Dojka 

Marec 1905

"Štefan nepísal?" opýtala sa Anka Jozefky a s povzdychom položila na zem veľký prútený kôš.

"Nie Anka. Od vlani ani riadok. Ako prišla v lete tá karta o tom nešťastí z Bremenu. Sa neozval."

"Hádam sa z toho nejako vylízali. To ti takáto patália je vážna vec," zabedákala Anka.

"Ani nehovor radšej," súhlasila Jozefka. "Jakub!" zakričala na synovca, ktorý bol v senníku s Ankinou Zuzkou.

Bola nabrať sena pre kravu. Deti sa ešte ostali kotrbálať a skákať do mäkkej periny z vysušeného lúčneho kvietia, kým sa ženy na dvore zhovárali. Boli mu obe ako mami. Jedna ho pridájala, druhá si ho piplala po tom, čo ostal na svete sám. Opustený. Mama umrela a otec sa o neho neobzrel, ako sa narodil .

"Sú tomu už cez tri roky. Chudiatko sirôtka," povzdychla si Anka, keď obe deti vybehli nemotorne zo senníka.

Z vláskov, čo obaja mali hnedé, im trčali byle suchej trávy. Nachytali sa im tam pri robení kotrmelcov.

Jozefka pohladila k nej práve pribehnuté chlapča po jemných vláskoch: "veru chudiatko. Nikomu nič neurobil a už je odsúdený na tažký život," pričom mu na hlavu nasadila čiapku, čo držala v ruke.

"Isto by ju bol v sene stratil," poznamenala Anka.

"Pochábeľ je to."

"Aspoň viete, že ho máte. A veď aj naša Zuzka je ako chlapec. Chvíľku neobsedí."

"No to teda vieme. Mama sa aj hnevajú. Aj nevládzu za ním behať, tak som rada Anka, že aspoň k vám môžem s ním zájsť, aj keď ho už nepridájaš."

"Zájdi kedykoľvek budeš mať čas. Veď aj Zuzke je lepšie sa prebaviť s ním, ako so mnou. Veď už môže dobehnúť aj sám. Už snehu nieto."

"Mohol by, alebo Zuzka k nám. Pôjdeme už Jakubko. Za chvíľu je tma a ešte mi treba podojiť a hydinu pozatvárať," povedala zberajúc sa už domov.

Jakub sa jej snažil vymaniť zo zovretia. Nechcel ísť. Chcel byť so Zuzkou.

Teta ho presviedčala cestou domov: "nemykaj sa. Aj zajtra prídeme. No, ak budeš priečny a tvrdohlavý, nepôjdeme nikam. Ja s čertom chodiť nebudem."

Jakub sa naveľa prestal šklbať a myksovať. Slzy sa mu už prestali kotúľať po lícach a tie posledné si utrel špinavou rukou.

"Teraz už aj vyzeráš, ako čert," zasmiala sa Jozefka a nevšímala si Jakuba, čo bol teraz pre zmenu ofučaný.

Mama ich pri príchode domov privítala: "to je dosť, že aj ideš. Už som myslela, že sa tam nocovať chystáš."

"Ale mama," šepky sa opovážila mame namietať Jozefka.

Viac dodať nestihla, lebo jej už do rúk vtisla žochtár a ona sa bez slova otočila vo dverách a pobrala sa do maštale. Jakub sa priplichtil k starému otcovi Štefanovi a pozoroval ho, ako opravuje slamený úľ.

"Budeme ho na jar potrebovať. Pre nové včielky, čo sa narodia," prihovoril sa Jakubovi starý otec.

Chlapča mu veľmi nerozumelo, ale aj tak sa spýtal: "skadiaľ sa narodia?"

"Matka Kráľovná nakladie vajíčka v úli."

"V tých úľoch, čo sú vo včelíne, sú kráľovné?" opýtal sa Jakub.

"Áno, presne v tých," odpovedal starký Štefan.

"A je tam aj čert?" pokračoval vo vypytovaní stojac pri starkom Jakub.

"Keby sme na včielky nedali pozor, mohol by tam prísť veru aj dáky čert. Trebárs myš, alebo čosi iné, čo by chcelo včielkam ublížiť."

"Ale Vy, starý otec, dáte pozor na včielky."

"Veru dám. Ak chceš, zajtra môžeš ísť so mnou. Pôjdeme ich pozrieť. Už isto vylietajú. Slniečko ich prebúdza."

