Sloboda
Rotenburg, apríl 1909.
"Väzeň číslo 7808 pripraviť sa na prestúpenie pred komisiu!" zreval ryšavý pavián do cely 263.
Štefan vystretý pri stene čakajúc na povel, ako vždy pri počutí zvuku otvárajúcich sa dverí cely. Hlavou sa mu blysla myšlienka, otázka pre samého seba: "azda na hovno tam idem? Zamietnu mi to tak, ako vlani po odsedení 2/3 trestu, alebo predvlani po odpykaní polovice z vymeraných 6-tich rokov."
To si však len myslel. Pomalým krokom ako vždy, vyšiel z cely a opretý chrbtom o stenu čakal, kým pavián nezavrie dvere. Stále má v pamäti, ako ho v tú noc, čo sa mu snívalo s Františkou , vyrval zo spánku. Ukradol mu tú chvíľu. Myslel na to aj teraz, keď za ním zavrel dvere cely 263.Vystrel pred seba ruky a nemo pozoroval, ako mu na ne ryšavý opičiak nasadzuje putá. Hlavou mu šla pomsta za tie roky týrania, pomsta za ukradnutý sen.
"Byť tak teraz sami vonku. Stlačil by som mu ten mastný krk, až by mu oči z jamiek vyliezli."
"Hýb sa," sotil ho do ramena pavián.
Štefan sa vydal na presun z bloku 12 na samý začiatok rozľahlého areálu basy. Do budovy administratívy. Blok 12, po schodoch ktorého Štefan schádzal zo štvrtého poschodia za neustálych nadávok bachara, bol prázdny. Všetci väzni už boli na robote v dielňach. Len väzni, ktorým to deň predtým oznámili, ostali na cele. Nikdy netušili prečo. Či ich idú preložiť na iný blok, či sa chystá daktorý z bacharov na nich vyzúriť.
"Tu si sadni a čakaj," ukázal mu pavián na jedinú stoličku na rozľahlej chodbe.
Pri dverách stál ďalší bachar. Pavián mu niečo povedal potichu a ten sa stratil za dverami miestnosti, v ktorej už dvakrát predtým rozhodli o jeho zotrvaní za múrmi väznice. Žiadne podmienečné prepustenie, ako sa Lojzo dušoval, sa nekonalo. Ani po troch, ani po štyroch rokoch. Štefan nič iné ako zamietnutie podmienečného prepustenia aj po piatich rokoch ani nečakal. Sedel na starej stoličke a pozeral do zeme. Nemyslel na nič. Nemal chuť a ani síl na niečo myslieť. Päť rokov v tomto pekle na zemi, ktoré ani nie za mesiac uplynú, ho zlomili úplne. Maličká, chladná cela. Repová polievka, konská saláma, ponahnívané zemiaky, z hrubej múky placky a plesnivé pečivo je viac než úbohá strava. Sťažovať sa nebolo komu. Jedinou odpoveďou by bola bitka od dozorcov. Mlčať a na slovo poslúchať, to sa tu naučil dokonale každý. Sem tam sa našiel odvážlivec, čo sa opovážil vystrčiť z davu hlavu. Rýchlo o ňu prišiel. Bachari si ho zobrali do pivnice, do poslednej miestnosti. O tomto hrdinovi v tejto džungli viac nikto nepočul.
Dvere sa otvorili. Úradník v slušivom čiernom obleku kývol na bachara hlavou. Bolo to znamenie, že má Štefana voviesť do miestnosti.
"Žiadne sprostosti. Jasné?" zasipel pomedzi zuby na Štefana.
"Áno, pane," poslušne odpovedal Štefan.
Štefana posadili na stoličku v strede miestnosti. Zo dva metre pred ním boli do jedného radu zhrnuté štyri stoly. Za nimi sedeli riaditeľ väznice Roth, sudca Bauschteiger, súdny zapisovateľ a veliteľ bacharov Henes, jeden z mála normálnych, ako si o ňom väzni hovorili. Ryšavý pavián sa postavil s obuškom v ruke ku dverám, v prípade potreby pripravený zasiahnuť.
