Katka
Máj 1908
Helena, pôrodná baba dobehla do Hamzov na poslednú chvíľu. Michal ju nezastihol doma, a tak len nechal odkaz, že Jozefka už začína rodiť.
"Bola som v meste v apotieke," vysvetľovala Paulíne a rýchlo z malého kufríka povykladala na čistú utierku, rozprestrenú na tmavej komode, lieh, nožnice a iné veci potrebné k pôrodu.
"Kedy začala?" opýtala sa Helena Paulíny.
"Ešte pred deviatou jej odtiekla voda. Bola ešte v sadisku fazuľu do zeme popchať. Reku už nepomrzne," odpovedala ustarostene Paulína.
Helena si všimla jej výraz. Presne si pamätala na neštastie, čo sa tu prihodilo pred 6-timi rokmi.
"Neboj sa. Všetko bude v poriadku," upokojovala aj Jozefku, aj Paulínu pri tom, ako rukou-hmatom kontrolovala polohu dieťatka.
"Určite?" spýtala sa vysilená Jozefka.
"Určite. Dieťa je otočené dobre. Hýbe sa. U prvosiek je to bežné dlhý pôrod. Chvíľu to trvá, kým sa to rozbehne. Zažila som to veľakrát," vysvetľovala Helena.
Paulína odbehla do kuchyne priložiť do šporáka pod vodu. Priniesla ešte čistých handier, nastrihaných z najnovšej, najčistejšej plachty, už vopred vyvarených.
"Čo nám ešte treba?" vypytovala sa neprestajne Heleny.
"Hlavne sa upokoj, Paulína."
"Dajteže mi mama napiť," vypýtala si vodu Jozefka a cítila, že sa blíži ďalší kŕč.
"Ešte netlač moja. Nevysiluj sa."
Helena cítila rukou položenou na Jozefkinom bruchu sťahy, no vedela, že sú ešte slabé na to, aby dokázali priviesť dieťa na svet.
"Ešte to bude dlho?" opýtala sa vysilená, bolesťou upotená Jozefka.
"Nemyslím. Len musíme byť opatrní. Nič nemôžeme uponáhľať moja pekná," odpovedala Helena.
Paulína posadila Jozefku a popravila jej vankúše, aby mala čo najväčšie pohodlie. Pridržala dcére jednou rukou hlavu a druhou hrnček s vodou pri perách, aby sa mohla trpiaca bolesťou opäť napiť.
"A či si pamätáš, prečo teraz v máji pridávame ďalší rámik do úlov?" spýtal sa Štefan Jakuba.
Zobral ho do včelína. Vedel, že by bol doma otravný. Tam ho bolo teraz treba najmenej. Zavadzať. To nebolo pre jeho oči.
"Viem, čerešne kvitnú. Preto," z dymáka dym, čo mu cez sieťku išiel do tváre, už mu nevadil takmer vôbec. Privykol si naň za tie roky, čo ho starký brával do včelína a do úľov na lúkach vynesených.
"Jozefka bude mať dieťatko. Však?" opýtal sa, alebo skôr konštatoval Jakub.
"Veru bude."
"Ale nezomrie, ako moja mama?"
"Nie nezomrie," odpovedal Štefan kľudne.
Nedal na sebe znať, že ho Jakubova otázka zaskočila a nebola mu veľmi po vôli: "nože poď si aj ty sprobovať rámik vložiť. Už si dosť veľký."
Otočil reč na inú tému Štefan. Zobral Jakubovi z rúk dymák a odstúpil sa kúsok nabok, aby urobil pri úli miesto pre vnuka. Ten od nadšenia sotva dýchal, že mu starý otec dovolil urobiť tak dôležitú vec.
"Táák. Len pomalinky," dohliadal a pochvaľoval Jakuba Štefan.
"Už som hotový včelár!" zaradoval sa Jakub, keď sa mu podarilo vložiť rámik do úľa, "môžem aj do ostatných?"
"Môžeš," súhlasil starý otec.
"Vy len pekne držte dymák. Nech nás nedopichajú," poúčal tento šesťročný chlapec starého otca.
Štefan sa na tom usmieval. Videl, že Jakubovi to ide celkom dobre, a tak ho nechal postupne povkladať do všetkých úľov po jednom rámiku.
"Poriadne zatvor," sledoval Štefan, ako sa vnuk snaží založiť drevenú haspru na ovisnutých dvierkach do včelína.
