Jozefka
13. Marec 1907
"Kto to kedy videl. V strede týždňa koláče vypekať. Toľká darobnica," vyšomrávala po kuchyni Jozefke mama.
"Ale mama. Veď váš jediný vnuk má dnes narodeniny. Nedoprajete mu?" snažila sa ju uchlácholiť Jozefka.
"Doprajem - nedoprajem. Takéto pánske móresy mi tu zavádzať nebudeš!" neodbytne si húdla svoje mama. "Veľmi ani nie je čo oslavovať, veď od toho dňa len nešťastie po nás tancuje," dodala zo zármutkom v hlase.
"Zato chlapec nemôže," zastarel sa do toho Štefan, ktorý to už nemohol počúvať. "Je tam toho. Máme v stredu koláče," dodal a uškrnul sa na Jozefku.
"Ja viem, že nie," posadila sa Paulína na stoličku a ticho vzlikajúc pokračovala. "Veď viete, čo Lojza postretlo. Počuli ste o tom. Háby a pár vecí v balíku sa do Remeňov vrátilo po troch kráľoch. Z Pruska odkiaľsi. O našom Števkovi ani chýru, ani slychu," utierala si kotúľajúce slzy rožkom čierneho ručníka Paulína.
"Mama neplačte," prestala Jozefka miesiť cesto a snažila sa uchlácholiť mamu.
"Už som nanosil slamy do maštale. Kde sú koláče?" zvolal, do ním rozrazených dverí, Jakub.
"Dáko skoro," pozrel na neho starý otec, "dosť si nanosil?" opýtal sa ešte Jakuba.
"Za plné jasle. Tie pre malé teliatka," vypol chlapsky hruď Jakub.
"Nuž, keď za plné, tak za plné. Poďme to skontrolovať," postavil sa Štefan zo stoličky.
"Načo by ste chodili starý otec. Oddychujte. Zase začína pršať."
Štefan zobral z vešiaka na dverách klobúk: "no len poď. Nevetraj. Treba sa mi aj prejsť. Nie len pliesť a pri tom vysedávať," potisol Štefan Jakuba za rameno z otvorených dverí, v ktorých ešte stále stál.
Štefan s Jakubom prešli dvorom po chodníku z plochých kameňov okolo hnojiska. Dážď, čo s občasnými prestávkami pršal už tretí deň, začínal vyplavovať močovinu z neho a tá stekala popri kameňoch naukladaných po zemi dolu dvorom. Nazreli cez poodchýlené dvere, čo Jakub poriadne nezavrel, do maštale.
"Toto že je za plné?" opýtal sa Štefan so smiechom vnuka.
"Pre mňa je to za plné. Ak sa vám vidí málo, tak si ešte nanoste," odpovedal Jakub starému otcovi.
Nepočkal ani čo on na to povie. Behom sa vracal vo vyskackaných obšitých nohaviciach späť do kuchyne. Čakať na koláče.
"Takéto budú aj na tej tvojej svadbe?" spýtal sa Jakub Jozefky.
Sedel na druhej strane stola oproti nej a pozoroval ju, ako dáva do hrnčekom vykrojených kruhov tvaroh zmiešaný zo žĺtkom a cukrom.
"Aj také," odpovedala mu a usmiala sa na neho.
"Aké ešte?" vyzvedal Jakub ďalej.
"No aké? Makové so slivkovým lekvárom, orechové, naťaháme štrúdle so starkou."
"Len si štrúdle ťahaj sama. Mňa prsty od reumy bolia dosť aj bez ťahania štrúdlí." ozvala sa starká spoza chrbta Jozefke, od šporáku, kde dovárala polievku.
Jozefka na to nereagovala. Pozrela na Jakuba a sprisahanecky na neho žmurkla.
"A ty sa čo tak usmievaš?" pozrela sa na neho starká vo chvíli, keď sa tešil Jozefkinmu sprisahaneckému gestu.
"Nič," neprezradil práve uzavretú dohodu s tetou.
Jozefka bola rada, že sa mama už nehnevá za tie pytačky ešte spred Vianoc. Nie, že by mala niečo proti tomu, aby sa vydala, alebo nedajbože proti Michalovi. Zato, že jej nič nepovedala. Čo sa chystá. Michala nemala, ani poriadne čím pohostiť, ako sa na takú vzácnu chvíľu patrí. Do veľkej hanby ju podľa nej dostala. Tak jej to potom vysvetľovala, keď ju už zlosť a hnev prešli. Medzi sviatkami si to vynahradila. Michal prišiel aj s rodičmi. Dohodnúť všetko, čo ku svadbe patrí.