"Štefan Hamza. Ste predvedený pred túto komisiu za účelom opätovného prehodnotenia vašej väzby. Či už splnila účel. Či ste sa polepšili, či je z vás človek pripravený žiť opäť usporiadaný život," prehovoril ako prvý na Štefana riaditeľ väznice Roth. "Ja som riaditeľ tejto väznice. Isto viete, že moje meno je Hans Roth, po mojej pravici sedí pán sudca Bauschteiger, vedľa neho je pán súdny zapisovateľ a po mojej ľavici je veliteľ stráže pán Henes, toho iste poznáte. Rozumeli ste všetkému?" zakončil otázkou na Štefana svoj predhovor Roth.
"Áno, pane. Rozumel." odpovedal Štefan.
"Myslím, že ste tu už dosť dlho, aby ste nášmu jazyku rozumeli. Vidím, že ste sa minimálne ten naučili. Či ste sa polepšili, zistíme tiež čoskoro," povedal sudca Bauschteiger.
"Áno, naučil som sa, pán sudca."
"Čoskoro uplynie päť rokov z vášho trestu. Spomínate si, prečo ste sa sem dostali?" opýtal sa ho riaditeľ.
"Áno. Úplne presne." odpovedal Štefan.
"Tak nám to pekne poporiadku rozpovedzte," vyzval Štefana sudca.
"U nás doma. Na slovenskej zemi sme sa rozhodli už teraz z nebohým kamarátom Lojzom, že odídeme za lepším životom do Ameriky."
"Prečo nebohým?" prerušil Štefana otázkou sudca.
"Spáchal tu samovraždu. Tuším zo dva roky tomu môže byť," objasnil stroho situáciu s Lojzom sudcovi veliteľ stráže pán Henes.
"Aah ták! Pokračujte," kývol rukou na Štefana.
"Ako som povedal. Vycestovali sme do Ameriky. Vybavili sme si Zeugnis aj Kivándorlási engedély. Všetky papiere sme mali v poriadku prosím. Od nás vlakom sme išli do Pressburgu. Z Pressburgu do Berlína. To bola dlhá cesta. Od obeda až do rána sme šli. Videli sme veru všeličo. Vlakom tretej triedy. Bolo nás tam plno emigrantov. No ale s nikým sme sa do reči nedávali, ako nám v liste nakazoval agent.
Po príchode do Leipzigu sme si u kasy žiadali lístok sem do Bremenu. Tiež podľa pokynov agenta. Lenže vlak išiel až o dve hodiny. Presne o 10-tej vyrážal. Lojzo pokušiteľ navrhol, že sa kúsok okolo stanice pomoce a ja mám postrážiť kufre. Ani nie za pol hodiny sa vrátil. S dvoma fľaškami vína. Tie sme vypili cestou do Bremenu. Presne ako tie dve ďalšie, ktoré kúpil tu v Bremene po našom príchode. Na vlakovej stanici nás mal čakať zástupca lodnej spoločnosti. Aj nás asi čakal, len sme ho zrejme prehliadli, a tak sme sa hostinec, kde sme mali bývať, rozhodli hľadať sami. Cestou, ako sme blúdili po tých uliciach bez toho, aby sme sa vedeli opýtať. Lojzo ma nechal samého a vraj on sa ide niekam sprobovať opýtať, nech sa s kuframi neterigáme mestom. Nedbal som. Bol som ustatý. Nohy ma boleli. Tak som sedel na kufri pri kandelábri pred akousi trafikou a čakal. Lojzo prišiel po hodnom čase a z vrecák kabáta vytiahol tie dve fľašky vína, čo som už spomínal. Na môj veru som si myslel, že načo ich kúpil. Čo s nimi, ale? Jednu sme vypili hneď tam na tých kufroch. Druhú do polovice a zvyškom sme sa cestou častovali. Samozrejme, že nám to udrelo do hláv. Pekné, slnečné poobedie, už skoro podvečer bol a trebalo nám ten nocľah nájsť, nuž sme sa zas pobrali ďalej. Z jedného obchodu zrazu vyletel s krikom zavalitý veľký chlap a začal Lojza drhnúť. Nuž som ho tou fľašou s trocha vínom, čo som niesol v ruke, tresol po hlave. Netušil prečo sa pustil do Lojza a veru ani Lojzo nie. Až, keď na súde vypovedal ten chlap, čo som ho zmrzačil. Vraj mu Lojzo dlžil peniaze. Nuž, ale ako mohol? Veď sme tam boli sotva pár hodín. Skrátka si Lojza s niekým pomýlil, ako potom pri výpovedi uznal.
