Otec
Dnes je tomu presne rok, čo mu odišla Francka. Štefan na to myslel celý deň pri tom, ako trpezlivo kladivkom klepkal do dláta a osekával kameň do tvaru kolesa. Na syna Jakuba ani nepomyslel. Bol mu skôr na príťaž, stále mu pripomínal to nešťastie. Samo nebo mu v lete cestou z trhu privanulo do cesty Lojza, ktorý tiež odišiel z osady z kopcov do mesta žiť a robiť do fabriky.
"Človeče nič lepšie som ani nemohol urobiť, ako zanechať gazdovania a odísť do mesta. Najskôr som sa len tak plahočil u rôznych majstrov, ale po minulej zime sa mi podarilo zamestnať v Erste Königsberger Mühlsteinfabrik Gesselschaft, " pochvaľoval si Lojzo.
"To je tá spoločnosť na výrobu mlynských kameňov? A či z toho čo zarobíš vyžiješ?" spovedal ho Štefan.
,,Áno tesáme tam mlynské kamene. Ako nič vyžijem. Zaplatím kvartír zimmerfrau Wolfovej. To je vdova po pánovi Wolfovi. Mal ešte do predvlani tú hranatú trafiku so strechou, čo ako smiešna čapica vyzerá na rínku. Tú pani vdova predala a žije teraz z činži, čo má za tri izby. Tie prenajíma k bývaniu."
"A čo to stojí taká izba?"
"10 korún na mesiac," odpovedal Lojzo.
"Lacný špás to neni," zahvízdal Števo.
"Ba kieho. Zaplatíš, akoby pleslo. Veď zarobím 110 korún rovných. Až zo mňa bude majster kamenár, tak aj 150 korún zarobím," pochválil sa Lojzo.
"Nie malý peniaz," súhlasne pritakal Števo.
"Zadarmo to nie je. Narobíš sa. To hej. Veď drieš tam 11 hodín denne. Hodinu máš na obed. Aby si mrákoty od hladu nedostal. Je nás tam 40, ale zo piatich ešte chcú prijať. Vraj sa zvýšili možnosti, ako od októbra 1896 spustili pohronskú dráhu. Ak chceš, poď kamarát. Neobanuješ. Ty ako nový, dostaneš takých 70, možno aj 80 korún," nahováral Štefana Lojzo.
"Myslíš, že by ma vzali?" opýtal sa Štefan.
"Ak chceš, pôjdeme za pánom Wagnerom a opýtame sa," odpovedal Lojzo.
"Kedy?"
"Bárs aj hneď," zajasal Lojzo nad prejaveným záujmom svojho kamaráta z lazov.
"Nedbám. Môžme. A ty si prečo neni dneska v robote?"
"Bol som. No dve soboty a dve nedele do mesiaca robíš len deväť hodín denne."
"To už hej," povedal Štefan pri tom, ako vykročili z námestia smerom dolu ku fabrike.
Tá stála tesne pod úpätím nie príliš strmého kopca, tiahnúceho sa cez námestie až k hornému kostolu.
Tak mu to teraz všetko ide na myseľ. Doteraz má v živej pamäti otcov krik a mamin plač, či sa načisto zbláznil. Nedbal Štefan na ich prosby i vyhrážky. Na krik, aj plač. Vedel, že musí odtiaľ preč, lebo inak sa tam udusí. Žiaľom zájde. Nedbal ani na to nemluvňa, čo si spokojne mrnkalo v postieľke a vystieralo rúčky k nemu. Štefan sa vymanil zo svojich myšlienok na hrkot kolies drevenej káry, ktorá práve vchádzala do dvora cez neveľkú dvojkrídlovú drevenú bránu. Zdobenú rezbárskym majstrom. Kol dokola okovanú železom.
"Pŕŕ," povozník zastavil vychudnutého koňa takmer uprostred dvora.
"Riadny šutrisko si doviezol," pristúpil Bauer, majster dielne, ku káre naloženej kamenným kvádrom bledo červenej farby.