"Neodídeš mi?" spytoval sa ďalej Jakub.
"Nie, neodídem," trpezlivo mu odpovedala Jozefka.
Doteraz si živo pamätá, ako sa dišputírovalo medzi rodičmi, kde budú mladí bývať. Nakoniec horko ťažko privolili, že ostanú u Hamzov. Paulínine argumenty o tom, ako má už len dcéru a ešte aj o Jakuba by sa mala sama starať, Michalovu mamu presvedčili rýchlo. Horšie to bolo s Jurom, Michalovým otcom. Ten sa veľmi vzpieral syna si z domu pustiť. Či on nato chlapca vypiplal, aby teraz robil na cudzom.
"Nie na cudzom, na svojom. Veď všetko aj tak len Jozefkine ostane." Štefan to budúcemu svatovi vysvetľoval niekoľkokrát dookola.
"A čo, keď sa syn Štefan zo sveta zas domov dotára?" neodbytne húdol svoje Juro.
"Tak to bude už len na nich, či mu dajú strechu nad hlavou. "
"Máte aj vnuka. Jemu predsa patrí diel po otcovi." nedali majetky pokoj Jurovi.
"O chlapca sa ja postarám. Toho zabezpečím. To sa ty nemusíš báť! Čo si mladý nagazdujú od svadby, bude ich. Pol domu, ako teraz stojí a záhrada so včelínom, bude vnukove. Ostatné polia, lúky budú Jozefkine." vysvetlil mu už po ani sám nevedel koľkýkrát Števo.
"Dobre teda! Nech je tak, ako vravíš Štefan. Nemusia sa mladí báť. Pole dostanú aj od nás. To konča vášho pod slatinami. Nech ich majú pekne pri sebe," naveľa privolil Juro. "No ešte mi sľúbte, že mu nebudete brániť, keď nám pôjde pomôcť. So senami, cez žatvu, či s drevom na zimu prihotoviť," dodal.
"Akoby sme mohli. Aj my prídeme pomôcť, pokiaľ nám vláda dovolí," vyhŕkla Paulína zo seba.
Celé to mlčky sledovali len ako diváci. Nemohli sa veru zastarieť do debaty rodičov. Až keď sa oni dohodli, tak darovala Michalovi vyšívanú košeľu a on jej kašmírovú šatku.
"Ej, ale sa zas rozpršalo, " povedal Štefan, otriasol vodu z klobúka vo dverách a vošiel dnu.
"Ja som vám to hovoril. Nedali ste si povedať," odpovedal mu Jakub, aj keď sa ho nikto nič nepýtal. "Kedy pôjdeme štepiť?" opýtal sa starého otca.
"Kedy, hádam nie v tomto daždi sa budeme po záhrade plahočiť. Keď prestane, pôjdeme. Možno zajtra. Možno o týždeň. Raz prestane. Uvidíš."
Jakub znudene vyšpúlil gamby a oprel si bradu o stôl.
"Na, môžeš povytierať a vylízať," povedala Jozefka a podala mu misku, keď naplnila aj posledný tvarohovník.
Štefan si sadol na svoju stoličku pri kredenci. Do úst si vložil fajku a bez toho, aby si ju zapálil, zobral rozrobenú oválnu ošatku a pokračoval v pletení.
"V nedeľu už budú tretie ohlášky v kostole," povedala mama Jozefke, ako keby o tom nemala vedieť.
"Viem mama. Potom na budúci týždeň napečieme ešte poklony a radostníka pre zváčov."
"Veru, treba zájsť za kmotrom. Nech ešte tretíkrát vo vašom mene obíde rodinu z našej strany. Nech nás neohovoria, že sme ich nevolali na svadbu dosť úctivo."
"Po omši zájdem za krstnými rodičmi. Krstného otca poprosím, aby ešte posledný raz za zváča išiel. S krstnou mamou sa mi tiež treba poradiť, čo a ako vo svadobný utorok bude," vysvetľovala mame Jozefka pri tom, ako z vyhriatej rúry vybrala prvý plech upečených koláčov.
"Kedy sa to vlastne už vydáš?" spýtal sa jej Jakub s rozžiarenými očami.
Od radosti, že konečne sú koláče hotové.
"V prvý aprílový utorok," odpovedala mu a capla ho po ruke, aby nešparchal prstom do horúcich koláčov. "Horúce sú, brucho ťa bude bolieť!" hrešila ho.
"Nebude," a prehadzoval si uchmatnutý horúci syrovník z jednej ruky do druhej.