Chvíľku ho nechal potrápiť sa a až potom mu pomohol zavrieť ich.
"Ideme domov?" spýtal sa Jakub zvedavo.
"Ešte nie. Poď prejdeme sa po konopisko. Pozrieme Jozefkine a aj naše pole. Či už tam čosi schádza."
"Aj tak je to Mišova vina, že Jozefka trpí, " zašomral si popod nos Jakub.
"A to už prečo? " spýtal sa ho prekvapene, že čo to hovorí.
"Keby si nebol vzal Jozefku. Neukradol nám ju... " nestihol Jakub dopovedať, lebo mu starý otec skočil do reči.
"Veď on nám ju neukradol, " vysvetľoval Jakubovi Štefan, "keby nie Michal, vzal by si ju za ženu niekto iný. S tým sa musíš vyrovnať. Si už predsa veľký chlap. "
"To som. Veď ste videli vo včelíne, že som sa nebál. "
"No vidíš. Ja viem, že si k Jozefke priľnul, ako k vlastnej materi, ale musíš rešpektovať, že Jozefka má právo aj na svoj život. Nemôže len okolo teba chodiť. Ty sa tiež raz oženíš a ona by potom sama ostala. Ty máš predsa mňa a starkú. A aj keď ťa Jozefka rozmaznáva. Mäkké srdce má, " rozhovoril sa Štefan a Jakub trpezlivo kráčajúc vedľa neho počúval.
Michal nervózny, chodil po dvore a nebol schopný robiť nič. Cez malé pootvorené okno počul Jozefkine výkriky od pôrodnej bolesti. Chytil sa aspoň drevo píliť na zadnom dvore. No nepomohlo mu to veľmi. Bol stále nervózny, nesvoj. Sedel zas na drevenej lavici na dvore, čakal a počúval.
"Teraz potlač." nakazovala Jozefke Helena.
Videla, že už pôrodom vysilená za celý deň nevládze, povedala Paulíne: "pomôž jej. Prehoď sa jej cez brucho. Teraz nemôže prestať!"
Zas ostalo na chvíľu ticho.
Konečne sa z izby ozval plač dieťaťa. Michal si vydýchol. Už bolo neskoré popoludnie.
Práve sa do dvora vrátil aj Štefan. Sám. Jakub mu odbehol za Zuzkou, čo sa hrala pri mame. Anka prekopávala sadisko na slatinách. Jakub jej stihol všetko vytárať.
"Teta rodí bábätko a starký ma zobral do včelína a na prechádzku pozrieť polia a sadiská," vytáral Jakub Zuzkinej mame, kým sa starký dovliekol k nim a volal ho domov.
"Len ho nechajte. Aj tak by vám bol doma teraz len na oštaru. Večer vám ho došikujem," prehovorila Štefana Anka.
Tak ani veľmi neprotestoval. Vedel, že má pravdu.
"Ešte nič? Ešte sa trápia?" spýtal sa Štefan zaťa a posadil sa vedľa neho na drevenú lavicu.
"Už. Teraz pred chvíľou bolo začuť plač," odpovedal vo chvíli, keď sa cez dvere von vystrčila Helenina hlava.
"Tu si Miško?"
"Tu," vyskočil na rovné nohy a čakal na to, čo mu babica povie.
"Jozefka aj dievča sú v poriadku. Jozefka je veľmi vysilená, ale bude v poriadku."
"Máme dcéru?" zajasal Michal.
"Áno, dcéru. Katku. Tak Jozefka povedala," odpovedala Helena.
"Katku," zopakoval potichu Michal, "počuli ste otec? Máte vnučku Katku."
"Počul. Počul," odpovedal Štefan a s úsmevom sledoval Michala, ako poskakuje radosťou po dvore, ako také kozľa po pasienke.
"Všetko je teda na poriadku?" opýtal sa Štefan ešte raz babici.
Aby sa uistil, že dcéra aj vnučka budú v poriadku.
"Neboj sa Štefan. Sú v poriadku," odpovedala a zmizla zas v dome.
Išla ešte pomôcť Paulíne s Jozefkou a s Katkou. Až potom si poumývala náčinie, ktoré si spratávala do svojho kufríka. Paulína zavolala dnu Michala a položila mu na ruky novorodeniatko, čo si spokojne spinkalo zavité do vankúša. Jozefka tiež zaspala od únavy a vysilenia.