Pán sudca, pán riditeľ, len som bránil kamaráta v cudzom svete pred besniacim chlapom. No a po tom ako som ho tresol tou fľašou po hlave, pustil som hrdlo fľašky na zem, keďže tá sa chlapovi na hlave roztrieskala na kúsky. On sa tiež sklátil na zem. Myslel som, že je po všetkom. Bohužiaľ spoza rohu vyšiel policajt, zrejme počul, že sa niečo deje, keďže to bolo krik preukrutný. Rozbehol sa k nám. My namiesto toho, aby sme utiekli, sme stáli, ako prikovaní. Lojzo sa zohol. Zdvihol zo zeme to rozbité hrdlo fľaše. Policajt zahnaný obuškom pribehol k nám. Skôr, ako stihol niektorého z nás ním šmariť, Lojzo švihol rukou. Krv z krku, kde policajta zasiahol, vystrekla naďaleko. Oboch nás ostrekla. Prerezal mu šmahom ruky tepnu. Sklátil sa na zem a chrčiaci sa metal. Snažil sa nadýchnuť. Darmo. Bolo mu beda. Za chvíľku bolo po ňom. Zarezal ho, ako kozľa. To už nás obstáli ľudia, čo sa na ten krik okolo tiež zbehli a nedovolili nám ujsť, kým neprišla polícia. Tú ktosi zalarmoval. Asi z toho obchodu. Zvyšok už viete. Bol rýchly súd. Ja som dostal za ťažké ublíženie na zdraví 6-rokov a Lojzo za vraždu policajta doživotie. Vraj mohol byť rád, že nedostal povraz. Mu vtedy na súde povedali," dohovoril Štefan.
Vtedy sa ticho v miestnosti dalo krájať. Sudca a riaditeľ pozerali do papierov. Obracali stránky spisu. Štefan nevedel, že si porovnávajú jeho výpoveď s tým, čo povedal vlani a predvlani pri takomto istom vypočúvaní. To však počul predtým len veliteľ bacharov. Riaditeľ do funkcie nastúpil len pred trištvrte rokom a sudca tu vtedy bol iný.
"Zrejme ozaj neklame. Sedí to. Aj s výpoveďou na súde," pološeptom hovoril sudcovi riaditeľ.
"Hej sedí." odpovedal sudca.
"Zdá sa, že hovoríte pravdu," prehovoril po odmlke riaditeľ väznice k Štefanovi.
"Áno, pane. Pravdu," odpovedal Štefan poslušne.
"Máme tu ešte tento rest, pán riaditeľ," obrátil sa sudca k riaditeľovi Rothovi.
"Aký?" spýtal sa sudcu riaditeľ.
"Neposlušnosť, na dvore mal akýsi incident. Sedenie na zemi. Krik, výtržnosť," čítal z osobnej zložky Štefana sudca.
"Ak dovolíte vysvetlím ja," prihlásil sa o slovo sudcovi veliteľ stráže Henes.
"Nech sa páči," pozrel na neho sudca.
"Bolo to presne v tom čase, keď sa tu toľko spomínaný už nebohý Alojz Remeň zasamovraždil. Myslím, že to Hamzovi niektorý spoluväzeň oznámil na dvore. Skúsme byť v tomto incidente zhovievaví. Zoberme do úvahy psychické rozpoloženie Hamzu v tom okamihu a tiež fakt, že si za to trest v kobke mesiac odpykal," vysvetlil Henes. Bitku od bacharov. Zlomené rebrá a vybité 3 zuby nespomenul.
"Ako si väzeň plní pracovné povinnosti?" opýtal sa ešte sudca Henesa.
"Väzeň je pracovitý, poslušný. Normy si plní vždy v stanovenom čase. Bez meškania," odpovedal veliteľ stráže.