"Chcem. Počuli ste stará mama, zajtra pôjdeme so starým otcom včielky budiť," zakričal na starú mamu Jakub.

"Počujem, počujem," odpovedala mu, ale zrak od šitia nezdvihla.

"Zase si potrhal košeľu," karhala Jakuba a vzápätí aj starkého, "ty tiež starý nemáš rozum. Včely ho dopichajú."

Štefan sa len zasmial: "je tam toho. Aspoň si skôr privykne na žihadlo."

"Len sa smej. Tebe bude vo včelíne vreštať, ani čo by ho z kože drali za živa."

"Nech vreští, tam ho nik počuť nebude. Leda tie včely. Však?" opýtal sa Jakuba a vysadil si ho na kolená, "a pôjdeme pozrieť aj plánky, už aj tie by sa mohli poštepiť. Tiež pozrieme, či mladé stromky nenapadla vlnatka."

"Na to máš čas. Ošatky si mi sľúbil narobiť. Čo si porobil, všetky si predal na trhu minulý mesiac. A ja už potrochy ani chleba nemám dať čoho podkysnúť. Hlavne, že div celému mestu si nepopredal," pripomenula mužovi jeho sľub Paulína.

"Porobím, porobím," sľuboval opäť Štefan žene.

"Som zvedavá kedy!" oponovala neúnavne Paulína, "ešte aj jablká, hrušky si takmer všetky popredal. Sotva pár si nám nechal na zahryznutie. Z kožoviek do koláčov si nechal sotva pol debničky."

"Prečo sa stará mama hnevá?" pozeral hnedými očami na starkého Jakub, pri opytovaní sa.

"Lebo je stará a frfľavá," povedal starý otec žartom.

Položil Jakuba na drevenú dlážku: "nože mi synku podaj sirky," a

vložil si do úst fajku, ktorú si chcel zapáliť. Cez kútik úst dodal: "chcela by mať aj koruny a aj plnú pivnicu jabĺk a hrušiek zo sadu v záhrade."

Jakub dobehol so zápalkami, ktoré schmatol od šporáka: "tu máte, zafajčite si starký," povedal Jakub práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere a vošla Jozefka s čerstvo nadojeným mliekom.

"Starká sa hnevá na starkého, že popredal všetky ošatky, jablká, hrušky na trhu," zvestoval jej hneď Jakub.

Jozefka len stroho dodala: "nech mu povie aj o mede. Toho nám tiež pri veľkej skromnosti vystane do prvej znášky."

"Ešte aj ty sa ozývaj," zastavil dcéru Štefan.

Viac povedať nestihol.

Zastala sa jej hneď mama: "pravdu má dievča. Za dva hlinené krčiažteky je ho tam už len."

"Starý otec," pritúlil sa k nemu Jakub, "nedajte sa."

"Synko proti ženám nič nezmôžeš. To si zapamätaj," pohladkal Jakuba zvráskavenou rukou po pleci.

V druhej držal ošúchanú fajku, z ktorej občas potiahol dohán. Jozefína otvorila dvierka na sporáku a pripálila dlhú triesku.

"Ideš už zažať?" spýtala sa jej mama, "nie je ešte skoro?" dodala.

"Potrebujem predsa svetlo. Idem precediť mlieko," odpovedala mame pri tom, ako jej práve zažatý knôt petrolejovej lampy osvietil mladú a veľmi peknú tvár.

"Nechaj ju. Pravdu má. Čo furt do niekoho zadrapkávaš?"

"Ty sa radšej o fajku star. Nech ti nevyhasne. Keď už osožnejšej roboty nemáš, len ten dohán morduješ," odvrkla naspäť mužovi Paulína, keď sa zastal dcéry.

Jakub len prebehoval mandľovými očami po starých rodičoch. Bol ešte malý na to, aby pochopil, že je to len také prekáranie sa starých rodičov.

"Keď si porobíš, prečítaš mi zas čosi z časopisu," skôr oznámil, akoby sa spýtal Štefan dcéry.

"Praktického včelára sa vám otec zažiadalo aj dnes?"

"Však, keď som už zaplatil tie tri koruny na rok. To predplatné. Tak to musíme poriadne preštudovať," zamrmlal si popod nos Štefan.

"Pravdaže vám prečítam. Rada."

"Veď zato. Nech si sa nie nadarmo čítať, písať v škole naučila."

"Aj ja pôjdem do školy?" opýtal sa pohotovo Jakub.

"Pravdaže pôjdeš," odpovedala mu Jozefka a starký dodal, "len musíš ešte podrásť."