"Čo mi naložili, to som doviezol," zamrmlal povozník s takmer dohorenou cigaretou zapichnutou v kútiku úst.
Jeho šľachovité telo sa vyšvihlo na káru. Začal odväzovať povrazy, ktoré kamenný kváder zaisťovali.
"Cesta z lomu je teraz na jar samé blato. Dolu Javorovou horou to je o život," vystrel sa povozník od povoľovania lán a pozrel smerom k strmému kopcu, čo sa týčil nad mestom. "Zabiť sa človek akurát tak dolu tým kopčiskom z lomu môže," dodal už na zemi zoskočený z voza na krivých nohách.
Členky mal od denného chodenia po strmom svahu vykrútené a boľavé.
"Nešomri, ak sa ti nepáči dovezie druhý! Nie si jediný, kto chce robotu," zastavil povozníkove šomranie Bauer.
"Len sa nevystatuj! Nie si ty tu najväčší pán," zastal sa povozníka Lojzo.
Práve sa vrátil z obeda a začul Bauerove vyhrážanie sa až na ulicu.
"A ty si kde? Od kedy? Nie si nejak dlho na proviante?" osopil sa Bauer na Lojza, až mu sliny od úst fŕkali.
"Presne podľa litery pána majiteľa Wagnera. Ani o chlp menej, ani o chlp viac," šplechol Lojzo odpoveď Bauerovi pozerajúc na vežu, čo práve začala odbíjať 13-tu hodinu.
"Choď sa aj ty najesť," potľapkal po pleci Štefana, až sa mu zvíril kamenný prach z pleteného svetra. "Na stole máš varené krumple s omastkom od zimmerfrau Wolfovej," dodal Lojzo.
"Ďakujem," odvetil Štefan.
"Mne neďakuj bratku. Zimmerfrau Wolfovej poďakuj, tá nám vyvára, ani čo by si nás za svojich synov chcela vziať," zasmial sa Lojzo.
Štefan len súhlasne kývol hlavou. Vedel, že Lojzovi neďakuje za krumple s omastkom, ale za to, že sa vtedy tak veľmi privravel za neho u pána direktora Wagnera. Potom ho zobral k sebe na izbu so zvolením zimmerfrau Wolfovej. Hoc spával najskôr len na vlnenej deke na drevenej dlážke. Nevadilo mu to. Bol spokojný. Až do onoho dňa, keď sa raz večer vrátili zo šichty a zimmerfrau im oznámila, že sa uvoľnila izba a ak chce, môže sa do nej Štefan nasťahovať. Vtedy sa im aj ponúkla, že im prichystá každý deň obed, aby sa stihli doma najesť a nemuseli jedávať chleba s mliekom na studenom kameni vo fabrike.
"Aj tak nemám celý deň čo robiť. A vy to z fabriky máte sem čo by kameňom dohodil," vravela zimmerfrau.
"Nedbáme. Len koľko by taký špás stál?" spýtal sa Štefan.
"Nebojte sa chlapci. Nechcem vás zdierať. Za takých 15 korún mesačne máte každý deň niečo pod zub na obed. Samozrejme, že to nebude pečená hus, ale najedení budete."
"To môže byť," povedali takmer súčasne Lojzo so Štefanom.
"A vy mi ešte sem tam čosi opravíte, keď bude treba," dodala so šibalským úsmevom v očiach.
"Opravíme. Čože by nie," odpovedali takmer súčasne.
"Ten úradníček v tej izbe oproti vám, pán Hamza je tak ľavý, chudáčik. Predstavte si, ani len klinec do dosky na stene, čo má na vešanie hábov, si nevedel zatĺcť. Pamätám, ako dnes. Prišiel 4. februára 1901, keď v zmysle zákona č. 23/1898 otvorili tú druhú banku v meste. Ten Remeselnícky úverový ústav," zachichotala sa nad nemotornosťou nájomníka, táto už takmer 65-ročná žena nízkej postavy. Avšak stále bola čiperná a plná energie.