"Potrebuje veľa oddychu." skonštatovala Helena pri odchode.
Leto sa pomalinky krátilo. Paulína a aj Anka boli na konopisku. Trhali poschovné konope. Bez semiačka. Deti poslali za husami, nech im nezavadzajú.
Posledné bezstarostné leto pre Jakuba, ale aj Zuzku. Na jeseň musia ísť do školy.
"To sa musí. Na to je zákon," poučovala múdro Zuzka Jakuba pri pasení husí.
"Čože tam budem vysedávať. Starý otec ma naučia všetko," hrdil sa Jakub, že on veru do žiadnej školy nehodlá ísť.
"Starý otec vedia čítať?" opýtala sa ho Zuzka.
"Nevedia."
"Ako ťa teda naučia, keď ani sám čítať nevedia?"
"A teba čo do toho? Sprostá," sotil do Zuzky tak silno, že spadla do trávy a zakotrbáľala sa pri studničku.
"Ty si somár!" neostala mu nič dlžná a kopla do Jakuba, keď sa vyhrabala z lopúchov, čo rástli pri studničke v mokradi na kraji leštiny, "na tu máš!"
Chcela ho kopnúť ešte raz, no topánka po niektorom z bratov, čo jej bola o hodný kus väčšia, pri kopanci vyletela do vzduchu a dopadla Jakubovi na hlavu. Nahnevaný ju šmaril nazad do Zuzky. Tá si sadla na medzu a so slzami na krajíčku si vyčaptanú bagandžu nastokla spať na nohu.
"Zase ma mama vykmášu, že som šaty celé zmárnila."
"Nerev," posadil sa k nej Jakub v krátkych obšitých nohaviciach na traky. Košeľa mu treba nebola. Oprášil od lístia Zuzke zošednuté, jednoduché šaty na chrbte: "poď, ideme do potoka. V močidlách sa okúpeme, alebo ti chytím raka."
"Nebojíš sa?" opýtala sa ho zjajknutím.
"Nebojím," schytil Zuzku za ruku a utekali k potoku.
Na nedávny spor o škole zabudli skôr, ako sa skončil.
Škola na lazoch bola jednotriedna a všetkých 21 detí bolo v nej pokope. Dlhé, čierne lavice, donesené z mestského kostola, keď sa tam menili za nové, boli natesno v štyroch radoch v jednej neveľkej miestnosti pribité na drevenej dlážke. Tabuľa v kúte, kachle z pálenej hliny, vešiak na kabáty a katedra mladého pána učiteľa. Viac toho tu nebolo. Nebolo na to peňazí. Ľudia boli radi, že sa ich deti nemusia trepať do školy do mesta. Nato, aby sa detváky naučili čítať a písať im aj toto stačí. Veď aj vlani mnohé chodili do školy len v zime. Najmä tie väčšie museli doma na poli pomáhať na jar pri sadení a na jeseň pri zbere úrody. Už si na to pán učiteľ Debnár zvykol. Zuzku a Hanku Hanuliakove, medzi ktorými Jakub musel sedieť, učenie bavilo. O Jakubovi sa to dalo povedať len ťažko. Neustále ho museli pán učiteľ napomínať a nie raz ho chcel aj vyšticovať. Vedel však, že je sirota, nuž mu teda zakaždým odpustil a oko nad ním prižmúril.
"Keď sa nechceš učiť, aspoň ostatných nevyrušuj," napomínal ho aj tentokrát.
Jozefka akurát išla aj s Ankou do močidiel. Keď sa deti vracali zo školy.
"Kam idete?" opýtala sa Zuzka mami a tety Jozefky.
"K močidlám. Maternie konope dať močiť," odpovedala Jozefka.
Doobeda z nich vysekali piestom na plachte semiačka.
"Už bolo suché. Škoda by ho bolo nechať zvlhnúť, ak sa zadaždí." dodala Anka. Skôr do vetra.
Tých dvoch to už nezaujímalo. Zmizli vo dvore u Hamzov. Tabuľky na písanie, čo niesli v rukách, hodili na stôl a utekali von. Zuzka za tetkou Paulínou, ktorá ešte cedila s jej starkou konopné semiačka a dávali ich do zrebných vriec. Zuzka si sadla na zem pri malú Katku, ktorá bola položená v zavesenej zrebnej plachtičke a mrnkala.
"Môžem ju pohojdať?" opýtala sa tetky Paulíny.
"Môžeš, pravdaže, že môžeš," odpovedala jej.
