bratislava. A to hlavné stálo hneď pod tým:

..., Vám oznamuje, že Vás, Mareka Dolinaja, prijíma na štúdium lekárstva, avšak zároveň, Vám oznamuje s poľutovaním, že štipendium, Vám pridelené nebolo.

Mária len jemne pohladila Mareka po pleci. Vedela, že týmto sa aspoň zatiaľ sen o štúdium lekárstva pre Mareka končí. To si nemôžu dovoliť.

"A v tom druhom čo stojí?"

"Neviem. Otvorte, prečítajte."

"Ja? Však je to tvoje písmo."

Tak ho Marek otvoril a začal čítať. Počas čítania sa mu vrátil úsmev na tvár. Aj keď len nepatrný, ale Mária si to nemohla nevšimnúť.

"Je to možné mamenka? Toto všetko v jeden deň."

"Čo sa stalo zase?"

"Prijali ma do Legiobanky za nižšieho úradníka."

"A či ozaj? Ukáž!"

Áno, stálo to v písme čierne na bielom, že Mareka prijali do zamestnania s nástupom od prvého augusta a ak jeho interes stále, trvá má, im podať vyrozumenie najneskôr do konca mesiaca júna.

Hneď na druhý deň Marek odišiel do Zvolena. Najskôr na poštu odniesol list, ktorý večer napísal na Univerzitu, že za takýchto podmienok nemôže na štúdium nastúpiť, čo mu je nesmierne ľúto. Z pošty sa vydal priamo do Legionbanky.

"Sme radi, že môžeme medzi naše rady prijať takého šikovného mladého muža. Odporúčal vás nám sám pán profesor Vrba."

Marek sedel oproti pánovi direktorovi tejto pobočky Pražskej Banky. Trochu nesvoj a cítil, že mu pri slovách o chvále a odporúčaní stúpa rumenec do tváre.

"Aj mňa teší, že budem môcť u Vás pracovať. Dúfam, že vašu dôveru nesklamem, ba čo viac, oplatím Vám ju."

Vymenili si ešte par slov, podpísali pracovnú zmluvu, pri ktorej podpisovaní sa Marekovi nesmelo triasla ruka, a potom Mareka zaviedol za jeho priamym nadriadeným.

"Tak pán hlavný účtovník, toto je naša nová posila, Marek Dolinaj"

"Teší ma, František Baláž je moje meno. Vitajte medzi nami." A podal mu ruku, ktorú mu Marek pevne stisol.

"Ej, aj sily máte."

" No však je mladý, šikovný, silný. Takých nám treba ako soľ." dodal pán riaditeľ.

"Poďte! Ešte Vám ukážeme, kde budete mať miesto a potom Vás už na dnes prepustíme na slobodu." povedal pán Baláž svojím hrubým hlasom, ktorý sa k jeho útlejšej postave, ktorá mala sotva stosedemdesiat centimetrov a možno sedemdesiat kilogramov, veľmi nehodil.

"Ale však ja sa neponáhľam, pán Baláž"

Prešli dlhou pracovňou, ktorá sa nachádzala v útrobách budovy a mala aj svoj zadný vchod, avšak oni do nej vošli z schodišťa, ktoré viedlo k interným kanceláriám a vedeniu banky. V tejto miestnosti sa nachádzalo šestnásť stolíkov. Sedemnásty bol pripravený pre neho. To samozrejme nevedeli, kto bude pri ňom sedieť, keď ho pridávali do pracovne vedľa stolíka slečny Sicherovej.

"Tak, toto bude vaše miesto. A budete tu mať aj príjemné pracovné prostredie." povedal pán Baláž a otočil sa pritom k slečne Sicherovej.

"Marek Dolinaj."

" Sicherová Paulína."