Štefan si na to všetko spomínal cestou od fabriky k poschodovému domu frau Wolfovej, v ktorom už 5 rokov bývala ako vdova s podnájomníkmi v troch izbách. Izby boli na poschodí spolu s miestnosťou na konci chodby. Tá slúžila na umývanie. O čom svedčil plechový gliedený lavór šedej farby v drevenom stojane. Vedľa neho plechové vedro takej istej farby. Do neho si chodili podnájomníci po vodu do obecnej studni, na druhú stranu cesty oproti ich domu. Malým okienkom sa sem len sťažka predralo svetlo, tak dlážka okolo lavóra bola takmer stále mokrá.
Hrubý zvuk mosadzného zvonca ako keby búchal po mažiari, dal na známosť zimmerfrau, že ďalší z jej kvartierov sa dostavil k obedu.
"Na stole majú, pán Hemza, zemiaky s omastkom, dve vajíčka na tvrdo a zas hrnček dobrého kozacieho mliečka. Čo som ráno podojila," zakričala na Štefana zimmerfrau Wolfová bez toho, aby z kuchyne, ktorá bola na prízemí, vykukla do chodby. Ktorá plynulo na konci pokračovala dreveným schodiskom na poschodie.
"Ďakujem," zakričal jej Štefan, za ktorým sa práve zavreli hrubé vchodové dvere od vnútra natreté bielou farbou a na vrchu s malým svetlíkom opatreným tabuľkou žltého skla.
Naň boli Wolfovci vždy hrdí, boli jediní v tomto meste s takmer 5000 obyvateľmi, čo mali farebné okno. Hoc len malé a na dverách.
Štefan hltavo až pažravo ako pes hádzal do seba prichystané jedlo. Nechcel strácať čas na obednú pauzu. Mlieko z veľkého plechového hrnčeka vypil po dojedení takmer na jeden dúšok.
Natiahnutý na železnej rozkymácanej posteli si uchlipkával lacné víno z hlineného krčahu, čo mu tam ostalo ešte od večera. Na rozum mu zas prišla Františka. Akoby si teraz asi spolu žili? Syna potlačil hlboko do útrob svojej pamäti.
Dni sa postupne predlžovali, lúče slnka naberali stále na sile. Prebúdzali k životu nielen stromy a lúky, čo sa zazelenali a zakvitli do pestrofarebných kabátov, ale aj ľudí, ktorí sa stále viac ťahali von za slnkom. Táto zima síce nebola tak krutá, ako tá vlaňajšia, ale ľudí aj tak príchod jari a už skoro leta priviedol do veselšej nálady.
"Na lazoch už majú hospodári polia obriadené. Čo patrilo do zeme, už zasadené je a o chvíľku začne prvá kosba," zašomral od novín Lojzo.
"A to si vari z tých novín vyčítal?" opýtal sa ho Štefan.
"No aj o tom tu píšu," odvetil Lojzo.
"A čo ešte?"
"No aha, tu napríklad. Akýsi Henry Ford založil v Amerike The Ford Motor Company a začal vyrábať automobily v akejsi továrni na Mack Avenue v Detroite. Je vraj prvý, ktorý začal vyrábať autá na montážnej linke, čo umožňuje masovú produkciu cenovo výhodných automobilov. Tak tu píšu. Človeče, tam by bola robotička, nie ako tu sa s ťažkými kameňmi naťahovať a celý deň trieskať kladivom do majzlíka," zasníval sa Lojzo, "raz sa ti ja do tej Ameriky dostanem a budem sa mať lepšie. Nemienim prežiť život na mastených krumpľoch a kyslom mlieku s kladivom v ruke."
"Ale. Načo ti to je aj taká darobnica?" opýtal sa Štefan.
"Aká?" zdvihol opäť Lojzo oči od novín.
"Vedieť čítať. Len čo ti to hlavu poblázni sprostosťami," upresnil Štefan.