Jakub zmizol cez záhumnie za starkým do včelína. Toho decko nezaujímalo.
Anka s Jozefkou v Bukovci, kde mali Hamzovci močidlo, porozväzovali snôpky. Porozkladali ich po vode a prikladali ich kameňmi.
"Len ho dobre poprikladaj, aby nevyplávalo, nech je stál ponorené a dobre nám zmäkne," povedala Anka Jozefke a z brehu jej podávala ďalšie skaly na priťaženie rozviazaných snôpkov.
"Hotovo, " skonštatovala Jozefka a vystrela sa v močidle.
Anka jej podala ruku a pomohla jej na breh potoka.
"Koncom budúceho týždňa môžeme prísť konope vybrať," povedala Jozefka na suchu.
"Ak nebude pršať," doplnila ju Anka.
Robila miesto, kam rozložia potom konope na vysušenie. Kosákom vyžínala trávu a žihľavu na kraji lúky.
"Hej, ak nebude pršať," súhlasne pritakala Jozefka pri tom, ako sa obúvala.
"Pán učiteľ odkazujú, že na každého žiaka treba doviezť štvrť siahy dreva do konca októbra," utrúsil večer pri stole Jakub, keď sa ho pod žmúriacou petrolejkou snažila naučiť litery zo šlabikára Jozefka.
"Zase máš inakšie veci na starosti?" capla ho zľahka končekmi prstov po hlave. "Teraz tu píš. A, B, C aj písaným, aj tlačeným. Pekne do riadkov."
"Ja len. Čo odkázali," zas rapotal Jakub.
"Dobre. Hádam nepôjdu starý otec teraz s tým drevom," pridala sa stará mama na stranu Jozefky.
"Nedbám. Keď aj hneď, stará mama."
"Neboj sa. Môžeš odkázať pánu učiteľovi, že dovezieme," povedal Jakubovi Štefan.
Inak by s tým pokoj nedal.
"Otec, ty by si mi mal trlice z povaly poznášať. Konope sa odmočia, vyschnú a bude treba pazderie vytrepať. Obidve, aj jedno aj dvojradovú trlicu prichystaj," povedala Paulína mužovi.
"Môžete nám aj kolovraty a vretená pozrieť. Čoskoro ich bude treba," dodala Jozefka.
"Veru ani sa nenazdáme a je tu zima. Veď už je za chvíľu október, ako Kubo vraví. Lístie padá. Navoziť hnoja a orať sa aj môže," pridal sa do debaty Michal. Len pred chvíľou prišiel dnu. Umýval si ruky a tvár v lavóre.
"Poznášam. Opravím. Ja viem, čo mám robiť. O mňa vy dve nemajte starosť," žmurkol na Jakuba, čo sa na neho díval, "ty sa Jakubko pekne uč. Na rok mi už ty budeš noviny čítať. Jozefka už nemá teraz toľko času. Musí sa o muža, o Katku a aj o teba furt starať. Ma inakšej roboty, nie mne vyčitovať o včelách a stromkoch."
"Budem, starý otec. Sľubujem."
"Teraz by si mi mohla Jozefka z nového časopisu prečítať. Čo múdre hlavy radia o zazimovaní včiel," obrátil sa s prosbou na Jozefku otec.
"Môžem. Katka je kľudná, tento môže písať litery aj sám," štuchla do Jakuba, nech sa podá, aby mohla zo šuplíka v stole vybrať otcovho Praktického včelára. "Toto o zazimovaní včiel chcete otec?" opýtala sa otca, keď nalistovala štvrtú stranu časopisu.
"To Jozefka. Presne to. Za chvíľku aj nám bude treba dať včely zimovať. Tak nech sa dačomu priučíme."
"Nuž tak počúvajte otec," začala čítať Jozefka.
Jedným okom zazrela, ako Jakub položil tabuľku na písanie na stôl a vyhupol sa starému otcovi na kolená.
Niečo o zazimovaní včiel.