Paulína doobšívala Jakubovu košeľu. Postavila sa, zobrala sirky, ktoré Jozefka nechala položené na stole a prešla do zadnej izby.

Jednej z tých, čo syn Štefan pristavil pre neho a nebožku Františku. Teraz tam spávala Jozefína a Jakub. Pootvorila dvierka na nových železných kachliach. Tej jari ich objednali za 10 korún, keď boli pre dlážkový olej v koloniále u Bruckmayerovcov po Františkinej smrti. Svetlo z kachlí zasvietilo do prázdnej studenej izby. Paulína zavrela horné dvierka.

"Ešte je veru chladno navečer. Studená je táto jar," zastonala Paulína, keď sa vrátila späť do kuchyne.

Jozefína práve dopreciedala mlieko, od ktorého mal už Jakub fúzy pod nosom. Chystala sa odniesť hlinené mliečniky do komory a umyť žochtár, ten jej z rúk zobrala mama: "nechaj, ja to za ten čas, kým sa mi v izbe rozhorí, umyjem. Spracem. Ty radšej tomu otcovi prečítaj, nech petrolej nehorí podaromnici."

Jozefka sa teda obrátila k otcovi: "nože dajte ten časopis, nech vám aspoň čosi málo z neho prečítam."

Štefan vybral Praktického včelára z fioka dreveného stola.

Podal ho dcére sediacej na druhej strane stola: "Jozefka, ešte raz mi prečítaj o tých rámikoch."

Jozefka nalistovala dvanástu stranu: "ako súdi svet o veľkých rámikoch naširoko zariadených? Toto myslíte otec?"

"To dieťa moje. Presne to."

"Tak teda počúvajte," odpovedala Jozefka a začala čítať.

Ako súdi svet o veľkých rámikoch naširoko zariadených?

Keď sa po svete dookola poobzeráme, zbadáme, že naše úzkovysoké stojace úle sú opozdeným za pokročilým svetom včelárskym. Celá Amerika, Anglicko, veľká väčšina Francúzka a Švajčiarska prejšla do tábora širokonízkych rámikov. Vodca anglických včelárov a redaktor týždenného včelárskeho časopisu F.W.Covan vraví vo svojom časopise Praktická skúsenosť dosiahla pravdy, že rámiky v pomere ku svojej diaľke majú byť nízke. Kde je zariadený medník nad plodiskom vo vysokom úle, tam včely nerady idú do medníka. Jesto včelárov i dnes a to mnohí, ktorí majú ešte úle na tri pátra a štvrté pátro premedník. Títo mali sa snáď príležitosť už presvedčiť, že ak včely spodné pátra úplne zarobia, do plodiska nerady idú, a síce preto, že prílišná horúčosť vystupujúca od spodku z plodiska im v tom prekáža. Akokoľvek sú takéto vysoko-úzke úle na papieri vyobrazené pekné, ale nezodpovedajú cieľu. Náš Uhorsko-spolkový úľ je už dostatočne vysoký a v pomere i dosť široký, ktorý je uznaný za najlepší a zodpovie svojmu účelu skoro na každom vidieku, len to je chyba, že mnohí podľa tohoto robia si úle užšie, a to až o 2-3 ctm. Keď by robili včelári úle tieto niečo širšie, to by chyba nebola, ba v lepšom kraji sa ešte takýto širší úľ lepšie odplatí. Ale kde robia a zavádzajú úle vždy užšie a užšie, takí včelári žiadúceho úspechu vo včelárení nikdy nedocielia. Nie je naším úmyslom robiť reklámu jednomu alebo druhému úľu, ale nám to náleží upozorniť včelárov na dobrú a planú stránku, napomíname, čo je osožnejšie, robíme to v prospech dobrej veci. Mnohí včelári si obľúbili úle na širokonízku mieru, na spôsob americký alebo zuklínovský, miera tohoto rámika je šírosť 39 a výšosť 24 ctm. Takéto úle sú pravda len na jedno pátro a medník je u boku predelený Hanemanovskou mrežkou. Príslovia naše nám hovoria, aby sme skúsili všetko, a čo je dobré, aby sme sa toho držali, preto skusujme, probujme, a čo už nám je prospešné a nasledovaniahodné, to odporúčajme1.

"Už ste múdrejší otec?" zavrela časopis Jozefka a vrátila ho naspäť do fioka.