"Už len toľko nesnovajte. Máte dorobené s jednou svadbou od pred Vianoc," povedal Štefan.
Nemohol už počúvať to isté dookola dennodenne.
"Ty si hneď zo všetkým hotový? Všáák!" neostala mu dlžná nič Paulína. "Pálenku si už nalial do fliaš?" opýtala sa ho.
"Nalial. Čo sa ty starieš do chlapských vecí? Všetko by si chcela dirigovať."
"Veď keby som to nechala na teba, tak hostia sedia pri vode zo studničky."
Štefan sa už radšej ďalej do handrkovania so ženou nepúšťal.
"Už idú," dobehol upachtený Jakub takmer až od Hrehorov.
Od rána sa nevedel dočkať. Otravoval Jozefku a starkú. Boli už z neho nervózne, tak ho poslali dávať pozor, kedy už pôjde Michal od nich so svadobným sprievodom.
Sotva dobehol a oznámil Jakub správu Jozefke, zastal pred ich domom mašľami ozdobený koč zapriahnutý do páru krásnych hnedákov s ozdobenými chomútmi a límcami. Michal vystúpil z koča ako posledný. Po rodičoch a krstnom otcovi, ktorý sa podujal úlohy starejšieho tak, ako sa patrí. Za kočom sa postupne tiahol spievajúci svadobný sprievod, čo Michala sprevádzal na odobierku.
"Dobrý deň, vitajte," privítal ich Štefan pred domom a podal ruku starejšiemu, ktorý podišiel k nemu.
Chvíľku si svadobčania doberali Michala, že tu žiadna dievka na vydaj nie je.
"Isto si si dom pomýlil."
"Nevieš, kde si chodil na vohľady?"
Pokrikovali na neho fajčiaci chlapi na dvore. Prestali a stíchli až vtedy, keď vyšla na priedomie Jozefka v krásnych šatách vyšívaných hlavne zelenými a červenými vzormi. Na hlave bohato zdobená parta ju robila ešte krajšou, akou bola vo všedný deň.
"Je toto tvoja vyvolená?" spýtal sa ho krstný otec, starejší.
"Áno je," odpovedal potichu Michal, pozerajúc pri tom na svoju vyvolenú, akoby tomu ani sám nechcel veriť, že je to pravda.
"Nuž teda, Jozefka prijmi od Michala tú kytičku, čo v rukách pevne zviera a ty mu pripni na ten jeho parádny, hrdo vyšívaný kabát to pierko, čo ti družička na vankúšiku pridŕža, nech prejdeme dnu a poprosíš Miško o Jozefku Štefana a Palínu. A ty Jozefka sa od rodičov odoberieš," vyzval mladý pár krstný otec.
Chvíľku trvalo, kým Jozefka trasľavou rukou pripla Michalovi pierko.
"Hotovo, drží," zhodnotil starejší a posunkom ruky naznačil ženíchovi a neveste, aby vošli dnu do domu.
Štefan a Paulína sedeli na stoličkách a vedľa nich stáli Jozefkini krstní rodičia.
Jozefka si pred nich pokľakla a smokliac pozerala do zeme pri slovách starejšieho.
"Milí rodičia a krstní rodičia, keď sa teraz odoberáme pred svätý oltár, prosím o požehnanie do nového života. Ďakujem Vám za všetko, čo ste mi od malička dali, že ste ma radi mali a v láske vychovali. Odpustite mi, že som Vás kedy nahnevala a prosím, Vaše požehnanie na cestu mi dajte," opakovala Jozefka po ňom a po lícach jej tiekli slzy ako hrachy.
"Teraz ty Michal," vyzval ho krstný otec, aby pokľakol pred Jozefkiných rodičov a požiadal ich o požehnanie.
"Predstupujem pred Vás a prosím o Vaše požehnanie, ktoré je po Bohu len Vašou cestou dané. Ďakujem Vám, že ste Jozefku pre mňa vychovali a za ženu ste mi ju dali," zopakoval Michal po starejšom.
"Už dávno vznešený Šalamún hovoril. Beda človeku samotnému na svete žiť, keď nemá opory života svojho. Tak aj vaše deti sa rozhodli zo stavu mládeneckého a dievockého odstúpiť a vstúpiť do stavu manželského. Tak sa teda vydajme na cestu do chrámu božieho, kde sa toto ich rozhodnutie pred Bohom naplní," vyzval starejší všetkých svadobčanov, aby sa vydali na cestu ku kostolíku, ktorý stál tu na lazoch.