Podávajúc si ruky sa na seba pozreli. Potom vyprevadili Mareka so slovami: "Do skorého videnia, prvého augusta o ôsmej hodine rannej." A stým sa aj večer pri petrolejke zavesenej na hrade, lebo tu nemali ešte elektriku ako v meste, pochválil doma. Otec čítal jeho pracovnú zmluvu, ktorú kostrbato podpísal toho dňa v riaditeľovej pracovni. Na stole boli položené aj dnešné noviny, ktoré Matej doniesol z dielní. Mareka zaujal titulok článku o Nemecku a tak ich vzal a začal čítať.

"Čítali ste to otec? Čo na to poviete?" spýtal sa Marek otca, keď sa dostal na koniec článku.

"Čítal, čítal. Na Nemcov ide ešte väčšia bieda, akú majú teraz. Musia platiť refundácie. A vraj sa tam Socialisti derú k moci. Nejaká Nacionálna socialistická nemecká robotnícka strana."

"A čo myslíte, čo z toho bude?"

"Čože by bolo. Nič nebude z toho, tí sa len nadrapujú. Ale mizéria ide na nich, to hej."

"A ako si to podpísal ten lajster? Ťa v tom gymnáziu ani podpísať pekne nenaučili. Však takto sa popíše aj toť Barbora alebo hoc aj malý Matej, čo je len tretiak v ľudovke." Spýtal sa ho otec, mysliac pritom jeho pracovnú zmluvu.

"Len ho nechaj. Strach mal." zastávala sa ho mať, ktorá zas v rukách žmochlila pátričky a odriekala ruženec.

"Z čoho? Chceli ťa tam biť vari?" dodal a zasmial sa, aby to na žart obrátil.

"To zas od nás teraz odídeš?" spýtal sa stále uvravený Matej.

"Ale nie neboj, teraz budem chodiť na vlaku každý deň domov. Dráha sa zlepšila, zrýchlila. Cesta tam teraz trvá ani nie hodinu."

"Veru, vlaky chodia teraz aj dvadsať, možno dvadsaťpäť hodinovou rýchlosťou." dodal otec.

" A to je čo?" spýtal sa Matej.

"To je, že za hodinu prejde dvadsaťpäť kilometrov."

"Aha. A to je koľko?"

"Hmm, koľko, koľko ... Nuž toľko, ako odtiaľto na dvadsať kilometrov, čiže skoro ako do Zvolena."

"A ja mám ako vedieť, ako ďaleko je do Zvolena. keď som tam jakživ nebol?" vyzvedal Matej ďalej.

"Tak ťa ta v lete vezmem na výlet. Platí?

"Platí, Marek."

"Aj ja budem chodiť domov, otec mi vybaví režinku na dráhe a budem sa voziť skoro zadarmo." dodala Mária.

"Ešte si nikde neni." ozval sa otec.

"Ale budem, budem ... lebo som múdrejšia, možno aj ako Marek. A keď nie on, tak ja budem lekárkou."

"Hej. A ja budem mať plný dom doktorov. Alebo rovno richtárkou by si byť nechcela? Alebo fiškálom? So smiechom do nej zadrapkával otec.

Dvadsiatehodeviateho júna tísicdeväťstodvadsaťdva zase k Dolinajovcom na hornom konci dediny zavítal poštár cengajúc na starom bicykli. Tentoraz niesol písmo pre Máriu.

"Pre mňa?" divila sa Mária.

"Ktože už mne môže písať ?" Ale po otvorení a prečítaní listu vedela, že to nie jej, ale Márii, jej dcére, prišiel list. A to z Obchodnej Akadémie, na ktorú ju prijali na štúdium, ako jedno z mála dievčat. Našťastie, tento krát už nik nemusel Mateja presviedčať, aby na jej štúdium privolil. Načo by aj. Však dôkaz, že štúdium je dobrá vec, mal doma v podobe syna.