"Kamarát, to ti je vec. Dozvieš sa, čo je vo svete nové. V obchode si prečítaš, neošudí ťa každý. Takým bude patriť svet a budúcnosť," nadchýnal sa Lojzo."Vari si ty dáky veštec? Či azda prorok?" zasmial sa Štefan.
"No kiežby som bol. Ak chceš, aj teba naučím," ponúkol sa Lojzo.
"Aaa ešteže čo?" ohradil sa Števo.
"Števo, chcel som ti azda dakedy zle?" opýtal sa s plnou vážnosťou Lojzo.
"No nie, keby som povedal, že hej, to by som ti krivdil."
"Tak vidíš. Naučím ťa. Môžeme začať aj hneď. Len si tu toto ešte o tom Fordovi dočítam," skonštatoval ako hotovú, dohodnutú vec Lojzo.
"Nedbám teda. Aj tak nedáš pokoj. Toľko ťa už poznám," súhlasil skôr nasilu, ako dobrovoľne Števo. "A čože ešte o tom tvojom Fordovi píšu?" spýtal sa celkom zvedavo Štefan.
"No tak si predstav, že ten chlapík je riadny výmyselník. Už v roku 1901 vyrábal autá s akousi firmou Henry Ford Company. Vývoj postupoval dobre, ale pre konflikt s investormi, ktorí namiesto Fordovej vízie lacného auta pre všetkých presadzovali luxusné modely, mu neostávalo nič iné, ako podnik opustiť. Tak tu píšu. Ten však nezbankrotoval, ale premenil sa na značku luxusných automobilov Cadillac Automobile Company," ukončil čítanie z novín Lojzo.
"No a ty tesáš kamene, kým Ford vymýšla autá," uškľabil sa Štefan na Lojza pri tom, ako nalieval víno do dvoch z hliny vypálených pohárov. "Teba to kto naučil?" spýtal sa ešte zvedavo Štefan a podal pohár s vínom Lojzovi natiahnutému na posteli.
"Keď som prišiel do mesta a pretĺkal som sa kade tade. Býval tu oproti v tej izbe, kde ty teraz bývaš, výpravca vlakov. Robil tu na novootvorenej pohronskej dráhe. A ten ma to po večeroch naučil. A ja teba zase tak naučím, ako on mňa. Tiež som mu neveril, že je to k niečomu dobré. Litery poznať. A veru je," odpil si Lojzo veľký dúšok kyslého vína. Až mu ústa skrútilo.
"Bee. Kyslé," zašklebil sa Lojzo po druhom dúšku, ktorým vyprázdnil pohár.
"Ale lepšie, ako žiadne," podpichol ho Števo.
"To hej," súhlasne prikývol Lojzo a vystrel ruku s prázdnym pohárom smerom k Štefanovi.
Ten jeho signál pochopil a dolial mu z krčaha tohto rizlingu za ďalší pohár. A aj sebe.
Snaha naučiť sa čítať bola u Štefana spočiatku veľmi chabá. Darmo mu Lojzo ukazoval najskôr veľké litery z názvu Hospodárskych novín. Ťažko, preťažko mu to šlo do hlavy. Postupne si ich však vtĺkal do hlavy. Cestou z fabriky prelúskaval nadpisy nad obchodmi a reklamy vo výkladoch. Okolo všetkých svätých dokázal prečítať z Hospodárskych novín aj to, že je to časopis pre všetky odvetvia hospodárstva, domáci priemysel a národné hospodárstvo. Tiež, že vychádzajú mesačne každého 15-teho a ich predplatné na rok je 2 koruny.
Lojzo ho chválil za každý pokrok. Aj zimmerfrau Wolfovej boli vďační, že im Hospodárske noviny, ktoré mal predplatené ešte jej nebohý manžel a toto predplatné nezrušila po jeho smrti, vždy po prečítaní venovala.