"Nuž, čo s vami Hamza?" opýtal sa Štefana riaditeľ bez toho, aby ho jeho odpoveď zaujímala.
"Vyveďte ho na chodbu. Komisia sa musí poradiť," vydal paviánovi rozkaz veliteľ stráže Henes.
"Áno, pán veliteľ," odpovedal poslušne pavián a pristúpil k Štefanovi. "Poď, vstávaj," chytil Štefana za rameno.
Vyviedol ho na chodbu. Štefan sa posadil na tú istú stoličku, z ktorej ani nie pred hodinou vstal. Teraz si na nej posedel len chvíľku. Opäť ho dali predviesť.
"Ostaňte stáť väzeň číslo 263," vyzval Štefana veliteľ stráže Henes.
"Komisia po porade dospela k takémuto záveru," zobral si slovo riaditeľ Roth, "pán sudca poprosím vás o vynesenie verdiktu."
"Väzenská komisia v zložení riaditeľ väznice Roth, veliteľ ostrahy Henes a ja sudca Bauschteiger sme dospeli k tomuto záveru. Väzeň číslo 263 Štefan Hamza sa mesiac po odpykaní piateho roku trestu prepustí na slobodu. Za nasledovných podmienok: po dobu dvoch rokov nesmie opustiť Pruské a Nemecké kráľovstvo. V prípade, že by sa v období týchto dvoch rokov dopustil protizákonného konania, bude mu tento odpustený trest dvojnásobne k novému trestu pripočítaný a už bez možnosti podmienečného prepustenia bude musieť byt aj odpykaný."
Sudca sa na chvíľku odmlčal. Sledoval Štefana: "rozumeli ste väzeň 263?" opýtal sa ho prísne.
"Znamená to, že za necelé tri mesiace pôjdem na slobodu?" opýtal sa neveriacky Štefan.
"Rozumiete tomu správne, 14. júna budete prepustený," uistil ho riaditeľ, "ale pamätajte, Hamza! Do prepustenia žiaden problém, vykonávať naďalej robotu poctivo a v stanovených normách, Rozumiete?"
"Áno rozumiem. Žiaden problém, plniť normy," zopakoval Štefan.
"Pokiaľ nemá nikto žiadne námietky, môžeme toto zasadnutie s väzňom 263 ukončiť," povedal na koniec riaditeľ.
Pozrel sa na Štefana. Jeho mlčanie považoval za súhlas.
"Väzňa odviesť naspäť do roboty," vydal rozkaz veliteľ bacharov.
Štefan sa otočil a nechal sa vyviesť von z miestnosti, v ktorej pred malou chvíľkou rozhodli o jeho prepustení z tejto diery. Vychudnutý, ubolený, ale konečne trochu spokojný prišiel nazad do pivnice bloku 12. Zobral si z bedne nastrihané veci na vojenské nohavice. Sadol si bez slova k svojmu šijaciemu stroju a pustil sa do roboty. Pavián niečo šepotal bacharovi, čo mal ostrahu v tejto dielni. Štefanovi to bolo jedno. Vedel, že nech by sa dialo čokoľvek za tie necelé tri mesiace, nesmie stratiť hlavu.
Večer v cele bol Štefan nesvoj. Dlho sa prehadzoval na drevenej prični, ktorá časom zmäkla a netlačila na každý koštiaľ tela. Hoci sa mal tešiť, bál sa. Mal obavy, že sa niečo pokazí a on sa 14. júna nedostane na slobodu. Divná predtucha, ktorá ho nikdy nesklamala, keď sa mu vkradla do mysli. Mal ju aj v ten deň, keď sa narodil Jakub a umrela pri tom Františka. Dlho sa prehadzoval a snažil zaspať. Unavené viečka zakryli oči až nad ránom.
Hlas paviána na chodbe mu dlho spať nedovolil.
"Stávame niktoši," ziapal na chodbe a po každých dverách tresol obuškom.
Čoskoro pristál na zemi kúsok plesnivého chleba. Už ten rozžuť stálo nemálo síl. Našťastie vodu mal. Na to si už dával pozor večer. Odlomil si kúsok z toho suchého plesnivého žrádla a v ústach ho rozmočil troškou vody, ktorej si uchlipol.