Ale nielen poštár prišiel. Lež aj leto a s ním kosba, na ktorú sa Marek tešil, bo zase mohol byť týždeň na jeho obľúbenom kúsku zeme, kde sa cítil najlepšie, keď si potreboval čo to premyslieť. A tak sa v prvý júlový deň s otcom a s chlapmi z dediny vybrali ešte za tmy na lúky.

Pri robote si ho aj doberali, že či nespanštel, či mu ruky neokrehli od pera , ale vedeli a videli, že nie.

"Mocný teda je."

"A aj výdrž má riadnu, o aký kus nás zanahal ." dodal Eugen, kedysi maďarský četník, ktorý sa tiež dal časom na gazdovanie a četníčenie nechal mladším. "Ale teraz už podľa nového Zákona o zboroch stráže a bezpečnosti četníci nie sú, ale je Zbor uniformovanej stráže bezpečnosti alebo neuniformovanej stráže bezpečnosti ." vysvetľoval im Eugen zákon, ktorý vyšiel len trinásteho júna.

Marek ich vpredu zhrbený nad kosou s kropajami potu na čele a na širokom, opálenom chrbte  síce počul, ale na reči, čo sa ho týkali nereagoval. Len zohnutý ďalej ťahal kosu a narovnal sa až na konci riadku. A tak vykášal riadok za riadkom.

"A ty si sa čo na maďare, Eugen, teda nevrátil, keď už monarchia padla?" spýtal sa ho daktorý z chlapov, čo kosili za ním.

"A načo?! Tam už aj tak nikoho nemám a tu som ako doma medzi vami. A či budem kosiť a kravu dojiť tu alebo tam. Tej krave je to jedno, kde hu podoja, len nach je podojená."

" Však tak je." dal mu za pravdu Matej a dodal: "Však už ani v tej Amerike nás nechcú."

"Ale chcú, len prezident Spojených štátov Harding vlani v máji podpísal zákon, že z Československa sa môže do Spojených štátov vysťahovať maximálne tri percentá ľudí z počtu ich krajanov už žijúcich v Spojených štátoch amerických. To je okolo štrnásťtisíc tristosedemdesiatpäť ľudí ročne z Československa." Zakričal Marek z konca lúky na nich, lebo počul, čo preberajú. A ešte dodal: "Ale Kanada alebo Argentína sa vás rady ujmú. Tam povolenia netreba. V Argentíne je v Pene najviac Čechov a Slovákov a v Kanade na severe. Tam si kúpite horu, za tridsať dolárov asi sedemdesiat akrov a za to vyrúbete ročne štátu asi dvestopäťdesiat kubíkov dreva a ročne musíte vyklčovať dva akre lesa."

"Pozrime že a ty to skade tak dobre vieš?" spýtal sa ho daktorý z chlapov.

"V novinách som čítal."

"Vidno, že máš hlavu aj na rozmýšľanie, škoda ťa tu nivočiť." dodal Eugen a už aj sa jeho osľa mihala po kose, aby si ju pribrúsil.

Kosba sa pomaly míňala, sená pre kravy, kozy, ovce boli pozvážané. Dokonca aj jedného koňa mali v dedine, ale ten bol Urbanov. Lenže Urban sa s nikým veľmi neráčil. Myslel si, že je od ostatných odchodnejší, keď má o kus zeme viac, ako druhí a koňa v maštali. Tak sa priblížil s polovicou leta aj Marekov nástup do zamestnania. Deti celé leto pri potoku pásli kravy, kozy, ovce, husi a kúpali sa v priehrade, ktorú im starší bratia spravili z kamenia a jedľových drúkov, aby sa pri pasení aj trochu kúpaním zabavili. Tam pri potoku, ktorý sa do Hrona vlieval a ten zas do Čierneho mora, ako ich pán učiteľ Strieň učil, si svoju biedu neuvedomovali, pri zábavke zabúdali aj na hlad a že majú v batôžtekoch aj chleba či pečených krumplíkov, zabalených na poživeň, lebo domov sa celý rákoš vrátil až na večer.