Druhého novembra 1903 zašiel Štefan skoro ráno za tmy, ešte pred šichtou na cintorín na lazoch. Pomodlil sa otčenáš, zdravás, verím v Boha a poprosil Boha o Františkine odpočinutie večné. Ticho v duchu, s perami silno zatisnutými do seba. Mlčky potom pozeral do plameňa práve zapálenej sviečky, ktorý plápolal v tme. Z tejto mrákoty ho prebrala slza, čo sa mu zachytila na spojených perách. Stiekla po jeho mladej tvári, ktorá vôbec navonok nedávala znať, aký kríž duša v tomto tele nesie. Nasadil si na hlavu klobúk. Ten pri modlení držal opretý o svoju od roboty svalnatú a pevnú hruď.
"Zbohom Františka," povedal nahlas, akoby ho mohla počuť.
Otočil sa. Svižným krokom vykročil dolu do mesta krížom cez lúky. Poznal ich, ako svoju vlastnú dlaň. O šiestej sa predsa musí hlásiť Bauerovi. Nesmie sa omeškať ani o minútu. Ten pes by to hneď žaloval pánovi Wagnerovi a ten nedochvíľnosť nestrpel. Každú chvíľu jeho oči skontrolovali hodiny na veži. Tie ho naučil poznať ešte otec. Raz. Dávno. Boli vtedy na trhu celý deň, tak si tým krátili chvíľu. Hodiny na veži mu hovorili, že z rezkého kroku nesmie poľaviť ani na chvíľku. Občas jeho myseľ vyrušil šuchot lístia z hory, vedľa ktorej miestami cválal ako kôň po pastvine. Dával veľké kroky, ba priam skoky. Také, ako skoky srny, či jeleňa, pod kopytami ktorých sa teraz lámali vetvy a šuchotalo lístie v lese. Keď míňal kaplnku pod Šibeničným vrchom, vedel, že do roboty príde na čas.
"Tak si to stihol. Kamarát, to bolo o chlp," zaradoval sa Lojzo Števovmu príchodu do roboty.
"Veď som sa ponáhľal, čo mi nohy stačili."
"Upachtený si ako kôň. Vyfúkni si a poď sem ku mne. Máme robiť spolu na tejto ozrute," potľapkal mozoľnatou rukou kamenisko, čo mal dobré 4 lakte na dĺžku a takmer lakeť hrubý.
"Idem hneď, nech ma ten pes nevidí. Hneď by bol oheň na streche."
Štefan zobral drevené kladivko urobené z veľkej bukovej hrči a monotónne udieral do majzlíka. Lojzo sedel oproti nemu na drevenom stolčeku a dopĺňal Števa v klepaní. Spolu s ostatnými kamenármi to vyznelo v dielni, ani čo by tu cvičila bubnovacia muzika.
"Veď mi toto nedoďobkáme ani do druhých Vianoc," prehovoril po dlhšom čase Štefan.
Naprával si boľavé kríže.
"Neboj sa. Do jari to musí byť hotové," zakričal na neho Lojzo, aby ho v lomote dlát a kladív vôbec Števo počul.
"Kam to vlastne pôjde?" opýtal sa Števo Lojza už večer doma na Lojzovej izbe pri pohári vína.
"Dakde do Hamburgu," tuším.
"To je kde v márii?" začudoval sa Števo.
"V Nemeckom cisárstve," odpovedal Lojzo, "viac neviem." Dodal a odpil si vína.
Zaklopanie na dvere nepočuli. Tak boli zabratí do debaty. Postrehli až otvorenie dverí.
"Neráčia sa hnevať," ospravedlňovala sa zimmerfrau po tom, čo vošla do ich izby aj bez vyzvania, hoc klopala. "Dnes je už druhého, tak by som za činžu poprosila aj Vás mladý pán Hamza."
"Nehneváme, čože by sme sa hnevali," zasmial sa už mierne pripitý vínom Lojzo.
"Práveže idete ako na zavolanie. Zrovna sa tu Lojza pýtam, kde je to ten Hamburg. Robíme tam teraz také ozrutné mlynské kolo. Vy to iste budete vedieť. Veď váš nebohý pán manžel mal korene v ríši," opytoval sa Štefan. Hľadal po vreckách desať korunu. Mal ju prichystanú. Chystal sa ísť dolu, vyrovnať si rest za bývanie. Lojzo si činžu vyplatil ešte ráno.