"Dľa dr. Dzierzona a iných chýrnych včelárov, zdarné napredovanie včiel záleží od šťastného vyzimovania, jestli boli včely dobre zazimované-prezimujú šťastne a dľa toho budú na jar sa vyviňovať. Je pravda, že odkedy sa včelárstvo provozuje už múdrejšie, kladú váhu včelári obzvlášť na zazimovanie včiel. A nie síce aj bez príčiny; lebo je včelín najväčšej strate cez zimu vystavený, lebo to, čo včelár premešká urobiť v jeseň pri zazimovaní včiel, to sa viac napraviť už nedá. Na dobré zazimovanie včiel je potrebné:
1. Aby bol úľ teplý, úľ doštenák nech má stenu aspoň 3-6 cm hrubú, kde toho niet, tam je potrebné úľ dobre obložiť. Keď u nás i zima neni taká tuhá, ako napríklad v Nemecku na polnočnej strane alebo v Rusku, ale pri tom všetkom i u nás sa dá zima dobre pocítiť a včielky naše mnoho musia pretrpieť.
2. Čo sa potravy včelej týče, nech je nie včelár skúpi, nech dá včielkam vždy radšej viac ako menej, každá čeľaď spotrebuje 5-7 klg medu. Včelár to má vedieť ošacovať-koľko plášťov je v úle plných a koľko je takých, čo len do polovice jesto medu. Najlepšie je odvážiť jeden taký plášť, a tak ustáliť , či skutočne jesto v úle aspoň 5 klg všetkého medu. Lebo v zime je nie radno potom včely kŕmiť, a taká vyhladovaná čeľaď na jar nemôže dať žiadneho úžitku, ba ujde mnoho času, pokiaľ sa napraví, keď vyžije. Na začiatku októbra počína byť obyčajne už tak chladno, obzvláštne na horniakoch, že zriedkakedy svoj úľ včely opúšťajú; preto je potrebné, aby na ten čas boli už včely na zimu opatrené. Veľmi často počujeme ponosy, a veru od starších skúsenejších včelárov, že ich včely boli cez leto silné a že aj dosť potravy na zimu mali a do jari odpadli. Tu si povieme, čo je pri zazimovaní treba vedeť, aby si s tou do jari vyžili. Včelársko príslovia hovorí, že: Kto vie svoje včielky dobre prezimovať, ten je majstrom vo včelárstve.
Kto chce včely dobre prezimovať, ten musí tiež najprv dobre zazimovať, t.j. Na zimu dobre upraviť. Rozumie sa, že už v lete musí sa prihliadať, aby matka bola mladá, zúrodnená a životaschopná, nie ale na niektorom úde chromá. Ak že je tedy matka stará, treba ju už v lete aspoň dokonca augusta inou zameniť. Potravy ale treba nechať jednej čeľadi aspoň 5-7 klg. Ale nie je na tom dosť, ked včelám dáme potravy a nedáme im tú potravu tam, kde ona prináleží, lebo od tohoto tiež mnoho záleží. Bol som tak náhodou pred troma rokmi prišiel k jednému včelárovi vo Zvolenskej, mal niekoľko čeľadí slabých, a preto kúpil pár plášťov medu v rámikoch a povešal to do úľa, ale len tak od oka-na samý zadok, že vraj kde jesto miesta. Nuž pravda, toho medu by sa neboli včely ani dotkli do jari, lebo to bolo už na počiatku decembra a čeľaď už bola vo svojom chumáči zimnom stiahnutá. Bol teplý deň, čeľaď som rozobral, prázdne plášte som odstránil a tieto medom zaplnené som až ku samému hniezdu umiestnil. Patričný brat-včelár, osvedčil sa, že bez výnimky všetky čeľade dobre prezimovali, lež ktovie, či by sa boli jara dožili, ak by boli tak ostali, ako ich on sám zazimoval. Príslovia hovorí, že:
Človeka od smrti neochráni ani desať kožuchov, ak má prázdny žalúdok, nuž ale i včela, ak má potravu na takom mieste uloženú, že sa nemôže pre zimu k nej dostať, že ju má ďaleko od hniezda, nuž padne hladom, lebo v tuhej zime nie je v stave čeľaď zo svojho hniezda sa po úle rozliezať, a keď to i urobí vo veľkej núdzi, upadne do červienky. Práve preto požaduje sa, aby včely malý v úle nie len dostatočnú zásobu potravy, ale aby bola táto potrava aj pri samom hniezde.
Štefan si v ten večer ani neuvedomil, akú veľkú motiváciu do učenia dal vnukovi. Od toho večera ho už Jozefka so starkou nemuseli pätiť do učenia.
V prvý decembrový týždeň sa všetky ženy s kolovratmi a vretenami presunuli od Struhárov do Hamzov. Tretí večer u nich spriadali vyčesané, do kúdelí zviazané konope.