Spev a muzika, čo vyhrávala na drabinovom voze, im spríjemňovala cestu ku kostolu a potom aj z neho po obrade, keď Jozefku a Michala koč viezol na hostinu, už ako manželov Hrehorových.
Pohostenia u Hrehorov bolo požehnane. Novomanželia sa tešili, že sa ich svadobný hostia dobre zabávajú. Jedenia a pitia mali dostatok. Svadobná hostina sa pretiahla až do bieleho rána. Vtedy sa poslední zábavychtiví hostia roztrúsili domov. Podaktorí opití sa už aj vyspať na stole stihli.
Michal sa cítil nesvoj. Prvýkrát spal u Hamzov a odteraz to bol pre neho nový domov. Jakuba presťahovali z izby od Jozefky k starým rodičom. Darmo sa zdráhal, že nechce. Štefan mu pri štepení jabloniek trpezlivo vysvetľoval, že Jozefka a Michal budú manželia.
"Už tu nebude len pre teba."
"Ja si ju nedám," oponoval mu Jakub.
"To na tebe veru nezáleží. Vybrala si muža, s ktorým chce žiť," pousmial sa Štefan na vnuka, "keď vyrastieš, aj ty sa oženíš."
"Ja? Načo?"
"Aby si nebol na svete sám ako prst."
"Veď mám Vás starý otec a starkú."
"My tu nebudeme so starkou večne. Potom by si na svete bol sám, keď sa my pominieme. No ale dovtedy ešte veľa vody potokom pretečie, kým sa ty oženíš. Najskôr do školy musíš ísť," vysvetľoval mu Štefan pri tom, ako sústredene a opatrne včelím voskom zatieral prištepený vrúblik.
"Do školy? Načo? Vy ma všetko naučíte, čo treba."
"Ja veru nie. Nože podaj mi tie nožnice, nech odštiknem tieto výhonky. Tých tu nie je treba. By len zavadzali." vysvetľoval vnukovi Štefan, prečo ktorý konárik treba odstrihnúť, alebo skrátiť po vonkajšie očko.
Jozefka sa snažila Michalovi uľahčiť privyknutie na nový domov. Prvé dni, týždne to nebolo pre neho jednoduché. No s pribúdajúcou robotou okolo gazdovstva u Hamzov, ale aj u rodičov, nebolo času zaoberať sa tým, že kde je doma, kde by mu mohlo byť lepšie.
"Konečne ste doma. Bála som sa o teba. Aj o Vás otec," privítala si Jozefka muža.
Bol so Štefanom, otcovi a bratom pomôcť chystať drevo na zimu. Dostali ho za odrobenie 30 dní pri výsadbe agátov a borovíc na rúbanisku. Každoročne voda zaplavovala mesto a tak radní páni rozhodli, že kopce nad mestom, ktoré sú vyrúbané dohola, treba nazad zalesniť.
"Veď nie som malé dieťa," odpovedal jej a pohladil ju zrobenou rukou po vlasoch.
"Viem, ale už je jeseň. Po dažďoch sú cesty vymyté. Všade je blata. Hneď sa zle stane."
"Neboj sa. Dávali sme si pozor. Veď sme boli piati. Otec s bratom Vavrom zvážali a ja s bratom a s tvojím otcom sme zatiaľ, kým oni obišli, nachystali drevo do ďalšej fúry."
"Gregor sa teda vie sekerou oháňať," pochválil Štefan Michalovho mladšieho brata.
"Aspoň ste navozili?" opýtala sa Paulína, ktorá práve vyšla z pitvora, kde bola pozberať vajcia od sliepok.
Tie mala naukladané v zástere, ktorú si vyhrnutú držala jednou rukou pri prsiach
"Hej. Navozili. Tri fúry sme stihli. Ešte zajtra napozajtra a budeme mať pre nás dosť. Potom navozíme aj k nám. Zopár siah."
"Sľúb mi, že si dáš pozor. Teraz sa ti nemôže nič stať," privinula sa k nemu Jozefka.
"Teraz?" začudovane sa opýtal Michal.
"Ty si si vari nič nevšimol?" otočila sa Paulína vo dverách kuchyne k mladým, čo si hrkútali na dvore.
"Čo som si mal?"
"Nech ti sama povie. Umyte sa a poďte sa najesť," vyzvala ich k stolu a zmizla v kuchyni Paulína.
"Budeš otec, som samodruhá," zašepkala, viac už nestihla.
Michal ju silno oblapil mocnými rukami a zdvihol na ruky. Oprela si o jeho rameno hlavu a bola šťastná, že sa teší spolu s ňou.