Smutný návrat

Keď ohromne veľký parník jagavej bielej farby ako slonia kosť talianskej paroplavebnej spoločnosti REX, ktorej meno mal napísaný s veľkým modrým písmom na ľavo aj na pravoboku, pristál v Hamburgskom prístave, tak zachmúrené nebo toho májového podvečera presne vystihovalo náladu Suzi a pána Wiliama Smitha. Kočiš, ktorého si zastavili v prístave a ktorý ich viezol na hlavnú železničnú stanicu, si na nich nič nezvyčajné nevšimol, lebo bol naučený za dlhé roky vykonávania tohto remesla nepozerať sa na ľudí cez ich osudy, ale len na ľudí, čo jednou stranou starej čiernozamatovej farby bričky nastúpia a druhou stranou vystúpia, zatiaľ čo už tou prvou sa dnu tisnú ďalší zvezenia chtiví páni a dámy dnu. Tak, ako aj konduktor v uniforme Československých dráh vo vlaku, čo smeroval do Prahy z Hamburgu a tiež ďalší, v takej istej uniforme ako revízor v rýchliku po prekročení štátnych hraníc Nemecka a Československa, čo im kontroloval platnosť lístkov dráhy do Bratislavy v rýchliku z Prahy, kde prestúpili na druhý vlak, sa na nich díval s ľahostajnosťou voči ľudskému osudu.

Až vo vlaku, čo ich viezol z Bratislavy do Zvolena sa s pribúdajúcimi kilometrami oboznamovali s chudobou a beznádejou osudu, ktorú našli na úpätí povodia, pre nich veľkosťou potoka, no pre našinca riekou, Hrona a rieky Dunaja, ktorých sútok štreka v Štúrove tesne míňala a Hron lemovala skoro nepretržite až do Zvolena, akoby sa štreka bála od neho odtrhnúť, aby nevybočila zo zabehnutých koľají a nestratila sa dakde ako neposlušné dieťa rodičom na jarmoku či na púti. Čím ďalej boli od tohto sútoku, ktorý sa vlieva do čierneho mora, ako to kedysi Marekovi, dnes už tiež nebohý, pán učiteľ Strieň do hlavy jemu a všetkým deťom pred ním a po ňom v ľudovke v Klemanovej vtĺkal do hláv, tým do väčšej beznádeje z okna vidiacej biedy a vysilenia lopotou zdraného ľudu upadal najme pán Smith. Z tohto zamyslenia ho prebral až Suzin hlas a súčasne pohľad spočinúci na tabuli, čo visela na budove vlakovej stanice.

"Otec, už sme tu. Vystupujeme."

"Počkaj, pomôžem ti," a už aj sťažka vstal z drevenej ošúchanej lakovanej lavice, aké možno kedysi výrabal aj starý Matej, keď ešte robil na dráhe v stolárskej dielni, aby poskladal z police nad nimi kufre, čo mali so sebou a ktoré sa schytila Suzi skladať sama.

Celou cestou už na parníku Rex si spomínal na ryšavovlasého mladého muža, ktorého sám najal začiatkom jari 1919, ako si to po tej nešťastnej udalosti overil vo firemnej kartotéke.

James Carry, James Carry, neschádzalo mu z mysle toto meno ani pri plavbe cez Atlantik a ani vo vlakoch, ktorými cestovali po vystúpení v Brémach. Veď ako by aj mohlo, keď tento vtedy pracovitý, aj keď mĺkvy, no bezproblémový Ír, po tom, čo po ukončení stavby predajného salónu automobilov značky Ford pre pána Wrighta, rozhodol sa už ďalej pracovnú zmluvu s Thomas Building´ nepredĺžiť. Najskôr sa len bezcieľne potuloval ulicami rozrastajúceho sa New Yorku. Väčšinou sám, ale občas ho bolo možné zazrieť aj v spoločnosti krajanov. S tými už počas práce pre Thomas Building rozdumovali v prístavnej krčme, ako žiť lepšie a hlavne ľahšie bez tvrdej driny.

"Veď v tejto krajine sa dá žiť aj lepšie a najmä ľahšie," vraveli si pri nekonečných debatách v prístavnej Írskej krčme, ktorá sa za roky vôbec nezmenila, ba bola ešte viac zatuchnutejšia a zadymenejšia, ako keď do nej začal po príchode do Ameriky James chodievať na lacné a podradné večere.

Bill Lovet bol už na vrchole hierarchie Írskeho gangu, prevádzkujúci v priemerných baroch New Yorku hracie automaty a tiež  medzi jeho záujmy obchodu, ako to Billi pred rokmi Jamesovi vravel, patrila úžera, ktorá v čase krízy mala živnú pôdu v radoch zúfalých nezamestnaných. Tí, v snahe zisku nejakého zárobku, si požičali na menší úrok, no mafiánom bolo jasné, že to hneď nahádžu do výherných automatov, ktoré sami prevádzkovali. Keď požičané nesplatia do týždňa, tak sa úrok postupne zdvojnásobil a zanedlho sa vyšplhal až do astronomickej sumy.