Čakal, ako každé ráno za takmer 5 rokov. Pavián nesklamal ani dnes.
"Nástup na robotu," zreval do otvorených dvier cely.
Ešte dva mesiace musíš Štefan vydržať. Hnalo sa mu hlavou pri tom škreku rozliehajúcom sa jeho celou.
Dni v robote sa mu striedavo vliekli a striedavo utekali. Hlavne si dával pozor, aby sa mu nič neprihodilo, čo by mu znemožnilo splniť denný plán. Občas sa dostal do postele až okolo polnoci. Posledný rok sa zodvihli normy, tiež častejšie bolo treba robievať do noci. Uvedomili si to okolo Vianoc, keď celú jeseň nebolo týždňa, aby nemuseli aspoň jeden deň šiť do noci zimný mundúr. Teraz mu to nevadilo. Vedel, že musí vydržať.
"Fajront na dnes," zreval bachar.
Šliapacie pedále na singerkách sa zastavili.
"Ráno budete pokračovať, kde ste prestali," povedal už normálnym tónom bachar, keď hukot mašín utíchol, "nastúpiť a presun do jedálne."
Väzni si z jednej police zobrali svoje misky a lyžice, kam si ich po návrate z obeda odkladali. Ušetril sa čas na presun do ciel. To bola jedna z noviniek, čo zaviedol riaditeľ Roth po svojom nástupe.
Nastúpili a vydali sa v dvojrade do jedálne.
13, júna 1909 sa na šijacej dielni otvorili dvere.
"263?"
"Ja," postavil sa Štefan.
"So mnou!" vydal rozkaz ráznym hlasom bachar.
Ešte dačo pošepol do ucha strážiacemu dozorcovi. Nasadil Štefanovi putá a posotil ho do pleca. Nech sa pohne.
"Tu počkáš," pripútal Štefana o železné oko, čo viselo zo steny.
Podobné, ako u nich doma mali na priväzovanie dobytku v maštali. Pomyslel si, kým čakal na bachara. Ten vstúpil cez prepichové dvere do kancelárie. Pri nich bola menovka. Riaditeľ väznice Bremen Hans Roth.
Srdce cítil až v krku. Strach a obavy sa dali čítať zo Štefanových očí a aj výrazu tváre. Stál na chodbe len chvíľku, no jemu to pripadalo ako večnosť, kým sa otvorili dvere a bachar ho bez slova odomkol od železného oka na dobytok. Štefan akosi intuitívne vošiel do kancelárie. Bez toho, aby mu bachar čosi povedal.
"No len poďte Hamza. Nebojte sa ma," ozvalo sa spoza masívneho, na tmavo lakovaného stola.
"Dobrý deň, pán riaditeľ," pozdravil sa Štefan.
"To nám ten čas letí. Nedávno sme sa videli," žartoval riaditeľ, no Štefanovi do smiechu nebolo. "Máte tuším strach," pozrel na Štefana.
"Áno, pán riaditeľ," nesnažil sa to zapierať Štefan.
"Zo mňa? Mňa sa báť nemusíte. Neubližujem nevinným. Ani ich netrestám. Vy ste si svoj trest odpykali Hamza. Prejdem teda k veci. Tu v správe o vás sa píše, že doma ste robili na hospodárstve a neskôr ste tesali kamene. Je to pravda?" spýtal sa Štefana Roth.
"Tak je, pán riaditeľ. Doma s otcom, okolo majetku. Všetko, čo si gazdostvo pýtalo. Potom som odišiel do mesta robiť do fabriky na výrobu mlynských kameňov," poslušne odpovedal Štefan.
"Dobre. Roboty sa zrejme nebojíte. To ste aj v dielni ukázali. Zajtra po prepustení pôjdete na túto adresu," podal Štefanovi papier, na ktorom bola adresa a nejaké meno, "je tam aj meno vášho kuratelného pracovníka. Tomu na tom úrade sa budete minimálne dvakrát za mesiac hlásiť, keďže ste prepustený na podmienku a máte zákaz opustiť Nemecké kráľovstvo. On si už na vás dá pozor. Nájde vám dáku robotu. Hádam aj nocľah. Aby ste sa nám netáral po uliciach. Pochopil ste?" pozrel pri otázke vážne na Štefana.