"Jóój mladý pán. To je veľké mesto. Obrovské, krásne. Plné ľudí. Vo dne i v noci."
"A čože v noci nespia?" opytoval sa Štefan.
"Tam je velikánsky prístav. Kotvia tam lode z celého sveta. Neustále. Nie je jediného týždňa, aby nepriplával, alebo neodplával nejaký veľký parník. S tovarom, ale aj s ľuďmi."
"Kdeže všetci idú na tých parníkoch?" opýtal sa tentoraz Lojzo.
Aj on so záujmom počúval zimmerfrau.
"Do Anglie, Francie, ale aj za oceán. Amerika, Kanada, Argentína, Austrália. Do celého sveta. Jedni cestujú za obchodom, druhí utekajú za lepším životom," pokračovala v rozprávaní zimmerfrau Wolfová.
"Kde sa dá kúpiť taká schiffkarta?" pokračoval vo vyzvedaní Lojzo.
"Netuším, ale ak by ste to veľmi chceli vedieť," pozrela na Lojza zimmerfrau, "zistím, určite zistím." Dodala sebaisto.
"Veruže by ma to aj zaujímalo. A aj to, koľko taký špás stojí," odvetil Lojzo.
Štefan len mlčky počúval a až teraz sa Lojza opýtal: "Tebe je to načo všetko vedieť?"
"Štefan, ja s tým kameňom odídem do toho Hamburgu."
"Aj Vy chcete ísť za lepším životom? Skúsiť, či Vás vo svete nečaká väčšie šťastie?" opýtala sa Lojza zimmerfrau.
"Chcem. Je azda na tom niečo zlé, že chcem sprobovať? Lepší život mať."
"Nie. Kdeže. Ja vám doprajem. Ste mladý. Treba skúsiť," vložila si do malého látkového budilárika bankovku od Štefana, "čo som mienila, to som vybavila. Lojzík zistím Vám to. Určite zistím," zopakovala to, čo už prisľúbila pri odchode zimmerfrau Wolfová.
"Poď Števo aj ty z tejto mizérie a biedy," nabádal ho Lojzo, "v cudzom svete skôr zabudneš na to nešťastie."
Spomenul Lojzo nepriamo nebožku Františku. Vedel veľmi dobre, ako to Števa kvári. Ťaží.
"Vieš, že máš možno pravdu," odpovedal Štefan a pozeral z okna Lojzovej izby.
Odpil si z pohára a pokračoval: "Bude najlepšie ujsť odtiaľto. Ďaleko. Za tú kaluž. Kde nik nebude vedieť, čo som. Kto som. Aká hrča ma tlačí."
"Do jari našporujeme peňazí na vlak a možno aj na schiffkartu vystane. Nasadneme na vlak spolu s tým kolesom a hajde do sveta," potešil sa Lojzo Štefanovmu súhlasu.
"My ho vytešeme z kameňa a ono nás odvezie do sveta," dodal Štefan.
"Ty sa musíš poriadne čítať naučiť. Mali by sme sa aj písať naučiť."
"Či si načisto Lojzo potratil rozum?"
"Ba veru nepotratil. Nemôžeme po svete sprostí chodiť. A to by nás Štefan takých isto ani nepustili do tej Ameriky."
"Myslíš?" váhavo sa opýtal Števo stále pozerajúc z okna.
"Dozaista." Potvrdil svoju domnienku presvedčivo, akoby to bola najsvätejšia pravda Lojzo.
Sediaci na ošúchanej čiernej stoličke pri malom drevenom stole.
Navzájom povzbudení rečami a kyslým vínom, čo chodili kupovať neďaleko mestskej brány od Lojzovho strýka po 10 halierov za liter snívali. Lojzo o lepšom, pohodlnejšom živote a Štefan o tom, že tam v ďalekom svete zabudne. Zbaví sa ťažoby, utopí ju v tom oceáne.