"No aj hádam hej. Však keď robia také široké úle Francúzi, Švajčiari, Angláni, dokonca aj Amerikáni, tak azda aj my by sme mohli sprobovať. Však vo svete sú múdrejší ľudia od nás," odpovedal Jozefke otec.

"Tak ich poďme urobiť," zajasal Jakub.

"Nie že tak zhurta. Na to musíme mať času a dreva."

"A veď dreva v hore jesto," nedal sa odbiť Jakub.

"To áno. Ale by nás polesný odtiaľ hnal. No neboj, dačo vyhútame. A urobíme aspoň jeden na próbu a uvidíme, či viac medu z takého vykrútime."

Potľapkal Jakuba starký po pleci a ten hrdý zabehol za starkou do izby.

"Stará mama, počuli ste?"

"Počula, počula. Ty náš včelár. Veď ťa to prejde, keď ťa hneď zajtra párkrát včela pichne," povedala mu starká pri tom, ako nakladala do kachieľ.

Jar 1905

"Prečo to tam starý otec dávate?"

"Jakubko, kvitnú už čerešne. Nuž preto. Keď kvitnú čerešne, treba pridať prvý medník. Za 2 týždne musíme pridať ďalší. Vieš? "

Jakub držal v ruke cínový dymák. Dym z neho sa držal v nízkom včelíne z malinkými dverami. Cez sieťku pripevnenú na veľkom klobúku mu išiel do očí a nosa. Hoc ho to štípalo, až mu tiekli slzy, neponosoval sa starému otcovi ani slovkom. Nakúkal do otvoreného úľa, čo starý otec urobil podľa návodu z časopisu Praktický včelár.

"Kedy budeme mať med?" vyšlo z Jakuba cez dusivý kašeľ.

"Čoskoro. Odkvitnú stromy a môžme prvý medík vytočiť. Možno aj do konca tohto týždňa sprobujeme, z tamtoho úľa," ukazujúc na starý slamený úľ.

Štefan pozrel na vnuka a až vtedy si všimol, že ho vyúdený včelín zadúša a do očí mu ženie slzy: "nože, nechaj tak a utekaj von na vzduch."

"Ale starý otec," chcel oponovať Jakub, no starkého prísny hlas ho prerušil.

"No len hybaj. O chvíľku aj tak skončíme. Ešte pozriem letáče a zatiaľ si tu na tento pavúz zavesím dymák."

Jakub sedel pred včelínom v tráve, ktorá po minulotýždňových dažďoch vyrástla, ani čo by ju zo zeme za ušiská ťahali. Čakal na starého otca, pozoroval ho cez otvorené dvere na včelíne, ako prstom šikovne kontroluje a čistí otvory, kadiaľ včely vlietali a vylietavali z úľov.

"Konečne, starý otec," zajasal v tráve usadený Jakub.

"Vari sa niekam ponáhľaš?" Štefan zatváral dvere na včelíne a pritom sa zasmial nad vnukovou poznámkou, čo mu vyletela z úst, keď sa konečne dočkal starého otca, "poď, prejdeme ešte cez sadisko. Pozrieme sa, či už zemiaky schádzajú a aj tá starkina burina."

Jakub poskakoval okolo starého otca. Ten pomalým opatrným krokom schádzal od včelína, čo bol ukrytý v závetrí, tesne pod vrcholkom záhrady. Tá ústila do ovocného sadu rozprestierajúceho sa na veľkom, takmer rovinatom pozemku. Bol plný starých jabloní, sliviek, hrušiek.

"Tie nasadil ešte môj dedo. Podaktoré pradedo," povedal Štefan vnukovi, ako prechádzali okolo a popod nich, "a tieto som sadil ja s tvojím otcom, keď bol len o trochu väčší, ako si ty."

"A kde je teraz?" pozrel Jakub spýtavo na starkého.

Nevšimol si, že starkého tvár pri tomto rozprávaní zosmutnela.

"V Bremene. Tuším."

"Čo tam robí?"

"Vieš, chcel ísť do Ameriky a," našťastie dopovedať nestihol.

Jakub sa rozbehol za Jozefkou. Zbadal ju v sadisku na kraji sadu.

"Kto je to?" spýtal sa zarazene, no aj zvedavo Jakub na muža, ktorého si až teraz všimol, že sedí pri tete na kraji roli a pre vysokú trávu ho tam nebolo z obďaleč vidieť.

"To je Michal. Išiel okolo. Nuž sa pristavil."

Jakub sa privinul k tete, akoby ju chcel chrániť pred nebezpečím.