"Áno, pane, len ako nájdem tú adresu? To mi známe nie je," odvážil sa opýtať Štefan.
"Nič sa nebojte. Tu je váš spis. Tam je o vás všetko. Ten vám zajtra dáme do ruky. Vy ho odovzdáte tomu sociálnemu kurátorovi. Je tam jeho meno, adresa úradu a aj mapa mesta. Máte času dosť. Môžete hľadať," zasmial sa riaditeľ.
"Rozumiem, pán riaditeľ," odpovedal Štefan.
"Neopovážte sa niečo odtiaľ vytrhnúť, zašantročiť. On si to tu potom všetko aj tak overí," upozorňoval Roth Štefana. "To je všetko. Môžete ho odviezť," vydal pokyn bacharovi, ktorý čakal pri dverách.
"Ďakujem, pane," povedal Štefan Rothovi.
"Ráno vám vydajú vaše osobné veci a túto zložku. Nech sa vám dobre vodí. Nech vás tu už nikdy nevidím. Snažte sa. Nerobte hlúposti," dal mu posledné pokyny.
Bachar ho viedol tou istou naspäť do dielne. Bez slov. Vedel, že by už Štefana k ničomu nevyprokoval.
Noc sa Štefanovi vliekla. Občas vstal z prični a venoval posledných pár pohľadov tým nenávideným hodinám na Violenstraße, čo ho privádzali päť rokov do šialenstva. Bez toho, aby čo i len na chvíľku zažmúril oka, svitlo ráno.
Konečne sa dočkal toho nenávideného hlasu. Na stole mal nachystané listy od paroplavebnej agentúry, čo mu pred smrťou dal Lojzo. Nič iné osobné v cele nemal.
Otvorili sa naposledy dvere cely.
"Nástup," zreval pavián.
Štefan vyšiel z cely. Poslednýkrát sa oprel sa o dvere a čakal. Čakal, kým ho bachar zavedie do pivnice pod administratívnou budovou, kde mu vydajú jeho veci a zložku pre sociálneho kurátora.
"Tak si sa dočkal?" opýtal sa ho skladník, keď hodil jeho kufor a civilné šaty na pultík v okne skladu. "Máš šťastie. Nie je veľa takých, čo odtiaľto takto vyjdú. Hentam sa prezleč a šaty sem prines," ukázal na lavicu na konci tmavej chodby.
Štefan sa bez slov pobral so svojimi hábami v ruke k lavici. Smrdeli hádam viac, ako tie väzenské, čo mal na sebe. Nepovedal však nič. Stále sa bál. Neveril. Hoc už bol pri okne väzenského skladu v civilných šatoch a s kufrom zbaleným do Ameriky, položeným pri nohách.
"Vieš písať?" opýtal sa Štefana skladník.
Štefan len mlčky prikývol hlavou.
"Ešte toto mi podpíš," vyzval ho.
Prstom mu ukázal kde.
Štefan si jednou rukou držal nohavice, ktoré mu padali a druhou sa podpísal na ľajstro, kde sa písalo že všetky veci mu boli vrátene v takom stave, ako mu ich skonfiškovali pred nástupom do aresta.
"Počkaj," skladník vytiahol odniekiaľ kus motúzika, "týmto si to uviaž. Nech ti nepadajú," ukázal na Štefanove nohavice.
Vlastne všetky veci na ňom vyseli, ako na strašiaku. Schudol. Bol len kosť a koža. Tvár mal, akoby hrobárovi z lopaty ušiel.
"Ďakujem." Uviazal si motúzikom padajúce nohavice.
Skladník zazvonil na malý zvonček, čo mal položený na okne pultíku.
Do skladu po chvíli vošiel bachar. Štefan podvedome, samozrejme vystrel ruky. V jednej držal spis pre socialneho kurátora.
"Už nie Hamza. Tento kúsok po bránu už pôjdeš bez pút," usmial sa a dodal, "už si slobodný človek."