James teda využil túto krajanskú známosť s bossom najobávanejšieho gangu v city a začal pre White hand gang pracovať. Dostával len málo významné úlohy, ako každý nový člen, ktorý mal šťastie, že ho prijali priamo za člena. Preprava zásielok, občasné pohrozenie vytlčením zubov niektorému z dlžníkov, ktorý svoj dlh nevedeli splatiť a nemali ani záujem ho riešiť nejakou protislužbou. Takto si zarobil oveľa viac, ako v Thomas Building a čo bolo podstatné, bolo to bez driny a s kopou voľného času, ktorý trávil buď v prístavnej krčme, kam mu prichádzali informácie o ďalšej práci, alebo sa túlal ulicami mesta, aby ho mal čo najviac zmapované v prípade potreby rýchleho sa vytratenia v neočakávaných komplikáciách, ktoré sa bežne vyskytovali. Postupne sa s myslením White hand gangu zžil aj sám, čo mu zabezpečilo, že v rebríčku hierarchie postupne rástol vyššie. Príjmy narastali a s tým aj nároky. Už sa peši netúlal po uliciach New Yorku. Brázdil ich na novom šesťvalcovom Forde čiernej farby so širokými pohodlnými sedadlami. Veľa času trávil v bare Black rose na Broadwaji, ktorý bol hneď nad jedným z divadiel, v ktorom každý večer hrali jeden z muzikálov, čo mali v repertoári. Presne ako v ten večer, keď za ním a jeho spoločníkmi sa vybralo likvidačné komando z gangu Five pont Frekieho Jola. Tí dorazili v čase, keď sa práve končilo večerné predstavenie a ľudia sa postupne rozchádzali domov či do okolitých barov. Chlapci Frekieho Jola, ktorí sedeli v aute, ich nezúčastnene pozorovali a čakali, kým vyjdú von James a spol. Boli naučení striehnuť a čakať na svoju obeť nekonečné hodiny. Sedeli pritom v zafajčenom aute a bavili sa hlúpymi vtipmi. Hneď, čo zazreli chlapcov White hand gangu vo vchode, vystúpili z ich auta a prítmím, druhou stranou ulice, ich sledovali, ako idú k Jamesovmu čiernemu Fordu. Vtedy pustili po nich paľbu. Jeden z Jamesových spoločnikov padol na zem s dierou pozdola oka. Chlapci z White hand gangu paľbu ihneď opätovali nevšimnúc si, že popri nich prechádza akési auto. Uvedomili si to, len keď náhle zmenilo smer a bez brzdenia vrazilo do steny. To pochopili oba gangy, že si niekto neviný odniesol jednu z guliek určenú pre nich. Húkajuce sirény policajných aut počuli na úteku. James sa však so svojím Fordom, nanešťastie pre nich na rohu Broadwai, zrazil s jednou z prichádzajúcich policajných hliadok a ihneď vedel, že jeho dni sú zrátané. Okolo auta, ktoré vrazilo do steny, sa zišlo zopár zvedavcov a policajti, ktorí pomáhali preľaknutej a plačúcej mladej žene, ktorej sa okrem pár škrabnutí od rozbitých skiel našťastie nič nestalo. Mužovi už pomoci nebolo. Čistý priestrel lebky, pri ktorej mu časti jej útrob ofŕkali čelné sklo, ho v sekunde poslal na večnosť. Policajt mu vytiahol z vrecka jarného kabáta doklady a z nich si do svojho zápisníku poznačil ...

Marek Dolinaj, Northerm blvd stvrt Jackson Heights v Queense na deväťdesiatej druhej avn.

Teraz Suzinho otca z jeho myšlienok na, za vraždu Mareka už popraveného obesením, Jamesa Carryho definitívne vytrhol príchod na stanicu v Klemanovej osobným vlakom zo Zvolena, kde ich čakal Matej s vozom, do ktorého zapriahol vola, čo vlani kúpili za peniaze, čo Marek poslal mame už dávno a z ktorých Mária si časť odkladala do plechovej skrinky a tú skryla vždy naspäť do diery, čo Matej vydlabal do hrady na povale. Tak, ako si na všetko spomínal William Thomas celou cestou, tak to teraz rozpovedala Suzi Márii a Matejovi a aj Marekovým sestrám Márii, ktorá celý čas vzlykala a utierala si slzy, a aj Barborke, ktorá len včera pricestovala tiež vlakom spolu s Vojtom a malou Evkou, keďže vedeli, čo za vzácnu návštevu príde, aj keď s takou strašnou zdrvujúcou správou.

Mária len mala stále oči upreté na Marekovu podobienku, čo jej doniesli. Bol na nej usmiaty a v očiach sa mu jagala chuť žiť. Stál na kúsku svojej zeme ďaleko za oceánom. Tej, čo odkúpil od Spoločenstva vlastníkov Slovákov žijúcich v New Yorku. Na ktorej sa hotoval postaviť si vlastné hniezdo pre seba a rodinu.

"Hneď zajtra sa pustím do roboty," povedal Mate.

"Do akej?" vypleštila vyplakané oči na neho sestra.