"Dobrý deň," pozdravil Michal Štefana.

"Dobrý aj tebe Miško. Kamže si sa vybral?" spýtal sa Štefan Michala, aby reč nestála.

"Nikam. Za Jozefkou som prišiel. Videl som z našej záhrady, že tu okopáva. Nuž som zašiel na kus reči. Hádam sa nebudete za to na mňa hnevať?"

"Čože by som sa hneval zato, že sa ti zhovárať zachcelo. Keď nemáš onakvejšej roboty. Jozefa sa môže zhovárať aj okopávať."

"Už schádzajú. Majú najvyšší čas." prerušila dcéra ich rozhovor.

"Vidím, vidím," zašomral popod nos Štefan. "Jakub poď. My si pôjdeme po svojom. Nech sa teda môžu pozhovárať." zavolal vnuka.

Jakub sa odpútal od tety a šiel za starkým. Ešte sa obzeral a zvedavo si premeriaval mladého chlapa z čiernymi fúzami a steblom trávy v ústach.

"Starkej doma o Michalovi nič nehovor."

"Prečo?"

"Prečo, prečo. Nuž, lebo som povedal."

Vetvičky raždia začali oblizovať plamienky ohňa. Postupne preskakovali z vetvičky na vetvičku. Z tých na hrubšie ívere, až sa plamene pomaličky rozhorievali v oheň. Ľudia stáli navôkol. Niektorí obďaleč, niektorí úplne blízko, div, že sa im podrážky na topánkach ohňa nedotýkali. Tí sa museli posunúť o dva- tri kroky ďalej, lebo páľava ohňa Jánskej vatry na Jaseňovom vrchu sálala už ďalej, ako na lakeť od vatry. Zišli sa tu takmer celé lazy, ako aj po iné roky. Najvychýrenejšia tancovačka v roku na lazoch. Jozefka sa držala s Michalom obďaleč od ľudí. Michal sedel vedľa nej a pozeral na jej tvár, ktorej črty sa zjavovali stále jasnejšie s rozhárajúcim sa ohňom vysokej vatry.

"Riadnu ste nakládli," povedala pološepotom Jozefka, pri pohľade na vysoké plamene.

Ani čo by sa bála, že ich tu niekto nevyruší.

"Dali sme si záležať," odpovedal Michal a chytil nežne Jozefkinu malú ruku do svojich mocných dlaní.

Ešte započula z diaľky Ankin hlas, ako sa mami pýta: "kdeže máte zvyšok domu?" no mamininu odpoveď už nevnímala.

Michalove pery sa dotkli jej úst a ona mu nehu a vášeň opätovala.

"Jakub ostal doma s dedom. Vytáčali med. Zaniesli s Jakubom, ešte pred hádam dvomi týždňami tri tie nové úle na lúky. Vraj na próbu. Jozefka je kdesi tu zatáraná, veď ju len vyzeraj," povedala Paulína a urobila pár krokov nabok, bo slabo počula pre muziku, čo začala hrať.

"Veď ja len tak, aby reč nestála."

"Vaši prišli?"

"Prišli, s krstnými rodičmi sa zhovárajú tamto kdesi," ukázala prstom na druhú strany vatry Anka.

Tancovačka sa už rozbehla, div že dievčencom opätky nehoreli. Paulína si v tom víre tanca a pobehujúcich detí ani nevšimla, že jej dcéra sa v tanci nezvŕta. Veď ako by aj mohla. Stále s niekým debatu viedla. Dlhšiu, kratšiu, s niekým len slovko-dve prehodila. Neuvedomovala si, ako sa čas rýchlo posunul už na nočnú hodinu.

Najmenšie detváky sa už dávnejšie s materami porozchádzali po trochy domov. Paulíne vôbec nebolo divné, že sa vydala sama na cestu domov. Bez Jozefky.

"Počkajte tetka. Ja už musím tiež, " zakričala na ňu Anka.

Videla, že sa už po trochy zberá na odchod.

"Ideš aj ty?" spýtala sa jej.

"Hej. Kvôli Zuzke. Starká sú s ňou sama. Oni nešli, vraj už nemajú toľkú vládu v nohách."

Kráčali vedmo spolu. Hviezdy a mesiac svietili Paulíne a Anke na cestu domov. Michalovi a Jozefke na ich spoločné chvíle. Dávno sa od vatry stratili až za úboč. Chceli byť sami. Nerušení. Vzácni len sebe.