"Hádam dnes u vás dokonáme, jemnejšie nitky na košeľové plátno už máme spradené," povedala tetka od Hanuliakov.
"Veru, to sme včera, predvčerom na kolovratoch porobili, dneska spradieme krčinu na vretenách," súhlasne pritakala Ankina mama, keď si priväzovala na praslicu hrubšie konope.
"Však aj vrecia, plachty, ponivi treba," povedala Jozefka od sporáka.
Starala sa o poživeň pre priadky, kým boli u nich. Ankina Zuzka sa vedľa v izbe hrala s Katkou. Boli radi, že sa ešte aj o plačúce dieťa nebolo treba furt obzerať.
"Pravdaže treba," povedala Anka sediac pri svojej praslici s vretienkom v ruke. Priadla krčinu. Viac už povedať nestihla.
Už daktorá zo žien začala spievať ďalšiu pesničku: "Vretienko mi padá, ktože mi ho podá..."
Štefan s Michalom cez deň z jemných nití narobili pradená na motovidlách. Nech sa nitky nechlpatia a porobili rovno pásma na snovanie. Tým zistili, aké brdo na krosná pri pradení použiť.
"Čo myslíte, otec? Zo 20-25 rífov plátna vystane z upradených nití?" opýtal sa Michal Štefana, keď sa chystali v drevenom sude na spodku s dierkou zvárať pradená.
"Zo 20 rífov by mohlo byť," povedal Štefa a položil v handričke zavinutý drevený popol na vrch pradien.
"Ja tu budem tiež s vami celú noc," kričal Jakub na Michala so Štefanom od kotliny.
Kázali mu prikladať, nech sa voda na zváranie čo najskôr rozvarí.
"Ešteže čo! Ráno do školy potom kto pôjde za teba?" opýtal sa ho Štefan.
"Nepôjdem."
"Len nevyhutuj. My si už potom s Michalom poradíme. Veď voda, čo cez pradená pretečie a zachytí sa dolu v drevenej vaničke, je ešte horúca. Tá sa raz dva zas rozvarí, keď ju naspäť do kotla vylejeme," nechcel Štefan pristať na vnukove návrhy o ponocovaní a vynechaní školy.
Netrvalo veru dlho a už sa sám do vnútra pobral. Vraj je hladný. Nechcel priznať, že sa mu oči od driemot začínajú krížiť. Dnu len kúsok lekvárového chleba zjedol, narýchlo si umyl ruky, ošplechol tvár a pobral sa do duchien.
"Štefan po sviatkoch môžeš snovadlá a krosná nachystať," zakričala suseda Struhárka pri odchode na neho. Ešte s Michalom vyvárali posledné pásma.
"Vari už hotovo?" opýtal sa Štefan.
"Hotovo, hotovo," ozvala sa ďalšia zo žien.
Zrejme si dala trošku viac oldomášu, lebo ju zapotácalo a nebyť tetky Hanuliakovej, isto by bola v snehu vykotená skončila.
"Veď už polnoc pred chvíľou odbila na veži v meste," prehodil Michal k ženám od kotla, kde prikladal pod vodu.
"Zajtra môžete zrebnie nite namotať a vyvariť. Nech ich naraz zájdete vyprať na potok," dodala Anka, ktorá, ako posledná s praslicou a vretenom v rukách vyšla z domu od Hamzov.
"Namoceme. Vyvaríme," odpovedal Štefan.
"Zajtra idete priasť k vám Anka?" doplnil otázkou Štefana Michal.
"Áno k nám. Už sme len my ostali. Pokoný." odpovedala mu Anka pri tom, ako sa dohadovala s Jozefkou.
Zuzka pri zabávaní Katky u nich zaspala. Jozefka jej nedovolila ju budiť. Spali s Jakubom v posteli pod jednou duchnou.
"Bude ti len na starosť," obávala sa Anka.
"Akáže starosť. Som rada, že nám dievča zabavila. Ráno, keď sa najedia s Kubom, si len pribehne domov vziať tabuľku a môžu mašírovať do školy. Neboj sa ty o ňu," upokojovala Anku Jozefka.
"S pánom Bohom a dobrú noc," rozlúčili sa všetky ženy navzájom.
Michal so Štefanom ešte ostali vonku. Jozefka s mamou oriadili kuchyňu po pradení a išli si ľahnúť. Nečakali, kým chlapi dokonajú zváranie.